znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 44/2011-50Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika   na   neverejnom   zasadnutí   26.   októbra   2011 o sťažnosti   J.   K.,   P.,   a E.   K.,   P.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   K.   B.,   Advokátska kancelária,   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 a na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010 takto ⬛⬛⬛⬛ r o z h o d o l :

1. Základné práva J. K. a E. K. podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a ich   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   9   Co   288/2008 z 18. marca 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   9   Co   288/2008   z 18. marca   2010 z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.3. J. K. a E. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) pre každého z nich, ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   J.   K.   a E.   K. uhradiť   trovy   právneho zastúpenia v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov) na účet ich právnej   zástupkyne   Mgr.   K.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2010   doručená   sťažnosť   J.   K.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a E.   K.,   P.   (ďalej   len „sťažovateľka“,   spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátkou   Mgr.   K.   B., Advokátska   kancelária,   P.,   v ktorej   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva „na súkromie“ podľa čl. 19 ods. 2, „na ochranu obydlia“ podľa čl. 21 ods. 1 a 3 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva „na ochranu súkromného života“ podľa čl. 8 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 44/2011-28 z 26. januára 2010 prijal sťažnosť sťažovateľov na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

V sťažnosti sťažovatelia   uvádzajú,   že boli užívateľmi bytu v rodinnom   dome v P., ktorý bol sťažovateľovi pridelený ako služobný byt na základe zmluvy o dielo uzavretej 24. októbra 1964, v zmysle ktorej vykonával činnosť správcu športovej haly v objekte, kde sa nachádzal aj tento byt. Činnosť v zmysle uvedenej zmluvy vykonával nepretržite až do roku 1996, keď mu nový vlastník športovej haly a priľahlého domu oznámil,   že   mu   už   nebude   vyplácať   žiadnu   odmenu.   Napriek   tejto   skutočnosti predmetný   byt   sťažovatelia   ďalej   užívali   a riadne   platili   úhrady   za užívanie   bytu. V novembri 2000 podal vtedy aktuálny vlastník predmetnej nehnuteľnosti, kde sa byt nachádzal, Okresnému súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľom návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu, ktorý však bol v konaní vedenom na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5 C   783/00   (ďalej   len   „konanie   o privolenie   súdu k výpovedi   z nájmu“)   15. mája   2002   zamietnutý   s odôvodnením,   že   v čase   podania návrhu nebol na nájomnom žiaden dlh a výpovedný dôvod týkajúci sa porušovania dobrých mravov sťažovateľmi nebol nijakým spôsobom preukázaný. V auguste 2004 sa sťažovatelia   dozvedeli   o zmene v osobe vlastníkov   tohto domu,   pričom ich noví vlastníci   po istom čase vyzvali,   aby vypratali   priestory bytu,   bez toho,   aby vopred realizovali   výpoveď   nájmu,   a   to   s odôvodnením,   že   sťažovatelia   užívajú   byt   bez právneho titulu. V novembri 2004 noví vlastníci (ďalej len „odporcovia“) informovali sťažovateľov, že proti nim podali na okresnom súde návrh na vypratanie časti domu. Následne   došlo   zo   strany   odporcov   k odpojeniu   sťažovateľmi   užívaného   bytu   od prívodu   elektrickej   energie,   plynu   a vonkajšieho   kúrenia.   V   dôsledku   uvedených skutočností   sa   sťažovatelia   v záujme   ochrany   svojho   zdravia   odsťahovali k príbuzným, pretože svoju bytovú otázku ináč nedokázali riešiť.

Z obsahu   sťažnosti,   zo   súvisiacich   rozsudkov   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C 585/2008 z 1. júla 2008 a   krajského súdu   sp. zn. 9 Co 288/2008 z 18. marca 2010 a z odvolania   sťažovateľov   podaného 26.   septembra   2008   vyplýva,   že   sťažovatelia podali okresnému súdu 27. decembra 2004 návrh, ktorým žiadali okresný súd, aby bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť navrhovateľom „plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním bytu v dome na..., v P., najmä zabezpečením vykurovania bytu a opravy   strechy,   zdržať   sa   neoprávnených   zásahov   do   práva   nájmu   navrhovateľov užívať byt v dome na... v P. v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä zdržať sa odpájania   elektriny   a plynu,   zaplatiť   navrhovateľom   80   %   z nájomného   a úhrady   za plnenia spojené s užívaním bytu, zaplatených navrhovateľmi odo dňa 09. decembra 2004 do   dňa   zapojenia   elektrickej   energie   do   bytu   v dome   na...   v P.,   spolu   s úrokom z omeškania a trovami právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.Dňa   28.   decembra   2006   odporcovia   sťažovateľov   listom   oboznámili so skutočnosťou, že získali od mesta P. povolenie na odstránenie stavby, v ktorej sa nachádzal užívaný byt. Sťažovatelia vzhľadom na to podali v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 4 C 585/2008 návrh na vydanie predbežného opatrenia v záujme   zachovania   vykonateľnosti   žalobného   návrhu   a tiež   návrh   na   obnovu konania v správnom konaní a podnet na vydanie predbežného opatrenia mestu P. ako stavebnému úradu. Príslušný stavebný úrad 10. januára 2007 vydal rozhodnutie sp. zn. 5/83-OK/102-220/2007, ktorým povolil obnovu konania, a súčasne vydal predbežné opatrenie, ktorým odporcom nariadil, aby sa zdržali výkonu rozhodnutia, ktorým bolo povolené   odstránenie   stavby,   a teda   aby   odporcovia „nevykonali   búracie   práce“. Sťažovatelia 20. januára 2007 zistili, že odporcovia i napriek uvedeným skutočnostiam byt bez existencie právoplatného rozhodnutia o vyprataní vypratali a stavbu zbúrali. Sťažovatelia sa na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 585/2008 zmenou   návrhu   napokon   domáhali   toho,   aby   bola   odporcom   uložená   povinnosť zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt.

Odporcovia „po zbúraní domu“ v konaní o vypratanie vedenom na okresnom súde   pod   sp.   zn.   PK   24   C   231/2004   svoj   návrh   na   vypratanie   vzali   späť,   pričom sťažovatelia so zastavením konania súhlasili.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 585/2008 z 1. júla 2008 v časti o zaplatenie 65 000 Sk z dôvodu uhradenia tejto sumy zo strany odporcov konanie zastavil a vo zvyšku návrh sťažovateľov (uloženie povinnosti odporcom zabezpečiť sťažovateľom primeraný   náhradný   byt)   zamietol.   Okresný   súd   v danom   rozsudku   posúdil   vzťah vzniknutý na základe zmluvy dielo z 24. októbra 1964 podľa ustanovení zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom (ďalej len „zákon o pracovnom pomere domovníckom“) a uzavrel, že uplynutím dojednanej doby, t. j. ku 31. decembru 1964, zanikol pracovnoprávny vzťah sťažovateľa, a tým aj jeho nárok na odmenu za výkon práce a na užívanie naturálneho bytu. Pri uvedenom závere vychádzal okresný súd z ustanovenia § 11 citovaného zákona, podľa ktorého pracovný pomer domovnícky, dojednaný na určitý čas, zaniká uplynutím tohto času, a v odôvodnení tiež uviedol, že neexistovalo rozhodnutie príslušného orgánu o pridelení bytu a ani následná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu v zmysle ustanovení § 154 ods. 1 a § 155 zákona č. 40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   platnom   do 1. januára   1992.   Podľa   odôvodnenia rozsudku   nebolo   možné   predmetný   bytový   priestor   považovať   za   podnikový   byt, pretože bol postavený ešte okolo roku 1930. Okresný súd skonštatoval, že sťažovatelia neuniesli   dôkazné   bremeno   vo   vzťahu   k preukázaniu „platného   právneho   dôvodu, titulu   užívania   predmetného   bytu“, pretože   nepredložili   okresnému   súdu   ani rozhodnutie   o pridelení   bytu   a ani   dohodu   o odovzdaní   a prevzatí   bytu. K sťažovateľmi   uplatňovanému   nároku   na   náhradný   byt,   v rámci   ktorého   sa dovolávali   aj   aplikácie   ustanovenia   §   3   ods.   1   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) týkajúceho sa požiadavky zachovávania dobrých mravov, okresný súd napokon formuloval aj toto odôvodnenie: „Súd,   posudzujúc   návrh   na uloženie   povinnosti   odporcom   v 1.   a 2.   rade   zabezpečiť navrhovateľom v 1. a 2. rade primeraný náhradný byt, v prípade neexistencie nájomného vzťahu medzi účastníkmi podľa § 3 Obč. zák. s poukazom na rozhodnutie NS ČR 3Cdon 51/96, dospel k záveru, že pri absencii výkonu práva vlastníctva (práva prenajímateľa) domáhať sa ochrany jeho vlastníckeho práva, tento nemá oporu v zákone, preto ho ako bezzákladný musel zamietnuť.“

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie vo vzťahu k časti výroku, ktorým bol návrh zamietnutý.

V podanom   odvolaní   sťažovatelia   predovšetkým   argumentovali,   že   nimi predloženými   dôkazmi   preukázali   prvostupňovému   súdu,   že   sťažovateľovi   patrilo právo užívať „naturálny (služobný) byt“ na dobu neurčitú. Sťažovatelia proti záveru okresného   súdu,   ktorý   aplikoval   ustanovenie   §   11   zákona   o pracovnom   pomere domovníckom (podľa ktorého pracovný pomer domovnícky, dojednaný na určitý čas, zaniká uplynutím tohto času), predostreli tvrdenie, že konajúci súd „nebral do úvahy“ ustanovenie § 12 citovaného zákona, podľa ktorého, ak sa dojedná pracovný pomer domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa zrušiť   obidvoma   stranami   výpoveďou   danou   tri   mesiace   vopred   ku   koncu kalendárneho štvrťročia, pričom ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná, platí táto lehota pre obe strany. Sťažovatelia v tomto kontexte v odvolaní   uviedli: „Hoci   zákon   o pracovnom   pomere   domovníckom   výslovne nestanovoval, čo sa myslí pod pokračovaním, z analogického a systematického výkladu tohto ustanovenia možno vyvodiť to, že zákonodarca pod pokračovaním mohol myslieť jedine   pokračovanie   v domovníckom   pomere   po   uplynutí   určitej   doby.“ Na   základe uvedeného   sťažovatelia   prezentovali   záver,   že   sťažovateľovi   aj   po   uplynutí   doby vymedzenej zmluvou o dielo patrilo právo byt užívať, pretože sa v pracovnom pomere naďalej   pokračovalo,   a teda   nie   je   dôvodné   požadovať   od   sťažovateľov   pre   účely preukázania nadobudnutia užívacieho práva predloženie ďalších listín. Na podporu svojho stanoviska poukázali sťažovatelia na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd),   ktorá   nepovažuje   písomnú   formu   dohody o odovzdaní a prevzatí bytu za nevyhnutnú a akceptuje jej uzatvorenie aj ústnou či konkludentnou   formou   za predpokladu   existencie   konsenzu   aj   o podstatných náležitostiach takejto dohody (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 46/97 z 24. júla 1997).

