znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 44/07-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosti A. R., Ž., Ing. E. Š., Ž., a J. M., Ž., zastúpených advokátkou JUDr. M. P.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupmi   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod   sp.   zn.   12 C 44/96,   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. R., Ing. E. Š. a J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   Okresným   súdom   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 44/96 (v súčasnosti vedené pod sp. zn. 13 C 150/05) p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo A. R., Ing. E. Š. a J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 38   ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   Krajským   súdom   v   Žiline   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97 p o r u š e n é   b o l o.

3. Základné právo A. R., Ing. E. Š. a J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 96/00 p o r u š e n é   b o l o.

4. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/05 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

5. A.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť v sume   14 000 Sk,   Krajský   súd   v   Žiline   v   sume   16 000 Sk   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v sume 20 000 Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Ing.   E.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   65 000   Sk   (slovom šesťdesiatpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť v   sume   21 000 Sk,   Krajský   súd   v Žiline   v   sume   20 000 Sk   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v sume 24 000 Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. J.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   65 000   Sk   (slovom šesťdesiatpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť   v   sume   21 000 Sk,   Krajský   súd   v Žiline   v   sume   20 000 Sk   a   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v sume 24 000 Sk do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

8. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   A.   R.,   Ing.   E.   Š.   a J.   M.   uhradiť   trovy konania   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   ich právnej   zástupkyne advokátky   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   spolu v sume   10 332 Sk   (slovom   desaťtisíctristotridsaťdva slovenských korún) každému po 3 444 Sk.

9. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. E. Š. a J. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 44/07-13 z 20. marca 2007 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. R. (ďalej len „sťažovateľka   v   I. rade“),   uznesením   č. k.   III. ÚS 59/07-13   z   27. marca   2007   sťažnosť Ing. E.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v   II. rade“)   a   uznesením   č. k. III. ÚS 124/07-11 z 15. mája 2007 sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“) podľa §   25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorou   namietali   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 44/96   (v   súčasnosti   vedenom pod sp. zn. 13 C 150/05),   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 1267/97   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Cdo 96/00.   Uznesením č. k. III. ÚS 59/07-30   z   15. mája 2007   spojil   ústavný   súd   veci   vedené   pod uvedenými spisovými značkami na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. III. ÚS 44/07.

Podpredseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k priebehu konania podaniami sp. zn. 1 SprS/137/2007 a sp. zn. 1 SprS/144/2007 z 19. apríla 2007 (k sťažnosti sťažovateľa sa v stanovenej lehote nevyjadril), v ktorých okrem iného uvádza:„K   veci   samotnej:   V   tomto   prípade   sa   jedná   o   pomerne   zložitú   vec,   čo   súvisí s veľkým počtom účastníkov a ide o skutkovo a právne náročný spor, ktorý okrem toho súvisí s inými konaniami. Treba tiež poukázať na skutočnosť, že prieťahy v súdnom konaní spôsobili aj navrhovatelia svojimi nekvalitnými podaniami. V dôsledku týchto nie je možné určiť termín pojednávania a vo veci rozhodnúť. Tunajší súd z 11-tich rokov trvania súdneho konania disponoval súdnym spisom približne 5 rokov, pričom podľa vykonaných úkonov je zrejmé,   že   na   Okresnom   súde   Žilina   sa   vo   veci   konalo   a   prípadné   nekonanie   bolo spôsobené   účastníkmi   konania.   V   podrobnostiach   odkazujem   na   vyjadrenie   konajúceho sudcu, s ktorým sa Okresný súd Žilina stotožňuje.“

Zo stanoviska zákonného sudcu vyplýva:„Sťažnosť smeruje proti OS Žilina, KS Žilina a NS SR Bratislava. Okresný súd mal konanie a spis v dispozícii v obdobiach: 1. Od 17. 1. 1996 do 22. 8. 1997, 2. Od 23. 9. 1998 do   20. 9. 2000   a   3.   Od   30. 5. 2005   do   súčasnosti.   Ostatné   obdobia   spadajú   mimo kompetencie tohto súdu.

1. Od 17. 1. 1996 (podanie návrhu) do 22. 8. 1997 č. l. 98 (spisu) - ide o obdobie od podania   návrhu   do   odoslania   spisu   na   Krajský   súd   kvôli   odvolaniu.   Konanie   súdu v tomto období bolo sústredené a koncentrované. Vzhľadom na veľký počet účastníkov, skutkovo   a   právne   náročný   spor   a   na   súvis   s   inými   konaniami   -   Nc(a)   54 ú 1995, vyvlastňovacie konanie a dedičské konania, nemožno súdu nič vyčítať a napokon sťažovateľ to ani nerobí.

