znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 44/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“, Šarkaň,zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IIIv konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 22/2005 a postupom   Krajského súdu v Bratislavev konaniach vedených pod sp. zn. 1 Cob 446/2011 a sp. zn. 1 Cob 40/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“ o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s. r. o.   „v   likvidácii“   (ďalej   len„sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konanívedenom   pod   sp. zn.   27   Cb   22/2005   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie   okresného   súdu“)a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedenýchpod sp. zn. 1 Cob 446/2011 a sp. zn. 1 Cob 40/2014 (ďalej aj „napadnuté konania krajskéhosúdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Firma   RAFEX   (sťažovateľka)   -   právny   nástupca,   drobného farmára, producenta surového kravského mlieka - je žalobcom v konaní vedenom pred Okresným súdom v Bratislave III pod sp. zn.: 27 Cb 22/2005. Žalovanou bola aj firma,, so sídlom:

sa   teda   žalobou   zo   dňa   07.   12.   2004   (!),   podanou   na   Okresnom   súde Bratislava III, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil aj vyššie spomenutému žalovanému :,, so sídlom:,, zaplatiť mu dlh aj s príslušenstvom. Poznamenať tu treba, že voči pôvodne súčasne žalovanej spoločnosti,, so sídlom:,   zobral   žalobca svoju   žalobu   späť,   a   to z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   tohto   jeho   paralelného   dlžníka   (uznesením   KS   v Bratislave č. 3 K 223/2004 z 22. 03. 2005). Okresný súd Bratislava III spočiatku konal pružne. S istou dávkou irónie sa dá konštatovať, že v rámci justičného systému pracovali „len"   a „našťastie"   súdni   úradníci.   Pod   č.   42   Rob   1791/2004   bol   dňa   30.   12.   2004 vydaný platobný   rozkaz.   Žalovaná   firma podala   odpor (dňa 21.01. 2005). Aj žalovaná firma podala odpor (z 20. 01. 2005). K nim zaujal stanovisko podaním z 03. 02. 2005.

...Uznesením č. 27 Cb 22/2005 z 25. 04. 2005 potom OS Bratislava III konanie prerušil. Dôvodom bola zákonná prekážka - vyhlásenie konkurzu na žalovanú firmu a. s.. Odvolanie voči tomuto uzneseniu, ktoré podal, bolo Krajským súdom v Bratislave uznesením z 27. 10. 2005 zamietnuté. (pôvodný žalobca) videl, že situácia sa komplikuje v jeho neprospech. Negativizmus oboch žalovaných bol vtom čase už známy aj v širšej verejnosti. Podaním z 19. 04. 2006 preto vzal žalobu voči firme späť a žiadal v konaní pokračovať už len voči svojmu druhému paralelnému dlžníkovi : firme. Okresný súd Bratislava III uznesením č. 27 Cb 22/2005 z 29. 06. 2006 tomuto procesnému návrhu vyhovel. sa voči tomuto uzneseniu odvolali (podaním z 26. 07. 2006). replikoval podaním z 18. 09. 2006. V očiach súdne konanie v jeho veci zjavne   začalo   smerovať   od   meritórneho   riešenia   kauzy   k   „procesným   kľučkám“. Urgoval procesný   postup   listami   z   02.   10.   2006,   06.   11.   2006   a   05.   01.   2007. To nakoniec viedlo   Krajský   súd   v   Bratislave   k   vydaniu   (pre )   pozitívneho uznesenia č. 1 Cob 347/2006 z 31. 01. 2007. Toto obdobie (teda od začiatku decembra 2004 do   začiatku   februára   2007)   vníma ako   procesné   efektívne   a   bez   zjavných a zbytočných prieťahov.»