Sťažovatelia v nadväzujúcej argumentácii uviedli, že na základe ustanovenia § 871 ods. 4 OZ došlo k 1. januáru 1993 k zmene predchádzajúceho užívacieho práva k predmetného   bytu   na   nájom   služobného   bytu   medzi   sťažovateľom   a vtedajším vlastníkom bytu.

Sťažovatelia ďalej poukázali na ustanovenie § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave   niektorých   pomerov   súvisiacich   s nájmom   bytov   a s bytovými   náhradami v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 189/1992 Zb.“), podľa ktorého sa služobný byt môže zmeniť na chránený nájom vtedy, ak nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, a prenajímateľ do troch mesiacov nevypovedal nájom. Vychádzajúc z uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že keďže aktuálny vlastník a prenajímateľ bytu v čase, keď sťažovateľ prestal od roku 1996 vykonávať činnosť správcu, nerealizoval proti sťažovateľovi v uvedenej lehote výpoveď, došlo k zmene nájmu služobného bytu na chránený nájom bytu na neurčitý čas – spoločný nájom bytu manželmi.

Sťažovatelia   nad   rámec   argumentovali,   že   ak   by   aj   mal   konajúci   súd pochybnosť   o dostatočnosti   uvedenej   argumentácie   o existencii   nájomného   vzťahu medzi sťažovateľmi a odporcami, podľa ich názoru je preukázané, že v čase po 1. januári 1993 (po prijatí novely OZ zákonom č. 509/1991 Zb.) nájomný vzťah existoval a bol   uzavretý   konkludentne,   o čom   svedčí   skutočnosť,   že predchodcovia   odporcov uskutočňovali   úkony   smerujúce   k vyčísleniu   výšky   nájomného.   Sťažovatelia   opreli tento záver o relevantné ustanovenie § 686 ods. 1 OZ a judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 5 Cdo 266/2007   a sp. zn. 3 Cdo 46/97), ktorá akceptuje uzavretie nájomnej zmluvy aj konkludentným spôsobom náležitého charakteru.

Sťažovatelia   v odvolaní   spochybnili   aj   záver   okresného   súdu   o právnej irelevancii   rozhodnutia   okresného   súdu   prijatého   v   konaní   o privolenie   súdu k výpovedi z nájmu a vyjadrili sa, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, keď predmetné   rozhodnutie   považoval   za   rozhodnutie   bez   právneho   významu.   Toto stanovisko sťažovatelia opreli o judikatúru najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 3 Cdo 100/01   z 28.   mája   2002),   podľa   ktorej „Právoplatný   rozsudok   o žalobe   na   plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku).“.

Sťažovatelia   predložili   stanovisko   aj   k odkazu   prvostupňového   rozhodnutia, ktorým okresný súd konštatoval, že sťažovatelia mali možnosť domáhať sa ochrany „proti výkonu vlastníckeho práva odporcami, s poukazom na § 3 ods. 1 OZ“ v konaní o vypratanie. Vyjadrili sa, že po zbúraní stavby, kde sa užívaný byt nachádzal, prestal vlastne existovať predmet sporu, a preto ak by aj odporcovia v konaní o vypratanie nevzali svoj návrh späť alebo by sťažovatelia so späťvzatím návrhu nesúhlasili, súd by aj v takejto situácii musel návrh na vypratanie zamietnuť pre jeho nevykonateľnosť. Sťažovatelia   sa v závere   vyjadrili,   že považujú   existenciu   nájomného   vzťahu medzi nimi a odporcami za preukázanú, a aj keď odporcovia nerealizovali výpoveď z nájmu bytu, ale spôsobili neužívateľnosť predmetu nájmu a následne ho nezákonne zničili,   nárok   na náhradný   byt   im   prináleží.   V tejto   súvislosti   odvolávajúc   sa   na ustálené princípy právnej teórie dôvodili,   že ak právna úprava „v prípade konania v súlade so zákonom priznáva nárok na bytovú náhradu, tak v prípade protiprávneho konania zo strany prenajímateľa/vlastníka takúto ochranu poskytovať zákonite musí“, pričom opačný výklad okresného súdu v tejto otázke kvalifikovali ako „argumentum reductione ad absurdum“ (absurdný a vedúci k nezmyselnému záveru).

Krajský   súd   odvolaniu   sťažovateľov   nevyhovel   a rozsudkom   sp.   zn.   9   Co 288/2008 z 18. marca 2010 prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil. Skonštatoval, že okresný súd „riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p.“ a „Vec tiež správne právne posúdil, keď na danú právnu vec aplikoval predovšetkým ust. zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom, § 1, 3, § 4 ods. 1, 2, § 5, § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11; ďalej podľa § 154 ods. 1 a § 155 Obč. zák. (v znení účinnom do 1.1. 1992 ), podľa zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1, 2 a napokon podľa ust. § 3 ods. 1 Obč. zák.“.Rozhodnutie   okresného   súdu   považoval   za   dostatočne   odôvodnené   a s jeho právnymi závermi sa v plnom rozsahu stotožnil. Odvolací súd na doplnenie uviedol, že len samotnú skutočnosť konania predchádzajúcich vlastníkov bytu, ktorí upravovali výšku úhrad spojených s užívaním daného bytu a vydali „Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu“, nemožno ešte považovať za konkludentný prejav vôle, teda za ich súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy k bytu.

Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   v súvisiacom   konaní   sp.   zn.   5   C 783/00 týkajúcom sa návrhu pôvodného vlastníka bytu o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu otázku existencie nájomného vzťahu neriešil.

Krajský   súd   ďalej   prezentoval   záver,   že „V   predmetnej   právnej   veci   v   čase vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu (ako aj odvolacieho súdu) nehnuteľnosť, v ktorej   sa   nachádzal   naturálny   byt,   užívaný   navrhovateľmi   1/,   2/,   už   neexistovala, následkom čoho bolo tiež zastavené konanie o vypratanie časti nehnuteľnosti, vedené proti J. a E. K. ako odporcom, na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. PK - 24C 231/04.   Odstránením   stavby,   v   ktorej   sa   pôvodne   nachádzal   naturálny   byt,   užívaný navrhovateľmi 1/, 2/, tak prestal existovať predmet vlastníctva odporcov 1/, 2/, a teda k nemu zaniklo aj ich vlastnícke právo. Súd prvého stupňa musel z uvedenej skutočnosti pri posudzovaní návrhu navrhovateľov vychádzať a nemohol inak rozhodnúť, než návrh navrhovateľov   v   tejto   časti   zamietnuť,   keďže   uplatňované   právo   na   zabezpečenie primeraného   náhradného   bytu   navrhovateľom   malo   byť   viazané   na   zodpovedajúcu povinnosť odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti,   v ktorej sa naturálny byt,   užívaný navrhovateľmi, nachádzal. Právo na zabezpečenie bytovej náhrady navrhovateľom 1/, 2/ po zániku stavby (predmetu vlastníctva odporcov) nebolo možné založiť na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák., ktorého aplikácie sa navrhovatelia 1/, 2/ dovolávali, z dôvodov, ako sú uvedené v texte vyššie.“.

Vo   vzťahu   k otázke   aplikácie   ustanovenia   §   3   ods.   1   OZ   krajský   súd poznamenal, že „Toto ustanovenie totiž nemá vlastnú normotvornú platnosť upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie“, a preto len „na jeho základe nemohla byť odporcom 1/, 2/ uložená v konaní povinnosť zabezpečiť navrhovateľom 1/, 2/ primeraný náhradný byt.“.

Krajský   súd   rovnako   ako   súd   prvostupňový   považoval   za   relevantný   dôkaz preukazujúci existenciu nájomného vzťahu k bytu rozhodnutie o pridelení bytu, ako aj následnú dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ktoré však sťažovatelia nepredložili. Sťažovatelia v podanej sťažnosti odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, Ústavného súdu Českej republiky a princípy deklarované právnou teóriou poukazujú na požiadavku ústavne súladného výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov a náležitého   zohľadnenia „základných   ústavných   práv“ pri   rozhodovaní   civilných sporov.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov „nezákonným   zbúraním   nehnuteľnosti   a predmetného bytu došlo k zániku predmetu sporu, konanie o vypratanie bytu a konanie o zabezpečenie nerušeného výkonu práv vyplývajúcich z nájomného vzťahu boli zastavené, lebo predmet sporu zanikol“, a preto sťažovateľom zostal k dispozícii „jediný možný a vykonateľný žalobný návrh, a to návrh na zabezpečenie náhradného bytu. Okresný súd a ani krajský súd však sťažovateľom právo na náhradný byt nepriznali, a tým nezabezpečili ochranu práva na súkromie a práva na ochranu obydlia sťažovateľov.“.

