znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 44/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. B., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na vybavenie veci v zákonom stanovenej lehote, na informovanosť v plnom rozsahu, základného práva jej maloletého syna na vzdelanie postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Pezinku, detašovaného pracoviska pre Senec (bývalého Okresného úradu v Senci, odboru   sociálnych   vecí),   v konaní   o posúdenie   synovho   zdravotného   stavu   a priznanie zodpovedajúceho   zaopatrovacieho   príspevku,   ako   aj   rozhodnutím   tohto   úradu č. D 88/97/VP/99 z 9. augusta 1999 o znížení opakovanej dávky sociálnej pomoci, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2005   doručená   sťažnosť   Mgr.   P.   B.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na vybavenie veci v zákonom   stanovenej lehote, na informovanosť   v plnom   rozsahu,   základného   práva   jej   maloletého   syna   na   vzdelanie postupom bývalého Okresného úradu v Senci, odboru sociálnych vecí [ďalej len „okresný úrad“ (teraz Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Pezinku, detašované pracovisko pre Senec)],   v konaní   o posúdenie   synovho   zdravotného   stavu   a priznanie   zodpovedajúceho zaopatrovacieho príspevku, ako aj jeho rozhodnutím č. D 88/97/VP/99 z 9. augusta 1999 o znížení opakovanej dávky sociálnej pomoci.

V sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že   vzhľadom   na   ťažké   zdravotné   postihnutie svojho syna mu sama už dlhodobo zabezpečuje celodennú starostlivosť, opateru a výučbu (vzhľadom na to, že má vysokoškolské učiteľské vzdelanie). Poukazuje na skutočnosť, že zaopatrovací príspevok jej bol priznaný okresným úradom až od 1. septembra 2002 a bol jej spätne   vyplatený   od   novembra   2001.   Jej   žiadosti   o spätné   vyplatenie   zaopatrovacieho príspevku   od   13.   septembra   2000   do   31.   októbra   2001   však   okresný   úrad   nevyhovel s odôvodnením, že o tento príspevok písomne nepožiadala.

To,   že   nemá nárok   na príspevok   na   zaopatrovanie   za   požadované obdobie,   bolo sťažovateľke oznámené aj verejným ochrancom práv v písomnej odpovedi z 26. októbra 2004 na jej podnet z 22. júla 2003, ktorý súčasne aj potvrdil existenciu prieťahov zo strany okresného úradu pri riešení záležitosti sťažovateľky.

Podľa sťažovateľky okresný úrad sa pri vybavovaní jej žiadosti z 13. septembra 2000 o posúdenie   zdravotného   stavu   jej   syna   nezaoberal   súčasne   aj   otázkou   finančnej kompenzácie,   ktorá   s tým   súvisela.   V   postupe   okresného   úradu,   ktorý   nebol   schopný vybaviť predmetnú žiadosť za 14 mesiacov, sťažovateľka vidí porušenie jej základného práva   na   vybavenie   jej   žiadosti   v zákonom   stanovenej   lehote.   V nesprávne   podanej informácii zamestnancami okresného úradu v súvislosti so žiadosťou o vydanie posudku vidí sťažovateľka porušenie jej základného práva na informovanosť v plnom rozsahu.

Sťažovateľka súčasne namieta aj rozhodnutie okresného úradu z 9. augusta 1999 o znížení opakovanej dávky sociálnej pomoci (o polovicu). V neschopnosti štátu zabezpečiť triedu s menším počtom detí, ako aj internátnu školu vidí sťažovateľka aj porušenie práva svojho neplnoletého syna na vzdelanie.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   prešetril   namietaný postup okresného úradu pri posudzovaní nároku na zaopatrovací príspevok za obdobie od 13. septembra 2000 do 31. októbra 2001 a prídavky na dieťa (podľa sťažovateľky by išlo o sumu cca 65 000 Sk), taktiež žiada o finančnú kompenzáciu v neuvedenej výške.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom   konania   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   označených základných   práv   a práv   jej   maloletého   syna   postupom   a stanoviskom   okresného   úradu v konaní   o posúdenie   synovho   zdravotného   stavu   a priznanie   zodpovedajúceho zaopatrovacieho príspevku, ako aj rozhodnutím tohto úradu o znížení opakovanej dávky sociálnej pomoci.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľky   týkajúca   sa   postupu   a stanoviska okresného úradu pri vydávaní posudku podľa príslušných ustanovení zákona č. 195/1998 Z. z.   o sociálnej   pomoci   (v   znení   platnom   do   1.   apríla   2002),   ako   aj   jeho   rozhodnutia vo veci krátenia dávok sociálnej pomoci v období od 1. júla 1999 do 31. októbra 2001, je podaná oneskorene.

V okolnostiach   prípadu   je   zjavné,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   úradu č. D 88/97/VP/99   z   9.   augusta   1999   o krátení   opakovanej   dávky   sociálnej   pomoci nadobudlo   právoplatnosť   skôr   ako   dva   mesiace   pred   1.   decembrom   2005,   keď   sa sťažovateľka obrátila na ústavný súd. To isté platí aj o zamietavom stanovisku tohto úradu k doplateniu   zaopatrovacieho   príspevku   zo   16.   decembra   2002.   Vyplýva   to   jednak z dátumov   samotných   právnych   úkonov   okresného   úradu   a hlavne   z dátumu,   keď sťažovateľka podala podnet verejnému ochrancovi práv (22. júla 2003) a keď jej už bolo napadnuté rozhodnutie a stanovisko úradu zjavne doručené.

Okrem toho z obsahu podania sťažovateľky je zrejmé, že ide o ústavnú sťažnosť, ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   konaním   a rozhodnutiami orgánu   štátnej   správy   (orgánu   verejnej   správy   alebo   správneho   orgánu)   v označenom správnom (sociálnom) konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takého rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   244   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   v správnom   súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu   orgánov   verejnej   správy.   Podľa   ods.   3   citovaného   ustanovenia   sa   postupom správneho orgánu rozumie aj jeho nečinnosť.

Ak sa teda sťažovateľka domnieva, že postupom správneho orgánu boli porušené jej základné ústavné práva, podľa čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy sa môže obrátiť na správny súd. Ak tento o jej podaní meritórne nerozhodne bez toho, aby sa vyrovnal s otázkou, či sa vec týka ústavných práv, dopustí sa denegatio iustitie.

Sťažovateľka   v okolnostiach   prípadu   však   napáda   postup   správneho   orgánu,   nie správneho súdu. Navyše, v sťažnosti uvádza, že na súd sa neobrátila z dôvodu nedostatku finančných   prostriedkov   a aj   preto,   že   súdy   rozhodujú   pomaly.   Ústavný   súd   preto konštatuje, že sťažovateľka mala v správnom súdnictve podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho   poriadku   na   ochranu   svojich   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta predmetnou   sťažnosťou,   účinné a dostupné právne prostriedky   nápravy, čo   je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených základných práv. Nevyužitie tejto zákonnej možnosti ochrany základných práv sťažovateľkou nemožno nahradiť sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju   právomoc na konanie až vtedy,   ak fyzická   osoba   nemala   inú   ústavnú   a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   sťažnosť   neobsahovala   všetky   zákonom predpísané náležitosti,   pretože sťažovateľka neuviedla   presný   návrh   výroku rozhodnutia (petit),   ktorý   by   mohol   slúžiť   ako   východisko   rozhodnutia   ústavného   súdu.   Takisto nepripojila splnomocnenie pre advokáta. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné odstrániť tieto jej nedostatky zaslaním výzvy na doplnenie podania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006