znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 441/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr.   P. Ď., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená a 16. júla 2013 doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že rozhodnutím správneho orgánu – Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) sp. zn. RP/48/2011 zo 7. júna 2011 bola sťažovateľke za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a) zákona č.   308/2000   Z.   z.   o vysielaní   a retransmisii   a o zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vysielaní a retransmisii“), konkrétne tým, „že dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod a dňa 10. 12. 2010 o cca 22.30 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby J. reklamný šot na liek Oscillococcinum,   pri   ktorom   došlo   k   nezabezpečeniu,   aby   reklama   na   liek   obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku“, v zmysle § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii uložená pokuta v sume 3 320 €. K uloženiu tejto sankcie došlo potom, ako bola sťažovateľka v minulosti rozhodnutím rady sp. zn. RL/46/2008 z 23. septembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.   októbra   2008,   na   porušenie   rovnakej   povinnosti   (v súvislosti   s iným   liekom,   pozn.) upozornená.

Na   základe   opravného   prostriedku   sťažovateľky   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 6 Sž/22/2011 z 25. apríla 2012 rozhodnutie rady sp. zn. RP/48/2011 zo 7. júna 2011 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti..., za ktoré porušenie mu rada uložila pokutu...“, čo spôsobuje „nepresnosť   a neurčitosť   výroku   napadnutého   rozhodnutia,   majúceho   za následok   nezákonnosť   rozhodnutia   pre   jeho   nepreskúmateľnosť“.   V tomto   rozhodnutí najvyšší súd zároveň poukázal na to, že o obsahovo identickej veci sťažovateľky rozhodol aj rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2011, 6 Sž 23/2011, 6 Sž/27/2011 zo 14. decembra 2011, ktorým zrušil rozhodnutia rady sp. zn. RP/64/2011, RP/53/2011 a RP 73/2011 z 21. júna 2011 a vec jej vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že vzhľadom na to, že správne delikty patria do kategórie   trestných   obvinení,   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   treba   pri   nedostatku špeciálnej   právnej   úpravy   v   oblasti   správneho   trestania   za   pokračujúci   správny   delikt na základe analógie aplikovať pravidlá na ukladanie trestu za pokračujúci delikt zakotvené v Trestnom zákone. V závere rozsudku sp. zn. 6 Sž/22/2011 z 25. apríla 2012 najvyšší súd uviedol, že „v ďalšom konaní bude úlohou odporkyne jasne určiť kritériá používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal trestaný   vysielateľ   v budúcnosti   pohybovať.   Zároveň   bude   povinnosťou   odporkyne... prihliadnuť na skutočnosť, že zo strany navrhovateľa išlo o pokračujúci správny delikt.“.

Následne rada opätovne rozhodnutím sp. zn. RP/038/2012 z 10. júla 2012 rozhodla, že sťažovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii tým, «že dňa 5. 12. 2010 o cca 16:12 hod. a dňa 10. 12. 2010 o cca 22:30 hod. odvysielal v rámci programovej služby J. reklamný šot na liek Oscillococcinum, počas ktorého sa po dobu cca 3 sekundy v dolnej časti obrazovky zobrazila textová informácia, cit.: „Pred užitím lieku si pozorne prečítajte príbalovú informáciu alebo sa poraďte so svojím lekárom alebo lekárnikom.“, pričom v dôsledku krátkej doby zobrazenia a slabej čitateľnosti   uvedenej   textovej   informácie   nebolo   zabezpečené,   aby   reklama   na   liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku.», za čo jej podľa § 64 ods. 1 písm. d) a § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii uložila pokutu v sume 3 319 €. V súvislosti s úlohami zadanými najvyšším súdom rada (okrem iného) uviedla, že stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie, t. j. výzvy, nie je možné určiť paušálne. Pre posúdenie tejto otázky je potrebné skúmať viaceré kritériá, ktorým   sú   najmä veľkosť   a umiestnenie   písma   textu   výzvy,   jeho kontrast   s podkladom, na ktorom sa nachádza, rozsah celkovo zobrazovaného textu, existencia skutočností, ktoré by   mohli   rozptyľovať   pozornosť   diváka,   a   iné.   Vychádzajúc   z uvedených   kritérií,   ale aj zo skorších   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   vydaných   vo   veciach   vedených pod sp. zn. 3 Sž/11/2008, 3 Sž 52/2009 a sp. zn. 2 Sž 3/2009 rozhodla rada aj v danom prípade.   Rada   opätovne   poukázala   na   to,   že   k rovnakému   porušeniu   povinnosti sťažovateľkou   došlo   ešte   v r.   2008,   a preto   opakované   porušenie   zákonnej   povinnosti hodnotila ako „nový správny delikt“, pričom analogicky vychádzala z ustanovení § 122 ods. 10 a 13 Trestného zákona upravujúcich definíciu pokračovacieho trestného činu.

