znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 44/09-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka v konaní o sťažnosti I. B. a Ľ. B., obaja bytom S., zastúpených advokátom JUDr. T. S., T., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 22 C 66/1996 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. B. a Ľ. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C 66/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. B. a Ľ. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť I. B. a Ľ. B. spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. T. S., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. III. ÚS 44/09 z 10. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   I.   B.   a Ľ.   B.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996.

Okresný súd podaním sp. zn. 1 SprV/112/2009 doručeným ústavnému súdu 2. marca 2009   predložil   k   sťažnosti   vyjadrenie,   v   ktorom   je   uvedená   aj   podrobná   chronológia priebehu napadnutého konania od doručenia žaloby (apríl 1996). Vo vyjadrení okresný súd okrem iného uvádza:

„1. Predmet sporu je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Podľa môjho názoru nejde o skutkovo ani právne zložitú vec.

2. Prehľad procesných úkonov

-vec napadla na tunajší súd dňa 19. 4. 1996, vec vybavovala sudkyňa JUDr. K.

-prvé pojednávanie vo veci bolo 1. 7. 1996, ktoré bolo odročené z dôvodu nedostavenia sa účastníkov konania

-ďalšie pojednávanie 14. 8. 1996 bolo odročené za účelom predvolania svedkov

-ďalšie pojednávanie 18. 9. 1996 bolo odročené za účelom predvolania svedkov

-- pojednávanie 9. 10. 1996 bolo odročené na neurčito za účelom ohliadky

-ohliadka vykonaná dňa 21. 11. 1996

-ďalšie pojednávanie 16. 12. 1996 - vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom

-na základe odvolania navrhovateľa bola vec uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa

13. 5. 1997 zrušená a vrátená prvostupňovému súdu na prejednanie

-dňa 16. 7. 1997 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. V. Z.

-pojednávanie 16.   4.   1999 odročené   za   účelom   zistenia   dedičských   konaní   právnych predchodcov navrhovateľa

-pojednávanie 26. 5. 1999 odročené z dôvodu ochorenia zákonnej sudkyne

-pojednávanie 28. 6. 1999 odročené za účelom ohliadky

-termín ohliadky bol zrušený na základe žiadosti splnomocneného zástupcu odporcov

-v r. 2001 vec prevzala nová zákonná sudkyňa JUDr. M. V.

-19. 4. 2001 pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu vykonania ohliadky

-15. 6. 2001 vykonaná ohliadka

-27.   9.   2001 odročené   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania

-dňa 5. 3. 2002 vec pridelená novej zákonnej sudkyni JUDr. D. M.

-pojednávanie 29. 5. 2006 odročené za účelom predvolania splnomocneného zástupcu navrhovateľa

-pojednávanie 10. 7. 2006 odročené za účelom vykonania znaleckého dokazovania

-písomná úprava sudkyne z 11. 7. 2006 - žiadaná správa zo S. H. a zaslanie listinných dôkazov

-dňa 19. 2. 2009 opätovne vykonaná ohliadka nehnuteľnosti, na ktorej prítomní účastníci požiadali o poskytnutie lehoty na mimosúdne doriešenie veci

3. Prekážky podľa § 107 a nasl. O. s. p. - nezistené

4. Prieťahy spôsobené sťažovateľmi - nezistené

5. a 6. Prieťahy boli spôsobené Okresným súdom Trnava, ktorý vo veci nekonal, navyše vec prejednávalo viacero zákonných sudcov, čo tiež predĺžilo konanie.

Zo strany poslednej zákonnej sudkyne JUDr. D. M. boli spôsobené prieťahy v konaní vysokou zaťaženosťou jej oddelenia ako aj zlou organizáciou jej práce.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Právny   zástupca   sťažovateľov   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 5. marca 2009, v ktorom okrem iného uviedol, že „pán predseda uznal prieťahy v konaní, zároveň i skutočnosť, že tieto prieťahy neboli spôsobené nami - sťažovateľmi a taktiež, že neexistovali žiadne prekážky podľa § 107 a nasl. O. s. p.

Žiaľ, situácia sa skomplikovala s tým, že žalobca D. F. zomrel ešte v roku 2008 a na ohliadku na mieste samom v S. dňa 19. 02. 2009 sa dostavili jeho deti A. F. a J. F., Ďalší syn F. F. nebol prítomný.

