znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 440/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Banská   Bystrica   z 18.   novembra   2008   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   56/2007 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   z 31. marca   2009   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 Co 15/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2010 doručená sťažnosť M. A., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 56/2007 z 18. novembra 2008 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 13 Co 15/2009-215 z 31. marca 2009.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľ vystupoval od 16. januára 2007 ako žalovaný v konaní   pred   okresným   súdom,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   peňažnej   sumy, na ktorú mal žalobcovi vzniknúť nárok „na základe vykonaných stavebných prác“. Okresný súd po vykonanom dokazovaní žalobe čiastočne vyhovel. Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd „mal   za   preukázané,   že   cena   bola   medzi   účastníkmi   dohodnutá...,   napriek   tomu nevysvetliteľne vychádzal pri určení nároku žalobcu z ceny primeranej“.

Sťažovateľ   proti   rozsudku   okresného   súdu   namieta,   že „žalobca   dielo   riadne nevykonal,   dielo   bolo   a je   postihnuté   vadami“, čo   mal   potvrdiť   aj   ustanovený   znalec v znaleckom posudku. Podľa názoru sťažovateľa okresným súdom prisúdená peňažná suma nezodpovedá skutočnému rozsahu a kvalite vykonaných stavebných prác.

Z odôvodnenia predloženej sťažnosti vyplýva, že na odvolanie sťažovateľa, v ktorom „namietal platbu akejkoľvek časti diela..., pretože dielo sa musí, podľa súdneho znalca, urobiť znova a teda jeho hodnota je nulová“, krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa rozsudok krajského súdu je v rozpore s ustanovením § 153d ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože „krajský súd pri svojom rozhodnutí vychádzal aj zo skutočností, ktoré by mohli nastať do budúcnosti“, hoci „v čase vynesenia rozsudku bol stav taký, že žalovaný nemal ani funkčný zatepľovací systém, ani materiál, ktorý si sám zabezpečil...“.

Obe napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľa nezákonné, a tak porušujú aj jeho označené práva. V závere sťažnosti preto sťažovateľ navrhol, „aby Ústavný súd napadnuté rozhodnutia,   rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   č.   k.   13Co/15/2009-215 zo dňa 31.03.2009   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici, č. k. 14C/56/2007-186 zo dňa 18.11.2008 preskúmal, a v prípade, že zistí porušenie zákona zrušil rozhodnutie súdov a prikázal, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného práva alebo slobody podľa § 56 písm. d) Zákona o ústavnom súde.“.

Sťažovateľ   nepriložil   k predloženej   sťažnosti   žiadne   prílohy,   nie   je   zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ani nepožiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť, že táto nespĺňa viaceré povinné obsahové náležitosti.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Sťažovateľ   nepreukázal   zastúpenie   kvalifikovaným   právnym   zástupcom ani k sťažnosti nepripojil kópiu právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré označil ako porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu a jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

Takéto zistenia štandardne vedú ústavný súd k výzve sťažovateľovi na doplnenie jeho podania s poučením, v akom smere je potrebné podanie doplniť, v akej lehote a aké sú prípadné následky nevyhovenia výzve.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 6 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde) od výzvy adresovanej sťažovateľovi upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie o predloženej   sťažnosti   v rámci   jej   predbežného prerokovania.   Ústavný   súd totiž na základe podkladov, ktorými disponoval, dospel k záveru, že ani prípadné doplnenie sťažnosti   sťažovateľa   o povinné   náležitosti   by   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Na prerokovanie sťažnosti v časti napádajúcej rozsudok okresného súdu ústavný súd   nemá   dostatok   právomoci.   V konaní   pred   ústavným   súdom   sa   uplatňuje   princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), podľa ktorého, ak o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa rozhoduje „iný súd“, ústavný súd nemôže poskytnúť takým právam ochranu.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Túto možnosť sťažovateľ aj využil. Z uvedeného dôvodu ochranu jeho označeným právam poskytoval krajský súd, a tak ústavný súd nemôže za žiadnych okolností podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd na okresnom súde zistil,   že tento   rozsudok   sp. zn. 13   Co   15/2009   z 31. marca   2009   sa   stal   právoplatným 8. apríla 2009.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Rozsudok krajského súdu z 31. marca 2009 nadobudol právoplatnosť 8. apríla 2009. Sťažnosť odoslal sťažovateľ na poštovú prepravu ústavnému súdu 6. septembra 2010, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom   súde   na podanie sťažnosti. V tejto časti tak ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.

3.   Vzhľadom   na   odôvodnenie   odmietnutia   predloženej   sťažnosti   nepovažoval ústavný   súd   za   nevyhnutné   odstraňovať   nedostatky   a vady   podania   sťažovateľa, pretože taký postup by nemohol viesť k inému rozhodnutiu pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010