znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 440/2015-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   Nosko   &   Partners   s.   r.   o.,   Podjavorinskej   2,Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Vladimír   Nosko,   vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky   bližšie   nešpecifikovaným   postupom   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystricia takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonompredpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2015doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátskou   kanceláriou   Nosko   &   Partners   s.   r.   o.,Podjavorinskej 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Vladimír Nosko,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) bližšie nešpecifikovaným postupom Krajskej prokuratúryv Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   ako   advokátovi   nebolo   umožnenév rámci trestného konania vedeného pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru VeľkýKrtíš   pod sp.   zn.   ČVS:ORP-96/VK-VK-2014 obhajovať   klienta,   ktorý sa naňho   obrátilso žiadosťou o zastupovanie v danom trestnom konaní, a to s odvolaním sa na nezlučiteľnosťfunkcie obhajcu s postavením svedka prejednávaného skutku v zmysle § 36 ods. 3 zákona č.300/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“).   Sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   označeného   postupu   polícieprostredníctvom žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku,ktorá bola podľa vyjadrenia sťažovateľa posúdená ako nedôvodná. Sťažovateľ uvádza, žez uvedeného   dôvodu   podal „opakovaný   podnet“,   ktorý   bol „takisto   vyhodnotený   ako nedôvodný“.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje:« Podnet som podával a v podnete som uvádzal skutočnosti na obhajobu toho, že som oprávnený zastupovať klienta v danom trestnom konaní a síce z dôvodu, že „pre vylúčenie advokáta z konania z dôvodu, že bol svedkom prejednávaného skutku, je právne relevantnou materiálna skutočnosť, že advokát objektívne bol svedkom skutku, t. j. že svojimi zmyslami vnímal niektorú z okolností protiprávneho konania páchateľa, ktorým bol spáchaný trestný čin. Z vyššie uvedeného jasne vyplýva, že v prípade, ak som bol predvolaný a vypočutý v trestnom konaní ako svedok, v ktorom po príslušnom poučení jednoznačne uvediem, že som   objektívne   nebol   svedkom   prejednávaného   trestného   činu   (skutku),   resp.   niektorej z jeho relevantných okolností, v takom prípade nie sú splnené podmienky diskvalifikácie mojej osoby ako advokáta vo vzťahu k možnosti zastupovať obvineného v tomto konaní ako obhajca, hoci sa v spise bude nachádzať zápisnica o mojom výsluchu v postavení svedka. Dovoľte mi pripomenúť, že v zápisnici o výsluchu mojej osoby ako svedka, ktorá bola mimochodom spísaná v deň kedy mi klientova matka oznámila, že jej syn potrebuje obhajcu, absentuje uvedené poučenie.

Takisto nevidím dôvod prečo by som nemohol obvineného zastupovať v predmetnom konaní keďže mi poverený príslušník nedoručil resp. nijakým spôsobom neoznámil dôvody, pre ktoré nemôžem obvineného zastupovať. Musím podotknúť, že po predložení plnej moci do konania mi poverený príslušník doručil upovedomenie obhajcu o výsluchoch svedkov ako aj obvinených z čoho jednoznačne vyplýva, že som figuroval v konaní v postavení advokáta. Svojím podnetom som žiadal o odstránenie právnej neistoty nakoľko ma poverený príslušník predvolal na výsluch ako svedka. Nie je mi preto jasné ako ma môže predvolať ako svedka, keď som sa už zúčastnil obhajoby obvineného, poverený príslušník ma takisto predvolal   na výsluchy   svedkov   a   v   jednotlivých   výsluchoch   ma   ako   neprítomného neuviedol.“»

Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie žiada, aby ústavný súd rozhodolo jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1/ Základné   právo   sťažovateľa   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2./ Krajskej prokuratúre Banská Bystrica sa prikazuje obnoviť stav pred porušením práva a to tak, že opakovaný podnet sťažovateľa zo dňa 23. 02. 2015 je dôvodný a aby tomuto podnetu v plnej miere vyhovel.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc,   návrhy,   ktoré   nespĺňajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhyalebo návrhy podané zjavne neoprávneným subjektom, ako aj návrhy podané oneskorenemôže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústnehopojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľatvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosťsmeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatnéhorozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatiekonania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v § 20   ods. 1   a   § 50   ods. 1   a   2   zákonao ústavnom súde.

Sťažnosť   neobsahuje   náležitú   špecifikáciu   zásahu   [§   50   ods.   1   písm.   b)   zákonao ústavnom súde], ktorým malo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základnéhopráva. Sťažovateľ totiž v obsahu odôvodnenia sťažnosti a predovšetkým ani v petite sťažnostinešpecifikoval   oznámenie   krajskej   prokuratúry   o vybavení   podnetu   príslušnou   spisovouznačkou.

Sťažovateľ   nepriložil   k sťažnosti   ani   kópiu   predmetného   oznámenia   krajskejprokuratúry, tak ako mu to ukladá ustanovenie § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť sťažovateľa neobsahuje ani dostatočné odôvodnenie návrhu (§ 20 ods. 1zákona   o ústavnom   súde),   ktoré   by   poskytlo   základný   východiskový   rámecpre rozhodovanie ústavného súdu o namietanom porušení označeného základného práva.V rámci   obsahu   sťažnosti   sťažovateľ   síce   prezentuje   vlastnú   predstavu   o správnejinterpretácii   dotknutého   ustanovenia   Trestného   poriadku,   avšak   v nadväznosti   na   toabsentuje v sťažnosti akákoľvek argumentačná konfrontácia s obsahom oznámenia krajskejprokuratúry o vybavení jeho podnetu.

V neposlednom rade sťažovateľom   formulovaný petit   sťažnosti   nespĺňa parametrekvalifikovaného návrhu na rozhodnutie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), pretožeobsah bodu 2 tohto sťažovateľom formulovaného petitu je nekompatibilný s možnosťamipostupu ústavného súdu vyplývajúcimi z uplatnenia právomoci ústavného súdu podľa § 127ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísanýchnáležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnejpovinnosti.   Túto   úlohu   plní   práve   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa vykazujetakú intenzitu nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, že nie je možné preskúmaťsplnenie   čo   i   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   a preto   juz uvedeného   dôvodu   odmietol   už pri jej   predbežnom   prerokovaní   (§ 25   ods. 2   zákonao ústavnom súde).

Ústavný   súd   v   závere   dodáva,   že   podľa   §   18   ods.   2   zákona   č.   586/2003   Z.   z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   pri   výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom(II. ÚS 117/05).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa tak,ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015