znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 44/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   M.,   štátneho   občana   ZRJ,   zastúpeného   komerčným právnikom JUDr. I. Š., B., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Mestského veliteľstva Policajného zboru Košice, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994, ako aj porušenie čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 2 ods. 1   a 3   Protokolu   č.   4   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, porušenie   čl.   1   ods.   1   a 2   a čl.   5   Protokolu   č.   7   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a porušenie čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 5, čl. 9 ods. 1, čl. 14 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19, čl. 23 ods. 1 a 5 a čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky stanoviskom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   j.:   SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra   2000,   ako   aj   stanoviskom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Č. p.: PPZ- 821/UHCP- CP-2002 z 19. augusta 2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť S. M. v časti týkajúcej sa rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru Košice, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 a stanoviska   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č.   j.:   SKI -2000/K-Sť-2000   z 18. decembra 2000   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť S. M. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2002 doručená   sťažnosť   S.   M.,   štátneho   občana   ZRJ   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčným právnikom JUDr. I. Š., B.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v januári 1991 pricestoval na územie Slovenskej republiky.   Dôvodom   jeho   príchodu   mal   byť   útek   z K.   v snahe   vyhnúť   sa   nastúpeniu vojenskej služby.

Expozitúra   cudzineckej   polície a pasovej   služby Východ – oddelenie cudzineckej polície a pasovej služby Košice (ďalej len „policajný útvar“) rozhodnutím Č. p.: PZ-39-81/CPS-V-23-l93   zo   17.   júna   1993   zakázalo   sťažovateľovi   podľa   §   14   ods. 1   písm.   f) zákona č. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky   (ďalej   len   „zákon   č.   123/1992   Zb.“)   pobyt   na   území   Slovenskej   republiky a prikázalo mu opustiť územie Slovenskej republiky do 18. júna 1993.

Policajný útvar odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že podľa jeho zistení sa sťažovateľ dopúšťal falšovania cestovných dokladov, na ktoré pricestúval do Slovenskej republiky, a tak porušil pobytový režim cudzinca na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ uvádza, že odmietol prevziať uvedené rozhodnutie, pretože jeho obsahu nerozumel a jeho žiadosti o tlmočníka nebolo vyhovené.

Sťažovateľ aj napriek uloženému zákazu pobytu vstúpil opäť na územie Slovenskej republiky (v dobe platnosti uloženého zákazu pobytu).

Mestské   veliteľstvo   Policajného   zboru   v   Košiciach,   odbor   cudzineckej   polície, následne rozhodnutím č. j.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 zakázalo sťažovateľovi pobyt na území Slovenskej republiky podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 123/1992 Zb. do 22. septembra 2004.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   Mestské   veliteľstvo   Policajného   zboru v Košiciach, odbor cudzineckej polície, uviedol, že sťažovateľ 17. augusta 1994 vstúpil napriek uloženému zákazu pobytu (17. júna 1993) na územie Slovenskej republiky použijúc cudzí a navyše neplatný cestovný pas Ch. r. vystavený na meno R. M.

Sťažovateľ   uviedol,   že   aj   napriek   zákazu   pobytu   na   území Slovenskej   republiky uzatvoril 25. októbra 1997 pred OÚ B. IV manželstvo s L. V., štátnou občiankou Slovenskej republiky. V manželstve sa im narodil syn K. M.

Sťažovateľ poukazujúc na vyššie   uvedené skutkové   okolnosti   namietal, že zákaz pobytu na území Slovenskej republiky mu znemožňuje uplatňovať a realizovať jeho ľudské práva   a základné   slobody   vo   vzťahu   k členom   svojej   rodiny,   najmä   vo   vzťahu   k jeho maloletému synovi.