Sťažovatelia poukazujúc na závery krajského súdu k otázke možnosti aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ uvádzajú: „V predmetnom prípade teda súd vychádzal z toho, že keďže sa priznanie náhradného bytu sťažovateľom viaže na realizáciu vlastníckeho práva odporcov a na existenciu bytu, tak po zbúraní domu, hoci nezákonnom, nemôže vzniknúť právo na náhradný byt.“   Podľa sťažovateľov ich nárok na náhradný byt nezanikol   ani   zánikom   bytu,   ktorý   pôvodne   užívali.   V tejto   súvislosti   sťažovatelia citujú   závery   ustálenej   právnej   teórie   vzťahujúce   sa   na prípady,   v ktorých   určitá špecifická situácia nie je zákonom výslovne upravená, a síce: „Zcela nepřípadný je v této souvislosti argument, že dané řešení takto zákonodárce napsal, a proto je takto chtěl. Zákonodárce zpravidla vychází z toho, co je bežné, z tzv. normálního případu, přičemž zvláštni prípady mohou uniknout jeho pozornosti.“ Ďalej k tomu dodávajú: „Jsou-li tedy dány podmínky pro dotváření práva soudcem, je dotváření práva nejen jeho oprávněním, nýbrž z princípu rovnosti vyplýva, že soudce je k dotváření práva povinen.“

V prípade sťažovateľov mal konajúci súd podľa ich názoru aplikovať „analógiu legis - konkrétne argumentáciu a fortiori, ktorá podľa prístupu a minori ad maius (od menšieho   k väčšiemu)   vedie   k   tomu,   že   ak   v   prípade   konania   v   súlade   so   zákonom priznáva   nárok   na bytovú   náhradu,   tak   v   prípade   protiprávneho   konania   zo   strany prenajímateľa/vlastníka musí byť takisto chránené základné právo na súkromie a musí byť   takisto   priznaná   bytová   náhrada.“ V tejto   súvislosti   sťažovatelia   opäť   citujú princípy ustálenej právnej teórie k použitiu výkladu a minori ad maius: „Právna teória k použitiu argumentácie a minori ad maius uvádza: Argumentum a minori ad maius býva zpravidla popsán takto: pokud je určitý právní následek přirazen k (podle účelu zákona) méně závažnému skutkovému stavu, pak musí tím spíše platit i pro více závažný skutkový stav“.

Sťažovatelia zhrňujúco konštatujú: „Na záver možno opakovane konštatovať, že tým,   že   súd   aplikoval   zákon   iba   formalisticky   a   zohľadnil   iba   jeho   doslovné   znenie, ktorého aplikácia mala protiústavné dôsledky (porušenie základného práva sťažovateľov) a tým, že neaplikoval legitímnu metódu aplikácie práva - analógiu legis (prostredníctvom argumentácie   a   fortiori   resp.   a   minori   ad   maius),   nezohľadnil   dôsledky   svojho rozhodnutia   na   základné   práva   sťažovateľov   a   tým   porušil   ich   základné   právo   na súkromie v zmysle Ústavy SR a Dohovoru.“

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   prezentujú   sťažovatelia   argumentáciu,   podľa   ktorej   považujú rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne odôvodnené a v tejto súvislosti uvádzajú: «každý „protiargument“, napádajúci druhý argument a smerujúci k jeho vyvráteniu (teda každý   argument,   ktorý   je   s druhým   argumentom   v   konflikte),   je   „relevantným“ argumentom, s ktorým sa musí všeobecný súd vyrovnať».

Sťažovatelia poukazujú na to, že v podanom odvolaní reagovali „protiargumentom“ na   záver   prvostupňového   rozhodnutia,   v ktorom   okresný   súd   opierajúc   sa o ustanovenie   § 11   zákona   o pracovnom   pomere   domovníckom   konštatoval,   že uplynutím   dojednanej   doby   určenej   v spomínanej   zmluve   o dielo,   t.   j.   dňom   31. decembra   1964,   zanikol   pracovnoprávny   vzťah   sťažovateľa   a s tým   aj   nárok   na odmenu za výkon práce a na užívanie naturálneho bytu. Sťažovatelia uvádzajú, že „v odvolaní   argumentovali   ustanovením   zákona   č.   4/1949   Sb.   o   pracovnom   pomere domovníckom, ktoré ďalej upravujú čo v prípade ak sa v domovníckej činnosti pokračuje aj   po   skončení   pracovného   pomeru   na dobu   určitú.   Podľa   ustanovenia   §   12   ods.   1 zákona č. 4/1949 Sb. o pracovnom pomere domovníckom ak sa dojedná pracovný pomer domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa zrušiť obidvoma stranami výpoveďou, danou tri mesiace vopred ku koncu kalendárneho štvrťročia; ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná, platí   táto   dlhšia   lehota   pre   obe   strany.   V   zmysle   tohto   ustanovenia   pracovný   pomer domovnícky ďalej trval a od neho sa odvodzovalo aj právo na užívanie sporného bytu. Išlo o teda o právny argument, ktorý priamo vyvracal záver o neexistencii nájmu a ak by sa tento právny argument ukázal ako opodstatnený, jeho dôsledkom by bolo potvrdenie práva   sťažovateľov.   Takýto   argument   teda   bol   podstatným   resp.   relevantným argumentom, na ktorý bol krajský súd povinný zareagovať. Krajský súd v Bratislave sa však s týmto argumentom sťažovateľov vôbec nevysporiadal a len odkázal na závery súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi neexistoval nájomný vzťah.“.

Sťažovatelia ďalej pokračujú, že v podanom odvolaní „dôkladne argumentovali, prečo   podľa   nich   vznikol   nájomný   vzťah   aj   konkludentne.   Vo   svojej   argumentácii odkázali   na   judikatúru   a   právnu   vedu   v   otázke   konkludentného   vzniku   právnych vzťahov. Aj tieto argumenty boli podstatnými argumentmi, pretože smerovali k vyvráteniu záveru   prvostupňového   súdu   o   neexistencii   nájmu   a   potvrdeniu   práva   sťažovateľov. Krajský súd však v rozhodnutí o odvolaní iba krátko konštatoval, že medzi účastníkmi nevznikol nájomný vzťah, ale s uvedenými konkrétnymi argumentmi sťažovateľov sa vôbec nevysporiadal.“.

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal   ani   s nimi uvádzanou   judikatúrou   týkajúcou   sa   otázky   konkludentného   vzniku   právnych vzťahov, čím porušil princípy formulované v rámci rozhodovacej činnosti ústavného súdu, podľa ktorej za nedostatočne odôvodnené rozhodnutie treba považovať aj také rozhodnutie, v ktorom sa konajúci súd argumentačne nevysporiada so skutočnosťou odchýlneho rozhodnutia iného súdu v analogickej veci.

Napokon   sťažovatelia   dodávajú,   že   v odvolaní   poukázali   aj   na   povinnosť „ústavne súladného výkladu zákona a na povinnosť súdu aplikovať zákon tak, aby bolo chránené   právo   na   súkromie   sťažovateľov.   Konkrétne   sťažovatelia   poukazovali   na potrebu   argumentáciou   a   fortiori   (per   analogiam)   aplikovať   zákon   tak,   aby   jeho aplikácia smerovala k ochrane práva na súkromie. Išlo tiež o podstatný argument, pretože smeroval   k potvrdeniu   práva   sťažovateľov   a   k   vyvráteniu   záveru   súdu   o   neexistencii práva   sťažovateľov   na   náhradný   byt.   Odvolací   súd   však   na   tieto   významné ústavnoprávne argumenty vôbec nereagoval a vôbec sa s nimi nevysporiadal. Použil len formálnu aplikáciu zákona, bez toho, aby sa vysporiadal s povinnosťou ústavne súladnej aplikácie zákona, na ktorú poukazoval sťažovateľ.“.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   v sťažnosti   navrhujú, aby ústavný súd   nálezom vyslovil porušenie ich základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 (aj čl. 21 ods. 1 a 3 ) ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   288/2008   z 18.   marca   2010, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal im primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000   €,   a to   každému   z nich,   ako   aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský   súd   možnosť   vyjadriť   sa   k argumentácii   prijatej   sťažnosti   nevyužil   a iba odkázal   na   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku.   V podaní   doručenom   ústavnému   súdu 29. marca 2011 predsedníčka krajského súdu uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania   vo   veci   samej   v   zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 9. júna 2011 súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia.

Ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   od   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie   veci,   a so   súhlasom   všetkých   účastníkov   konania   od   ústneho   pojednávania vo veci samej upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z príslušného spisového materiálu krajského súdu zistil a zrekapituloval si tieto relevantné skutočnosti:

1. Sťažovatelia boli užívateľmi bytu, ktorý získal sťažovateľ vykonávajúci na základe zmluvy o dielo z 24. októbra 1964 činnosť správcu objektu, súčasťou ktorého bol tento byt. Platnosť zmluvy bola vymedzená na obdobie od 1. januára 1964 do 31. decembra 1964. Sťažovateľ vykonával činnosť správcu nepretržite do roku 1996, keď mu nový vlastník objektu   oznámil,   že   mu   už nebude   vyplácaná   odmena   za   výkon   správcovskej   činnosti. Listom z 10. októbra 2000 boli sťažovatelia ďalším, v poradí druhým novým vlastníkom objektu upovedomení   o úprave výšky úhrad spojených s užívaním bytu. Tento vlastník podal okresnému súdu 30. novembra 2000 návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu dotknutého bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 783/00 z 15. mája 2002 predmetný návrh   zamietol   s odôvodnením   o nepreukázaní   ani   výpovedného   dôvodu   nezaplatenia „nájomného“ a ani   výpovedného   dôvodu   hrubého   porušovania   dobrých   mravov sťažovateľmi.

2. V roku   2004 došlo   k predaju objektu, kde   sa   dotknutý   byt nachádzal, novým vlastníkom   –   odporcom,   a títo   doručili   sťažovateľom   výzvu   na vypratanie   bytu s odôvodnením, že neexistuje relevantný právny titul pre jeho ďalšie užívanie sťažovateľmi. Sťažovatelia   reagovali   odmietavým   stanoviskom,   v ktorom   poukázali   na   skutočnosť,   že v ich prípade ide o chránený nájom bytu. Na základe návrhu odporcov v roku 2004 začalo na okresnom súde konanie o vypratanie bytu vedené pod sp. zn. PK 24 C 231/2004. Podaný návrh sa opieral o argumentáciu, podľa ktorej mali sťažovatelia užívať dotknutý byt bez právneho titulu, že teda nejde o chránený nájom bytu, ktorý by zakladal nárok sťažovateľov na bytovú náhradu spojenú s výpoveďou nájmu.

