znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 441/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K.,   zastúpeného advokátskou kanceláriou SKLEGAL s. r. o., Dvořákovo nábrežie 10, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Banas, vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   č.   k.   13   Cob   324/2013-236 z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva (ďalej len „ústava“) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Cob 324/2013-236 z 5. februára 2014.

Sťažovateľ sa v konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Cb 8/2013, domáha zaplatenia sumy 2 120 785,30 € z titulu nezákonnej   realizácie   výkonu   záložného   práva   na   akcie   sťažovateľa   emitované spoločnosťou KOMPALA, a. s.

Sťažovateľ   v   tomto   konaní   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   21.   júna   2013 požiadal   okresný   súd „o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   celom   rozsahu,   pričom na preukázanie   svojich   majetkových   pomerov   predložil   súdu   vyplnené   tlačivo pre dokladovanie   pomerov   účastníka.   Sťažovateľ   požiadal   Okresný   súd   Ružomberok o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v   celom   rozsahu,   pretože   jediným   zdrojom   jeho príjmov   bola   mzda   plynúca   z   pracovného   pomeru   so   spoločnosťou   P.,   a.s.,   v   ktorej Sťažovateľ zastával funkciu enviromentálneho obchodného manažéra s priemernou výškou mesačnej   mzdy   970,-   EUR   a   zároveň   funkciu   člena   predstavenstva,   ktorú   vykonáva bezodplatne.“.

Sťažovateľ tiež okresnému súdu dokladoval príjem manželky z pracovného pomeru, ktorý „predstavuje   sumu 370,-   EUR   mesačne.   Výška mesačných   výdavkov   Sťažovateľa, bez výdavkov   na   stravu   a   ošatenie,   predstavuje   sumu   855   EUR.   Spolu   s   manželkou   sa v spoločnej domácnosti stará o tri nezaopatrené deti. Z uvedeného vyplýva, že Sťažovateľ a jeho manželka majú po odpočítaní výdavkov k dispozícii mesačne finančné prostriedky vo výške 455 EUR, z ktorých ďalej uspokojujú výdavky na stravu a ošatenie seba a ich troch nezaopatrených detí.“.

K   svojím   ďalším   majetkovým   pomerom   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   uviedol,   že „spolu   s   manželkou   vlastní   rodinný dom... prostredníctvom ktorého uspokojuje bytové potreby seba a jeho rodiny. Sťažovateľ je ďalej vlastníkom motorového vozidla SUZUKI SX 4, rok výroby 2009“.

Okresný súd uznesením č. k. 1 Cb 8/2013-192 zo 4. októbra 2013 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením č. k. 13 Cob 324/2013-236 z   5.   februára   2014   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   tak,   že   sťažovateľovi   podľa ustanovenia   §   138   Občianskeho   súdneho   poriadku   priznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v rozsahu 50 %. Na základe rozhodnutia krajského súdu je sťažovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok v sume 16 596,75 €.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   po   opätovnom   posúdení   osobných, majetkových   a   príjmových   pomerov   sťažovateľa „priznal   Sťažovateľovi   na   základe Rozhodnutia čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom v súlade s Rozhodnutím je Sťažovateľ povinný zaplatiť súdny poplatok, ktorý:

viac   ako   36   -   násobne   prevyšuje   spoločné   mesačné   príjmy   Sťažovateľa   a   jeho manželky po odrátaní ich mesačných výdavkov, bez výdavkov na stravu a ošatenie, a ktorý viac   ako   12   -   násobne   prevyšuje   spoločné   mesačné   príjmy   Sťažovateľa   a   jeho manželky.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že krajský súd „sa pri rozhodovaní v otázke oslobodenia   Sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov   dôsledne   nevyrovnal   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu Sťažovateľa a vychádzal iba z formálnej dikcie ustanovenia § 138 OSP. Takýto postup Odporcu, výklad a aplikácia ustanovenia § 138 OSP je nesprávny a je porušením   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   článku   46   Ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko predstavuje reálnu a objektívnu prekážku prístupu Sťažovateľa k súdu... Zmyslom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je však umožniť každému reálny prístup k súdu. Právo na prístup k súdu je potrebné vykladať a chápať v materiálnom zmysle, kedy len formálne daná možnosť uplatňovať si svoje práva na súde bez materiálneho zabezpečenia, a to   aj   prostredníctvom   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   nepredstavuje,   resp.   je v rozpore s obsahom práva na súdnu ochranu a práva na prístup k súdu.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „za   situácie,   kedy   zostatok   mesačných   príjmov Sťažovateľa po odrátaní mesačných výdavkov, bez výdavkov na stravu a ošatenie päťčlennej rodiny, predstavuje 455,- EUR, pričom Sťažovateľ zároveň nie je vlastníkom žiadnych iných majetkových hodnôt väčšej hodnoty, ako sú napr. nehnuteľnosti (s výnimkou nehnuteľnosti, ktorú potrebuje za účelom bývania pre seba, svoju manželku a tri nezaopatrené deti), a súd v   takomto   prípade   prizná   Sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   v dôsledku ktorého   je   povinný   zaplatiť   súdny   poplatok   vo   výške   16.596,75   EUR   (t.j.   viac   ako 36 násobok   zostatku   mesačných   príjmov),   takýto   postup   súdu   je   nepochybne   v   rozpore s ústavným právom na súdnu a inú právnu ochranu, a na reálny prístup k nestrannému a nezávislému súdu za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov.“.