2. Od   23. 9. 1998   (podacie   razítko   na   opise   rozhodnutia   na   č. l.   101   spisu) do 20. 9. 2000 (č. l. 149 spisu) - ide o obdobie medzi návratom spisu z KS Žilina a jeho odoslaním   na   NS   SR   kvôli   dovolaniu.   Problém   súvisí   so   súčinnosťou   účastníkov,   viď bod II. vyjadrenia.

3. Od 30. 5. 2005 (č. l. 160 spisu) do súčasnosti - ide o obdobie od návratu spisu z dovolacieho   konania   (z   NS   SR   a   KS   Žilina)   do   súčasnosti.   Je   poznamenané   najmä nesústredenými,   chaotickými   a   nekvalitnými   podaniami   navrhovateľov.   Doposiaľ nie je možné   kvôli   tomu   určiť   termín   pojednávania   a   vec   rozhodnúť.   Nie   je   preto opodstatnené z tejto doby niečo akceptovať z hľadiska sťažnosti.

Čiže konanie trvá 11 rokov, z toho má tunajší súd vec vo svojej moci len 5 rokov, pričom vo veci konal sústredene alebo nekonal kvôli účastníkom konania.

II. Zavinenie navrhovateľov na prípadných prieťahoch. Ak   ÚS   Košice   dospeje   k   tomu,   že   doba   prejednania   na   našom   súde   bola neprimeraná, je potrebné prihliadnuť na zavinenie účastníkov na strane navrhovateľov, resp. ich právnych zástupcov:

1. Od 17. 1. 1996 (podanie návrhu) do 22. 8. 1997 č. l. 98 (spisu):

- Návrh bol podaný 17. 1. 1996. Nebol dostatočne skutkovo odôvodnený a právne takmer vôbec. Z toho dôvodu potom prebiehali náročné pojednávania, ktorých podstatou bolo protokolovať prednesy účastníkov (najmä navrhovateľov), ktoré už mali byť v návrhu. Návrh sa obmedzuje na výpočet účastníkov a ich podradenie pod pôvodných predchodcov. Ani listinnými dôkazmi na č. l. 6 - 24 a ani citáciami však nebol úplne preukázaný okruh účastníkov.   Neskôr   sa   ukázalo,   že   pôvodná   navrhovateľka   bola   zbavená   spôsobilosti na právne úkony, otázkou zostáva, či jej podpis na č. l. 24 nie je falšovaný. Už z č. l. 39 je zrejmé,   že   za   ňu   konala   a   zásielky   preberala   neskoršia   účastníčka   - jej   dcéra   S.   H. Navrhovatelia túto skutočnosť v návrhu neuviedli. Súd musel túto skutočnosť na č. l. 39 zisťovať sám na základe vlastných zistení - pripojením spisu P (resp. Nc).

- Navrhovateľ   P.   Ď.   zomrel   (...),   zástupkyňa   navrhovateľa   ani   na pojednávaní 6. 9. 1996   č. l.   42   spisu   otázku neozrejmila,   napriek   tomu,   že neskôr sa ukázalo,   že iní odporcovia L. Ď. a M. Ď. sú jej nástupcovia a na základe toho aj uplatňovala vyššiu sumu z dôvodu   smrti   P.   Ď.   pre   týchto   klientov.   Povinnosť   súdu   konať   po   smrti   účastníka nezbavuje povinnosť advokáta vyvíjať súčinnosť. Súd základné údaje sám zistil na č. l. 49.

- Navrhovateľ   I.   M.   zomrel   (...),   platí   to   isté.   Zástupkyňa   navrhovateľov   dodnes predkladá   podania   aj   v   mene   tohto   bývalého   účastníka   (napr. č. l. 262),   napriek   tomu, že je mŕtvy a od jeho nástupcov nemá plnú moc.

- Zástupkyňa navrhovateľov ešte doslova celé roky neskôr doručuje súdu podania s pôvodnými   účastníkmi   konania,   čo   veľmi   sťažuje   prehľadnosť   a   efektivitu   práce (napr. č. l. 75 a potom aj neskôr v 3. období).