3.   Sťažovatelia   27.   decembra   2004   podali   na   okresnom   súde   návrh,   ktorým   sa domáhali, aby bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť sťažovateľom plný a nerušený výkon   práv   spojených   s užívaním   dotknutého   bytu   v   dome,   najmä   zabezpečením vykurovania bytu a opravy strechy domu, zdržať sa neoprávnených zásahov do práva nájmu navrhovateľov užívať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä zdržať sa odpájania elektriny a plynu, zaplatiť sťažovateľom 80 % z nájomného a úhrady za plnenia spojené s užívaním   bytu,   zaplatených   navrhovateľmi   od   9.   decembra   2004   do   dňa   zapojenia elektrickej energie v byte. V priebehu tohto konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 585/2008 odporcovia 28. decembra 2006 oboznámili sťažovateľov so skutočnosťou, že získali od príslušného stavebného úradu povolenie na odstránenie objektu, kde sa dotknutý byt nachádzal. Sťažovatelia napadli toto povolenie návrhom na obnovu konania a súčasne návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v správnom   konaní,   na   základe   ktorého príslušný stavebný úrad rozhodnutím z 10. januára 2007 povolil obnovu konania a súčasne vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   odporcom   nariadil   zdržať   sa   výkonu   predmetného rozhodnutia   o povolení   odstránenia   stavby.   I napriek   uvedenej   skutočnosti   odporcovia zbúranie   stavby   zrealizovali.   Sťažovatelia   preto   v konaní   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 585/2008   požiadali   o pripustenie   zmeny   návrhu,   a síce   aby   okresný   súd   uložil odporcom povinnosť zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt s dvoma obytnými miestnosťami na bývanie. Táto zmena bola súdom pripustená. Takisto v súvisiacom konaní o vypratanie vedenom na okresnom súde pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 odporcovia vzali svoj návrh späť, pričom sťažovatelia so zastavením tohto konania súhlasili.

4. Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 585/2008 rozhodol rozsudkom z 1. júla 2008, ktorým návrhu na uloženie povinnosti zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt nevyhovel. V odôvodnení svojho rozhodnutia prezentoval okresný súd argumentáciu, že „navrhovateľmi tvrdený právny vzťah“ založený zmluvou o dielo z 24. októbra 1964 treba posudzovať   podľa   ustanovení   zákona   o pracovnom   pomere   domovníckom   účinného do 1. januára 1966. Podľa názoru okresného súdu touto zmluvou založený pracovný pomer domovnícky zanikol uplynutím v zmluve dojednanej doby, teda 31. decembra 1964, čím došlo   aj   k zániku   nároku   na   užívanie   naturálneho   bytu.   Okresný   súd   na   tomto   mieste uviedol: «V prospech takéhoto záveru súdu svedčí aj neexistencia rozhodnutia príslušného orgánu   o   pridelení   bytu   (§   154   ods.   1   Obč.   zák.   č.   40/1964   zb.   v   znení   platnom do 01.01.1992) a následnej dohody o užívaní bytu, resp. dohody o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 155 Obč. zák. č. 40/1964 zb. v znení platnom do 1.1.1992 - ďalej len „Obč. zák."), keď právna úprava osobného užívania bytov (3.   časť prvá hlava Obč. zák.) v socialistickej spoločnosti garantovala občanom náležite uspokojovať ich bytové   potreby (§ 152 Obč. zák.),   čo   bolo   výslovne   upravené   v   ust.   §   153   Obč.   zák.:   „Štátne,   družstevné   a   iné organizácie prenechávajú byty občanom do osobného užívania bez určenia doby užívania a to za úhradu, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak.“.

Iným orgánom, okrem miestneho národného výboru, rozhodujúcim o pridelení bytu, boli   organizácie,   ktoré   postavili   byty   z   vlastných   voľných   prostriedkov,   organizácie vlastniace   služobné   a   im   obdobné   bytu,   JRD,   orgány   vojenskej   správy   atď.,   pričom prideľovanie bytov sa spravovalo Zákonom NZ ČSSR č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi (ďalej len „os. zák.“).

Podľa § 25 ods. 1 os. zák. byty, vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných voľných prostriedkov podniku a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito bytmi   po   predchádzajúcom   súhlase   ZV   ZO   ROH   po   prejednaní   na   členskej   schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru.

Podľa § 66 os. zák. podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov hospodárskych,   rozpočtových   alebo   iných   organizácií,   najmä   byty   v   domoch,   ktoré organizácie vystavala ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby. Miestne národné výbory vedú zoznamy podnikových bytov.

Zo   znaleckých   posudkov,   ktoré   boli   súčasťou   spisov   katastrálneho   úradu   Správy katastra   P.,   ako   aj   z   obsahu   notárskej   zápisnice,   osvedčujúcej   vyhlásenie   o   vydržaní vlastníckeho práva (viď vyššie), vyplýva, že časť stavby - prevádzková budova, v ktorej mal byť   situovaný   predmetný   bytový   priestor,   nebol   súčasťou   výstavby   športovej   haly investorom - zmluvného partnera navrhovateľa v 1. rade T., ale išlo o stavby z r. cca 1930, teda nie vystavaný investorom, ani zo štátnej bytovej výstavby a ani trvale   určený pre ubytovanie pracovníkov, keď púhy prevod správy domu na organizáciu nerobil ešte z bytu v dome byty podnikové podľa § 66 os. zák.

Podľa   §   67   ods.   1   os.   zák.   služobné   byty   sú   byty   zriadené   pri   verejných   alebo prevádzkových   budovách,   alebo   vystavané   pri   prevádzkových   objektoch,   zdravotníckych zariadeniach,   pri   školách   a   školských   zariadeniach   alebo   pri   ústavoch   sociálnej starostlivosti,   pokiaľ   sa   tieto   užívajú   pre   ubytovanie   pracovníkov,   ktorí   sú   poverení strážením   týchto   budov,   objektov,   zariadení   a   ústavov,   alebo   sú   z   iných   služobných (pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená prevádzka podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.

Podľa § 67 ods. 2 os. zák. služobné byty sú aj domovnícke byty. Právny dôvod užívania aj služobného bytu (taktiež domovníckeho bytu) mal dve fázy nadobudnutia práva osobného užívania bytu. V prvej fáze rozhodnutím o pridelení bytu organizáciou hospodáriacou s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase Z. po prejednaní na jej členskej schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru vzniklo oprávnenie stať sa užívateľom bytu, v druhej fáze vznikol už právny dôvod bývania na podklade ďalšej právnej skutočnosti a to dohody o odovzdaní a prevzatí (R 58/1970).

V prejednávanej veci, s odkazom na vyššie uvedené, dôkazné bremeno preukázať platný   právny   dôvod,   titul   užívania   predmetného   bytu,   zaťažovalo   navrhovateľov.   Títo nepredložili súdu ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ak podľa ich tvrdení,   im mal vzniknúť chránený nájom v zmysle § 1 ods.   1 Zák. SNR č. 189/1992   zb.   Tento   by   mohol   vzniknúť,   pri   splnení   ostatných   podmienok   len z predchádzajúceho platného nájmu služobného bytu (R 46/1999).

Na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Zák. č. 40/1964 (Obč. zákonník), nemožno vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad, spojených s užívaním bytových   priestorov,   hoc   aj   tieto   boli   formulované   z   titulu   „nájomného“,   ev.   na predpísanom tlačive „Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu“.

Odporcovia   v   1.   a   2.   rade   v   konaní   od   počiatku   popierali   uznanie   existencie nájomného vzťahu.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade, s odkazom na ich dôkazné bremeno, nenavrhli súdu, hoci mohli, vykonať dôkaz napr. výsluchom štatutárnych zástupcov právnych predchodcov odporcov,   k   tomu,   či   ich   výzvy   na   plnenie   navrhovateľmi,   vychádzali   alebo   nie z konkludentne   uzavretého   nájomného   vzťahu,   čo   nimi   chceli   prejaviť,   a   či   ich   úmysel smeroval k prenechaniu užívaných priestorov navrhovateľmi do nájmu.»

Okresný súd sa ďalej vyjadril, že obsah „pripojeného“ spisu okresného súdu sp. zn. 5   C   783/00   týkajúceho   sa   konania   o   privolenie   súdu   k výpovedi   z nájmu   bytu   posúdil vo vzťahu k prejednávanej veci ako právne irelevantný, pretože podľa jeho názoru v konaní o privolenie súdu k výpovedi z nájmu bytu sa konajúci súd obmedzil iba na „zistenie, či existuje nedoplatok za užívanie bytu, na existenciu výpovedných dôvodov, pričom neskúmal existenciu   nájomného   vzťahu,   ako   právneho   dôvodu,   od   ktorého   bol   odvodený   nárok na privolenie   k výpovedi   z nájmu   bytu.   Okresný   súd   Pezinok   svojim   rozsudkom   zo   dňa 15.05.2002 č. k.: 5 C 783/00-62 nevytvoril prekážku rozhodnutej veci, ani nezaložil právny dôvod užívania bytových priestorov vo vlastníctve odporcov v 1. a 2. rade navrhovateľmi v 1. a 2. rade.“.

K otázke použitia ustanovenia § 3 ods. 1 OZ v prípade sťažovateľov okresný súd formuloval stanovisko, v ktorom uviedol, že pokiaľ sa sťažovatelia   dovolávali aplikácie citovaného   ustanovenia   a na   jeho   základe   uloženia   povinnosti   odporcom   zabezpečiť sťažovateľom primeraný náhradný byt v okolnostiach veci, keď konanie o vypratanie bytu vedené okresným súdom pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 bolo právoplatne skončené bez rozhodnutia   v merite   veci,   nie   je   splnená „podmienka   stretu   práva   vlastníka   domovej nehnuteľnosti na ochranu jeho vlastníctva s právom užívateľa na bývanie a na ochranu rodiny“, a teda   nemožno   toto   ustanovenie   aplikovať.   Okresný   súd   bol   toho   názoru,   že „Možnosť dovolávať sa ochrany proti výkonu vlastníckeho práva odporcami, s poukazom na § 3 ods. 1 Obč. zák. mali navrhovatelia v konaní o vypratanie časti domu, vedenom na Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn.:   PK-24   C   231/04,   najneskôr   v rámci vyjadrenia   sa   k späťvzatiu   návrhu,   teda   nesúhlasiť,   z vážnych   dôvodov,   so   zastavením konania v dôsledku späťvzatia   návrhu na vypratanie odporcami v 1. a 2. rade, kedy by vážnosť   týchto   dôvodov,   ako   aj   samotný   nárok   na   bytovú   náhradu   súd   posudzoval   aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov“.

5. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. septembra 2008 odvolanie, v ktorom   formulovali   protiargumentáciu   o   ďalšom   pokračovaní   pracovného   pomeru domovníckeho   aj   po   uplynutí   doby   určenej   zmluvou   o dielo   a tomu   zodpovedajúcom pokračovaní   práva   užívať „naturálny   (služobný)   byt“. Sťažovatelia   tvrdenie   opierali o analogický a systematický výklad ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom,   ktorý   podľa   ich   názoru   upravoval   možnosť   pokračovania   pracovného pomeru   domovníckeho   aj   po   uplynutí   doby   určitej,   vymedzenej   zmluvou   o dielo. V nadväznosti na to poukazovali na ustanovenie § 871 ods. 4 OZ, ktorým došlo k 1. januáru 1993   k transformácii   predchádzajúceho   užívacieho   práva   k   dotknutému bytu   na   nájom služobného bytu. Napokon odkazujúc na právnu úpravu ustanovenia § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. dôvodili, že po ukončení správcovskej činnosti sťažovateľa   v roku 1996 prenajímateľ bytu v lehote troch mesiacov od tohto ukončenia nerealizoval výpoveď nájmu služobného bytu, preto došlo k jeho zmene na chránený nájom bytu na neurčitý čas.Za   predpokladu,   že   by   konajúci   súd   takto   nastolenú   argumentáciu   neuznal,   boli sťažovatelia toho názoru, že je preukázané, že v čase po 1. januári 1993 nájomný vzťah existoval a bol uzavretý konkludentne. Na tomto mieste sťažovatelia podrobne dôvodili:«Ak by mal súd pochybnosti o tom, či vyššie uvedená argumentácia o existencii nájomného vzťahu medzi navrhovateľmi a odporcami je dostatočná, máme za preukázané, že v čase po 1. januári 1993 (po nadobudnutí účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.) nájomný vzťah existoval a bol uzavretý konkludentne.

Prvostupňový súd v rozsudku uviedol, že konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy nemožno vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad spojených s užívaním bytu, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na predpísanom tlačive „evidenčný list pre výpočet úhrady na užívanie bytu". Súd podľa nášho názoru nesprávne   právne   posúdil   vec,   keď   tvrdí,   že   nedošlo   k   vzniku   nájomného   vzťahu konkludentným spôsobom.

V zmysle ustanovenia § 686 ods. 1 Občianskeho zákonníka podmienkou platnosti nájomnej zmluvy nie je jej písomná forma, i keď takáto forma je vhodná na preukazovanie skutočností spojených s nájmom bytov.

Vzhľadom   k tej skutočnosti,   že neexistuje   písomná forma nájomnej zmluvy   ktorá skutočnosť však sama osebe v zmysle § 686 ods.1 Občianskeho zákonníka nespôsobuje jej neplatnosť a tým nezabraňuje vzniku nájmu bytu, odvolací súd správne skúmal, či k jeho vzniku   neprišlo   konkludentným   spôsobom.  ...   Poukázal   na   to,   že   prejav   vôle   môže   byť vyjadrený   nevýslovne,   tzn.   konkludentne   za   predpokladu,   že   tento   konkludentný   spôsob nevzbudzuje   pochybnosti   o   tom,   akú   vôľu   chcel   subjekt   prejaviť,   napr.   reálne   začatie plnenia, ktoré vyplýva zo zmluvy. Úkon vyjadrený konkludentne musí byť vyjadrený podľa toho, čo spôsob jeho vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada k vôli toho, kto právny úkon urobil a k ochrane dobrej viery toho, komu bol určený. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 266/2007)

Zmluvou, aj ústne či konkludentne uzavretou, je totiž zhodný dvojstranný, prípadne viacstranný   právny   úkon,   ktorý   síce   nemá   znaky   výslovného   prejavu   pri   bezformálnej dohode, ale ktorým zmluvné strany medzi sebou zakladajú právny vzťah, a tým i vzájomné práva   a   povinnosti.   Len   v   tomto   zmysle   je   zmluva   právotvorná   (lex   contractus)   a   je prameňom autonómneho práva. Preto vôľu zmluvných strán je treba vždy spoľahlivo zistiť pre odstránenie pochybností, či vôbec išlo o prejav vôle konajúceho, s akým obsahom a či došlo k jej zhode ohľadne podstatných náležitostí, žiadaných jej účastníkmi a objektívnym právom.   (Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   24.   júla   1997,   sp.   zn. 3 Cdo 46/97)

V zmysle § 35 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím;   môže   sa   stať   výslovne   alebo   iným   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.

Obsah konkludentného právneho úkonu treba vykladať pomocou troch kritérií: - obvyklého chápania spôsobu ich vyjadrenia, - vôle toho, kto právny úkon urobil, a

- dobromyseľnosti adresáta právneho úkonu, ktorého ochrana sa preferuje so zreteľom na spôsob vyjadrenia právneho úkonu. Táto súčasť interpretačných pravidiel je pregnantne vyjadrená v § 266 ods. 1 OBZ a argumentačne platí aj v tomto prípade. Prejav vôle sa vykladá podľa významu, ktorý mu spravidla prikladá osoba, ktorej je právny úkon určený. Základné   náležitosti   nájomnej   zmluvy   sú   uvedené   v   §   685   a   nasl.   Občianskeho zákonníka,   podľa   ktorých   nájom   bytu   vzniká   nájomnou   zmluvou,   ktorou   prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania. Nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Mala by tiež obsahovať aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú. Existenciu nájomnej zmluvy nepopierali žiadni predchodcovia odporcov. Konkrétne podmienky nájmu bytu boli stanovené A. P., ktorá na základe novej dohody so žalobcami o výške nájomného a služieb spojených s užívaním predmetného bytu vydala tzv. Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu, na základe ktorého žalobcovia uhrádzali nájomné a spojené služby v celkovej sume 789.- Sk. Zo strany vlastníka bytu išlo o úkon, s ktorým nie je možné spájať nič iné ako nájomný vzťah, kde vlastník nehnuteľnosti stanovuje výšku úhrady   za   užívanie   (po   roku   1993   nájomného).   Tento   úkon   teda   obvykle   znamená potvrdenie existencie nájomného vzťahu a vyšpecifikovanie jeho základnej náležitosti, teda výšky   nájomného.   Ak   by   vlastník   nehnuteľnosti   nemal   záujem   byť   prenajímateľom nehnuteľnosti a plniť svoje povinnosti prenajímateľa z nájomnej zmluvy (prenechať byt do užívania, udržiavať ho v stave spôsobilom na užívanie) potom by neurobil úkon vyčísľujúcu výšku nájomného a platby nájomného za užívanie bytu by neprijímal. A. P. svoj záujem byť viazaná z nájomného vzťahu s navrhovateľmi dala jasne najavo právnym úkonom, s ktorým nie je možné spájať iné účinky ako si ich vysvetlili navrhovatelia a v dobrej viere sa podľa toho   aj   správali   (byt   užívali,   platili   nájomné).   Asociácia   tiež   plnila   všetky   práva   a povinnosti prenajímateľa v nájomnom vzťahu (dala byt do užívania, prijímala nájomné). Ak by sme tieto úkony prenajímateľa   vykladali inak,   došlo by k porušeniu zásady ochrany dobrej viery navrhovateľov. Vzhľadom na to, že nebola určená doba nájmu, nájomný vzťah bol   uzatvorený   na dobu   neurčitú a   práva a   povinnosti   prenajímateľa   z neho prešli   na nových   vlastníkov nehnuteľnosti.   Z uvedeného   vyplýva,   že konkludentne vyjadrená   vôľa zmluvných strán byť viazaní nájomnou   zmluvou je nepochybná a z toho dôvodu po roku 1992 navrhovatelia ako nájomcovia požívali ochranu ako nájomcovia (vznikol im spoločný nájom bytu manželov).

Nasledujúci prenajímatelia už upravovali len výšku nájomného. Prenajímateľ B. P. akceptoval   fakticky   výšku   nájomného   a   spojených   služieb   s   užívaním   bytu   navrhnutých žalobcami v liste zo dňa 4. decembra 2000 v celkovej výške 1900,20 Sk. Podobne došlo k novej dohode o nájme bytu so žalovanými M. G. a D. G. ako prenajímateľmi na základe listu žalovaných zo dňa 16. augusta 2004 a následnej akceptácie návrhu žalobcami listom zo dňa 30. augusta 2004, na základe ktorej bola stanovená výška nájmu spolu so spojenými službami v celkovej sume 2500.- Sk.»

V ďalšom   bode   odvolania   sťažovatelia   namietali   odvolávajúc   sa   na   ustálenú judikatúru nesprávnosť záveru okresného súdu o právnej irelevancii rozhodnutia prijatého v súvisiacom   konaní   o privolení   súdu   k výpovedi   z nájmu   bytu   a toto   rozhodnutie považovali za prekážku res iudikata potvrdzujúcu existenciu nájomného vzťahu.

Sťažovatelia predostreli aj námietky k vyvráteniu stanoviska okresného súdu, ktorý vylúčil možnosť aplikácie ustanovenia § 3 ods. 1 OZ pri rozhodovaní otázky priznania bytovej náhrady dôvodiac nesplnením podmienky existencie kolízie práva vlastníka bytu na ochranu vlastníctva s právom nájomcu bytu „na bývanie a ochranu rodiny“ vzhľadom na zastavenie konania o vypratanie bytu bez rozhodnutia v merite veci.

Za rovnako absurdnú považovali sťažovatelia aj interpretáciu rozhodnutia okresného súdu,   ktorý   uzavrel,   že   ochranu   proti   výkonu   vlastníckeho   práva   odporcov   s odkazom na ustanovenia § 3 ods. 1 OZ mali sťažovatelia uplatňovať v konaní o vypratanie bytu, a nemali teda súhlasiť so zastavením predmetného konania. Sťažovatelia dôvodili, že za okolností zbúrania stavby, keď už neexistoval predmet sporu, by ich nesúhlas so zastavením konania nemal zmysel, pretože konajúci súd by podaný návrh ako nevykonateľný musel aj tak zamietnuť.

6. Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. marca 2010, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Vo svojom rozhodnutí kvalifikoval dokazovanie vykonané okresným súdom ako dostačujúce pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Aj právne závery okresného súdu považoval krajský súd za vecne správne, čo odôvodnil poukazom na správnu aplikáciu relevantnej právnej úpravy, za ktorú považoval predovšetkým ustanovenia § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2 a § 11 zákona o pracovnom pomere domovníckom, ustanovenia § 154 ods. 1 a § 155 OZ (v znení účinnom do 1. januára 1992), ustanovenia § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1 a   2 zákona č. 41/1964   Zb.   o hospodárení   s bytmi   v znení   neskorších   predpisov,   a napokon   aj ustanovenie § 3 ods. 1 OZ. Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového rozsudku za dostatočné, zodpovedajúce požiadavkám ustanovení § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov.   Na doplnenie   odvolací   súd predostrel túto svoju argumentáciu: «pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ považovali nájomný vzťah k bytu za uzavretý (aj) konkludentne (mlčky), poukazujúc na konanie právnych predchodcov odporcov 1/, 2/ (t. j. predchádzajúcich vlastníkov/ prenajímateľov bytu), ktorí určovali, či upravovali výšku „nájomného“, či založili Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu, len z týchto okolností konkludentné uzavretie nájomného vzťahu k bytu vyvodzovať nemožno.   Odvolací   súd   nemá   pochýb   o   tom,   že   na   strane   navrhovateľov   takáto   vôľa (uzavrieť nájomný vzťah týkajúci sa bytu) existovala, avšak takýto konkludentný prejav vôle

- súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy k bytu - nemožno automaticky vyvodiť aj zo správania predošlých   vlastníkov   (vtedy   ešte   existujúcej)   nehnuteľnosti.   Nie   je   sporné,   že navrhovatelia dlhodobo „naturálny byt“ užívali, pričom spolu s ním boli odberateľmi vody, plynu, elektrickej energie, či iných služieb, spojených s jeho užívaním. Je preto logické, že za užívanie priestoru, v ktorom bývali (a ktorého neboli vlastníkmi), ako aj za dodávané služby boli povinní platiť finančné úhrady, a to aj bez toho, aby bol vyriešený právny základ sporu, a to existencia či neexistencia nájomného vzťahu k bytu (v opačnom prípade by sa na úkor vlastníka nehnuteľnosti bezdôvodne obohatili). Túto otázku nevyriešil ani právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. 5 C 783/00-62 zo dňa 15. 5. 2002 (ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa B. P. voči odporcom 1/, 2/ J. K. s manželkou, o privolenie k výpovedi nájmu bytu, z ktorého obsahu vyplýva, že skúmaniu otázky existencie nájomného vzťahu sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal, svoje zisťovanie zameral len na to, či boli užívatelia bytu v omeškaní s platením úhrad za užívanie bytu.

Osobitne k aplikácii ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. odvolací súd poznamenáva, že na jeho základe   nemohla   byť   odporcom   1/,   2/   uložená   v   konaní   povinnosť   zabezpečiť navrhovateľom   1/,   2/   primeraný   náhradný   byt.   V   ustanovení   §   3   ods.   1   Obč.   zák.   je upravená zásada, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie   byť   v   rozpore   s dobrými   mravmi.   Ide   o   všeobecné   ustanovenie   hmotnoprávnej povahy, ktoré umožňuje posúdiť vec súdom v tom smere, či výkon daného subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť poskytnutie právnej   ochrany   uplatňovaného   práva.   Rovnaký   záver   platí   aj   vo   vzťahu   k   právnym povinnostiam.   Iba   na základe ustanovenia § 3 ods.   1 Obč.   zák.   nemožno založiť   vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Toto ustanovenie totiž nemá vlastnú normotvornú platnosť upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie.

Vlastnícke právo, ako najvýznamnejšie vecné právo (definované v ust. § 123 Obč. zák.) predstavuje právo ovládať vec,   najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou vlastnou   mocou,   ktorá   nie   je   závislá   od   žiadnej   inej   moci   kohokoľvek   k   tej   istej   veci. Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) tvorí tradičný a základný prvok vlastníckeho práva k veci. Vlastnícke právo je právnym panstvom nad vecou, pretože dáva vlastníkovi moc, aby nakladal s vecou podľa svojej vôle; je právom absolútnym, pôsobiacim proti všetkým   (erga   omnes)   a   zodpovedá   mu   povinnosť   všetkých   ostatných   nerušiť   vlastníka vo výkone jeho práva k veci. Obmedziť vlastníka v jeho vlastníckych právach je možné len v zmysle zákona.

V súdenej právnej veci navrhovatelia žiadali obmedziť odporcov 1/, 2/ ako vlastníkov nehnuteľnosti   uložením   povinnosti   zabezpečiť   im   primeraný   náhradný   byt,   vychádzajúc z právneho názoru o existencii ich nájomného práva k bytu (resp. aj v prípade neexistencie nájomného vzťahu). Bolo už uvedené, že odvolací súd v zhode s právnymi závermi súdu prvého   stupňa   v   konaní   nemal   preukázanú   existenciu   nájomného   vzťahu   k   bytu   medzi navrhovateľmi (ako nájomcami) a odporcami, resp. predošlými vlastníkmi nehnuteľnosti (ako prenajímateľmi), a to jednak písomnou formou, pre chýbajúce rozhodnutie o pridelení bytu   ako   aj   chýbajúcu   dohodu   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu,   a   rovnako   tak   mal za nepreukázaný vznik nájomného vzťahu konkludentnou formou. Pokiaľ nebol založený medzi   účastníkmi   konania   nájomný   vzťah,   nemohlo   navrhovateľom   vzniknúť   ani   právo na zabezpečenie bytovej náhrady (§ 712 Obč. zák.), z čoho vyplýva, že potom nemohla existovať   ani   tomu   zodpovedajúca   povinnosť   odporcov   (ako   vlastníkov).   Opačným rozhodnutím   by   súdy   neúmerne   obmedzili   dispozičné   právo   odporcov   ako   vlastníkov nehnuteľnosti a súčasne by tým navrhovateľom založili neexistujúce právo na zabezpečenie bytovej náhrady.

Podľa § 154 ods.1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Uvedené pravidlo, obsiahnuté v cit. ust. § 154 ods. 1 O.s.p. v plnom rozsahu platí aj pre odvolacie konanie (§ 211 ods. 2 O.s.p.); aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu je teda rozhodujúci čas vyhlásenia jeho rozhodnutia.

V predmetnej právnej veci v čase vyhlásenia rozhodnutia prvostupňového súdu (ako aj   odvolacieho   súdu)   nehnuteľnosť,   v   ktorej   sa   nachádzal   naturálny   byt,   užívaný navrhovateľmi   1/,   2/,   už   neexistovala,   následkom   čoho   bolo   tiež   zastavené   konanie o vypratanie časti nehnuteľnosti, vedené proti J. a E. K. ako odporcom, na Okresnom súde Bratislava II1 pod sp. zn. PK – 24 C 231/04. Odstránením stavby, v ktorej sa pôvodne nachádzal   naturálny   byt,   užívaný   navrhovateľmi   1/,   2/,   tak   prestal   existovať   predmet vlastníctva odporcov 1/, 2/, a teda k nemu zaniklo aj ich vlastnícke právo. Súd prvého stupňa musel z uvedenej skutočnosti pri posudzovaní návrhu navrhovateľov vychádzať a nemohol   inak   rozhodnúť,   než   návrh   navrhovateľov   v   tejto   časti   zamietnuť,   keďže uplatňované právo na zabezpečenie primeraného náhradného bytu navrhovateľom malo byť viazané na zodpovedajúcu povinnosť odporcov ako vlastníkov nehnuteľnosti, v ktorej sa naturálny byt, užívaný navrhovateľmi, nachádzal. Právo na zabezpečenie bytovej náhrady navrhovateľom   1/,   2/   po   zániku   stavby   (predmetu   vlastníctva   odporcov)   nebolo   možné založiť na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák., ktorého aplikácie sa navrhovatelia 1/, 2/ dovolávali, z dôvodov, ako sú uvedené v texte vyššie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uplatnili   námietku   porušenia   základných   práv   na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a na   rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru.

Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

A.   K námietke   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovatelia   uplatnenú   námietku   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru   formulovali   prostredníctvom   argumentácie   zameranej   na   viacero   aspektov posudzovaného   rozhodnutia.   Ústavný   súd   preto   jeho   preskúmanie   rozvrstvil   do   tomu zodpovedajúcich rovín.

1. Ústavný   súd   svoju   prieskumnú   právomoc   zameral   v prvom   rade   na námietku sťažovateľov, ktorí vidia arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného aj   v jeho   nedostatočnom   odôvodnení,   v   ktorom   sa   podľa   ich   názoru   krajský   súd nevysporiadal s niekoľkými nimi predostretými argumentmi relevantného charakteru.Na tomto mieste je potrebné hneď v úvode poukázať na východiska rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktorými sa tento riadi pri posudzovaní námietok tzv. arbitrárnosti rozhodnutí   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov   a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutie. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (podobne aj II. ÚS 1/95). Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ako aj jej korešpondujúca   rozhodovacia   činnosť   ústavného   súdu   formuluje   v   rámci   práva na spravodlivý proces požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia ako korelátu práva   účastníka   konania   prednášať   návrhy   a argumenty,   aby   mu   na   ne   bola poskytnutá relevantná odpoveď. Povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie však automaticky neznamená povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Van de Hurk c. Holandsko z 19. apríla 1994). Garancie poskytované čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzujú konajúci   súd   poskytnúť   špecifickú   odpoveď   na   argumenty   majúce   rozhodujúci význam   pre   výsledok   rozhodnutia   (napr. rozhodnutia   ESĽP   vo   veci   Georgiadis   c. Grécko z 29. mája 1997 a vo veci Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). V tomto kontexte   nebolo   úlohou   ústavného   súdu   skúmať,   či   na   zásadné   argumenty sťažovateľov bola zo strany krajského súdu poskytnutá vecne správna odpoveď, ale či nastolené   otázky   relevantného   charakteru   krajský   súd   zodpovedal,   a ak   áno,   či odpoveď mala dostatočne vyčerpávajúci charakter. V okolnostiach danej veci   treba zdôrazniť,   že v prípade   rozhodnutí   súdov   opravnej   inštancie   si   môže   opravný   súd osvojiť dôvody napadnutého rozhodnutia pod podmienkou, že napadnuté rozhodnutie skutočne   preskúmal   v intenciách   dôvodov   predostretých   uplatneným   opravným prostriedkom.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v tomto   smere   judikoval:   „Súd podčiarkuje,   že   pojem   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   vnútroštátny   súd,   ktorý odôvodnil svoje rozhodnutie stručne buď tak, že odkázal na dôvody nižšej inštancie, alebo iným spôsobom, skutočne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli pred ním vznesené,   a neuspokojil   sa   tým,   že   jednoducho   prevzal   závery   nižšieho   súdu“ (rozhodnutie ESĽP vo veci Helle c. Fínsko z 19. decembra 1997).

