znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 441/2015-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ZH   Kredit,   s.   r.   o.,   Dvořákovonábrežie 8/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátskakancelária   FELIX   NEUPAUER   &   PARTNERS,   Dvořákovo   nábrežie   8/A,   Bratislava,vo veci namietaného porušenia jej základného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1   Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 4 CoE 41/2014 z 23. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 Oboer 244/2014 z 26. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015doručená   sťažnosť   spoločnosti   ZH   Kredit,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorounamietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 41/2014 z 23. mája2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 244/2014 z 26. februára 2015 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   bola   účastníčkou   exekučného   konaniav procesnej pozícii oprávnenej vedenej na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 30 Er 1960/2008. Podkladom exekúcie   exekučným titulom v̶ označenomkonaní bol platobný výmer vydaný likvidátorom (ďalej len„likvidátor“) (ďalej len „poisťovňa v likvidácii“). Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája2013   exekúciu   vyhlásil   za   neprípustnú   a konanie   zastavil.   Proti   uvedenému   uzneseniupodala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Sťažovateľka   nespokojná   s rozhodnutímkrajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesenímtak, že ho odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec a tvrdí,že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne, porušujúce jejoznačené   základné   práva.   Podstata   argumentácie   sťažovateľky   v sťažnosti   je   založenána nesúhlase   s právnym   záverom   konajúcich   súdov,   ktoré   považovali   exekučný   titul   ̶platobný výmer vydaný likvidátorom za nulitný právny akt, teda taký, na základe ktoréhonie je možné viesť exekúciu. V nadväznosti na to okresný súd, ako aj krajský súd dospelik záveru, že exekúcia je neprípustná, a konanie zastavili, sťažovateľka podala dovolanie,ktorého prípustnosť založila na dôvode odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej aj „OSP“). Argumentovala tým, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vecisťažovateľka   nemohla   realizovať   svoje   práva   –   vymáhať   pohľadávku.   Najvyšší   súdv odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol,   že   nezistil   dôvody   zmätočnosti   konaniav zmysle § 237 OSP s dôrazom na tvrdenú vadu podľa písm.f) uvedeného ustanoveniaObčianskeho   súdneho   poriadku,   preto   dovolanie   odmietol   ako   procesne   neprípustné.Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárne   a taktiežporušujúce jej označené základné práva.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodolnálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   označených   základných   práv   napadnutýmuznesením   krajského   súdu,   ako   aj   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   označenéuznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšiekonanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesenímkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

1.   Porušenie   označených   základných   práv   vidí   sťažovateľka   v   namietanejnesprávnosti   právnych   záverov   v napadnutom   uznesení   krajského   súdu,   ktorým   bolopotvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jehonedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveňby mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že exekučný titul,na základe ktorého bola vedená exekúcia – platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovnev likvidácii,   je nulitným   právnym   aktom,   pretože   likvidátor   nemá   postavenie   orgánuverejnej správy, teda nemá oprávnenie vydávať akty aplikácie práva, preto posudzovanýexekučný titul vydaný likvidátorom predstavuje nulitný právny akt, ktorý nie je spôsobilýmbyť exekučným titulom.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutízdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutídostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   exekúciu   vyhlásiťza neprípustnú   a konanie   zastaviť,   teda   jeho   rozhodnutie   nie   je   možné   považovaťza arbitrárne ani svojvoľné.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní(II. ÚS 218/02,   resp.   I.   ÚS 3/97),   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje takápríčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušeniapo prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnomprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

1.1 Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlok porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastávanázor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušilústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnomporušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy)by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárnedošlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípovvyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako ajdôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili oporušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Pokiaľ   ide   o   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   dovolaniesťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyššísúd   skúmal,   či   sú   v   danej   veci   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   podaniedovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 239 ods. 1 až 3 OSP. Následne sa zaoberal ajskúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na tvrdenú existenciu vadypodľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ktorá   bola   sťažovateľkou   v   dovolacom   konaní   ako   jedináuplatnená.

Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorýmbol   v   tomto   prípade   platobný   výmer   vydaný   likvidátorom   poisťovne   v   likvidácii,je exekučným   titulom   v   zmysle   §   41   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujaltoto stanovisko:

„Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony   smerujúce   k   likvidácii   spoločnosti.   Pri   výkone   tejto   pôsobnosti   plní   záväzky spoločnosti,   uplatňuje   pohľadávky   a   prijíma   plnenia,   zastupuje   spoločnosť   pred   súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.

Likvidátor má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom úpadcu. Z Obchodného zákonníka však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu   verejnej   moci   (správy).   Likvidátor   má   iba   právo   (a   povinnosť)   vykonať   všetky procesné   úkony   (podať   žalobu,   podnet   orgánu,   ktorý   je   oprávnený   vo   veci   rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť likvidátorovi   dané   len   právnou   úpravou,   ktorá   by   expressis   verbis   takéto   oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje   likvidátor   nie   je   oprávnený   vydávať   individuálne   právne   akty,   ktoré   sú exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je,   že exekučný titul bol vydaný   orgánom   na   vydanie   takéhoto   rozhodnutia   príslušným,   ak   rozhodnutie   vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Na vydanie platobného výmeru likvidátorom v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci tak absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd poukazuje   na   zaužívanú   rozhodovaciu   prax   vychádzajúcu   z   rozhodnutí   uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ust. § 239 O. s. p., ale ani z ust. § 237 O. s. p. odmietol ho dovolací súd podľa § 234b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť týmto opravným prostriedkom.“

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňomargumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj identickéhozákladného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymipredpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 4/2011).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacieho konania.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a presvedčivo.Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolopotrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie jemožné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejtočasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.1 Sťažovateľka obdobne ako vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdunamietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že aj túto časť sťažnosti bolo potrebné odmietnuť v rámci jejpredbežného prerokovania z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti z identických dôvodovako   v prípade   namietaného   porušenia   označeného   práva   vo   vzťahu   k napadnutémuuzneseniu krajského súdu, preto v podrobnostiach odkazuje na bod 1.1 odôvodnenia tohtorozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokochna ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015