Pri opätovnom preskúmaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013 rozhodnutie rady sp. zn. RP/038/2012 z 10. júla 2012 potvrdil.

Sťažovateľka namieta, že uvedeným potvrdzujúcim rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pretože   ním „došlo   k takej   interpretácii   a aplikácii   dotknutých   právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ústavou, t. j. z ústavného hľadiska je neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti“.

Sťažovateľka argumentuje tým, že v ďalšom konaní bolo povinnosťou najvyššieho súdu skúmať, či rada postupovala v súlade so záväzným právnym názorom najvyššieho súdu   vyjadreným   v jeho   prvom   rozhodnutí,   a vymedzila   kritériá   na   určenie   jasnosti a zrozumiteľnosti výzvy s prihliadnutím na to, že rýchlosť čítania priemerného diváka je predovšetkým otázkou odborného/znaleckého posúdenia, ktoré v danom prípade vykonané nebolo. Namiesto toho najvyšší súd len konštatoval, že potom, ako sa (tiež) oboznámil s obsahom záznamu vysielania, považoval za preukázané, že zákonná výzva na pozorné prečítanie   príbalovej   informácie   o lieku   bola   nejednoznačná   a nezrozumiteľná. Na „odvolaciu“   námietku   sťažovateľky,   že   rada   o vzhliadnutí   odvysielaného   záznamu nevyhotovila riadnu zápisnicu, čo zakladá nepreskúmateľnosť jej rozhodnutia, najvyšší súd neprihliadol,   pretože   bola   uplatnená   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   vyplývajúcej z koncentračnej zásady konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   sa   rada   neriadila   záväzným   právnym   názorom najvyššieho súdu vyjadreným v jeho prvom rozhodnutí, ani pokiaľ ide o skutočnosť, že v jej prípade   išlo   o pokračujúci   správny   delikt   vo   vzťahu   k obsahovo   identickej   veci sťažovateľky, o ktorej rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž/19/2011, 6 Sž 23/2011, 6 Sž/27/2011 zo 14. decembra 2011. Túto skutočnosť najvyšší súd vo svojom (druhom) potvrdzujúcom   rozsudku   nezohľadnil,   a tým,   že   bez   náležitého   odôvodnenia   rozhodol odlišným spôsobom ako v skoršej skutkovo i právne totožnej veci, porušil aj princíp právnej istoty, resp. princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka v petite doplnenej sťažnosti z 11. júla 2013 žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a aby   sťažovateľke   priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž/19/2012 z 24. apríla 2013.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Keďže sťažovateľke je známa (I. ÚS 191/2011, IV. ÚS 155/2012, III. ÚS 50/2013, III. ÚS 178/2013 a iné) judikatúra ústavného súdu týkajúca sa nielen jeho možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci, ale aj zjednocovania   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov,   v danom   prípade   nepovažoval za potrebné   túto   duplicitne   citovať.   Ústavný   súd   však   pripomína,   že   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu ten-ktorý všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Ústavný súd konštatuje, že podstata sťažnostných námietok spočíva v nespokojnosti sťažovateľky   s tým, že   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sž/19/2012   z 24.   apríla   2013 potvrdil   rozhodnutie   rady   sp.   zn.   RP/038/2012   z 10.   júla   2012   bez   toho,   aby   trval na právnych záveroch svojho predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 6 Sž/22/2011 z 25. apríla 2012,   ktorým   zrušil   rozhodnutie   rady   sp.   zn.   RP/48/2011   zo   7.   júna   2011,   pretože „zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný opis skutku, ktorým sa navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti..., za ktoré porušenie mu rada uložila pokutu...“,   pričom   uviedol,   že „v ďalšom   konaní   bude   úlohou   odporkyne   jasne   určiť kritériá používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať. Zároveň bude povinnosťou odporkyne...   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že   zo   strany   navrhovateľa   išlo   o pokračujúci správny delikt.“. V súvislosti s touto druhou úlohou si sťažovateľka myslí, že išlo o odkaz na rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6 Sž/19/2011,   6 Sž   23/2011,   6 Sž/27/2011 zo 14. decembra 2011, ktorým   rozhodol   o jej obsahovo identickej   veci.   Sťažovateľka je toho   názoru,   že   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   jej   nebola   poskytnutá spravodlivá súdna ochrana pred nezákonným postupom a rozhodnutím správneho orgánu.