Odlúčenie od svojej rodiny v dôsledku uloženého zákazu pobytu považuje sťažovateľ za diskrimináciu zo strany príslušných policajných orgánov Slovenskej   republiky, ktoré podľa jeho názoru nezákonným spôsobom zasiahli do jeho rodičovských a manželských práv.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   podľa   ktorého   manželstvo,   rodičovstvo   a rodina   sú   pod ochranou zákona, pričom sa zaručuje osobitná ochrana detí, ako aj na ustanovenie čl. 41 ods. 4 ústavy, podľa ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Ďalej   poukázal   na   čl.   5   Protokolu   č.   7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého pri uzavieraní manželstva,   za   jeho   trvania   a pri   rozvode   majú   manželia   rovnaké   práva   a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahu ku svojim deťom.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že   rozhodnutie   Mestského   veliteľstva   Policajného   zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, z 22. septembra 1994 bolo príslušným policajným orgánom vydané „bez materiálneho dôkazu“, preto ho považuje za neplatné. Podľa jeho názoru   neustále pretrváva   porušovanie   jeho   základných   ľudských   práv   a slobôd,   z čoho usudzuje, že „ústavná sťažnosť je podaná oprávnene a v stanovenej lehote“.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   jeho   manželka   namietala   podaním z 30. novembra   2000   porušenie   zákona   pracovníkmi   hraničného   priechodu   B.   R.,   ktorí neumožnili   18.   januára   2000   sťažovateľovi   vstup   na   územie   Slovenskej   republiky. V stanovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Č. p.: SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra 2000 jej bolo oznámené, že postup pracovníkov policajného útvaru bol v súlade s platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky.

Manželka   sťažovateľa   sa   opätovne   obrátila   na   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej republiky a žiadala o povolenie vstupu pre svojho manžela na územie Slovenskej republiky. Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Prezídium   Policajného   zboru,   Úrad hraničnej a cudzineckej polície, listom z 19. augusta 2002 Č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002 nepovolil sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky.

2. Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právoplatným   rozhodnutím   Mestského   veliteľstva   Policajného   zboru,   odboru cudzineckej polície Košice pod č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. 9. 1994, ktorým bol zakázaný sťažovateľovi pobyt na územie SR do 22. 9. 2004 bol porušený

- čl. 6 bod 1, čl. 13, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a ods. 5 Ústavy SR.

Právoplatným zásahom Ministerstva vnútra SR z 18. 12. 2000 pod č. j.: SKI-2000/K- Sť-2000 a právoplatným opatrením Ministerstva vnútra SR z 19. 8. 2002 pod č. p.: PPZ- 821/UHCP-CP-2002 a tým, že Ministerstvo vnútra SR pokračuje v porušovaní základných práv a slobôd bol porušený

- čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

-   čl.   2   bod   1   a bod   3   Protokolu   č.   4   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd,

- čl. 1 bod 1 a bod 2, čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- čl. 2 bod 1, čl. 3 bod 1, čl. 5, čl. 9 bod 1, čl. 14 bod 1 a bod 2 čl. 18 bod 1 a bod 2 a čl. 29 Dohovoru o právach dieťaťa v spojitosti s čl. 1 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 4, čl. 13 ods. 4, čl. 19, čl. 23 ods. 1 a ods. 5, čl. 41 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   z uvedených   dôvodov   zrušuje   právoplatné rozhodnutie Mestského veliteľstva Policajného zboru SR, odboru cudzineckej polície Košice z 22.   9.   1994   pod   č.   p.:   PZ-7-108/CPS-94,   právoplatný   zásah   Ministerstva   vnútra   SR z 18. 12. 2000 pod č. j.: SKI-2000/K-Sť-2000 a právoplatné opatrenie Ministerstva vnútra SR z 19. 8. 2002 pod č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   vnútra   SR   pokračovať v porušovaní   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   a z Dohovoru   o právach   dieťaťa v súvislosti so zákazom vstupu na území SR sťažovateľovi, ako aj s jeho trvalým pobytom na území SR.

Ministerstvo vnútra je povinné umožniť vstup sťažovateľovi na územie SR do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Ústavný súd SR priznáva v zmysle čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie vo   výške   750.000,-   Sk,   ktoré   je   povinné   uhradiť   Ministerstvo   vnútra   SR   do   3   dní   od nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   sťažovateľovi prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu   –   komerčného   právnika   JUDr.   I.   Š.   na   jeho peňažný účet.“II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal,   že   k zásahu   do   jeho základných práv a slobôd malo dôjsť okrem iného právoplatným rozhodnutím Mestského veliteľstva   Policajného   zboru   v   Košiciach,   odboru   cudzineckej   polície,   Č.   p.:   PZ-7-108/CPS-94   z 22.   septembra   1994   a   „právoplatným   zásahom“   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby,   Č.   p.:   SKI-2000/K-Sť-2000 z 18. decembra 2000.