1.1.   Sťažovatelia   v sťažnosti   poukazujú   na   jeden   zo   svojich   zásadných argumentov,   na   ktorý   podľa   ich   názoru   krajský   súd   nereflektoval,   a síce   na argumentáciu vyvracajúcu záver prvostupňového súdu o neexistencii ich nájomného vzťahu, ktorú opierajú   o interpretáciu ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom.

Podľa znenia ustanovenia § 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom pracovný pomer domovnícky vznikne zmluvou medzi vlastníkom domu alebo jeho zodpovedným zástupcom a osobou, ktorá sa zaviaže konať domovnícke práce. Osoba, ktorá sa zaviazala konať práce podľa § 4, dostane za to naturálny byt (§ 7) a odmenu (§ 9). Okresný súd vychádzajúc   z   označeného   ustanovenia   zákona   jednoznačne   kvalifikoval   právny   vzťah, ktorý   vznikol   podpísaním   zmluvy   o dielo   z 24.   októbra   1964   ako   pracovný   pomer domovnícky   regulovaný   právnou   úpravou   obsiahnutou   v zákone   o pracovnom   pomere domovníckom, ktorá poskytovala osobe vykonávajúcej domovnícke práce nárok na užívanie naturálneho bytu. Sťažovatelia ho považovali za právny titul, od ktorého odvodzovali svoje postavenie nájomcov bytu. Podľa ustanovenia § 11 citovaného zákona pracovný pomer domovnícky,   dojednaný   na   určitý   čas,   zaniká   uplynutím   tohto   času.   Použitím   tohto ustanovenia   vyvodil   okresný   súd   záver   o   tom,   že   pracovný   pomer   sťažovateľa   zanikol uplynutím doby dojednanej v predmetnej zmluve, s čím okresný súd spojil aj zánik nároku na užívanie dotknutého naturálneho bytu. Sťažovatelia v podanom odvolaní poukázali na znenie ustanovenia § 12 ods.   1 citovaného zákona upravujúceho skončenie pracovného pomeru   domovníckeho   výpoveďou,   podľa   ktorého   ak   sa   dohodne   pracovný   pomer domovnícky alebo ak sa v ňom pokračuje tak, že nie je jeho trvanie určené, môže sa zrušiť obidvoma stranami výpoveďou danou tri mesiace vopred ku koncu kalendárneho štvrťročia; ak bola dojednaná medzi stranami výpovedná lehota dlhšia než štvrťročná, platí táto dlhšia lehota   pre   obe   strany.   Na   tomto   mieste   sťažovatelia   výslovne   argumentovali   (strana   2 posledný odsek a strana 3 prvý až tretí odsek podaného odvolania), že aj keď citovaný zákon   expressis   verbis   nešpecifikoval   pojem   pokračovania   v pracovnom   pomere domovníckom,   analogický   a systematický   výklad   označeného   ustanovenia   vedie k jednoznačnému záveru, že zákonodarca mal na mysli jedine pokračovanie v pracovnom pomere domovníckom po uplynutí určitej doby.

V   intenciách   judikatúry   ESĽP   (napr.   rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994) ústavný súd otázku, či krajský súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie v uvedenom kontexte, posúdil so zreteľom na okolnosti danej veci. Bolo   úlohou   ústavného   súdu   zistiť,   či   označená   argumentácia   sťažovateľov   bola argumentáciou zásadnou, majúcou význam pre výsledok rozhodnutia prejednávanej veci sťažovateľov.   Ústavný   súd   preto   zameral   svoju   pozornosť   na   nadväzujúcu   relevantnú právnu úpravu. Transformačné ustanovenie § 871 ods. 4 OZ, prijaté novelou – zákonom č. 509/1991 Zb. k 1. januáru 1993, osobné užívanie bytov slúžiacich na trvalé ubytovanie pracovníkov   organizácií   zmenilo   na   nájom   služobného   bytu,   pokiaľ   tieto   byty   spĺňali kritériá   ustanovené   zákonom   pre   služobné   byty.   Zákon   č.   41/1964   Zb.   o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov zaradzoval výslovne do kategórie služobných bytov aj domovnícke byty (§ 67 ods. 2). Rovnako chronologicky nasledujúca právna úprava zákona č. 189/1992 Zb. kvalifikovala byty domovnícke ako byty služobné § 1 ods. 2 písm. b). Právna úprava zákona č. 189/1992 Zb. situáciu, keď byt stratil charakter služobného bytu, pretože nájomca služobného bytu prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, regulovala tak, že pokiaľ zo strany prenajímateľa nedošlo do troch mesiacov k výpovedi nájmu, transformoval sa nájom služobného bytu na chránený nájom (§ 1 ods. 5 –   účinný   do   1.   decembra   2001,   k tomu   pozri   napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Cdo 67/2005).

Ústavný súd je teda toho názoru, že pokiaľ by nastolená argumentácia predstavujúca sťažovateľmi   formulovanú   interpretáciu   ustanovenia   §   12   ods.   1   zákona   o pracovnom pomere   domovníckom   bola   v prejednávanej   veci   konajúcim   súdom   zohľadnená   ako správna, znamenala by pre sťažovateľov úspech v konaní. Ústavný súd preto považuje takto formulované   argumentačné   námietky   sťažovateľov   predostreté   v podanom   odvolaní   za významné, vyžadujúce si poskytnutie náležitej súdnej odpovede. Z obsahu posudzovaného rozsudku však ústavný súd zistil, že krajský súd sa nastolenej argumentácii nevenoval a ani sa o nej dokonca vôbec v odôvodnení svojho rozhodnutia nezmienil.

1.2.   V ďalšom   bode   odvolania   sťažovatelia   predostreli   podpornú   argumentáciu smerujúcu k preukázaniu existencie nájomného vzťahu pre prípad, že by odvolacím súdom nebola uznaná nimi formulovaná prioritná interpretácia označeného ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom. Sťažovatelia boli toho názoru, že v takomto prípade   treba   akceptovať vznik   nájomného   vzťahu   zmluvou   uzavretou   konkludentným spôsobom.   Vychádzali   pritom   z právnej   úpravy   §   686   ods.   1   OZ,   ktorá   nepodmieňuje platnosť   nájomnej   zmluvy   jej   písomnou   formou,   poukazovali   súčasne   na   konkludentné splnenie   jednotlivých   náležitostí   nájomnej   zmluvy   požadovaných   ustanoveniami   §   685 a nasledujúcich   OZ,   pričom   túto   interpretáciu   opierali   aj   o súvisiacu   judikačnú   prax (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 266/2007 a sp. zn. 3 Cdo 46/97).

Krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   v danej   otázke   stotožnil   so   stanoviskom okresného súdu, a teda uzavretie nájomnej zmluvy konkludentnou formou neuznal. Takýto záver však krajský súd podporil iba stručným konštatovaním, že konkludentné uzatvorenie nájomného vzťahu nemožno vyvodiť len z konania právnych predchodcov odporcov, ktorí „určovali či upravovali“ výšku úhrad za užívanie dotknutého bytu. Odôvodnenie, ktorým by   na   základe   relevantnej   skutkovej   a   právnej   úvahy   poskytol   krajský   súd   náležité konfrontačné   stanovisko   vyvracajúce   zásadné   tvrdenia   sťažovateľov,   aj   v tomto   prípade absentovalo a krajský súd povinnosť náležitého zdôvodnenia svojho čiastkového právneho záveru nesplnil.

1.3. Sťažovatelia v podanom odvolaní vytýkali okresnému súdu aj nesprávnosť jeho právneho   záveru   o právnej   irelevancii   rozhodnutia   okresného   súdu   prijatého   v konaní o privolenie   súdu   k výpovedi   z nájmu   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   783/00.   Sťažovatelia považovali toto rozhodnutie za prekážku res iudicata potvrdzujúcu existenciu nájomného vzťahu   v ich   prípade.   Okresný   súd   sa   však   s ich   názorom   nestotožnil   a konštatoval,   že označené rozhodnutie sa obmedzovalo iba na zistenie „prípadného nedoplatku za užívanie bytu“ a   otázku   existencie   nájomného   vzťahu   vôbec   neriešilo.   Sťažovatelia   v odvolaní argumentovali poukazom na početnú judikatúru všeobecných súdov podporujúcu správnosť ich právneho záveru, najmä na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 100/01 z 28. mája 2002 s analogickým aspektom, podľa ktorého „Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) pre   konanie   o žalobe   na   určenie,   či   tu   právo   alebo   právny   vzťah   je   alebo   nie   je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku). Je tomu tak preto, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa (či už výslovne alebo mlčky) kladné alebo záporné riešenie otázky (ne)existencie práva alebo právneho vzťahu, ktorá by mala byť riešená určovacou žalobou a vychádza teda z rovnakého skutkového základu ako žaloba určovacia.“.

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   vo   vzťahu   k predmetnej   odvolacej   námietke sformuloval vyjadrenie svojou podstatou totožné so stanoviskom okresného súdu, a síce že rozhodnutie okresného súdu   sp. zn. 5 C 783/00 z 15. mája 2002 existenciu nájomného vzťahu neriešilo, pretože sa zameralo iba na zistenie, či boli užívatelia bytu v omeškaní s platením úhrad za užívanie bytu.

Krajský   súd   sa   teda   obmedzil   iba   na   prevzatie   konštatačného   právneho   záveru prvostupňovej   inštancie   bez   toho,   aby   preskúmal   argumentačné   námietky   sťažovateľov vznesené k tejto otázke, ktoré sťažovatelia podložili súvisiacou   judikatúrou. Požiadavku spravodlivého procesu v podobe náležitej odpovede tak krajský súd nesplnil, a to navyše za okolností, keď sťažovatelia svoju obranu opierali o judikačnú prax podporujúcu ich právny záver. V tejto súvislosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil názor, podľa   ktorého   ak   súd   rieši   právnu   otázku   (tú   istú   alebo   analogickú),   ktorá   už   bola právoplatne   vyriešená   podstatne   odlišným   spôsobom   bez   toho,   aby   sa   argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). V posudzovanom prípade za uvedených okolností je teda nedostatok súdnej odpovede znásobený aj porušením princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   stabilne   judikuje:   „Keď   sa   konajúci   súd rozhodujúci   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   nevysporiada   s právne   relevantnou argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne   alebo   nekonštatuje   irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší základné právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (pozri napr. III. ÚS 402/08).