Ďalej sťažovateľka opísala ďalší priebeh konania v období do januára 2008 a následneuviedla:

„ (ešte   stále   v   postavení   žalobcu)   listom   z   05.   02.   2009   informoval OS BA III,   že   svoje   pohľadávky   postúpil   firme   RAFEX   a   požiadal   o   zámenu   svojho účastníctva na strane aktívne legitimovaného subjektu. Táto písomnosť bola podpísaná aj konateľom a likvidátorom firmy RAFEX. Teda nemohli byť pochybnosti o fakte, že svoje   pohľadávky   právne   korektne   previedol   na   firmu   RAFEX.   Rovnako   nemohli   byť pochybnosti o tom, že sa s firmou RAFEX dohodol o zámene pozície žalobcu. OS BA III ale v rozpore s platným právom návrh na zmenu účastníka na strane navrhovateľa zamietol uznesením z 23. 03. 2009. Paradoxne to bol „prvý" úkon OS BA III po pasívnom období marec 2008 - február 2009. Cit. uznesenie 23. 03. 2009 bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou (eo ipso teda v procesnej podmienke, že je generálne prípustné odvolanie). Toto právo využil a dňa 06. 04. 2009 k súdu podal odvolanie. Ďalší procesný postup urgoval listom podaným k OS BA III súdu dňa 15. 10. 2009, listom podaným 10. 12. 2009 ako aj listom z 11. 12. 2009.

... OS BA III situáciu napravil (to už pri pôsobení nového zákonného sudcu) až vydaním   uznesenia   z   21.   12.   2009,   ktoré   bolo doručené   15.   01.   2010. Súd/porušovateľ   bol   teda   vo   svojej   činnosti   reálne   neefektívny   ešte   aj   od   marca   2008 do decembra 2009. Proti cit. uzneseniu OS BA III (z 21. 12. 2009) o zámene účastníkov na strane žalobcov, podala firma dňa 20. 01. 2010 odvolanie. Súdny spis bol - po podaní odvolania zo strany - predložený na odvolací súd KS Bratislava dňa 25. 01. 2010. Naša procesná strana zaujala stanovisko k odvolaniu žalovaného podaním zo 17. 02. 2010 a KS Bratislava rozhodol pre žalobcu pozitívne uznesením č. 3 Cob 60/2010 zo dňa 31. 03. 2010. a firme Rafex bolo však doručené až 24. 08. 2010.“

Ďalej   sťažovateľka   opísala   priebeh   napadnutého   konania   okresného   súdu   aždo vyhlásenia   rozsudku   6.   mája   2011,   proti   ktorému   podala   odvolanie   sťažovateľka   ajžalovaný, pričom krajský súd o odvolaniach rozhodol uznesením sp. zn. 1 Cob 446/2011z 21. februára 2013.

O ďalšom priebehu napadnutého konania okresného súdu sťažovateľka uviedla:„... OS BA III v rýchlom slede vytýčil pojednávania (na 31. 05. 2013, 13. 08. 2013 a 15.   10.   2013)   a   dá   sa   povedať,   že   priamočiaro   smeroval   k   „podmurovaniu"   svojho právneho   názoru.   Rozsudok   (opäť   čiastočne   v   prospech   žalobcu)   bol   v   písomnom vyhotovení doručený žalobcovi/sťažovateľovi dňa 20. 12. 2013. Žalobca nechcel eskalovať spor   -   preto   sa   neodvolal.   Prvostupňový   súd   si   potom   vyžiadal   od   žalobcu   repliku k odvolaniu žalovaného (bolo tak urobené k 29. 01.2014).... Spis-pod č. 1 Cob 40/2014-je od 11.02. 2014 na KS BA.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súdnálezom takto rozhodol:

«1)   Okresný   súd   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   27   Cb   22/2005a Krajský súd   v   Bratislave,   v   konaniach   vedených   pod   č.   1   Cob   446/2011,   resp. č. Cob 40/2014 porušili právo s.r.o. RAFEX „v likvidácii“, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2) Krajskému súdu v Bratislave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Cob 40/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3)   Sťažovateľke   :   s.r.o.   RAFEX   „v   likvidácii“   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   7.000,-   €   (slovom   sedemtisíc   EUR),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava III povinný vyplatiť   sťažovateľke do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Sťažovateľke:   s.r.o.   RAFEX   „v   likvidácii“   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   13.000,-   €   (slovom   sedemtisíc   EUR),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave   povinný   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.»