Sťažovateľ v rámci argumentácie poukázal aj na „nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 11/2010, zo dňa 16. septembra 2010, podľa ktorého je porušením práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, ak sťažovateľ bol v dôsledku postupu a rozhodnutia súdu povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške presahujúcej osemnásobok dôchodku sťažovateľa“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   zaujal   stanovisko   aj k niektorým častiam odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu: „(i) majetková   situácia   Sťažovateľa   podľa   názoru   Odporcu   nemôže   byť   taká nepriaznivá,   ak   Sťažovateľ   je   schopný   v   priebehu   10   mesiacov   (od   14.2.2012 do 31.12.2012) vrátiť pôžičku vo výške 100.000,- EUR spolu s úrokom vo výške 2% p.a. podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.2.2012;

Sťažovateľovi nie je zrejmé, na základe čoho Odporca došiel k záveru, že Sťažovateľ je   schopný   splatiť   pôžičku   vo   výške   100.000,-   EUR   v   priebehu   10   mesiacov. Už zo samotného návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov je predsa zrejmé, že táto pôžička   je   po   lehote   splatnosti,   a   navyše   dodnes   nie   je   splatená,   nakoľko   Sťažovateľ nedisponuje potrebnými peňažnými prostriedkami.

(ii) Sťažovateľ   zastáva   funkcie   v   troch   obchodných   spoločnostiach   a   jednom družstve;

Sťažovateľovi neplynie žiaden príjem z vykonávania funkcií v týchto subjektoch, čo Sťažovateľ preukázal predložením výpisu z bankového účtu.

(iii) na bankovom účte Sťažovateľa boli za obdobie marec až jún 2013 vykonávané mesačné   obraty   v   rozmedzí   od   2.000,-   EUR   do   3.000,-   EUR,   ktoré   nekorešpondovali s deklarovanými príjmami Sťažovateľa.

Sťažovateľ sa nevyjadril k týmto položkám, nakoľko sa jednalo o vrátenie drobných pôžičiek, ktoré v minulosti poskytol Sťažovateľ tretím osobám.“

Sťažovateľ napokon poukázal aj na skutočnosť, že sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského   súdu „bude   viesť   k   uloženiu   povinnosti   Sťažovateľa   zaplatiť   v   súlade s ustanovením §141 a OSP preddavok na trovy konania vo výške 106.039,26 EUR“.Vo veci samej navrhol sťažovateľ rozhodnúť týmto nálezom:„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy) a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (článok   6   ods.   1   Dohovoru)   boli   porušené rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k.: 13Cob/324/2013-236, zo dňa 05.02.2014.

2. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.:   13Cob/324/2013-236,   zo   dňa 05.02.2014, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Krajskému   súdu   v   Žiline   povinnosť uhradiť Sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   krajský   súd rozhodujúci o   zákonnosti   väzby) nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil,   ale   je   oprávnený   posúdiť,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy),   a tým   k porušeniu   základných   práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).Ústavný   súd   už   judikoval,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako   neopodstatnený   (I.   ÚS   4/00).   Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov spravidla nemôže byť predmetom ústavnej ochrany, pretože aj keď sa jeho výsledok môže dotknúť niektorého z účastníkov konania,   samotný   „spor“   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vzhľadom   na   podstatu konania   nedosahuje   intenzitu   opodstatňujúcu   porušenie   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa (napr. III. ÚS 221/2014, podobne napr. rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/2009).

