znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 44/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. marca 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti J. Š. a maloletej A. Š., nar...., zastúpenej zákonnou zástupkyňou J. Š., B.,   právne   zastúpených   advokátom   JUDr. I.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 341/04 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo J.   Š.   a maloletej   A.   Š.,   nar...., na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 341/04 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu Banská   Bystrica p r i k a z u j e,   aby   v konaní vedenom   pod sp. zn. 32 P 341/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J.   Š.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Maloletej A. Š., nar...., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom   sedemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica p o v i n n ý   vyplatiť   do   rúk   jej   zákonnej   zástupkyne   J.   Š.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Banská Bystrica   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. a maloletej A. Š., nar...., trovy konania v sume 15 816 Sk (slovom pätnásťtisícosemstošestnásť slovenských korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. I.   S.,   B., do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. Š. a maloletej A. Š., nar...., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 44/08 z 31. januára 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š. a maloletej A. Š., nar...., zastúpenej zákonnou zástupkyňou J. Š. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   o návrhu   na   zvýšenie   výživného   proti   povinnému   otcovi maloletého dieťaťa vedenom pod sp. zn. 32 P 341/04.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr.   4000/08   doručeným   ústavnému   súdu   4. marca 2008,   v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 26. 11. 2004 podala J. Š., nar...., bytom B., návrh na zvýšenie výživného na malol. A. š., nar...., bytom u matky, otec (...), ktoré sa vedie pod sp. zn. 32 P 341/2004 a bolo pridelené na vybavenie a rozhodnutie sudkyni Mgr. S.

Dňa 20. 12. 2004 si sudca dal pripojiť spis 14 Ccu 22/01. Dňa 20. 04. 2005 súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň T: 05. 05. 2005 (zároveň   žiadal   správy),   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   bude zabezpečený preklad písomnosti pre otca, ktorý bude následne zaslaný Veľvyslanectvu SR vo W.

Dňa 13. 05. 2005 súd uznesením ustanovil tlmočníčku pre jazyk anglický Mgr. M. B., ktorej sa doručovali písomnosti 10. 06. 2005.

Dňa 20. 06. 2005 tlmočníčka prevzala súdne písomnosti. Dňa 07. 07. 2005 tlmočníčka požiadala súd o predĺženie lehoty na odovzdanie prekladu.

Dňa 25. 07. 2005 tlmočníčka zaslala súdu preložené listiny. Dňa 13. 01. 2006 súd nariadil pojednávanie na deň T: 30. 05. 2006, zároveň doručoval tlmočníčke listiny na preklad, ktoré zaslala súdu 01. 02. 2006 súd uznesením upravil   učtáreň   tunajšieho   súdu,   aby   zaslali   95 USD   organizácií   v U.,   ktorá   doručí písomnosť otcovi.

Dňa 09. 02. 2006 súd doručoval preložené listiny otcovi do U. Dňa   17.   02.   2006   súd   uznesením   priznal   tlmočníčke   odmenu   za   preklad   do anglického jazyka (14/3 - právoplatné), 16. 03. 2006 prevzala učtáreň.

Dňa 10. 05. 2006 súd prizval na pojednávanie T: 30. 05. 2006 i matku a kolízneho opatrovníka.

Dňa   15.   05.   206   súd   uznesením   ustanovil   prekladateľa   pre   jazyk   anglický. Pojednávanie z 30. 05. 2006 bolo odročené na deň 29. 06. 2006.

Dňa 01. 06. 2006 súd priznal tlmočníčke odmenu (23/6/2006 právoplatné) učtáreň prevzala 31. 05. 2007.

Dňa 05. 06. 2006 súd ustanovil pre otca, t. č. na neznámom mieste opatrovníka v osobe súdnej tajomníčky Okresného súdu Banská Bystrica, ktoré sa doručovalo matke a kolíznemu opatrovníkovi.

Dňa 29. 06. 2006 súd vyhlásil r o z s u d o k. Dňa   04.   07.   2006   sa   písomné   vyhotovenie   rozsudku   doručovalo   účastníkom konania.

Dňa 21. 07. 2006 podala matka odvolanie. Dňa 01. 08. 2006 bol spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Dňa 24. 08. 2006 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z 29. 06. 2006 a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 25. 08. 2006 krajský súd vrátil spis tunajšiemu súdu. Dňa 06. 09. 2006 súd doručoval rozhodnutie krajského súdu účastníkom konania a zároveň vyzval matku o uvedenie adresy otca maloletej.