Okrem uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd môžepri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 22/2005

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej mocinemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   topre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánua základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konanípred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03,   IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už o sťažnosti podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórnerozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchtopráv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať(m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávaaj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalejnepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnémusúdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súdsťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde),pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účelochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právnynázor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v tejto   časti   je   preskúmanieopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 27 Cb 22/2005 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľačl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaníuskutočnenom 15. októbra 2013 rozhodol rozsudkom v merite veci a po podaní odvolaniaúčastníkmi   konania   predložil   vec   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   7.   februára   2014.Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci eštepred doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   vykonal   všetky   zákonom   predpokladanéa dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky, a preto už nemoholv čase   doručenia   sťažnosti   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebehkonania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľkouv sťažnosti označené práva.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnémusúdu až 6. augusta 2014, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledkučoho už k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v tejtočasti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   č.   48   ods.   2   ústavy postupom   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   1   Cob   446/2011 a sp. zn. 1 Cob 40/2014

2.1 Pokiaľ   sťažovateľka namieta porušenie svojho   základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 446/2011,ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor,že ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   sa poskytuje   v konanípred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základnéhopráva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlotrvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzaťk namietanému   porušovaniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu,   ústavný   súdsťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú [§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde(napr. I. ÚS 16/04)].

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohrávavýznamnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sav porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m. m.   IV. ÚS 225/05,   III. ÚS 317/05,II. ÚS 67/06).

Ústavný súd na krajskom súde zistil, že odvolacie konanie vedené krajským súdompod sp. zn. 1 Cob 446/2011 bolo skončené rozsudkom krajského súdu z 21. februára 2013,ktorý nadobudol právoplatnosť 23. apríla 2013.

Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 6. augusta 2014, teda v čase, keďnapadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť v tejtočasti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2   Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   k   porušeniu   jej   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   malo   dôjsťpostupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cob   40/2014,   ústavný   súdpoukazuje   na   svoju   predchádzajúcu   štandardnú   judikatúru,   podľa   ktorej   zjavnáneopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konaniebez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenietohto   základného   práva   sa namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoréz hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočnýchprieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   na   krajskom   súde   prebiehaod 11. februára 2014,   keď   mu   bol   postúpený   spis   okresného   súdu   na   rozhodnutieo odvolaní proti meritórnemu rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2013, pričom dosiaľtermín pojednávania nebol nariadený.

Ústavný súd zastáva názor, že iba samotná dĺžka predmetného odvolacieho konaniaaj napriek tomu, že krajský súd ako súd odvolací vo veci doteraz nerozhodol, sama osebenebola takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v okolnostiach danej veci vysloviťnamietané porušenie práv sťažovateľky, resp. že doba konania vedeného krajským súdompod sp. zn. 1 Cob 40/2014 zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd,samotnú   podstatu   a   účel   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavytakým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie(m. m. II. ÚS 93/03).

Ústavný súd dáva do pozornosti, že krajský súd vo veci koná ako súd odvolací,úlohou ktorého je posúdiť vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvejinštancie, preto krajský súd spravidla nevykonáva vo veci procesné úkony (§ 213 OSP) aninie   je   povinný   nariadiť   pojednávanie   (§   214   OSP).   Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžkunapadnutého odvolacieho konania nemožno podľa názoru ústavného súdu v danom štádiudospieť k záveru, že krajský súd je vo veci „úplne“ nečinný, resp. že konanie je neefektívne.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnomkonaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03,III. ÚS 59/05).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sanevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovaťako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného právazaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel(napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01,I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri posúdení tejto častisťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími nárokmi v nej uvedenýminezaoberal.

Ústavný súd pripomína, že ak by nečinnosť krajského súdu v odvolacom konaní ajnaďalej bez ospravedlniteľného dôvodu trvala, sťažovateľka môže predložiť ústavnému súdunovú sťažnosť.

Uvedené   obdobne   platí   aj   pre   konanie   vedené   na   okresnom   súdepod sp. zn. 27 Cb 22/2005,   ak   by   po   rozhodnutí   o odvolaní   krajským   súdomkonanie pokračovalo a v jeho ďalšom priebehu by aj naďalej dochádzalo k prieťahom. V závere si ústavný súd dovoľuje poznamenať, že neušlo jeho pozornosti, že súdnyspor vo veci vedie obchodná spoločnosť RAFEX s. r. o. v čase, keď už bola v likvidácii(„RAFEX s. r. o. v likvidácii“   od r. 2008), a teda v čase, keď likvidátor tejto spoločnostimôže robiť len úkony smerujúce k jej likvidácii (§ 72 ods. 1 Obchodného zákonníka), a nieúkon smerujúci k nadobúdaniu ďalšieho majetku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015