Tým sa spor preniesol na strane navrhovateľov už na ďalšiu generáciu - na jeho deti, čo nie je dobré, nakoľko komplikuje medziľudské vzťahy už v ďalšej generácii“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02, IV. ÚS 202/05).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, v ktorom sťažovatelia sú žalovanými. Z právneho i skutkového hľadiska nejde podľa názoru ústavného súdu o zložitú vec, na čo poukazuje aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti (obdobne napr. III. ÚS 381/08).

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní   pred   súdom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný   súd   konštatuje,   že   správanie   sťažovateľov   v   danom   prípade   nemalo podstatný vplyv   na   predĺženie   konania,   bolo   aktívne   a súčinnostné.   Ani   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti neuviedol, že by správanie sťažovateľov prispelo k predĺženiu konania v danej veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu. Na základe prehľadu úkonov okresného súdu   ústavný súd konštatuje,   že   takmer   celý   priebeh   konania   je   poznačený   nielen   nečinnosťou, ale i neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. V priebehu takmer 13-ročného konania boli zistené štyri väčšie obdobia nečinnosti, a to od 10. júna 1997, keď mu bol vrátený spis z odvolacieho súdu, do 23. marca 1999, keď bol určený termín pojednávania na 16. apríl 1999 (nečinnosť viac ako 21 mesiacov), ďalej od 28. júna 1999, keď bolo odročené pojednávanie za účelom vykonania ohliadky nehnuteľnosti, ktorá sa však neuskutočnila na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov, až do 19. apríla 2001,   keď   sa   konalo   ďalšie   pojednávanie   (nečinnosť   22   mesiacov),   ale   najmä   od   27. septembra 2001, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania, až do 29. mája 2006, keď bolo odročené pojednávanie na 10. júl 2006   (nečinnosť   57   mesiacov),   a napokon   od   júla   2006,   keď   odročil   pojednávanie,   až do februára   2009,   keď   bola   vykonaná   ohliadka   nehnuteľnosti   (nečinnosť   viac   ako 31 mesiacov).

Vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 9/05, IV. ÚS 211/05) ústavný súd tiež konštatuje, že okrem tejto nečinnosti mal vplyv na priebeh konania aj nesústredený a neefektívny postup okresného súdu súvisiaci so znaleckým dokazovaním. Svedčí o tom to, že i keď mal nariadiť znalecké dokazovanie už po pojednávaní (september 2001) a opätovne odročil z tohto dôvodu i pojednávanie (10. júla 2006), dosiaľ tak neurobil, pričom   vykonal   iba   ohliadku   na   mieste   samom   za   účasti   účastníkov,   ktorá   sa   konala 19. februára 2009.

Okrem toho činnosť okresného súdu bola neefektívna aj v tom, že v priebehu celého sporu   neorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby   v čo   najkratšej   dobe   zadovážil   dostatok relevantných   dôkazov   potrebných   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   I keď   vo   veci   samej rozhodol rozsudkom ešte 16. decembra 1996, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom zrušené   v máji   1997   z dôvodu   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Do   dňa rozhodnutia   ústavného   súdu   nie   je   konanie o predmete   sporu   právoplatne skončené.   Aj okresný súd vo svojom vyjadrení priznal, že vo veci nekonal.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (i právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní nebola   odstránená   ani   po   uplynutí   viac   ako   13   rokov   od   jeho   začatia   (m. m.   napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu   stáva   iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (mutatis   mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Ústavný   súd   neakceptoval   ani   námietku   okresného   súdu,   že   k prieťahom   došlo v dôsledku vysokej zaťaženosti zákonných sudcov okresného súdu, alebo zlou organizáciou ich práce.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu   vecí,   či   námietka   častých   zmien   zákonných   sudcov   a   neprimeraného   zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 66/1996 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 22 C 66/1996 konal bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   spolu v sume 33 000 €, čo zodpovedá sume 1 000 € za rok prieťahov z dôvodov uvedených v ich sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 22 C 66/1996,   berúc do   úvahy   i   povahu   veci   a   jej význam pre sťažovateľov, ústavný súd považoval priznanie požadovanej sumy každému zo sťažovateľov po 4 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom JUDr. T. S. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania spolu v sume 231,80 € + 13, 90 € režijný paušál.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma nie je vyššia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   boli priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009