Keďže   krajský   súd   v označených   prípadoch   k vysporiadaniu   sa   s podstatnými argumentmi sťažovateľov buď vôbec nepristúpil (1.1. a 1.3.), alebo jeho odpoveď bola len formálna a argumentačne nedostačujúca (1.2.), ústavný súd dospel k záveru, že z dôvodu nedostatku odpovede, resp. odpovedí súdneho rozhodnutia v namietanom rozhodnutí došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2. Jedna z odvolacích námietok sťažovateľov bola adresovaná aj smerom k súdom poskytnutému vylučovaciemu výkladu zohľadňujúcemu len doslovné znenie zákona, ktorý podľa názoru sťažovateľov vyústil do absurdného záveru odporujúceho požiadavke ústavne súladného výkladu práva.

Nevyhnutnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   súdov   zahŕňajúcej   aplikáciu abstraktných   právnych   noriem   na   konkrétne   okolnosti   individuálnych   prípadov   je zisťovanie   obsahu   a zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (III. ÚS 341/07).

Pri   výklade   a   aplikácii   ustanovení   právnych   predpisov   je   nepochybne   potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Samozrejme,   že   sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

V rámci svojej rozhodovacej činnosti tak ústavný súd zdôrazňuje požiadavku ústavne súladného výkladu, ktorý má vždy prioritné postavenie vyžadujúce, aby v prípadoch, keď uplatnenie   štandardných   metód   výkladu   poskytuje   viaceré   alternatívy   výkladu,   bol uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu ústavou garantovaných základných práv a slobôd (pozri napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07 a I. ÚS 252/07).

Konajúce súdy právny záver o neexistencii nájomného vzťahu nad rámec doplnili interpretačnou   úvahou,   podstata   ktorej   smerovala   k záveru,   podľa   ktorého   zánik vlastníckeho   práva   odporcov   v dôsledku   zbúrania   dotknutého   objektu   absolútne   vylúčil možnosť   priznania   bytovej   náhrady   v prospech   sťažovateľov,   pretože   sťažovateľmi uplatňovaný nárok na jej priznanie musel byť zákonite viazaný na existenciu predmetu vlastníckeho práva.

Dôsledky   takto   prezentovanej   interpretácie   právnej   úpravy   bytových   náhrad   je potrebné   ilustrovať   prostredníctvom   praktickej   úvahy. Pokiaľ   by   teda   vlastník   bytu realizoval   svoje   vlastnícke   právo   v rozpore   so   zákonom   poskytujúcim   ochranu dobromyseľným „nájomcom“, a to tak, že by ignoroval konanie o riešení predbežnej otázky existencie nájomného vzťahu ako podmienky nároku na bytovú náhradu a ešte pred jeho skončením by dotknutý predmet vlastníctva zničil, v intenciách prezentovaného výkladu krajského   súdu   (i   okresného   súdu)   by   aj   v prípade   následného   potvrdenia   existencie nájomného pomeru bol nárok nájomcu na bytovú náhradu vylúčený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   takto   formulovaný   výklad   krajského   súdu   zjavne signalizuje vytvorenie možnosti pre tzv. obchádzanie zákona umožňujúce zneužitie výkonu vlastníckeho práva zo strany prenajímateľa na úkor nájomcu a ako taký ho ústavný súd hodnotí ako výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto aj v rámci tohto posudzovaného hľadiska dospel ústavný súd k záveru o porušení základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľov zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

B.   K námietke   porušenia   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a k právu na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru

Účelom   právnej   úpravy   bytových   náhrad   (v   rámci   ktorej   je   ako   kritérium splnenia   povinnosti   zabezpečenia   náhradného   bytu   stanovená   podmienka primeranosti náhradného bytu) je okrem iného nepochybne aj zabezpečenie ochrany kvality života dotknutých subjektov. Dôsledkom arbitrárneho rozhodnutia v otázke bytovej   náhrady   je   preto   nepochybne   zníženie   kvality   života   nájomcu,   ktorá   je obsahovou   súčasťou   sféry   súkromného   a rodinného   života   predstavujúceho   nielen intímnu sféru človeka, ale aj vzťahy so svojím bližším a vonkajším svetom (obdobne I. ÚS   13/00).   V súlade   s účelom   ochrany   základného   práva   zaručeného   čl.   19   ods.   2 ústavy   judikatúra   k   právnej   úprave   inštitútu   bytových   náhrad   preto   podrobne vykladá otázku primeranosti náhradného bytu.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   zdôraznil,   že   niektoré články ústavy a medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách neukladajú štátu a jeho orgánom iba povinnosť zdržať sa zásahov do garantovaných základných   (ľudských)   práv   a   slobôd,   ale   k   tomu   môže pristúpiť   aj   ich   pozitívny záväzok zabezpečiť účinný rešpekt k nim – prijatie pozitívnych opatrení, dokonca aj v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami (napr. II. ÚS 8/96, II. ÚS 47/97, I. ÚS 4/02).Ústavný   súd   taktiež   zdôraznil,   že   orgány   štátu   sú   povinné   zabezpečiť   efektívnu ochranu práv garantovaných ústavou a príslušnými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach   a základných   slobodách   a že   tejto   ich   povinnosti   musí   zodpovedať   aj   výklad a uplatňovanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 22/01, I. ÚS 4/02).

Keďže   o otázke   zákonnej   povinnosti   odporcov   týkajúcej   sa   zabezpečenia bytovej   náhrady   a   smerujúcej   k naplneniu   účelu   označených   ústavnoprávnych garancií konajúci súd rozhodol arbitrárne, v rovine pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľom ochranu pred neoprávneným zásahom do ich práva na súkromie svoju úlohu nesplnil. Ústavný súd preto vyslovil, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, aj porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 8 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   práva   alebo   slobody,   takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľov   zaručených   ústavou   a práv   sťažovateľov   zaručených   dohovorom,   tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde   rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na ďalšie konanie, v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadajú   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, a to každému z nich, ktoré odôvodňujú tým, že „utrpeli zásahom prenajímateľov a súdov, ktoré neposkytli ochranu ich právu, zásah do veľmi citlivej časti ich života, do obydlia a súkromného života“. Sťažovatelia poukazujú na to, že dotknutý byt užívali „nepretržite po dobu 40 rokov, za byt poctivo platili úhrady s ním spojené a byt udržiavali vo výbornom stave“. Naproti tomu odporcovia „bez doručenia výpovede z nájmu, bez poskytnutia primeraného náhradného bytu či bez právoplatného rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti, najprv vypli sťažovateľom kúrenie a následne aj plyn a elektrinu a týmto konaním im zabránili v užívaní bytu. Sťažovatelia sa museli, vzhľadom   na   svoj   vek   a poškodené   zdravie   presťahovať   k dcére,   pretože   konaním vlastníkov bytu sa nimi užívaný byt stal neobývateľným. Museli sa uskromniť s jednou miestnosťou, v ktorej spia a zdržiavajú sa počas celého dňa. Sťažovatelia nemohli užívať svoj majetok, pretože v dome, do ktorého sa presťahovali, pre nábytok či iné veci v ich vlastníctve   nebolo   miesta.“. Odporcovia   následne „predmetný   byt   bez   právoplatného povolenia súdu na vypratanie nehnuteľnosti vypratali a majetok sťažovateľov bez ich vedomia uskladnili na mieste, ktoré im až dodatočne oznámili“. Napokon odporcovia „v rozpore s rozhodnutím mesta P. nehnuteľnosť na... v P. a aj predmetný byt protizákonne zbúrali aj napriek tomu, že konanie týkajúce sa práv k predmetnej nehnuteľnosti nebolo skončené.   Predmetné   nezákonné   konanie   vlastníkov   bytu   okresný   a ani   krajský   súd nepostihli povinnosťou zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt, čo významne zasiahlo do práva sťažovateľov na ich súkromie a nepochybne aj ich ľudskú dôstojnosť.“.Sťažovatelia poukazujú na to, že „sú osoby staršieho veku, pričom sťažovateľ v 1. rade   je   aj   nevidiaci.   Zmeny   sa   im   v tomto   veku   prijímajú   ťažšie   a ťažšie   sa prispôsobujú   novým   prostrediam.“. Uvádzajú,   že   nezákonným   konaním   odporcov utrpeli   psychickú   ujmu   majúcu   dopad   na   ich   celkové   zdravie,   že   majú   pocity poníženia   a sú toho   názoru,   že odporcovia   svojím   konaním   absolútne   potlačili   ich dôstojnosť   ako   dobromyseľných   nájomcov.   Sťažovatelia   zdôrazňujú,   že   postup konajúcich súdov, ktoré im za takýchto okolností neposkytli súdnu ochranu, u nich ešte   viac   opísaný   stav   zintenzívňuje.   Požadované   finančné   zadosťučinenie   preto sťažovatelia považujú za primerané.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa názoru ústavného súdu výrok rozhodnutia deklarujúci porušenie práv nemožno vzhľadom na okolnosti tohto prípadu   považovať za dostatočnú a účinnú nápravu,   preto   ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia pre sťažovateľov.

Pri   rozhodovaní   otázky   výšky   priznaného   finančného   zadosťučinenia   mal ústavný súd na zreteli skutočnosť, že ústavne nekonformný postup krajského súdu dosahujúci intenzitu hrubej svojvôle sa dotkol jednej z najosobnejších oblastí života sťažovateľov,   predstavujúcej   sociálnu   istotu   garantujúcu   dôstojný   život   každého jednotlivca v civilizovanej spoločnosti.

Ústavný   súd   preto   priznal   sťažovateľom   finančné   zadosťučinenie   v nimi požadovanej sume, teda vo výške   5 000 €, a to každému z nich, ktorá podľa jeho názoru zohľadňuje predmet a charakter posudzovaného konania, ako aj konkrétne okolnosti tohto prípadu a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov.

Sťažovatelia   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadajú,   aby   im ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku bližšie nešpecifikujú.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľov vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   s tým,   že   predmet   konania   pred ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s   primeraným   finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2010 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu (t. j. zo sumy 721,40 €), čo predstavuje sumu 120,23 € a hodnota režijného paušálu sumu 7,21 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia sťažovateľov, ako aj k podaniu sťažnosti preto po znížení predstavuje sumu 240,46 €. K tomu bolo potrebné pripočítať štyrikrát režijný paušál, teda štyrikrát 7,21 €, čo predstavuje   sumu   28,84   €.   Ústavný   súd   sťažovateľom   priznal   náhradu   trov právneho zastúpenia v celkovej sume 269,30 €, pričom krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. októbra 2011