- Pojednávanie   27. 9. 1996   a 29. 10. 1996   je   pokračovaním   naznačeného, navrhovatelia len reagujú na kroky odporcu, po jeho námietke ohľadne odporcu V. Ž. berú voči nemu návrh späť. Súd konanie na č. l. 65a zastavuje a návrh vo veci samej zamieta.

- Vzápätí tí istí navrhovatelia, ktorí navrhli konanie voči V. zastaviť, na č. l. 70 sa voči odvolaniu odvolávajú.

2. Od   23. 9. 1998   (podacie   razítko   na   opise   rozhodnutia   na   č. l.   101   spisu) do 20. 9. 2000 (č. l. 149 spisu):

- Dovolanie   na   č. l.   113   (aj   sťažovateľ)   nespojili   navrhovatelia   aj   so   zaplatením súdneho poplatku kvôli efektivite. Následne na č. l. 118 žiadajú navrhovatelia o oslobodenie od   platenia   súdneho   poplatku.   Napriek   právnemu   zastúpeniu   žiadosť   nie   je   úplná a dokladovaná, každý advokát vie, čo obvykle v tom čase súdy vyžadovali a čo vyplýva zo zákona.   Súd   na   č. l.   137   vyrubil   súdny   poplatok   za   dovolanie.   Na   č. l.   138 - 140 navrhovatelia (aj sťažovateľ) doplnili a dokladovali žiadosť o oslobodenie od poplatkov a súd oslobodenie následne na č. l. 143 a 144 aj priznal. Postup závisel najmä od kvality úkonov aj sťažovateľa.

- Na podnety navrhovateľov bol spis zapožičiavaný orgánom prokuratúry - v čase od 28. 6. 1999 do 6. 12. 1999 (č. l.   135   a   136   spisu).   Spis   bol   mimo   kompetencie súdu na podnet navrhovateľov a v ich záujme - dovolacie konanie.

3. Od 30. 5. 2005 (č. l. 160 spisu) do súčasnosti:

- Od č. l. 164 spisu (od návratu spisu po dovolacom konaní) prakticky všetky úkony sú spojené s tým, aby bol zistený okruh účastníkov a špecifikácia návrhu. Okruh účastníkov súd napokon ustálil, je to však komplikované vzhľadom na to, že účastníci bývali na celom území   SR   a   mnohí   aj   v   ČR.   Bez   súčinnosti   navrhovateľov   a   ich   právnych   zástupcov to je obtiažne. Súd to však prácne zisťoval a vykonával potrebné úkony.

- Prvý úkon zástupkyne sťažovateľa v konaní je až na č. l. spisu 262 dňa 27. 12. 2006 a   aj   to   na   výzvu   súdu.   Podanie   však   je   nekvalitné,   právne   nevýznamné   a   súdu   nijako nepomohlo. V podaní sú uvedení účastníci, ktorí sú už dávno mŕtvi, ich dedičov zástupkyňa nezastupuje. Vyplýva z toho, že o veci nie je informovaná, nie je v kontakte s účastníkmi konania.

- Napokon aj skutočnosť, že sťažovateľa v konaní pred ÚS zastupuje iná advokátka, niečo nasvedčuje.

- Nie je podstatné, že zhodou okolností sťažovateľ v konaní pred ÚS má v rámci konania   pred   OS   Žilina   splnené   formálne   náležitosti   na   prejednanie   veci   (spôsobilosť na konanie, uplatnený žalobný petit, aké také odôvodnenie). Ak sa rozhodol uplatniť nárok v spojenom   konaní   s   ostatnými   navrhovateľmi,   súd   môže   vec   prejednať   až   vtedy, keď sú splnené   procesné   podmienky   na   strane   všetkých   navrhovateľov.   Spoločná zodpovednosť sťažovateľa je daná prinajmenšom v tom okruhu účastníkov, ktorých spája spoločná advokátka. Zodpovednosť je však daná aj v negatívnych dôsledkoch, na ktorých sa musí podieľať aj on sám a nie jednostranne poukazovať na zodpovednosť iba súdu. III. Konanie pred Ústavným súdom

- Zástupkyňa   sťažovateľa   podáva   sťažnosti   predsedovi   súdu   nie   súčasne, ale v krátkom období   postupne   a jednotlivo v mene jednotlivých   navrhovateľov.   Podala najmenej 5 jednotlivých sťažností predsedovi súdu (pripojené vo fotokópiách v základnom spise).