Ústavný   súd   tiež   už   judikoval,   že   samotné   nepriznanie   oslobodenia   od   súdneho poplatku   ešte   nesignalizuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu (sp. zn. II. ÚS 142/04).

Rozhodovanie   o   tom,   či   sú   splnené   zákonom   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   ustanovené   podmienky na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   spadá   výlučne   do rozhodovacej   právomoci všeobecných   súdov   s   ohľadom   na   princíp   nezávislosti   súdnictva   (súdov)   vyplývajúci z čl. 141   ods.   1   ústavy.   Je   preto   vecou   judikatúry   všeobecných   súdov,   aby   vymedzila kritériá,   z   ktorých   bude   pri   aplikácii   zákonných   ustanovení   týkajúcich   sa   oslobodenia právnických   osôb   od   súdnych   poplatkov   vychádzať.   Ústavnému   súdu   neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä najvyššiemu súdu. Ústavnému súdu taktiež   neprislúcha   prehodnocovať   právne   závery   všeobecných   súdov,   ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania dospeli.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   13   Cob   324/2013-236   z   5.   februára   2014   zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Cb 8/2013-192 zo 4. októbra 2013, ktorým tento nepriznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   a   sťažovateľovi   priznal   oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %.

Sťažovateľ   vidí   nesúlad   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   s   namietanými článkami ústavy a dohovoru v tom, že sa krajský súd „dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu sťažovateľa a vychádzal iba z formálnej dikcie ustanovenia § 138 OSP“, čo malo za následok „reálnu a objektívnu prekážku prístupu Sťažovateľa k súdu“.

Sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   (aj   okresného   súdu) za neodôvodnené a arbitrárne, a teda také, ktoré je v rozpore s platnou právnou úpravou a rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

Ústavný   súd   sa   oboznámil   s   obsahom   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého rozhodnutia krajského súdu a s námietkami sťažovateľa sa nestotožnil.

Krajský   súd   vo   vzťahu   ku   konkrétnym   okolnostiam   majetkových   pomerov sťažovateľa   v   prvom   rade   zosumarizoval   obsah   návrhu   na   priznanie   oslobodenia od súdnych   poplatkov,   tvrdení   sťažovateľa   a   listín   tvoriacich   prílohy   návrhu.   V   tejto súvislosti poukázal aj na znenie ustanovenia § 138 ods. 1 vetu prvú OSP, z ktorého podľa názoru krajského súdu vyplýva, že v prípade konania o oslobodenie od súdnych poplatkov „sa jedná o návrhové konanie, pre ktoré platí ust. § 120 ods. 1 O.s.p.. Pre postup podľa § 138 ods. 1 veta prvá O.s.p. musia byť kumulatívne splnené obidve podmienky, t. j. pomery účastníka a že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je možné vyhovieť, len ak sú súčasne splnené obidve z týchto podmienok.“.

K   majetkovým   pomerom   sťažovateľa   krajský   súd   poukazujúc   na „princíp komplexnosti,   t.j.   celkových   pomerov   a   nielen   niektorých   zložiek   z   pomerov   žalobcu“, dospel   k   záveru, „že   finančná   situácia,   resp.   majetkové   pomery   žalobcu   odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, avšak len čiastočne. Krajský súd tak dospel k odlišnému názoru ako okresný súd.“.

Následne   krajský   súd   podrobne   vysvetlil,   akými   úvahami   sa   pri   posudzovaní majetkových pomerov sťažovateľa zaoberal a ako zistené skutočnosti hodnotil:

„Krajský súd posudzoval majetkové pomery žalobcu komplexne, vo všetkých jeho zložkách, pričom pri rozhodovaní o oslobodení žalobcu od súdnych poplatkov zohľadnil charakter   uplatneného   nároku,   dôvod   vzniku   uplatneného   nároku,   výšku   uplatneného nároku 2.120.785,30 Eur s príslušenstvom. Krajský súd zobral do úvahy skutočnosť, že žalobca podal vzájomný návrh na zaplatenie 2.120.785,30 Eur s príslušenstvom z titulu údajného porušenia povinností spojených s akciami žalobcu v spoločnosti... zohľadnil aj výšku súdneho poplatku 33.193,50 Eur, ako aj postavenie žalobcu v popredných funkciách v uvedených akciových spoločnostiach E. a.s. a P. a.s., ako aj v družstve L., či spoločnosti F. s.r.o... vychádzal z tvrdeného mesačného príjmu žalobcu celkovo vo výške 970 Eur, ako aj prihliadol na mesačný príjem manželky žalobcu vo výške 370 Eur... Zohľadnil vlastnícke právo žalobcu k rodinnému domu... ako aj k motorovému vozidlu značky SUZUKI SX 4. Zároveň prihliadol na výdavky žalobcu spojené s bývaním 385 Eur, cestovaním do práce 200   Eur,   ale   najmä   s   vyživovacou   povinnosťou,   ktorú   si   žalobca   plní   voči   trom nezaopatreným   deťom,   ako   aj   k   rodičom,   ktorých   výživa   by   mohla   byť   splnením   si poplatkovej povinnosti v plnom rozsahu, ohrozená.

