znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 440/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a smernice Rady č. 2000/78/ES postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 129/96 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/175/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom Okresného súdu Bardejov v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C/194/1992   a   jeho   rozsudkom   z   10.   januára   1995   a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011 doručená   sťažnosť   I.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   na   výzvu   ústavného   súdu podaním   doručeným   29.   júna   2011.   Sťažovateľ   namieta   svojou   sťažnosťou   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i smernice Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000 publikovanej 2. decembra 2000 (ďalej aj „smernica“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 129/96 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co/175/2010   a   jeho   rozsudkom   z   28.   apríla   2011,   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995   a   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996.

K dôvodom svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Dňa 2. VIII. 1991 som ako štátny zamestnanec právoplatne vyhral súdny spor, ktorý sa začal s mojím býv. zamestnávateľom O. v B. ešte v 1. polroku 1989 a ktorý sa ukončil dva dni po jeho zrušení a likvidácii 31. VII. 91. Tým bol navodený úplne nový - najmä právny stav,   podľa   ktorého   môj   štát   SR   bol   povinný   mi   zabezpečiť   v   prvom   rade   praktické naplnenie môjho priamo zo zákona trvajúceho pracovného pomeru na základe ods.1/, §-u 61   zákonníka   práce   a   čo   neurobil   dodnes,   čo   ja   považujem   za   tvrdú   a   bezohľadnú diskrimináciu v mojom povolaní a zamestnaní, a to nielen podľa nášho platného hmotného práva, ale aj medzinárodného - včítane Smernice Rady EÚ č. 2000/78/ES z 2. XII. 2000. Podľa mňa príčinou tohto abnormálneho stavu bude zrejme svojvoľné a nekompetentné konanie býv. prednostu O. B., ktorý namieto mi pridelenia zodpovedajúcej práce, resp. jeho zabezpečenia,   ako   vysúdeného   právneho   nároku   titulom   vysloveného   výroku   súdu   o neplatnosti mi danej výpovede zo 14. XI. 1988, dal mi bez kvalifikovaného právneho dôvodu ďalšiu neslýchanú výpoveď z pracovného pomeru, ale dodnes neviem, že s kým trvajúcim, ktorá   je   priamo   zo   zákona   síce   neplatná,   /viď   §-44   zákonníka   práce/,   ale   naše   súdy povyšujúc   sa   nad   zákon,   stále   ju   uznávajú   za   platnú,   čím   pretrvávanie   tejto   mojej diskriminácie ešte viac, neuzávajúc túto realitu, predlžujú ! A to je vlastne hlavný dôvod na napísanie   tejto   mojej   ďalšej   ústavnej   sťažnosti   a   pokiaľ   u   nášho   ústavného   súdu   opäť nepochodím, bude to dôvod pre ďalšiu sťažnosť na ESĽP!“

Sťažovateľ   žiada   zrušiť „nezmyselný   a   totálne   bezprávny   konečný   rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 136/95-223, zo dňa 6. III. 1996, v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu pod č. k. 4 C 194/92, zo dňa 10. I. 1995, ktoré nadobudli právoplatnosť dňom 18. IV. 1996 a ktoré sú bezprostrednou príčinou môjho nepretržitého súdenia   sa   s   mojím   štátom   už   takmer   20   rokov.  ...   Ja   ako   obeť   bezprávia   ničoho protiprávneho som sa nedopustil, ale naša justícia sa v tejto a jej podobných početných kauzách sa dopustila veľkého množstva kardinálnych a ničím neospravedlniteľných chýb, keď si myslí, že je viac ako zákon, stavia sa nad neho a ignoruje ho a podľa môjho názoru i ED!“.

Návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   psychickou traumou   spôsobenou   súdnymi   konaniami,   ktoré „nemajú   nič   so   spravodlivosťou   a zákonnosťou a ústavnosťou“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa čl.46 Ústavy SR a ods.1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 Smernice Rady EÚ č. 2000/78/ES z 2. XII. 2000, postupom   Krajského   sudu   v   Prešove   v   súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Bardejove pod č. k.11 C 129/96 a č. k.4 C 194/92, ktoré mu predchádzalo na Kraj. súde v Košiciach pod sp. zn. 16 Co 136/95-223, porušené boli.