- Tomu   zodpovedá   zrejme   aj   podávanie   ústavných   sťažností   -   zatiaľ   v   konaní III. ÚS 62/06-41 a v tomto II. ÚS 420/06-17, možno aj v ďalších, o ktorých všeobecný súd ešte nevie.

- Každá sťažnosť (všeobecná aj ústavná) znamená zapojenie do činnosti predsedu súdu   (vyjadrenie   k   sťažnosti),   jeho   sekretárky   (korešpondencia),   dozornej   úradníčky (zabezpečenie   podkladov   a   spisu),   asistentky   sudcu   (administratívne   práce   pre   sudcu), tajomníčky   senátu   (prehľad   úkonov   pre   ÚS   SR)   a   sudcu   (podklad   k   vyjadreniu).   Vždy je s tým spojené pripojenie spisu prinajmenšom na ÚS SR a podľa potreby aj predsedovi súdu. Nie je zakázané podávať sťažnosti predsedovi súdu a Ústavnému súdu SR jednotlivo, ak je len navrhovateľov cca 20. Je však isté, že to neplní účel, ktorý sťažnosť formálne sleduje.   Konanie   to   totiž   spomaľuje.   Okrem   vyšších   trov   pre   advokáta   súd   iný   zmysel v takomto postupe nevidí.

- Všeobecný súd ako účastník konania pred ÚS SR akceptuje, že navrhovatelia takýto postup zvolili, lebo nie je zakázaný. Neakceptuje však, aby výlučná zodpovednosť za dĺžku konania však stála na všeobecnom súde a neakceptuje, aby súd bol povinný znášať trovy konania pri takomto postupe.

IV. Záver

- Ak aj súd zistí, že v jednotlivých maximálne týždňoch či mesiacoch 3. uvedených období   mohol   konať   efektívnejšie   a   skonštatuje   porušenie   práv   (napr.   že   mohol navrhovateľov pokutovať za nesúčinnosť), tak navrhujem, aby ÚS SR nezaviazal všeobecný súd k zaplateniu náhrady nemajetkovej ujmy.

- V   každom   prípade   navrhujem,   aby   všeobecný   súd   neznášal   trovy   konania   za to, že navrhovatelia sa svojich práv domáhajú vedome neefektívne kvôli trovám advokátky, čím prejednaniu veci nepomáhajú. Vyššie som uvádzal, že ani ako účastníci sa nechovajú tak, aby súd mohol vec efektívne prejednať.

- Z pripojených podkladov (referát v spise, tabuľka účastníkov a pod.) je zrejmé, čo všetko   musel   súd   prácne   urobiť   aj   s   ohľadom   na   dĺžku   sporu   (zavinenú   najmä a aj účastníkmi) aj s ohľadom na stupeň kontradiktórnosti, ktorý v čase podania návrhu bol upravený   v   občianskom   súdnom   poriadku.   Pri   novom   návrhu   by   to   súd   tvrdo ale korektne riešil cez § 43 občianskeho súdneho poriadku (výzva pod hrozbou odmietnutia podania).“

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k priebehu konania   podaním   sp. zn.   Spr 220, 221/2007   z   10. apríla 2007,   v   ktorom   okrem   iného uvádza:

„Vo   veciach   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sme boli požiadaní   o   vyjadrenie   sa   k sťažnostiam   A.   R.   pod   Vašou   sp.   zn.   III. ÚS 44/07-18 zo dňa 3. apríla 2007, ako i sťažovateľky Ing. E. Š. pod Vašou sp. zn. III. ÚS 59/07-19 zo dňa 2. apríla 2007, ktoré obe sa týkajú postupu súdov v konaní vedenom pod sp. zn. Okresného súdu Žilina sp. zn. 12 C/44/1996 a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod   sp.   zn.   7 Co/1267/1997   (a   Najvyššieho   súdu   SR   v   konaním   vedenom   pod sp. zn. 5 Cdo/96/2000).

V   súvislosti   s   námietkami   vyššie   označených   sťažovateliek   pre   porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nám už i bolo zaslané Vaše uznesenie sp. zn. II. ÚS 420/06-12 zo dňa 21. decembra 2006, ktorým bola v tom istom konaní, pred tými istými súdmi prijatá i sťažnosť S. M., ku ktorému sme sa písomne vyjadrili dňa 16. 3. 2007 pod našou zn. Spr 71/2007. V našom vyjadrení sme zároveň v prílohe zaslali   zberný   spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   7 Co/1267/1997,   nami   vyžiadané   vyjadrenie predsedu Okresného súdu Žilina na sťažnosť - jej vybavenie.