Dňa 27. 09. 2006 matka odpovedala. Dňa 15. 03. 2007 súd robil dotaz na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, B. - 02. 04. 2007 odpovedali.

Dňa 15. 03. 2007 zároveň súd vytýčil T: 17. 04. 2007 - odročené na neurčito s tým, že   sa   bude   prostredníctvom   Centra   medzinárodnoprávnej   ochrany   detí   a   mládeže, B., zisťovať pobyt otca.

Dňa 23. 04. 2007 žiadosť o prešetrenie pobytu otca. Dňa 31. 05. 2007 súd predložil uznesenie z 01. 06. 2006 učtárni, spis sa uložil na lehotu do 25. 06. 2007.

Dňa 27. 06. 2007 súd robil dotaz o výsledku prešetrovania pobytu otca - Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, B.

Dňa 11. 07. 2007 odpovedali, že 02. 05. 2007 požiadali o pomoc pri zisťovaní pobytu - do dnešného dňa nedostali odpoveď.

Dňa 30. 07. 2007 súd uložil spis na lehotu 1 mesiac.

Dňa 16. 08. 2007 Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, B., súdu oznámili adresu otca.

Dňa 21. 12. 2007 súd zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 05. 06. 2006 o ustanovení opatrovníka otcovi pre konanie, vypracoval dožiadanie na výsluch otca a ustanovil prekladateľa pre jazyk anglický.

Dňa 07. 02. 2008 tlmočníčka doručila súdu preložené listiny. Dňa 14. 02. 2008 sudca dal do spisu pokyn na doručenie dožiadania v anglickom jazyku, spolu s prílohami a rozhodnutiami otcovi na adresu - (...).

Zákonná   sudkyňa   vo   vyjadrení   k sťažnosti   uvádza,   že   konanie   vedené   pod   spis. značkou 32 P/341/2004 je konanie s cudzím prvkom, ktoré je právne, skutkovo náročné, čo sa   odráža   aj   na   samotnej   dĺžke   konania.   Právna   náročnosť   spočíva   v   štúdiu medzinárodných dohovorov. Súd musí zabezpečiť právo každému účastníkovi konania na konanie pre súdom vo svojom materinskom jazyku, čo sa odráža v skutkovej náročnosti konania   pre   vydávanie   rôznych   procesných   rozhodnutí,   vyplývajúcich   zo   samotného prehľadu procesných úkonov súdu. Na samotnej dĺžke konania sa odráža okrem skutkovej právnej náročnosti aj vytyčovanie termínu pojednávania s potrebným časovým predstihom 6 mesiacov a náhradného termínu 9 mesiacov.

Účastník súdneho konania je povinný podľa § 101 ods. 1 O. s. p. poskytnúť súdu súčinnosť. Sťažovateľka podala návrh, v ktorom neuviedla aktuálne bydlisko otca. Podľa § 79 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný v návrhu na začatie súdneho konania uviesť adresy   všetkých   účastníkov   konania.   Sťažovateľka,   ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   pri uvedení adresy otca v návrhu na zvýšenie výživného vychádzala z údajov zistených po právoplatnom skončení predchádzajúceho súdneho konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica spis. zn. 14 Ccu 22/2001 z roku 2003. Sťažovateľka pred podaním návrhu na začatie súdneho konania za účelom zistenia aktuálnej adresy bydliska otca sa neobrátila na Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Taktiež sa neobrátila na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v B., ktorý podľa Zákona č. 305/2005 Z. z. § 73 ods. 1,   písm.   e/   bod   7   spisuje   a   podáva   návrhy   a   podnety   vo   veciach   výchovy a výživy dieťaťa. Sťažovateľka ani po doručení uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12 CoP/38/2006-127 zo dňa 24. augusta 2006 si nesplnila svoju povinnosť oznámiť adresu bydliska   otca.   Opakovane doložila   doklady preukazujúce bydlisko otca z roku   2003. Neuvedenie bydliska otca v návrhu je vadou návrhu, na ktorú poukázal vo svojom uznesení aj Krajský súd v Banskej Bystrici.

