znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 440/2013-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., Cyprus, zastúpenej advokátkou JUDr. A. H. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov   č.   k.   13   C   213/2011-1234   zo 14.   marca   2012   v časti,   ktorou   bolo   rozhodnuté o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2012 doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   C.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 213/2011-1234 zo 14. marca 2012   v časti,   ktorou   bolo   rozhodnuté   o uložení   povinnosti   zložiť   preddavok   na trovy konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako žalobkyňa sa na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 213/2011 na základe žaloby z 29. septembra 2008 domáha proti S. (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 23 183 243,64 €.

Podaním   zo   16.   decembra   2011   sťažovateľka   podľa   §   92   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   navrhla,   aby   do   konania   namiesto   nej   vstúpila spoločnosť D., Cyprus (ďalej len „spoločnosť D.“).

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   4.   januára   2012   žalovaný   podľa   §   141a   OSP okresnému   súdu   navrhol,   aby   bola „žalobcovi“ uložená   povinnosť   zložiť   preddavok na trovy konania vo výške 5 % zo žalovanej sumy, čo predstavuje sumu 1 159 162,18 €.

Na   základe   návrhu   sťažovateľky   zo   16.   decembra   2011   okresný   súd   uznesením zo 16. januára 2012 rozhodol o zámene účastníkov konania na strane žalobcu, a to tak, že pripustil, aby do konania namiesto sťažovateľky vstúpila spoločnosť D.

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   213/2011-1234 zo 14. marca 2012 v jednom výroku opravil svoje uznesenie zo 16. januára 2012 (o zámene účastníkov   konania)   a v druhom   výroku   uložil „žalobcovi“ povinnosť   zložiť   preddavok na trovy konania v sume 1 159 162,18 € v lehote 30 dní od doručenia uznesenia.

Sťažovateľka   dodala,   že   jej   sťažnosť   pre   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru smeruje len voči výroku (a tým aj adekvátnemu odôvodneniu) uznesenia okresného súdu zo 14. marca 2012, ktorým bola   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   Sťažovateľka   uviedla,   že uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zámene účastníkov konania, nebolo ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   právoplatné.   Zároveň   dodala,   že   uznesenie okresného   súdu   v časti,   ktorou   bola „žalobcovi“ uložená   povinnosť   zložiť   preddavok na trovy konania a proti ktorému v zmysle § 202 ods. 3 písm. q) OSP nie je odvolanie prípustné, nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2012.

Sťažovateľka   namietala,   že   uznesenie   okresného   súdu   je   v napadnutej   časti nedostatočne odôvodnené, čo podľa jej názoru spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. V tejto súvislosti   sťažovateľka   poukázala na §   141a   OSP,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   môže žalobcovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu, uložiť povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Podľa názoru sťažovateľky je všeobecný súd povinný tento predpoklad, a teda či u žalobcu nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu, skúmať   a v uznesení   sa   ním   náležite   zaoberať.   Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že v napadnutom   uznesení   okresného   súdu   absentuje   akákoľvek   zmienka   o tom,   či   tieto predpoklady   na   postup   podľa   §   141a   OSP   sú   splnené   a na   základe   čoho   okresný   súd k vyslovenému   záveru   dospel.   Podľa   jej   názoru   okresný   súd   tieto   podmienky   vôbec neskúmal, pričom dodala, že na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že súdny poplatok za návrh na začatie konania bol riadne zaplatený. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na to,   že   tento   súdny   poplatok   bol   v dôsledku   postúpenia   pohľadávky   zaplatený   inou osobou.   Sťažovateľka   taktiež   argumentovala   aj   tým,   že   podmienky   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov   je   potrebné   skúmať   v každom   štádiu   konania,   a dodala,   že oslobodenie   sa   nevzťahuje   na   právneho   nástupcu   a že   u každého   je   potrebné   túto podmienku   skúmať osobitne.   Okrem   toho poukázala na to,   že k uloženiu   preddavkovej povinnosti došlo v štádiu konania, keď dochádza k zámene účastníkov na strane žalobcu, a teda že nie je zrejmé, ktorému subjektu bola táto povinnosť uložená.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a aby   v náleze   vyslovil,   že   uznesením   okresného   súdu č. k. 13 C 213/2011-1234   zo   14.   marca   2012   v časti   týkajúcej   sa   povinnosti   zložiť preddavok na trovy konania bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namietané uznesenie v uvedenej časti zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a okresnému súdu uložil povinnosť zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €.