Keďže sa námietky týkajú postupu v tom istom konaní (vec sa nachádza v štádiu vybavovania   na   Okresnom   súde   Žilina   pod   sp.   zn.   12 C/44/1996),   poukazujeme na vyjadrenie a doklady Vám už nami zaslané...“

K sťažnosti   sťažovateľa   sa   krajský   súd   vyjadril   podaním   sp.   zn.   Spr 221/2007 z 1. júna 2007, pričom v tomto podaní poukazuje už iba na svoje predchádzajúce vyjadrenia k sťažnostiam sťažovateliek v I. a II. rade.

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   k sťažnostiam   sťažovateliek   v   I.   a II.   rade   vyjadril podaniami z 24. apríla a z 3. mája 2007 a k sťažnosti sťažovateľa sa nevyjadril.

Z týchto podaní vyplýva, že najvyššiemu súdu bola vec z krajského súdu doručená 20. septembra 2000.

Najvyšší súd tiež uviedol, že:„V predmetnej veci odvolací súd pripustil proti svojmu rozsudku (s komplikovaným vymedzením   dovolacej   otázky)   dovolanie.   Vzhľadom   na   právnu   náročnosť   bola   vec niekoľkokrát   členmi   senátu   podrobne   študovaná   a niekoľkokrát   senátom   prejednávaná. K skončeniu   veci   nakoniec   došlo   dňa   26. novembra 2003,   kedy   bol   vo   veci   vyhlásený rozsudok,   ktorým bol   rozsudok   Krajského súdu   v Žiline   zrušený a vec   mu bola   vrátená na ďalšie konanie.

O právnej náročnosti predmetnej veci (a náročnosti právnej otázky dovtedy súdmi neriešenej)   svedčí   aj   skutočnosť,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   na   rokovaní občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   14. apríla 2005 prijatý na zovšeobecnenie a uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov   Slovenskej   republiky.   Komplikovanosť   danej   právnej   otázky   a jej   riešenie   preto nie je možné merať časom. (...)

Keďže   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľky   uvedenými   v ústavnej   sťažnosti vo vzťahu k postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu   z 23. mája 2007 vyjadrila k stanoviskám všeobecných súdov podaním z 28. mája 2007, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. júna 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil následovný priebeh a stav konania vo veci vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   44/96   (v   súčasnosti   vedenej   pod   sp.   zn. 13 C 150/05).

Sťažovatelia (ako navrhovatelia v 7. 9. a 13. rade) podali okresnému súdu 17. januára 1996 návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali, aby odporcom v 1. až vo 4. rade bola uložená   povinnosť   zaplatiť   finančnú   čiastku,   ktorá   predstavovala   podiel   ich   právnych predchodcov na odpredaných, resp. vyvlastnených nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom dedičského konania po ich právnych predchodcoch, a súčasne podali aj návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 5. februára 1996 bol okresnému súdu doručený druhý návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   týkajúci   sa   zákazu   výplaty   kúpnej   ceny,   ktorá   bola zložená v úschove všeobecného súdu, o ktorom okresný súd rozhodol 18. apríla 1996.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   6. septembra 1996. Po   vypočutí prítomných   účastníkov   bolo   pojednávanie   odročené   na   27. september 1996,   na   ktorom právna zástupkyňa navrhovateľov predložila zmenu petitu návrhu a okresný súd pripustil zmenu   žalobného   návrhu.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   29.   október   1996.   Na   tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh zamietol.

Dňa 20. a 21. januára 1997 boli okresnému súdu doručené odvolania navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu. Okresný súd ich 26. februára 1997 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Sťažovateľka v II. rade podaním doručeným okresnému súdu 6. marca 1997 žiadala, aby vec bola postúpená odvolaciemu súdu, a to podľa § 10 ods. 1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Dňa 19. marca 1997 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov k odvolaniu navrhovateľov.

Dňa   22.   augusta   1997   bol   spis   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   rozhodnutím sp. zn. 7 Co 1267/97 z 29. októbra 1997 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Spis   s rozsudkom   krajského   súdu   bol   okresnému   súdu   vrátený   až   23.   septembra 1998,   23. októbra 1998   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   sťažovateľa   proti rozsudku   krajského   súdu   a   27.   októbra   1998   jeho   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdneho poplatku z návrhu na odvolanie.