... Krajský súd však neprihliadol na výdavky žalobcu spojené s pôžičkami od iných osôb ako od banky, a to na výdavky spojené s pôžičkou vo výške 15.000 Eur a s pôžičkou vo výške 100 000 Eur. Krajský súd nemal k dispozícii doklady vzťahujúce sa k výdavkom žalobcu   spojených   s   pôžičkou   vo   výške   15.000   Eur.   Hoci   doklady   spojené   s   pôžičkou žalobcu vo výške 100.000 Eur krajský súd k dispozícii mal, účel jej použitia nebol súdu známy,   zo   strany   žalobcu   nebol   účel   použitia   konkretizovaný,   tento   nevyplýval   ani z predloženej zmluvy o pôžičke. Nebolo povinnosťou krajského súdu uvedené zisťovať, keď konanie a rozhodovanie v zmysle ust. § 138 ods. 1 O.s.p. je návrhové, a teda na strane žalobcu ako žiadateľa o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, spočívala dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. vo väzbe na ust. § 120 ods. 1, 4 O.s.p., t. j. produkovať také tvrdenia a dôkazy, ktorými by preukázal, že jeho majetkové pomery oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňujú v celom rozsahu, nielen sčasti. Krajský súd pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov na výdavky s týmito pôžičkami zároveň neprihliadol, nakoľko išlo o zmluvné vzťahy, do ktorých žalobca vstúpil na   základe   vlastnej   slobodnej   vôle.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd   dáva   analógiou do pozornosti   uznesenie   Najvyššieho   sudu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8Sžo   324/2009 zo dňa   1.7.2010,   podľa   ktorého   súd   nemôže   pri   rozhodovaní   o   oslobodení   od   súdnych poplatkov prihliadať na záväzky žiadateľa vyplývajúce z uzatvorených zmlúv o úveroch, bez ohľadu na účel použitia takto získaných prostriedkov, nakoľko ide o zmluvné vzťahy, do ktorých žalobca, resp. jeho manželka vstúpili na základe vlastnej slobodnej vôle. Naviac v   tejto   súvislosti   t.j.   s uvedenými   pôžičkami   krajský   súd   uvádza,   že   majetková   situácia žalobcu nemôže byť až taká nepriaznivá, aby odvodňovala oslobodenie Žalobcu od súdnych poplatkov v plnom rozsahu, tak ako žiada, keď tento je podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.2.2012 schopný v priebehu cca 10 mesiacov (od 14.2.2012 do 31.12.2012) vrátiť v plnej výške, nie splátkovým kalendárom, 100.000 Eur, a to aj s úrokom 2 % p.a., t.j. cca spolu sumu 102.000 Eur.“

Krajský   súd   zdôraznil   aj   skutočnosť,   že „je   v   záujme   účastníka   konania,   aby predložil všetky doklady vzťahujúce sa k jeho návrhu (žiadosti) o oslobodenie od súdnych poplatkov.   Tieto   doklady   je   povinný   predložiť   spolu   so   žiadosťou,   tak   aby   súd   mohol posúdiť odôvodnenosť žiadosti účastníka konania v zmysle ustanovenia § 138 O.s.p.. S odkazom na zistenú skutočnosť   postavenia žalobcu v popredných funkciách obchodných spoločností, či družstva krajsky sud zdôrazňuje, že žalobca nepredložil účtovné doklady týkajúce sa týchto subjektov. Krajsky súd konštatuje, že ak žalobca tvrdil, že z týchto funkcií mu neplynie žiadny príjem toto relevantnými dokladmi nepreukázal. Krajský súd má za to, že uvedené tvrdenie žalobcu, že z týchto funkcií mu neplynie žiadny príjem, by bolo z týchto účtovných dokladov bez problémov zistiteľné. Bolo by zrejmé, či žalobca nemá nárok nielen na prípadnú odmenu, či zisk, ale aj nárok na dividendy vzťahujúce sa k jeho postaveniu v predstavenstve subjektov, ktoré rovnako možno za príjem považovať...“.