Sťažovateľka   súčasne   podľa   §   52   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   žiadala,   aby ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a aby   odložil   vykonateľnosť   napadnutého uznesenia   okresného   súdu.   Tento   návrh   sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   nezložením preddavku jej podľa poslednej vety § 141a ods. 1 OSP hrozí zastavenie konania alebo realizácia výkonu rozhodnutia, čo by pre ňu znamenalo neodčiniteľnú ujmu, pričom druhej strane žiadna ujma nehrozí. Zároveň doplnila, že neodloženie vykonateľnosti namietaného uznesenia by pre ňu znamenalo väčšiu ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám v prípade vyhovenia jej návrhu na odklad vykonateľnosti označeného rozhodnutia. Súčasne dodala, že tento jej návrh nie je ani v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

Sťažovateľka súčasne poukázala na uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 112/2012-13 zo 7. marca 2012, keď ústavný súd v takmer totožnej veci prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie   a dočasným   opatrením   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia všeobecného súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na spravodlivý proces uznesením okresného   súdu   č.   k.   13   C   213/2011-1234   zo 14.   marca   2012   v časti,   ktorou   bolo rozhodnuté o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP.

Podľa § 141a ods. 1 OSP navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že ak sťažovateľka povinnosť uloženú okresným súdom v podobe zloženia preddavku nesplní, pričom   odporca   na   základe   splnenia   zákonných   podmienok   nie   je   takou   povinnosťou viazaný,   okresný   súd   v zákonnej   lehote   konanie   zastaví.   To   znamená,   že   právnym dôsledkom   nesplnenia   povinnosti   sťažovateľky   je   skončenie   konania   pre   nesplnenie   jej procesnej povinnosti.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia,   ale ani nadobudnutie právoplatnosti tohto   uznesenia   nemá   totiž   bez   ďalšieho   za   následok   stratu   prístupu   k   súdu pre sťažovateľku.   K takýmto   dôsledkom   by   totiž   mohlo   dôjsť   až   prípadným   vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, I. ÚS 196/2013).

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že konanie vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 13 C 213/2011 nebolo dosiaľ právoplatne zastavené.

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť   preddavok   v   zmysle   § 141a   ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. V   rámci   odvolacieho   konania,   ako   aj   v rámci   dovolacieho   konania   proti   prípadnému potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť   uplatňovať   všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   preddavku   na   trovy   konania   je   v   danom prípade   zlučiteľné   s   tými   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   touto   sťažnosťou namieta (napr. IV. ÚS 278/2013).

Za týchto okolností   ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného okresným   súdom   pod   sp. zn.   13 C   213/2011   k dispozícii   účinné   právne   prostriedky na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

K odôvodneniu svojho rozhodnutia považuje ústavný súd za nevyhnutné dodať, že je pravdou, že v obdobnej veci sťažovateľky bolo rozhodnuté nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru,   ku   ktorým   došlo   uznesením   Okresného   súdu   Poprad   č. k.   13 C 270/08-938 z 9. januára 2012. V tomto prípade bola, tak ako v namietanej veci, sťažovateľke uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania. Ústavný súd však upriamuje pozornosť na to, že   v danej   veci   išlo   o ojedinelý   (menšinový)   názor   jedného   zo   senátov   ústavného   súdu, ktorého   ojedinelosť   preukazuje   aj   neskoršie   uznesenie   toho   istého   senátu   (I. ÚS),   ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní nálezu vo veci I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne aj I. ÚS 196/2013, IV. ÚS 278/2013).

Nad rámec uvedeného ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky o tom, že z napadnutého uznesenia okresného súdu jej nie je jasné, komu bola uložená „preddavková povinnosť“, teda či jej alebo spoločnosti D. ako jej právnej nástupkyni, poukazuje na svoje skoršie rozhodnutie č. k. II. ÚS 182/2012-19 z 21. júna 2012. Predmetným rozhodnutím ústavný súd sťažnosť spoločnosti D. (ústavnému súdu doručenej 23. mája 2012, teda takmer dva mesiace po podaní sťažovateľkinej sťažnosti, pozn.) pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 13 C 213/2011-1234 zo 14. marca 2012 v časti výroku o uložení povinnosti „žalobcovi“ zložiť preddavok na trovy konania (predmet konania totožný ako v prípade sťažovateľky, pozn.) odmietol ako podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou.   Ústavný   súd   v tomto   rozhodnutí   okrem   iného konštatoval: „...   sťažovateľka   podala   ústavnú   sťažnosť   v čase,   keď   konanie   o návrhu žalobcu   E.   na pripustenie   zámeny   účastníkov   na   strane   žalobcu   za   sťažovateľku   nie   je právoplatne   skončené,   teda   námietka   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   právoplatným   uznesením okresného súdu   č.   k.   13 C 213/2011-1234 sa na ústavnom súde mohla účinne domáhať len spoločnosť E.“ Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v označenom rozhodnutí dáva sťažovateľke jednoznačnú odpoveď na to, komu okresný súd namietaným uznesením uložil „preddavkovú povinnosť“.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nerozhodoval.

Tiež   nebol   právny   dôvod   na   pripustenie   ďalšieho   účastníka   konania   na   strane okresného súdu, ako to listom zo 6. marca 2013 žiadal S.

Na základe týchto skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013