Dňa   7. januára 1999   vyzval   okresný   súd   odporcov,   aby   sa   vyjadrili   k dovolaniu. Dňa 20. januára 1999 bola okresnému súdu doručená žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov od sťažovateľky v II. rade. Dňa 4. februára 1999 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov v 1. až vo 4. rade k dovolaniu.

Spis bol 28. júna 1999 zaslaný Krajskej prokuratúre v Žiline, ktorá si ho vyžiadala z dôvodu podnetu na podanie mimoriadneho dovolania podaného jedným z navrhovateľov. Spis bol vrátený z Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky 6. decembra 1999.

Dňa   5. júna 2000   uložil   okresný   súd   sťažovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok za dovolanie. Uznesením zo 17. júla 2000 okresný súd oslobodil navrhovateľov od súdneho poplatku   z   dovolania   na   základe   ich   žiadosti   doručenej   14. júna 2000.   Prípisom z 11. septembra 2000 okresný súd predložil spis na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/00 z 26. novembra 2003 zrušil rozsudok krajského súdu z 29. októbra 1997 sp. zn. 7 Co 1267/97 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol krajskému súdu doručený 6. februára 2004.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   23 Co 55/04   z   21. marca 2005   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 44/96 z 29. októbra 1996 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spis vrátený 30. mája 2005, kde bol zapísaný pod sp. zn. 13 C 150/05.

Okresný   súd   žiadosťami   z   19. júla 2005   zisťoval   (po   úmrtí   niektorých navrhovateľov)   adresu   trvalého   a prechodného   pobytu   sťažovateľky   v I.   rade.   Následne okresný   súd   25. augusta 2005   vyzval   právnych   nástupcov   po   navrhovateľke   v 6.   rade, aby oznámili, či vstupujú do konania namiesto nej. Výzvami z 20. februára 2006 a 8. marca 2006 žiadal okresný súd právnych nástupcov po navrhovateľovi vo 4. rade, aby oznámili, či vstupujú do konania. Uznesením z 21. apríla 2006 okresný súd vyzval navrhovateľov, ktorí   23. marca 2006   podali   námietku   zaujatosti   konajúcej   sudkyne,   aby   zaplatili   súdny poplatok za podanú námietku. Zákonná sudkyňa 26. júla 2006 predložila spis so svojím vyjadrením krajskému súdu, odkiaľ bol spis vrátený 21. augusta 2006 s tým, že sudkyňa mala spis najprv predložiť predsedovi okresného súdu v zmysle § 15 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Opatrením   predsedu   okresného   súdu   zo   4. septembra 2006 bol spis pridelený inému zákonnému sudcovi.   Dňa 16. októbra 2006 právni nástupcovia po navrhovateľke v 5. rade žiadali, aby súd konal s nimi ako s účastníkmi konania. Okresný súd 4. decembra 2006 vyzval právne zástupkyne navrhovateľov, aby upresnili účastníkov konania a žalobný návrh. Právne zástupkyne doručili upravené návrhy 27. decembra 2006.

Uznesením   z   19. februára 2007   okresný   súd   zamietol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia doručený 17. januára 1996 a pripravil spis na predloženie krajskému súdu   s   odvolaním   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   proti   odporcovi   v   5. rade z 29. októbra 1996.

Spis okresného súdu bol doručený ústavnému súdu 28. februára 2007.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   otázka, či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu, najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníkov (2) a postup súdu (3) (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu náročnosť predmetnej veci, pričom na základe týchto hľadísk uvedené konanie považoval za sťažené. Bral do úvahy skutočnosť, že právna otázka, ktorá bola v danom prípade riešená (týkajúca sa rozdelenia náhrady   za   pôdu,   ktorá   podľa   právnej   úpravy   platnej   v čase   prejednávania   dedičstva pripadla do výlučného vlastníctva jednému z dedičov, by mala byť v prípade jej scudzenia rozdelená   medzi   ustupujúcich   dedičov   podľa   výšky   ich   dedičských   podielov),   nebola dovtedy predmetom súdneho rozhodovania súdov, tak ako to už bolo hodnotené v náleze sp. zn. III. ÚS 62/06.