Napokon   krajský   súd   zaujal   stanovisko   aj   k   predloženým   výpisom   z   účtu sťažovateľa, keď uviedol:

«Z ich obsahu je zrejmé, že obrat žalobcu sa v jednotlivých mesiacoch pohyboval v rozmedzí od 2 000 Eur do 3 000 Eur. Súdu však tento obrat nie je, pri tvrdenom a zároveň zdokladovanom mesačnom príjme žalobcu „len“ vo výške 970 Eur, jasný. Z jednotlivých výpisov z účtov vyplýva, že na účet žalobcu boli pripisované finančné prostriedky väčšej sumy spravidla od Ing. P. K. (spoločník F. s.r.o.), samotnej spoločnosti F. s.r.o. alebo samotného žalobcu J. K. V marci 2013 bol na účet žalobcu pripísaný vklad v hotovosti 2.500 Eur, v apríli 2013 vklad vo výške 2000 €, v máji 2013 vklad vo výške a v júni 2013 vklad vo výške 800 Eur. Súdu však tieto pripísané finančné prostriedky nekorešpondujú s príjmom žalobcu vo výške 970 Eur. Žalobca súdu však iný príjem okrem tvrdeného príjmu 970   Eur   nezdokladoval.   Dokonca   tvrdil,   že   iný   príjem   nemá.   Z   uvedeného   bolo   podľa názoru   krajského   súdu   potrebné   pri   rozhodovaní   o oslobodení   aj   vo   vzťahu   k tejto skutočnosti   zaoberať   sa,   resp.   vyhodnotiť   aj   samotný   postoj   žiadateľa   o oslobodenie od súdneho poplatku. Krajský súd dospel k záveru, že neuvedenie a nepreukázanie všetkých skutočností   potrebných   pre   posúdenie   a   vyhodnotenie   majetkových   pomerov   žalobcu za účelom oslobodenia od súdnych poplatkov v celom rozsahu v zmysle návrhu žalobcu svedčí pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov v jeho neprospech. Preto krajský súd   dospel   k   záveru,   že   žalobcu   nemožno   oslobodiť   od súdnych   poplatkov,   tak   ako požadoval, v celom rozsahu. Za plnenie poplatkovej povinnosti nemôže v plnom rozsahu formou   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v   danom   prípade   vzhľadom   na   majetkovú situáciu   žalobcu   zodpovedať   len   štát.   Hoci   nemal   žalobca   ku   dňu   podania   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ani v čase rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov, v peňažnom ústave disponibilné finančné zdroje veľkého obnosu, obrat žalobcu, ako už bolo vyššie uvedené, na účte vedenom v peňažnom ústave sa pohyboval v rozmedzí od 2000 Eur do 3.000 Eur, a teda majetkovú situáciu žalobcu nemožno vyhodnotiť ako odôvodňujúcu úplne oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Finančná disponibilita žalobcu   je   podľa   názoru   krajského   súdu   rovnako   podstatnou   okolnosťou,   na   ktorú   je pri rozhodovaní o oslobodenie od súdnych poplatkoch nevyhnutné prihliadať.»

Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd postupoval   pri   rozhodnutí   ústavne   konformným   spôsobom.   S   prihliadnutím   na   rozsah a najmä   na   obsah   sťažovateľom   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje,   že   toto   rozhodnutie   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárne či zjavne neodôvodnené, ale za také, ktoré zodpovedá obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Krajský   súd   sa   logicky   konzistentným,   vyčerpávajúcim a zrozumiteľným   spôsobom   vysporiadal   s   tvrdeniami   a   dôkazmi   predkladanými sťažovateľom   a   následne   dospel   k   rozhodnutiu,   ktoré   riadne   a   dostatočne   odôvodnil. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ zaujíma stanovisko ku konkrétnym záverom prezentovaným   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ústavný   súd konštatuje, že ide o námietky spočívajúce v skutkových tvrdeniach sťažovateľa, ktoré však neboli uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi. Keďže, ako sťažovateľ sám konštatuje, ústavný súd nie je ďalším stupňom v sústave všeobecného súdnictva, nemohol na tieto námietky pri svojom rozhodnutí prihliadať.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014