znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 439/2013-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti K. R., N., I. P., N., a J. V., N., zastúpených obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., Č., v mene ktorej koná advokát JUDr. C. S., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. R., I. P. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 40/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. R., I. P. a J. V.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každej v sume po 2 000 € (dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca   j e p o v i n n ý   uhradiť K. R., I. P. a J. V. trovy konania v sume 524,79   € (slovom   päťstodvadsaťštyri   eur   a sedemdesiatdeväť   centov)   na účet   ich právneho zástupcu JUDr. C. S., S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2013 doručená sťažnosť K. R., I. P. a J. V. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 40/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľky sú účastníčkami napadnutého konania začatého 1. marca 2005, ktorého predmetom   je   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa v katastrálnom území N. Zo sťažnosti vyplýva, že ich pôvodný návrh bol najskôr uznesením okresného súdu z 19. septembra 2005 odmietnutý, avšak neskôr uznesením Krajského súdu v Ž.   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co/599/2005   z 25. apríla   2006   bolo   uznesenie okresného súdu o odmietnutí ich podania zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Ich návrh mal byť v napadnutom konaní okresným súdom trikrát zamietnutý, a to rozsudkom okresného súdu z 24. mája 2007, rozsudkom okresného súdu z 5. februára 2009, ako aj rozsudkom okresného súdu z 1. marca 2011, avšak všetky uvedené rozsudky vydané vo veci boli krajským súdom na odvolanie sťažovateliek zrušené a vec vrátená okresnému súdu   na ďalšie   konanie.   Sťažovateľky   ďalej poukazujú na sťažnosť   zo   17.   marca   2011 podanú   predsedovi   okresného   súdu,   ktorou   namietali   zbytočné   prieťahy   v konaní   bez zjavnej nápravy, ako aj na dĺžku konania, ktorá do podania sťažnosti predstavovala obdobie 8 rokov. Finančné zadosťučinenie sťažovateľky žiadajú každá v sume po 3 000 € dôvodiac nepriaznivým pôsobením tohto stavu na ich psychiku a zdravie, ako aj skutočnosťou, že predlžovanie súdneho konania svojím správaním nespôsobili.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví porušenie ich základného práva „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 odsek 2 Ústavy... postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 C/40/2005“, prikáže okresnému súdu vo veci „konať bez zbytočných prieťahov“, prizná sťažovateľkám „finančné zadosťučinenie v sume po 3.000,- eur“ a zaviaže okresný súd uhradiť sťažovateľkám trovy konania v sume 524,79 € na účet ich právneho zástupcu v lehote do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 439/2013-11 z 10. septembra 2013.

Okresný   súd   sa   k   doručenej   sťažnosti   vyjadril   prípisom   sp.   zn.   Spr   1727/13 z 26. septembra 2003, v ktorom poukázal na právnu a skutkovú zložitosť sporu a zároveň skonštatoval   prieťahy   spôsobené   opakovaným   predkladaním   spisu   krajskému   súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach.

Právny zástupca sťažovateliek sa k stanovisku okresného súdu písomne v lehote určenej ústavným súdom nevyjadril, iba podaním zo 7. októbra 2013 oznámil, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   a úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal preverením súdneho spisu, ktorý si na tento účel od okresného súdu zapožičal, pričom zistil, že návrh na začatie konania bol na okresnom súde podaný 1. marca 2005. Okresný súd uznesením   č.   k.   4   C/40/2005-22   z 12.   mája   2005   vyzval   sťažovateľky   a ďalších navrhovateľov   (ďalej   spolu   len   „navrhovatelia“)   na   odstránenie   vád   návrhu   na   začatie konania. Návrh bol doplnený podaním z 9. augusta 2005.

Okresný súd uznesením č. k. 4 C/40/2005-26 z 19. septembra 2005 podanie, ktoré malo   byť   návrhom   na   začatie   konania   odmietol,   proti   čomu   navrhovatelia   podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie z 8. novembra 2005. Krajskému súdu bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní 8. decembra 2005, a ten uznesením č. k. 8 Co/599/2005-34 z 25. apríla 2006 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 11. júla 2006.

Výzvou   z 30.   augusta   2006   okresný   súd   navrhovateľom   vyrubil   súdny   poplatok v sume   3   000   Sk,   ktorý   navrhovatelia   zaplatili   29.   novembra   2006.   Úpravou zo 14. decembra 2006 zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na 30. január 2007. Nariadené pojednávanie bolo aj vykonané a odročené na neurčito pre účely predvolania svedkov,   doručenia   vyjadrení   zo   strany   právnych   zástupcov   a   vyhotovenie   uznesenia o nepripustení navrhovateľa v 5. rade ako zástupcu niektorých z odporcov.

Dňa 9. februára 2007 bolo doručené vyjadrenie odporcov k výzve okresného súdu. Na základe úpravy zo 14. februára 2007 bolo okresným súdom doručované účastníkom konania   uznesenie   č.   k.   4   C/40/05-107   z 30.   januára   2007   o nepripustení   navrhovateľa v 5. rade za zástupcu niektorých odporcov. Zákonná sudkyňa následne úpravou zo 4. apríla 2007   nariadila   ďalší   termín   pojednávania   na   24.   máj   2007   a   požiadala   o vyjadrenie   aj Správu katastra Č. Úpravou z 9. mája 2007 vydala zákonná sudkyňa pokyn urgovať Správu katastra Č. na zaslanie žiadanej správy a vyžiadaných listinných dokladov. Dňa 24. mája 2007   bolo   vykonané   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol vyhlásený   prvý   zamietajúci rozsudok okresného súdu vyhotovený pod č. k. 4 C/40/2005-206.