Z kópie rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej   polície,   Č.   p.:   PZ-7-108/CPS-94   z 22.   septembra   1994   vyplýva,   že sťažovateľovi bolo uvedené rozhodnutie doručené 26. septembra 1994. Túto skutočnosť dokazuje   podpis   sťažovateľa   s pripojeným   dátumom   prevzatia   uvedeným   priamo   na rovnopise rozhodnutia.

Sťažovateľom   označené   rozhodnutie   bolo   vydané   podľa   ustanovení   zákona č. 123/1992 Zb. platného a účinného v tom čase. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 123/1992 Zb. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa   §   52   ods.   1   zákona   č.   71/1967   Zb. o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   rozhodnutie,   proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné. Podľa § 54 ods. 2 cit. zákona odvolanie   treba   podať   v lehote   15   dní   odo   dňa   oznámenia   rozhodnutia,   ak   inú   lehotu neustanovuje osobitný právny predpis.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu nepodal.   Márnym   uplynutím   lehoty   na   podanie   odvolania   nadobudlo   rozhodnutie Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 právoplatnosť 12. októbra 1994.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Vo vzťahu k označeným zásahom - rozhodnutiu Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, Č. p.: PZ-7-108/CPS-94 z 22. septembra 1994 a stanovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,   Č.   p.:   SKI-2000/K-Sť-2000   z 18.   decembra   2000   disponoval   sťažovateľ   až   do 31. decembra   2001   prostriedkami   individuálnej   ochrany   svojich   základných   práv   pred ústavným súdom (podnet na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle čl. 130 ods. 3 ústavy platného a účinného do 1. júla 2001 a návrh fyzickej osoby alebo právnickej osoby na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   pre   porušenie   jej   základných   práv,   o ktorom ústavný   súd   rozhodoval   v období   od   1.   júla   2001   do   31.   decembra   2001   na   základe právomoci vyplývajúcej z čl. 124 ústavy v spojení s čl. 1 ústavy). Sťažovateľ však tieto prostriedky nevyužil.

V čase,   keď   sa   domáha   ochrany   svojich   práv   a slobôd   na   ústavnom   súde   podľa čl. 127 ústavy, už preto vo vzťahu k vyššie označeným zásahom uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

3.   Sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal,   že   k zásahu   do   jeho základných   práv   a slobôd   malo   dôjsť   tiež   stanoviskom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície Č. p.: PPZ-821/UHCP-CP-2002 z 19. augusta 2002, ktorým nepovolilo sťažovateľovi vstup na územie Slovenskej republiky.

Z obsahu   uvedeného   stanoviska   (kópiu   ktorého   sťažovateľ   pripojil   k sťažnosti) vyplýva,   že   uvedený   policajný   orgán   nevyhovel   žiadosti   sťažovateľovej   manželky a povolenie   vstupu   jeho   osobe   na   územie   Slovenskej   republiky   z dôvodu   existencie právoplatného rozhodnutia Mestského veliteľstva Policajného zboru v Košiciach, odboru cudzineckej polície, z 22. septembra 1994, ktorým bol sťažovateľovi zakázaný pobyt na území Slovenskej republiky do 22. septembra 2004.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ   konal   v súlade   s pravidlami,   ktoré   s uplatnením   prostriedku   nápravy   súvisia. Nekonanie   takýmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom   postupe   má   za   následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv. Podľa sťažovateľa došlo k zásahu do jeho základných práv nepovolením vstupu na územie Slovenskej republiky.

Podľa   §   3   zákona   č.   48/2002   Z.   z.   o pobyte   cudzincov   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 48/2002 Z. z.“) je vstup   na   územie   Slovenskej   republiky   možný   len   s cestovným   dokladom   a vízom Slovenskej   republiky   alebo   s cestovným   dokladom   a povolením   na   pobyt.   Vízum   sa nevyžaduje, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná (ďalej len „medzinárodná zmluva“), alebo ak to určí vláda Slovenskej republiky.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepreukázal, že podľa ustanovení zákona č. 48/2002 Z. z. sám požiadal príslušné orgány Slovenskej republiky o udelenie víza (§ 13 až 14 zákona č. 48/2002 Z. z.) alebo o udelenie povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky [§ 35 písm. a) a § 36 až 37 zákona č. 48/2002 Z. z.]. V súvislosti s využitím uvedených právnych prostriedkov   v zmysle   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   sa   sťažovateľ   môže domáhať aj ochrany základných práv a slobôd, ktorých porušenie namietal v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003