2./ Zrušuje a/ Konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 175/2010, zo dňa 28.   IV.   2011   v   spojení   s   právoplatným   rozsudkom   Okresného   sudu   v   Bardejove   č.   k. 11 C 129/96-312 a

b/   Konečný   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   16   Co   136/95-223, 6.   III.   1996   v   spojení   s   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Bardejove   č.   k. 4 C 194/92, zo dňa 10. I. 1995

a   vracia   mu   tieto   právne   veci   o   neplatnosť   výpovede   z   pracovného   pomeru z 27. VIII. 91 ako dôsledok trvajúcej diskriminácie v povolaní a zamestnaní sťažovateľa na nové konania a spravodlivé, ústavné a zákonné rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR /slovom tridsattritisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./   Ukladá   Krajskému   súdu   v   Prešove   uhradiť   aj   vzniklé   trovy   tohto   súdneho konania, a to v lehote 15-tich dní od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C 129/1996 a sp. zn. 4 C 194/92 a krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 175/2010 a sp. zn. 16 Co 136/95.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 129/1996 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, ako aj postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   194/1992   a   jeho rozsudkom z 10. januára 1995

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I.   ÚS   6/04,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa §   201 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len   „OSP“),   pričom   sťažovateľ   toto   svoje právo   aj využil.   O   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C   129/1996-312 z 28. júla 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 175/2010 z 28. apríla 2011. Právomoc   krajského   súdu   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   teda   vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnako tak proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 194/1992 a jeho rozsudku z 10. januára 1995 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   č.   k.   16   Co/136/1995-223 zo 6. marca 1996. Aj v tomto prípade preto platí, že právomoc Krajského súdu v Košiciach v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na už opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   základných   práv postupom a rozsudkami okresného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/175/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011

Dopytom   na   okresnom   súde   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podal   osobne   na okresnom   súde   30.   mája   2011   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 175/2010 z 28. apríla 2011. O tomto dovolaní sťažovateľa dosiaľ nebolo najvyšším súdom rozhodnuté.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   vytvoril   stav,   keď   by   o   jeho   veci   mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   svoje   námietky   uplatnil   aj   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musí   byť   sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa zaoberal aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania   neprípustného.   Pre   tento   prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

S   prihliadnutím   na   uvedené   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 188/03, I. ÚS 24/05).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach nadobudol právoplatnosť 18. apríla 1996, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu podaná na poštovú prepravu 14. júna 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

4. K namietanému porušeniu smernice Rady č. 2000/78/ES postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 129/96 a jeho rozsudkom z 28. júla 2010 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/194/1992 a jeho rozsudkom z 10. januára 1995, postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co/175/2010   a   jeho rozsudkom   z 28.   apríla   2011   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ústavy mu vyplýva len právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb   namietajúcich porušenie základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd zakotvených v medzinárodnej zmluve, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Ktorákoľvek   smernica   vydaná   orgánmi   Európskej   únie   (predtým   smernica Európskych spoločenstiev) je však len sekundárnym prameňom komunitárneho práva. Ako vyplýva z čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, predtým čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, je smernica priamo záväzná pre každý členský štát Európskej únie, ktorému je určená. Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000 uverejnená 2. decembra 2000, porušenie ktorej sťažovateľ namieta, ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Táto smernica však neobsahuje žiadne základné právo ani slobodu, o ktorej porušení by mohol ústavný súd rozhodovať, a preto je v zmysle čl. 127 ústavy vylúčené, aby ústavný súd o tomto návrhu sťažovateľa rozhodoval.

S prihliadnutím na uvedené preto aj v tej časti návrhu sťažovateľa, ktorou namietal porušenie smernice Rady č. 2000/78/ES, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Vzhľadom na to sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011