znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 441/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. E 2140009611 zo 7. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011 doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods.   1 a čl.   47 ods.   2   v spojení s čl.   1 ods.   1   a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. E 2140009611 zo 7. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta protiústavnosť rozhodnutia krajského súdu, ktoré nie je riadne odôvodnené, v dôsledku čoho podal proti nemu 4. júla 2011   aj   dovolanie.   Keďže   sa   domnieva,   že   jeho   dovolanie   bude   odmietnuté   pre neprípustnosť, „navrhuje toto konanie dočasne prerušiť do rozhodnutia NS SR“.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd nariadil výkon rozhodnutia z pracovnej odmeny sťažovateľa v sume 33 € na uspokojenie prednostnej pohľadávky oprávneného (krajského súdu, justičnej pokladnice), a to uznesením sp. zn. E 2140009611 z 22. februára 2011) v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. E 2140009611 zo 7. júna 2011 (exekučný titul), a to na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 36 C 13/09 z 3. februára 2009, právoplatného 22. septembra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp.   zn.   10   Co   23/2010   z   31.   augusta   2010   na   uspokojenie   prednostnej   pohľadávky oprávneného.

Sťažovateľ vidí protiústavnosť rozhodnutia krajského súdu najmä v „nepoučení KS o procesných právach a povinnostiach v rozpore s § 5 ods. 1, § 30 OSP ako zásah do práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Taktiež protiústavnosť rozhodnutia z 7. 6. 11 vidím vo vecnej nesprávnosti pre rozpor s hmotným právom, nakoľko mnou podané námietky v odvolaní boli   opodstatnené   a vôbec   nesmerovali voči nezákonnosti exekučného   titulu   a konaniu, ktoré mu predchádzalo ako mylne pochopil KS. Najmä námietka započítania (kompenzačná námietka) v odvolaní mala za následok (účinok) v zmysle § 251 ods. 4 OSP v spojení s § 41 ods. 3 OSP v spojení s § 580 Obč. zák. zánik práva priznaného exekučným titulom Ex post, preto už neexistuje podklad na ďalší výkon rozhodnutia...“.

Podľa   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vôbec   nevysporiadal „s   dôvodmi   podaného odvolania, čím konal v rozpore s § 167 ods. 2, § 169 ods. 1, § 157 ods. 1, 2 OSP a zaťažil rozhodnutie protiústavnosťou a zmätočnosťou...“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že   krajský   súd právoplatným   uznesením   zo   7.   júna   2011   v   konaní   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia vedenom pod sp. zn. E 2140009611 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho základné právo „na rovnoprávnosť účastníka“ podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj „právo na právnu pomoc od začiatku vykonávacieho konania“ podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Súčasne požaduje zakázať   krajskému   súdu   pokračovať   v   porušovaní   sťažovateľových   práv,   domáha   sa zrušenia citovaného rozhodnutia krajského súdu a úhrady trov konania. V závere navrhuje prerušiť   toto   konanie   do   doby   rozhodnutia   o   podanom   dovolaní   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Súčasne v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Krajský   súd   namietaným   uznesením   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľa,   v   ktorom napáda skutočnosti týkajúce sa priebehu pôvodného súdneho konania, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom,a po „preskúmaní dôvodov odvolania súd dospel k záveru, že povinný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o nesprávnosti nariadeného výkonu rozhodnutia“.

Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tak,   že „Pokiaľ   ide   o   správnosť   a spravodlivosť   samotného   exekučného   titulu,   tunajšiemu   súdu   neprináleží   ho   hodnotiť   a komentovať, preto dôvodnosť a správnosť uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh, nie sú skutočnosti, ktoré by súd v rámci výkonu rozhodnutia mohol preskúmavať. Uznesenie   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia   zo   dňa   22.   02.   2011,   sp.   zn.   E 2140009611, sa opiera o právoplatný a vykonateľný pohľadávkový titul a je vecne správne, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“.

Ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie 4. júla 2011, ktoré bolo odstúpené Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce ešte v   ten   istý   deň   krajskému   súdu.   Vec   bola   odstúpená   krajským   súdom   na   rozhodnutie najvyššiemu súdu 29. septembra 2011.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej   zmluve (I. ÚS 225/03).

Základným   ústavným   predpokladom   podľa   citovaného   článku   ústavy   na   vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Tento článok ústavy ustanovuje o súde, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu dovolanie 1. júla 2011, v ktorom namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá aj možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku], pričom v ňom namietal   aj   ďalšie   dovolacie   dôvody   podľa   §   237   písm.   b)   a   c)   Občianskeho   súdneho poriadku a súčasne v tej istej veci sa obrátil v auguste 2011 so sťažnosťou aj na ústavný súd, kde žiadal konanie prerušiť až do rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ použil ako mimoriadny opravný prostriedok aj dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Právomoc ústavného súdu je v tomto ohľade subsidiárna (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy). Keďže k 29. septembru 2011 bol spis postúpený spolu s dovolaním sťažovateľa na vybavenie najvyššiemu súdu, odpadá dôvod sťažnosti sťažovateľa a ústavný súd nepovažuje za potrebné v tomto štádiu prerušiť konanie do rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity   vyplývajúci   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

Ústavný súd sa zaoberal aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania   neprípustného.   Pre   tento   prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa a jeho žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011