znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 441/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátskou   kanceláriou   F.,   s.   r.   o.,   B.,   v   mene   ktorej   koná   konateľ   a   advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 719/2011 a jeho uznesením z 10. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Er 719/2011 a jeho uznesením z 10. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8   Er   719/2011   z   dôvodu,   že   bol   zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že „v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných   pohľadávok,   ktorá   vznikla   na   základe   poskytnutej   pôžičky   fyzickej   osobe... a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského   súdu...   viedol   prostredníctvom   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   K.  ... exekúcie“.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením „ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa (správne   má   byť   uvedené   „súdneho   exekútora“,   pozn.) z   vykonávania   exekúcie.   Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľka napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 719/2011 a napadnutým uznesením z 10. mája 2012 porušil jej práva, konkrétne:«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý disponuje   právom   podať   individuálnu   sťažnosť   a   zároveň   subjektom,   ktorého   základné práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie jej v sťažnosti označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   8   Er   719/2011   a   napadnuté   uznesenie „nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“

Osobitne   sťažovateľka   upozorňuje   na   skutočnosť,   že „Okresný   súd   Komárno neaplikoval   na   zistený   skutkový   stav   relevantnú   právnu   normu,   ktorou   bolo   ust.   §   30 Exekučného   poriadku,   osobitne   jeho   odseky   5   a   6   a   bez   existencie   racionálnych   obáv o legálny a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. III. ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný súd Komárno vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej   normy   a   bez   vykonania   dokazovania,   čím   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu.“.

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že „z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že   súdny   exekútor   je   zaujatý   voči   sťažovateľovi   –   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r.   o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je možné na   nich   prihliadať   ako   na   také,   ktoré   majú   vyvolať   právne   účinky   vylúčenia   súdneho exekútora z výkonu exekúcie. Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému súdu   vylúčiť   súdneho   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   pre   pomer   k   oprávnenému! Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom prístupe!“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „vzhľadom   k   skutočnosti,   že Exekučný   poriadok   nepripúšťa,   aby   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu Okresného   súdu   Komárno   odvolanie   alebo   iný   účinný   opravný   prostriedok,   je   splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifíkovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažnosti   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a   dohovoru   boli napadnutým   uznesením   a   postupom   okresného   súdu   predchádzajúcim   jeho   vydaniu porušené,   a   zároveň   navrhuje,   aby   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušené. Sťažovateľka   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 719/2011 a napadnutým uznesením vydaným samosudcom.

1.   Sťažovateľka   v   prvom   rade   svojou   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   označenom   konaní a napadnutým   uznesením.   V   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,   III.   ÚS   60/04)   súčasťou   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcie (hlavne pre jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   v   tomto   prípade   na   strane   oprávnenej),   považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcie.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Okresný súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol, že „z nálezu Ústavného súdu   SR   č.   III.ÚS   322/2010-37   zo   dňa   13.4.2011   vyplýva,   že   nezlučiteľnosť   činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplýva zust. §-u 4 Ex. por. a predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   vnútenom   výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle §-u 3 Ex. por. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti   a   nestrannosti vo vzťahu   k účastníkom   exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani disciplinárnu,   resp.   trestnú   zodpovednosť   súdneho   exekútora   ako   verejného   činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v tomto prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa §-u 30 ods. 1 Ex. por., ktorú je v zmysle §-u 30 ods. 3 Ex. por. povinný bezodkladne oznámiť súdu. Exekútor je   vylúčený   z vykonávania   exekúcie nielen vtedy,   ak   má pomer   k veci, účastníkom konania alebo ich zástupcom, ale pre vylúčenie stačí, že je pre tento pomer daná pochybnosť o jeho nezaujatosti. Z citovaného ustanovenia je teda zrejmé, že zákon spája   vylúčenie   exekútora   z   vykonávania   exekúcie   nielen   so   skutočne   preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Exekútor musí bezodkladne oznámiť súdu všetky skutočnosti, pre ktoré je vylúčený. Táto povinnosť teda vzniká   okamžite   po   tom,   čo   sa   exekútor   dozvedel   alebo   mohol   dozvedieť   o   takýchto okolnostiach.

Súd   sa   o   dôvodoch   na   vylúčenie   súdneho   exekútora   dozvedel   zo   svojej   úradnej Činnosti,   nakoľko   súdny   exekútor   JUDr.   R.   K.   v   rozpore   so   zákonom   neoznámil   súdu skutočnosť,   že   bol   zamestnancom   oprávneného   a   že   je   v   zmysle   citovaných   ustanovení Ex. por.   a   citovaného   nálezu   US   SR   vylúčený   z   vykonávania   exekúcie   v   prospech oprávneného.   Preto   súd   rozhodol   tak   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia a o vylúčení súdneho exekútora rozhodol ex offo.“.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného   konania.   Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka exekučného konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom   probléme   v   porovnateľných   veciach   sp.   zn.   II.   ÚS   3/2012,   I.   ÚS   113/2012, I. ÚS 137/2012   a   II.   ÚS   592/2011).   Ak   súd   vylúči   exekútora   z   vykonávania   exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to že,,spravodlivosť musí byť nielen   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je   poskytovaná“   (rozhodnutie   Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v   napadnutom   uznesení   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (oprávnenej).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   napadnutým   uznesením   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že považoval za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením okresného súdu   a základným právom sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne   signalizovala   možnosť po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie ňou označených práv. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím okresného   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v označenom konaní a jeho napadnutým uznesením.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou   označeného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   tak   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   aj   túto   časť sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v už označenom konaní a jeho napadnutým uznesením došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   majú   charakter   základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci pri výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Uvedené   ustanovenia   ústavy   a   dohovoru   sú   vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v   posudzovanej   veci   neboli   porušené   sťažovateľkou označené základné práva sťažovateľky podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru   (m. m.   IV. ÚS 119/07).   Na   tomto   základe   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012