Vychádzajúc   z   už   uvedených   mantinelov   ústavno-súdnej   korekcie   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s relevantnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorej vyplýva, že:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   preskúmavanej   veci   dospel   k   záveru,   že žalovaný   správny   orgán   v   predmetnej   veci   náležite   postupoval   v   zmysle   citovaných právnych   noriem,   vo   veci   si   zadovážil   dostatok   skutkových   okolností   relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania – navrhovateľom a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala   za   následok   nezákonnosť   rozhodnutia,   pričom   postupoval   v   intenciách   názoru najvyššieho súdu vysloveného v rozhodnutí, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie Rady, vydané v predmetnom správnom konaní, zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu za súladné so zákonom...

Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia   vyplýva   opis   skutku,   ktorým   sa   navrhovateľ   dopustil   porušenia   právnej povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4, písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie mu Rada uložila pokutu...

Z identifikačných znakov opisu skutku v danej veci podľa názoru senátu najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán náležite vymedzil skutok, ktorým malo dôjsť k porušeniu zákonnej povinnosti tak, že tento skutok nemôže byť zameniteľný s iným skutkom a taktiež navrhovateľovi bolo z neho zrejmé, čo sa mu kladie za vinu a za čo sa mu ukladá sankcia, ktorá skutočnosť vyplýva aj z jeho odvolania a vyjadrení.

Z uvedených dôvodov súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia trpí nezákonnosťou, pretože neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila, v čom presne došlo k údajnému porušeniu zákona zo strany vysielateľa. V danej súvislosti súd poukazuje tiež na to, že, výrok rozhodnutia musí byť zrozumiteľný vystihujúci základné prvky zákonného porušenia právnej povinnosti s tým, že podrobný opis priebehu skutkového deja, ktorým sa vysielateľ dopustil porušenia povinnosti je správny orgán povinný uviesť s dôvodmi   svojho   sankčného   postupu   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Z   odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   Rada   porušenie   právnej   povinnosti,   za   ktorú navrhovateľa   sankcionovala   aj   náležité   zdôvodnila,   správne   interpretujúc   zákonné ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii na vec sa vzťahujúcich. Z uvedených dôvodov najvyšší súd odvolaciu námietku navrhovateľa, ktorou namietal vady výroku a jeho rozpor s odôvodnením rozhodnutia, nepovažoval za dôvodnú...

Najvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že v rozhodnutí Rady o uložení pokuty   chýba   systematika   a   určenie   hraníc,   v   ktorých   by   sa   mal   trestaný   vysielateľ v budúcnosti pohybovať, aby spĺňal všetky zákonné podmienky predmetného ustanovenia, s poukazom na to, že Rada v iných obdobných konaniach správne konanie zastavila, ktorým postupom Rada popiera jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty.

Senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k názoru, že Rada v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   sa   vyporiadala   s   úlohou   uloženou   jej   najvyšším   súdom v zrušujúcom rozhodnutí, v zmysle ktorej úlohou Rady v tomto konaní bolo podať presné objasnenie kritérií používaných pre stanovenie nevyhnutnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť   hranice,   v   ktorých   by   sa   mal   trestaný   vysielateľ   v   budúcnosti   pohybovať,   keď konštatovala, že nie je možné určiť potrebnú dĺžku zobrazenia textovej informácie paušálne, teda všeobecne pre všetky prípady zobrazovania výzvy pri vysielaní reklamných šotov podľa § 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, keďže posúdenie tejto otázky je vždy závislé od viacerých kritérií, ktoré sú vždy dané individuálne konkrétnym prípadom... Pokiaľ   navrhovateľ   namietal,   že   v   danom   prípade   žalovaný   správny   orgán postupoval nezákonným spôsobom pri ukladaní sankcie, keď skutok posudzoval samostatne a   bola   mu   zaň   i   uložená   samostatná   pokuta,   čím   postupoval   v   rozpore   s   názorom najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, súd sa nestotožnil ani s touto jeho námietkou... Povinnosťou Rady je síce v administratívnom trestaní postupovať analógia lexis podľa trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielaní a retransmisie. Pokiaľ teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala v intenciách právnej normy § 64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisii nemožno súhlasiť s tvrdením   navrhovateľa,   že   konala   a   rozhodla   v   rozpore   s   názorom   najvyššieho   súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí, s poukazom na to, že najvyšší súd zrušil rozhodnutia Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania v rôznych časových úsekoch...

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu vzniesol námietku, ktorou doplnil dôvody uvedené v jeho opravnom prostriedku, pre ktoré rozhodnutie Rady považoval za nezákonné, a ktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady z dôvodu, že nevymedzila ani, aké kritéria by mal spĺňať priemerný divák, a súčasne, že Rada nedodržala proces dokazovania, v ktorej súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010, najvyšší súd nemohol na tieto námietky prihliadnuť, pretože navrhovateľ nimi rozšíril   dôvody   nezákonnosti   namietané   v   opravnom   prostriedku   po   uplynutí   zákonnej lehoty ustanovenej v § 250m ods. 2 O. s. p., keďže navrhovateľ môže rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť len v zákonnej lehote v zmysle § 250h ods. 1 O. s. p. v spojení s 250l ods. 2 O. s. p.