2.   Správanie   účastníkov   je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

Z hľadiska   hodnotenia   uvedeného   kritéria   je   potrebné   k sťažovateľom   uviesť, že hoci sťažovateľka v I. rade a sťažovateľ sa nezúčastnili dvoch, resp. troch pojednávaní v roku   1996   (od   septembra   do   októbra   1996),   táto   okolnosť   nemala   podstatný   vplyv na doterajšiu dĺžku konania, pretože okresný súd pojednával v ich neprítomnosti. Na ťarchu sťažovateľky   v   I. rade   však   možno   čiastočne   pripísať   to,   že   okresný   súd   musel od 19. júla 2005   zisťovať   jej   pobyt,   pretože   sa   na   adrese   posledného   trvalého   bydliska Žilinská Lehota 55 nezdržiavala a súdne zásielky nepreberala, čím sťažovala jeho postup v konaní. Ďalšie okolnosti týkajúce sa námietok okresného súdu k správaniu sťažovateľov, tak ako uviedol vo svojom vyjadrení k sťažnosti, nemohli mať podstatný vplyv na doterajší priebeh   konania,   pretože   odstraňovaním   nedostatkov   jednotlivých   podaní   účastníkov konania (ich právnych zástupkýň) sa okresný súd začal zaoberať až po dovolacom konaní v júli   2005,   keď   zisťoval   okruh   účastníkov   (dedičov)   po   úmrtí   iných   navrhovateľov a 4. decembra 2006 ich vyzval, aby upresnili žalobný návrh.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, bol postup jednotlivých súdov vec prerokúvajúcich a rozhodujúcich, t. j. okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   preskúmavaná   vec   bola   prvýkrát prerokovaná a rozhodnutá okresným súdom v dobe od podania návrhu, t. j. od 17. januára 1996, do rozhodnutia vo veci samej, t. j. do 29. októbra 1996. V danom období okresný súd konal priebežne, vydal aj predbežné opatrenie a jeho konanie nemožno označiť ako konanie vyznačujúce sa zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd však zistil, že okresný súd konal so zbytočnými prieťahmi v období od 23. októbra 1998 do 20. septembra 2000, a to v súvislosti s postúpením uvedeného spisu najvyššiemu súdu po podaní dovolania a predovšetkým s uložením poplatkovej povinnosti navrhovateľom   za   dovolanie. V   danom   období ústavný súd   zistil   porušenie   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v dĺžke 16 mesiacov, a to v čase od 4. februára 1999, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov k dovolaniu, do rozhodnutia okresného súdu o uložení poplatku za dovolanie, t. j. do 5. júna 2000.

Druhýkrát bola preskúmavaná vec vrátená okresnému súdu 30. mája 2005. Doteraz v uvedenej veci nie je právoplatne rozhodnuté, avšak okresný súd od júna 2005 do marca 2006,   keď   bola   vznesená   námietka   zaujatosti   proti   konajúcej   sudkyni   zo   strany navrhovateľov, zisťoval nové adresy niektorých navrhovateľov, a to predovšetkým adresy právnych nástupcov po nebohých navrhovateľoch, a taktiež zisťoval, či právni nástupcovia vstupujú   do   konania,   pretože   od   podania   návrhu   v roku   1996   nastali   zmeny   na   strane navrhovateľov.   V danom   období   ústavný   súd   zistil   nečinnosť   okresného   súdu   v trvaní 5 mesiacov, t. j. od 5. septembra 2005 do 20. februára 2006.

Konanie   na   krajskom   súde   sa   taktiež   uskutočnilo   dvakrát.   Prvýkrát   krajský   súd rozhodol   o odvolaní   navrhovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozsudkom č. k. 7 Co 1267/97-101 z 29. októbra 1997 v lehote dvoch mesiacov od postúpenia spisu z okresného   súdu.   Uvedený   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť až 12. septembra 1998. Napriek rýchlemu rozhodnutiu vo veci samej vyhotovenie rozsudku a jeho doručenie účastníkom konania trvalo takmer jeden rok.

Po   zrušení   rozsudku   krajského   súdu   z   29. októbra 1997   najvyšším   súdom   bola predmetná   vec   vrátená   na   rozhodnutie   krajskému   súdu 6. februára 2004 a   krajský   súd rozhodol rozsudkom 21. marca 2005. V poradí druhé prerokovanie a rozhodnutie uvedenej veci sa vyznačuje prieťahmi v konaní, pretože krajský súd rozhodol až po uplynutí viac ako jedného roka   napriek tomu,   že rozhodnutie   v danom   štádiu   konania nebolo zložité, pretože mal v ňom postupovať podľa vysloveného právneho názoru najvyššieho súdu.

