znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 440/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Advokátska   kancelária,   Podbrezovská   34,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 291/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014 doručená   sťažnosť   M.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre namietané   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 291/2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný súd“) „podal   7.5.2010...   návrh   na   vyslovenie   neúčinnosti   darovacej   zmluvy   z 3.9.2008, ktorou jeho otec previedol svoj štvrtinový podiel k rodinnému domu s dvorom a záhradou na matku /starú matku sťažovateľa/, za účelom zbavenia sa akéhokoľvek majetku iba preto, aby   sa   sťažovateľ   neuspokojil   z tohto   majetku   pre   vymoženie   dlžného   výživného, ktoré v roku   2007   prestal   platiť;   zároveň   žiadal   nariadiť   predbežné   opatrenie   zákazu scudzenia tohto podielu“.

Okresný   súd   uznesením   z 2.   júna   2010   navrhnuté   predbežné   opatrenie   nariadil, ale na základe   odvolania   žalovanej   krajský   súd   uznesením   z 19.   októbra   2010   zmenil prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.   Následne   žalovaná „previedla   ďalšou   darovacou   zmluvou   predmetný   podiel na svoju dcéru M. M. /tetu sťažovateľa/, a to dňa 23.3.2011“.

Okresný súd vo veci samej rozsudkom z 19. apríla 2011 žalobe sťažovateľa vyhovel, no žalovaná proti nemu podala odvolanie, „o ktorom Krajský súd v Trnave rozhodoval od 16.9.2011 až do 11.3.2013, kedy bolo sťažovateľovi doručené zrušujúce uznesenie...“.

Sťažovateľ ďalej v dôvodoch sťažnosti zdôrazňuje, že „v dôsledku ďalšieho prevodu spoluvlastníckeho   podielu   z M.   M.   na   M.   M...   musel...   reagovať   procesným   podaním o zmene žalobného petitu – namietal darovaciu zmluvu z 23.3.2011 – i zámene v osobách žalovanej   strany,   ktorému   okresný   súd   uznesením   z 26.4.2013   vyhovel.   Voči   tomuto uzneseniu sa opäť odvolala žalovaná, takže spis sa od 11.7.2013 nachádza na Krajskom súde v Trnave.“.

Sťažovateľ uvádza, že „v januári 2014 podal sťažnosť predsedovi krajského súdu na prieťahy   v konaní,   s poukazom,   že   uvedené   procesné   uznesenie   bolo   vyvolané nekvalifikovanou rozhodovacou   činnosťou   tohto   súdu /ak by   ponechal okresným súdom nariadené   predbežné   opatrenie,   nebolo   by   potrebné   robiť   zmenu   návrhu   a tým   by ani nevydával napadnuté uznesenie/, že ide iba o jednoduché procesné uznesenie vo veci, ktorú už krajský súd predtým meritórne riešil a ide aj o veľmi dôležitú vec pre sťažovateľa, ktorou si mohol riešiť aspoň čiastočne výživné, ktoré mu otec neplatil a ktoré dosiahlo dlh vo výške cca 12.000 EUR“. Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažovateľovu sťažnosť ju „na   jednej   strane   uznal...   za   opodstatnenú   a za   prieťahy   v konaní   sa   sťažovateľovi ospravedlnil, ale na strane druhej konštatoval, že vec sa musí dostať na poradie ako iné, lebo nejde o prednostnú agendu, a to bude niekedy v treťom štvrťroku 2014... vzhľadom na poddimenzovanosť v stave sudcov na tomto súde“.

Sťažovateľ konštatuje, že „z doterajšej celkovej dĺžky konania necelých 4 rokov, sa predmetná vec nachádzala na krajskom súde vyše 2,5 roka, kde je stále, a ešte sa nevydalo meritórne   rozhodnutie.   To   potvrdzuje   náš   záver   o zmätočnosti,   neefektivite a nesústredenosti   konania   na   odvolacom   súde.“.   Sťažovateľ   tiež   zdôrazňuje   význam konania preň, pretože „v prejednávanej veci nejde o bežnú civilnú vec, ale vec dôležitú pre vymáhanie   výživného   voči   nezodpovednému   otcovi,   ktorý   nielenže   na   stredo a vysokoškoláka prestal od roku 2007 absolútne prispievať... ale sa aj zbavil akéhokoľvek majetku,   z ktorého   by   sa   mohol   sťažovateľ   uspokojiť...“.   Podľa   sťažovateľa „prieťahy v konaní nemožno ospravedlňovať pravidelne sa opakujúcou floskulou o akejsi preťaženosti sudcov; ak by títo konali so znalosťou veci, tak sa nemôže stať, že vec sa ocitne trikrát na odvolacom súde a ešte nie je ani pred meritórnym rozhodovaním“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný   súd   vo veci   samej   nálezom takto rozhodol:

„a/ Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a v primeranej   dobe   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   postupom   KS v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co 291/2013, porušené bolo.

b/ KS v Trnave prikazuje v danej veci konať bez zbytočných prieťahov. c/ M. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3428 E, ktoré mu je KS Trnava povinný vyplatiť do 2 mesiacov.

d/ KS v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,88 E s DPH na účet JUDr. Eleny Ľalíkovej...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   291/2013,   ktorého   predmetom   je odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o pripustení zámeny na strane žalovaného a o pripustení zmeny žalobného petitu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri   výklade   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   si   ústavný   súd   zároveň   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   konštatuje,   že   je   potrebné odmietnuť ju z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo   ho   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS   126/2010, I. ÚS 96/2011).

Nemožno v tejto súvislosti akceptovať výpočet sťažovateľa, že „z doterajšej celkovej dĺžky konania necelých 4 rokov, sa predmetná vec nachádzala na krajskom súde vyše 2,5 roka“, pretože od začatia konania (7. mája 2010) sa síce súdny spis na krajskom súde nachádza už tretíkrát, zakaždým však z dôvodu vecne iného procesného podania (odvolanie proti nariadeniu   predbežného   opatrenia,   odvolanie   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej, odvolanie proti procesnému uzneseniu okresného súdu). Preto na účel posúdenia postupu krajského   súdu   v aktuálnej   procesnej   fáze   konania   (konanie   o odvolaní   žalovanej proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   8   C   147/2010-201   z 26.   apríla   2013)   nemožno pri hodnotení   prípadných   prieťahov   vychádzať   z jednoduchého   súčtu   období,   počas ktorých súdnym spisom disponoval odvolací súd.

Pri   rozhodovaní   o predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzal   aj   z charakteru odvolacieho konania, kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového   súdu,   pričom   skutočnosť,   že   v posudzovanej   veci   nedošlo   k úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný (m. m. III. ÚS 218/2012).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že dĺžka konania o odvolaní žalovanej proti uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   8   C   147/2010-201   z 26.   apríla   2013   vedeného krajským súdom ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (osem mesiacov) sama osebe nemá   takú   ústavne   relevantnú   intenzitu,   aby   bolo   možné   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie   konštatovať   porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   preto   jeho   sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr.   I.   ÚS   96/2011,   III.   ÚS   541/2011).   K takémuto   záveru   ústavný   súd   dospel   aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014