Sťažovateľka v rámci prebiehajúceho súdneho konania neposkytla súdu súčinnosť, a preto súd si sám zisťoval aktuálne bydlisko otca, čo sa taktiež prejavilo na samotnej dĺžke   súdneho   konania.   Nahliadame   do   súdneho   spisu   sťažovateľkou   nie   je   úkonom účastníka smerujúcim k rozhodnutiu súdu, a preto ho nemožno považovať za aktívny a súčinný úkon účastníka konania.

V   obdobiach,   v ktorých priamo   zo spisu nevyplývajú procesné úkony súdu   je potrebné uviesť, že súd sa podrobne oboznamoval s pripojeným spisom Okresného súdu Banská Bystrica   spis.   značka 14 Ccu   22/2001   (aby   duplicitne v rámci tohto konania nevykonával   úkony,   nakoľko   od   posledného   úkonu   súdu   v   predchádzajúcom   konaní   po právoplatnom   rozhodnutí   súdu   a   podaní   návrhu   sťažovateľky   na   zvýšenie   výživného ubehla krátka doba), venoval sa štúdiu smernice 4/1985 NS, ktorou sa upravuje postup súdov a štátnych notárstiev pri vykonávaní Haagskeho dohovoru o doručovaní súdnych a mimosúdnych   písomností   v   cudzine   vo   veciach   občianskych,   obchodných,   vyhláškou ministra zahraničných vecí č.   33/1959   o   dohovore   o   vymáham   výživného v cudzine, vyhláškou ministra zahraničných vecí 85/1982 o dohovore o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v cudzine v občianskych a obchodných veciach tak, aby ďalšie procesné úkony smerovali k rozhodnutiu súdu, ktoré by následne bolo v cudzine uznané a vykonateľné, vypracovával konspekty procesných rozhodnutí, vypracovával si žiadosť o doručenie v cudzine a predvolania prispôsobené danému súdnemu konaniu, telefonicky a mailom komunikoval s Ministerstvom spravodlivosti (overoval spôsob doručovania v cudzine,   výšku   platby   za   doručovanie   súkromnou   firmou,   nakoľko   posledné   oznámenie Ministerstva spravodlivosti doručené súdu bolo zo dňa 16. 07. 2003), riešil samotný spôsob   platby   za   doručenie   písomností   v   cudzine   súkromnej   firme   v   cudzej   mene. Objektívnou prekážkou, pre ktorú súd v čase od 07. 12. 2004 do 10. 12. 2004, 19. 10. 2005 až 26. 10. 2005, 24. 10. 2006 až 06. 11. 2006, 11. 12. 2006 až 13. 12. 2006 nekonal, bola práceneschopnosť zákonného sudcu.

Taktiež je potrebné poukázať, že od podania návrhu sťažovateľky dňa 16. 11. 2004 do rozhodnutia prvostupňového súdu 29.   06.   2006 ubehla doba 19 mesiacov, lehota stanovená § 158 ods. 3 O. s. p. bola dodržaná, všetky procesné úkony súdu vždy smerovali k   samotnému   rozhodnutiu   súdu   a   v   záujme   rýchlosti   a   plynulosti   konania   súd   pri vytyčovaní pojednávaní vždy určil aj náhradný termín. Je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa napriek tomu, že návrh sťažovateľky má vady, vo veci koná v záujme dodržania a zabezpečenia práv dieťaťa.“

Rovnaké   skutočnosti   týkajúce   sa   uvedenej   chronológie   procesných   úkonov okresného súdu zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 32 P 341/04.

Navyše   zistil,   že   okresný   súd   20.   apríla   2005   ustanovil   maloletej   sťažovateľke kolízneho opatrovníka (Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny B.).

Dňa 9. júna 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 10. január 2006 (náhradné pojednávanie na 28. marec 2006). Pojednávania sa však v týchto termínoch nekonali.

Právny   zástupca   sťažovateliek   k vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   nasledovné stanovisko:

Z písomného vyjadrenia okresného súdu a z počtu uvedených úkonov sa môže na prvý pohľad javiť, že súd vo veci koná. S uvedeným názorom sa nestotožňujeme, sme toho názoru, že nie kvantita úkonov ale ich kvalita je rozhodujúca v záujme právoplatného rozhodnutia   v   primeranej   lehote.   Okresný   súd   vytkol,   že   ako   matka   maloletej   som neoznámila súdu adresu odporcu.

V zmysle § 81 ods. 1 O. s. p., súd aj bez návrhu môže súd začať konanie vo veciach starostlivosti o maloletých.