Pri preskúmavaní priebehu konania na najvyššom súde ústavný súd z vyžiadaného spisu   sp.   zn.   5 Cdo 96/00   zistil,   že   aj   uvedené   konanie   bolo   poznačené   zbytočnými prieťahmi,   pretože   predmetná   vec   bola   najvyššiemu   súdu   predložená   na   rozhodnutie 20. septembra 2000   a najvyšší   súd   rozhodol   o zrušení   rozsudku   krajského   súdu až po uplynutí viac ako troch rokov, a to rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 96/00 z 26. novembra 2003. Aj napriek tomu, že ústavný súd zohľadnil pri preskúmavaní dĺžky konania vedeného najvyšším   súdom   skutočnosť,   že   predmetom   riešenia   bola   zložitá   právna   otázka, bolo nevyhnutné   aj   v   danom   prípade   rozhodnúť   o   porušení   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny), pretože lehota 41 mesiacov (predloženie spisu najvyššiemu súdu – jeho vrátenie krajskému súdu) je ústavne neakceptovateľná doba na riešenie akejkoľvek zložitej právnej otázky.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   opätovne v tej   istej   veci   (ale iných   účastníkov)   rozhodol   o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, pretože vec nebola právoplatne skončená ani v čase rozhodovania ústavného súdu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali,   aby   okresnému   súdu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť im primerané   finančné   zadosťučinenie,   a to   sťažovateľke   v I.   rade   v   sume   50 000 Sk, sťažovateľke v II. rade v sume 120 000 Sk a sťažovateľovi v sume 120 000 Sk. Vo svojej žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia uviedli, že predmetom sporu je značne vysoká suma a ich sociálna situácia je zlá, preto žiadajú o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia ich práv.

Ústavný súd priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   doterajšia   doba   preskúmavaného   konania   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   na   strane   okresného   súdu,   krajského   súdu   i najvyššieho   súdu, ústavný súd rozhodol aj o primeranom finančnom zadosťučinení podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a neakceptoval v tejto súvislosti názor okresného súdu, aby sťažovateľom nebolo priznané. Ústavný súd zohľadnil všetky okolnosti prípadu, predovšetkým obdobia poznačené   zbytočnými   prieťahmi   na   jednotlivých   súdoch,   doterajšiu   dĺžku   konania a povahu   veci   a dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   v súlade   s   predchádzajúcim nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   III. ÚS 62/06   z   11. júla 2006   priznanie   finančného zadosťučinenia sťažovateľom tak, ako zaviazal k jeho zaplateniu okresný súd, krajský súd a najvyšší súd vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   sťažovateľke   v II.   rade   a   sťažovateľovi   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal aj na to, ako   sa   ten-ktorý   súd   podieľal   na   zbytočných   prieťahoch   v konaní,   a   dával   dôraz aj na stupeň,   na   ktorom   súd   rozhodoval.   Čím   je   súd   vyššieho   stupňa,   tým   je   pre   neho záväznejšie, keď sa dopustí zbytočných prieťahov v konaní.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   JUDr.   M.   P.   žiadala   v sťažnosti   ústavný   súd o priznanie trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila v každej sťažnosti v sume 6 825 Sk na jedného sťažovateľa.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Úhradu   priznal   každému   zo   sťažovateľov   za   dva   úkony   právnej   služby,   každý   v sume 2 730 Sk   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a jej   podanie)   v súlade s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a 2 x 164 Sk režijný paušál, teda odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za šesť úkonov právnych služieb) s režijným   paušálom   predstavuje   spolu sumu   17 364 Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   právna zástupkyňa   zastupovala   v   konaní   pred   ústavným súdom   vo   viacerých   samostatných sťažnostiach   takmer   všetkých   navrhovateľov   ako sťažovateľov   (napr.   III. ÚS   62/06, III. ÚS 44/07,   III. ÚS 59/06   a iné),   čo v podstatnej   miere   znížilo nároky   tak   na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, ústavný   súd   znížil   takto   vypočítanú   odmenu   za   poskytovanie   právnych   služieb   o jednu polovicu, t. j. na 8 682 Sk (obdobne napr. IV. ÚS 241/05). Keďže advokátka je navyše platiteľkou dane z pridanej hodnoty, priznal jej k tejto sume podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky 19 % DPH, čo činí 1 650 Sk. Spolu teda priznal sťažovateľom trovy konania v sume 10 332 Sk (každému po 3 444 Sk).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007