SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 441/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., Dvořákovonábrežie 8/A, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Advokátskakancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,vo veci namietaného porušenia jej základného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 4 CoE 41/2014 z 23. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 5 Oboer 244/2014 z 26. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015doručená sťažnosť spoločnosti ZH Kredit, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesenímKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 41/2014 z 23. mája2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Oboer 244/2014 z 26. februára 2015 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou exekučného konaniav procesnej pozícii oprávnenej vedenej na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresnýsúd“) pod sp. zn. 30 Er 1960/2008. Podkladom exekúcie exekučným titulom v̶ označenomkonaní bol platobný výmer vydaný likvidátorom (ďalej len„likvidátor“) (ďalej len „poisťovňa v likvidácii“). Okresný súd v označenom konaní uznesením z 31. mája2013 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil. Proti uvedenému uzneseniupodala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak,že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s rozhodnutímkrajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesenímtak, že ho odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec a tvrdí,že napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu sú arbitrárne, porušujúce jejoznačené základné práva. Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti je založenána nesúhlase s právnym záverom konajúcich súdov, ktoré považovali exekučný titul ̶platobný výmer vydaný likvidátorom za nulitný právny akt, teda taký, na základe ktoréhonie je možné viesť exekúciu. V nadväznosti na to okresný súd, ako aj krajský súd dospelik záveru, že exekúcia je neprípustná, a konanie zastavili, sťažovateľka podala dovolanie,ktorého prípustnosť založila na dôvode odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej aj „OSP“). Argumentovala tým, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia vecisťažovateľka nemohla realizovať svoje práva – vymáhať pohľadávku. Najvyšší súdv odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že nezistil dôvody zmätočnosti konaniav zmysle § 237 OSP s dôrazom na tvrdenú vadu podľa písm.f) uvedeného ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku, preto dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne a taktiežporušujúce jej označené základné práva.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodolnálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených základných práv napadnutýmuznesením krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označenéuznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšiekonanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesenímkrajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
1. Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v namietanejnesprávnosti právnych záverov v napadnutom uznesení krajského súdu, ktorým bolopotvrdené uznesenie okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení, a v jehonedostatočnom odôvodnení.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveňby mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že exekučný titul,na základe ktorého bola vedená exekúcia – platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovnev likvidácii, je nulitným právnym aktom, pretože likvidátor nemá postavenie orgánuverejnej správy, teda nemá oprávnenie vydávať akty aplikácie práva, preto posudzovanýexekučný titul vydaný likvidátorom predstavuje nulitný právny akt, ktorý nie je spôsobilýmbyť exekučným titulom.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozhodnutízdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutídostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné exekúciu vyhlásiťza neprípustnú a konanie zastaviť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovaťza arbitrárne ani svojvoľné.
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmuznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje takápríčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušeniapo prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
1.1 Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením krajského súdu došlok porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastávanázor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušilústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnomporušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy)by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárnedošlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípovvyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako ajdôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili oporušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuťpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolaniesťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že najvyššísúd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podaniedovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 239 ods. 1 až 3 OSP. Následne sa zaoberal ajskúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania,vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na tvrdenú existenciu vadypodľa § 237 písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní ako jedináuplatnená.
Najvyšší súd v danej veci považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorýmbol v tomto prípade platobný výmer vydaný likvidátorom poisťovne v likvidácii,je exekučným titulom v zmysle § 41 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, a k uvedenému zaujaltoto stanovisko:
„Podľa § 72 ods. 1 Obchodného zákonníka likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony smerujúce k likvidácii spoločnosti. Pri výkone tejto pôsobnosti plní záväzky spoločnosti, uplatňuje pohľadávky a prijíma plnenia, zastupuje spoločnosť pred súdmi a inými orgánmi, uzaviera zmiery a dohody o zmene a zániku práv a záväzkov. Nové zmluvy môže uzavierať len v súvislosti s ukončením nevybavených obchodov.
Likvidátor má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom úpadcu. Z Obchodného zákonníka však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Likvidátor má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť likvidátorovi dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje likvidátor nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku.
Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následne vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným, ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.
Na vydanie platobného výmeru likvidátorom v danej veci je vzhľadom na vyššie uvedené potrebné hľadieť ako na nulitný akt. V preskúmavanej veci tak absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z ust. § 239 O. s. p., ale ani z ust. § 237 O. s. p. odmietol ho dovolací súd podľa § 234b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť týmto opravným prostriedkom.“
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu teda vyplýva, že najvyšší súd sa v ňomargumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiťzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj identickéhozákladného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymipredpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (napr. I. ÚS 4/2011).
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom vrátane dovolacieho konania.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaniaje v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolopotrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho rozhodnutie nie jemožné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejtočasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.1 Sťažovateľka obdobne ako vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdunamietala, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základnéhopráva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd konštatuje, že aj túto časť sťažnosti bolo potrebné odmietnuť v rámci jejpredbežného prerokovania z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti z identických dôvodovako v prípade namietaného porušenia označeného práva vo vzťahu k napadnutémuuzneseniu krajského súdu, preto v podrobnostiach odkazuje na bod 1.1 odôvodnenia tohtorozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokochna ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015