Uvedené   ustanovenie   zvýrazňuje   povinnosť   súdu   aj   po   podaní   návrhu   z   úradnej povinnosti (prelomená dispozičná zásada) sám aktívne vykonávať a zabezpečovať dôkazy. Neznalosť a neoznámenie adresy odporcu nemožno pričítať teda matke maloletej.

Ako vyplýva aj z vyjadrenia okresného súdu, súd v predmetnej veci až 23. 04. 2007 zaslal Centru medzinárodnoprávnej ochrany detí a mládeže žiadosť o zistenie adresy pobytu otca. Odpoveď súd obdržal 16. 08. 2007. Otázkou je, prečo súd pristúpil k zisťovaniu adresy otca až s takým výrazným časovým odstupom, skoro dva a pol roka od podania návrhu. Ak samotný súd uvádza, že aj otcovi, odporcovi v konaní treba garantovať jeho práva, vrátane práva na konanie pred súdom, treba skúmať, prečo tak súd doteraz nekonal. Až 14. 02. 2008 zaslal súd dokumenty na adresu odporcu, teda s odstupom vyše troch rokov od podania návrhu. Ak aj okresný súd vo veci vytýčil pojednávania a pojednával, tieto úkony sú právne neúčinné, nakoľko odporca ako účastník konania nemal možnosť byť na nich prítomný. Osobitne po zrušení prvostupňového rozsudku odvolacím súdom, muselo byť okresnému súdu zrejmé, že je povinný vykonať všetko potrebné na zistenie adresy odporcu, napriek tomu súd vytýčil pojednávanie na 17. 4. 2007 bez znalosti adresy pobytu odporcu.

Nemožno akceptovať ani úkony súdu vykonané pred rozhodnutím krajského súdu o podanom odvolaní, pretože, ako vyplýva zo zrušujúceho rozhodnutia, okresný súd rozhodol predčasne a neumožnil odporcovi uplatniť jeho práva. Nielen nečinnosťou, ale aj nesprávnym postupom tak okresný   súd spôsobil,   že   vo veci do dnešného dňa   nie je rozhodnuté.

Na podanej sťažnosti   trváme a   uplatňujeme   si nárok   na trovy   aj za tento   úkon, písomné vyjadrenie v sume 5. 272,- Sk (1/6 výpočtového základu 3.176,- Sk x 2 – 20 % + režijný paušál 190,- Sk), spolu celkové trovy 15.816,- Sk.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľky   sa   svojou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov, a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 341/04.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán   vo veci   koná“ (I. ÚS 76/03, II.   ÚS   157/02). K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 111/04). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú   zložitosť veci, predmetom konania je posúdenie podmienok   zmeny výšky   už určeného výživného   na neplnoleté   dieťa   sťažovateľky. Ide o konanie, ktoré právne zložité obyčajne nie je, metodika všeobecných súdov vo veciach starostlivosti   o maloletých   aj   s medzinárodným   prvkom   (otec   dieťaťa   je   cudzí   štátny príslušník)   je   dostatočne   jasná   a podopretá   ich   stabilizovanou   judikatúrou.   Navyše   otec maloletého dieťaťa si už plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu na základe právoplatného rozhodnutia okresného súdu z 12. septembra 2002 sp. zn. 14 Ccu 22/01. Ústavný súd preto nemohol akceptovať stanovisko okresného súdu, že ide o právne zložitú vec   spočívajúcu   najmä   „v   štúdiu   medzinárodných   dohovorov“.   Ani   dôvod   skutkovej náročnosti   veci   spočívajúci   vo   vydávaní   „rôznych   procesných   rozhodnutí“   ústavný   súd neakceptoval, pretože ustanovenie opatrovníkov a tlmočníka nepovažuje za náročné úkony a v danom prípade ide o vec týkajúcu sa maloletých detí, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu s osobitnou rýchlosťou (I. ÚS 54/02, III. ÚS 344/05, IV. ÚS 31/06 a II. ÚS 19/07).

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 32 P 341/04, bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok tohto súdneho konania. Vzhľadom   na to,   že jedna   zo sťažovateliek je maloletá, ústavný   súd hodnotil   v konaní   pred   okresným   súdom   iba   správanie   jej   zákonnej   zástupkyne,   ktorá vystupuje aj ako sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred okresným súdom ako navrhovateľka. Ústavný súd zo spisu nezistil, že by vo vyhodnocovanom konaní existovali   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   osobitne   zohľadnené   v neprospech sťažovateľky, ako to tvrdil okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek, bol postup okresného súdu.