Vzhľadom   na   uvedené   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napadnuté   rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O. s. p.“

Ako   z uvedeného   vyplýva,   najvyšší   súd   pri   opätovnom   preskúmaní   zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu sám zhodnotil, že rada postupovala v intenciách právneho názoru   vysloveného   v jeho   predchádzajúcom   rozhodnutí.   Ústavný   súd   konštatuje,   že najvyšší súd primeraným spôsobom reagoval na všetky námietky sťažovateľky uplatnené ako v jej opravnom prostriedku, tak aj na pojednávaní konanom 24. apríla 2013 (tieto sú v podstate totožné so sťažnostnými námietkami, pozn.), svoj právny záver riadne odôvodnil, pričom tento je preskúmateľný, logický a vychádzajúci z aplikácie príslušných ustanovení Správneho poriadku, Trestného poriadku a zákona o vysielaní a retransmisii, nie je zjavne neodôvodnený ani arbitrárny, a preto je ústavne udržateľný.

Na   doplnenie   ústavný   súd   uvádza,   že   hoci   súhlasí   s názorom   Európskeho   súdu pre ľudské práva, že vzhľadom na to, že administratívne sankcionovanie má trestnoprávny charakter, treba pri mlčaní zákona analogicky vychádzať z Trestného zákona, aj tu treba mať na zreteli primeranosť jeho použitia vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu.

Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona...

d) pokutu...

Podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada   uloží,   ak   vysielateľ,   prevádzkovateľ   retransmisie,   poskytovateľ   audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť...

Pri administratívnom trestaní je na použitie analógie podľa Trestného zákona nutné skúmať to, či sa vysielateľ v minulosti dopustil rovnakého porušenia povinnosti uloženej mu zákonom o vysielaní a retransmisii [v danom prípade podľa § 33 ods. 4 písm. a) zákona o vysielaní   a retransmisii,   pozn.],   pričom   na   prijatie   záveru,   že   pokračuje   v porušovaní zákonom ustanovenej povinnosti, sa vyžaduje, aby medzi jednotlivými porušeniami bola blízka (krátka) časová súvislosť; spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, resp. mesiacov.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   rovnakú   povinnosť   porušila   aj   v minulosti (18. apríla 2008), na čo bola upozornená rozhodnutím rady (ktoré nadobudlo právoplatnosť 9.   októbra   2008),   ktoré   je   jedným   z druhov   sankcií   ustanovených   §   64   ods.   1   zákona o vysielaní   a retransmisii,   pri   správnom   aplikovaní   analógie   podľa   Trestného   zákona nemohlo byť konanie sťažovateľky, ktorého sa dopustila „dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod a   dňa   10.   12.   2010   o cca   22.30   hod.“, posúdené   ako   pokračovanie   v porušovaní   tejto povinnosti pre značný časový odstup medzi nimi.

Porušenie, ktorého sa sťažovateľka dopustila „dňa 05. 12. 2010 o cca 16:12 hod a dňa 10. 12. 2010 o cca 22.30 hod.“, bolo posudzované ako „pokračujúci správny delikt“ vo vzťahu k porušeniu rovnakej povinnosti, ktorej sa dopustila až následne, t. j. 22. januára 2011, 14. februára 2011 a 19. februára 2011, ako to vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp.   zn.   6 Sž/19/2011,   6 Sž 23/2011,   6 Sž/27/2011   zo   14.   decembra   2011,   ktorým   zrušil rozhodnutie   rady   sp. zn. RP/64/2011,   RP/53/2011   a   RP   73/2011   z 21.   júna   2011. Z uvedeného   dôvodu   nemožno   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľky,   že   napadnutým rozhodnutím najvyšší súd rozhodol odlišným spôsobom ako v jej skoršej skutkovo i právne totožnej   veci,   pričom   porušil   aj   princíp   právnej   istoty,   resp.   princíp   predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju ako takú podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   v   danej   veci   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   upozorňuje   právneho   zástupcu   sťažovateľky, že jednou z osobitných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je aj kópia   právoplatného   rozhodnutia,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo   slobody sťažovateľky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Rozhodnutie získané z verejne prístupnej databázy všeobecného súdu (resp. z inej databázy), ktoré nespĺňa formálne a obsahové požiadavky rozhodnutia podľa ustanovení príslušného   procesného   kódexu   ani   riadne   vyznačenie   dátumu   nadobudnutia   jeho právoplatnosti, nemožno považovať za zodpovedajúce požiadavke ustanovenej § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a uplatňovať v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady (II. ÚS 117/05). Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľky nie je ústavný súd povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom a publikovaná   judikatúra,   z   ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 789/09).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013