Hoci okresný súd od podania návrhu vykonal viac procesných úkonov, nečinnosť takmer 9 mesiacov bola zistená už v období od 20. apríla 2005, keď ustanovil maloletej sťažovateľke kolízneho opatrovníka, až do 13. januára 2006, keď určil termín pojednávania na 30.   máj   2006   (v   tomto   čase   urobil   iba jednoduché   úkony   -   5.   júna 2006   ustanovil opatrovníka na zastupovanie otca v konaní, 10. júna 2006 zaslal tlmočníčke písomnosti na preklad do anglického jazyka a určil termín pojednávaní na január 2006, resp. marec 2006, ktoré sa ani nekonali), a tiež od 17. apríla 2007, keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom zisťovania pobytu otca, až do 21. decembra 2007, keď rozhodol o zrušení svojho uznesenia o ustanovení opatrovníka z 5. júna 2006 (nečinnosť viac ako 8 mesiacov).

Činnosť   okresného   súdu   bola   okrem   toho   aj   neefektívna,   pretože   o   návrhu sťažovateliek síce   rozhodol   29. júna 2006, ale prvostupňové rozhodnutie bolo následne Krajským súdom v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12 CoP 38/06 z 24. augusta 2006 zrušené   z dôvodu,   že   „v   danom   prípade   neboli   preukázané   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali   zmenu   vyživovacej   povinnosti,   keďže   údaje   o zárobkových   a majetkových pomeroch otca nemal okresný súd k dispozícii. Postup okresného súdu, ktorý pri určovaní výšky   výživného   vychádzal   z priemerného   zárobku   zamestnanca   hospodárstva   SR, neupravuje žiaden právny predpis (...)“ (č. l. 128 spisu).

„Je potrebné zistiť pobyt a adresu otca, dať mu možnosť sa vyjadriť sa k veci. Tento postup je aj v záujme dieťaťa, pretože príjem otca môže byť taký, ktorý odôvodňuje určenie aj vyššieho výživného (...)“ (č. l. 129 spisu).

Vychádzajúc   z uvedeného   preto   ústavný   súd   neakceptoval   vyjadrenie   okresného súdu, že všetky procesné úkony smerovali k samotnému rozhodnutiu o zvýšení výživného a súd „vo veci koná v záujme dodržania a zabezpečenia práv dieťaťa (...)“.

V tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   viackrát   uviedol,   že   ak   sú   predmetom   konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu starostlivosť, pretože dĺžka napadnutého konania závažne ovplyvňuje zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí (I. ÚS 194/03).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že tento súd medzi veci, pri ktorých sa zohľadňuje aj predmet konania, zaraďuje aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi,   preto   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v takejto   veci   môže   mať   za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (H. v. Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987, séria 120-A, § 85).

Z tohto   aspektu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   postupe v dostatočnej   miere   nezohľadnil,   o čo   ide   účastníkom   v tejto   veci,   t. j.   matke   a jej maloletému dieťaťu. Do dňa prerokovania sťažnosti ústavným súdom konanie ešte nie je právoplatné, teda stav právnej neistoty sťažovateliek odstránený nebol.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z postupu okresného súdu podľa troch analyzovaných kritérií a berúc do úvahy aj to, o čo sťažovateľkám v konaní ide, dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní o návrhu na zvýšenie výživného, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 32 P 341/2004, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru okresným súdom,   prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   (pre maloletú sťažovateľku v sume 200 000 Sk a pre jej zákonnú zástupkyňu 100 000 Sk), ktoré odôvodnili vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného vedeného   pod sp. zn. 32   P   341/2004   a berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že konanie   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   pre   maloletú   sťažovateľku   v sume   70 000 Sk   a pre   jej   matku   v sume   50   000   Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateliek,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. S. Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 3 176 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu v sume 190 Sk v prípade dvoch sťažovateliek tvorí táto náhrada trov za jeden úkon 5 272 Sk. Úhradu   sťažovateľkám   priznal   za tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2008 (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie   sťažnosti   a vyjadrenie   zo   6.   marca   2008 k stanovisku okresného súdu) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov v celkovej sume 15 816 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2008