Navrhovatelia   podali   11.   júla   2007   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie. Uznesením č. k. 4 C/40/2005-213 zo 17. októbra 2007 okresný súd navrhovateľom vyrubil súdny poplatok za odvolanie a realizoval prípravné úkony na predloženie spisu odvolaciemu súdu. Zákonná sudkyňa úpravou zo 17. januára 2008 vydala pokyn na predložene spisu krajskému súdu. Spis bol spolu s podaným odvolaním predložený krajskému súdu 12. marca 2008,   ktorý   nariadil   na   9.   september   2008   pojednávanie,   ktoré   bolo   bez   prerokovania odročené   na   neurčito.   Následne   krajský   súd   12.   septembra   2008   uznesením   č.   k. 8 Co/84/2008-233   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z   24.   mája   2007   bez   nariadenia pojednávania   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 7. novembra 2008.

Výzvou z 20. novembra 2008 zákonná sudkyňa okresného súdu vyzvala právnych zástupcov účastníkov konania na doplnenie listinných dôkazov a zo Správy katastra Č. si vyžiadala vyjadrenie k niektorým otázkam. Úpravou zo 14. januára 2009 zákonná sudkyňa nariadila   termín   pojednávania   na   5.   február   2009.   Na   vykonanom   pojednávaní   potom okresný súd vydal 5. februára 2009 rozsudok pod č. k. 4 C/40/2005-269, ktorým návrh zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu.

Navrhovatelia   podali   4.   marca   2009   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu odvolanie,   ktoré   bolo   po   jeho   doručení   ostatným   účastníkom   konania   na   vyjadrenie predložené spolu so spisom krajskému súdu 11. júna 2009. Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/194/2009-288 z 29. decembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 10. februára 2010.

Okresný súd výzvou z 22. februára 2010 vyzval účastníkov konania prostredníctvom ich   právnych   zástupcov   na „produkovanie   tvrdení   a predloženie   (navrhnutie)   dôkazov“ a následne prípisom zo 17. marca 2010 požiadal Správu katastra Č. o realizáciu výpočtu podielov   účastníkov   konania   na   sporných   nehnuteľnostiach.   Súčasne   si   vyžiadal   súhlas odporcu v 1. rade k pripojeniu spisu od notárky pre účely ďalšieho procesného postupu.

Na základe obsahu prípisu Správy katastra Č. z 8. apríla 2010 okresný súd uznesením č. k. 4 C/40/2005-306 z 22. apríla 2010   nariadil vo veci dokazovanie znalcom z odboru geodézie   a kartografie,   proti   ktorému   podali   navrhovatelia   odvolanie   27.   mája   2010. Znalecký posudok bol do spisu doložený 16. augusta 2010. Úpravou z 23. augusta 2010 okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   na   28.   september   2010,   ktoré   bolo   aj   reálne vykonané a odročené na neurčito. Následnými výzvami zo 4. októbra 2010 a 13. októbra 2010 zákonná sudkyňa zabezpečovala dôkazy, ktoré vyhodnotila ako potrebné pre ďalší postup   súdu.   Dňa   21.   októbra   2010   bol   doručený   doplnený   znalecký   posudok,   avšak okresný súd po jeho preskúmaní prípisom   z 27. októbra 2010 vyzval znalca na opravu a doplnenie v zmysle uznesenia okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-306 z 22. apríla 2010. Následne   súd   3.   novembra   2010   okresný   súd   nariadil   ohliadku   na   mieste   samom na 22. november 2010, na ktorú predvolal účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

Ohliadku   na   mieste   samom   okresný   súd   vykonal   22.   novembra   2010,   a vypočul pritom aj jedného zo svedkov. Zákonná sudkyňa úpravou z 29. novembra 2010 nariadila vykonanie   ďalších   úkonov   na   zistenie   skutkového   stavu   (výzvy   právnym   zástupcom, účastníkom, znalcovi, pokyny na pripojenie spisov). Úpravou zo 14. februára 2011 okresný súd   nariadil   pojednávanie   na 1.   marec 2011   a 16.   februára   2011   vydal   uznesenie   č.   k. 4 C/40/2005-414   o znalečnom   okresným   súdom   ustanovenému   znalcovi.   Okresný   súd na pojednávaní vykonanom 1. marca 2011 návrh tretíkrát zamietol rozsudkom vydaným pod č. k. 4 C/40/2005-437. Proti tomuto rozsudku sa odvolali navrhovatelia podaním doručeným 18. apríla 2011. Úpravami z 26. apríla 2011 a 3. júna 2011 okresný súd vykonal prípravné úkony na predloženie spisu krajskému súdu, ktorý bol reálne predložený 6. júna 2011. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co/238/2011-470   z 29.   júla   2011   odmietol   odvolanie navrhovateľov   proti   uzneseniu   č.   k.   4   C/404/2005-306   z 22.   apríla   2010   vo   výroku o nariadení znaleckého dokazovania a potvrdil ho vo výroku o povinnosti navrhovateľov zložiť preddavok na trovy dôkazov. Uznesením č. k. 8 Co/237/2011-474 z 30. októbra 2012 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-437 z 1. marca 2011. Spis bol okresnému súdu vrátený 14. januára 2013.

Prípisom   z 22.   januára   2013   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   odporcu v 1. rade, aby ozrejmil dôvod podania doručeného súdu 7. januára 2013, a následne bol spis opätovne   predložený   krajskému   súdu   11.   apríla   2013   pre   účely   rozhodnutia   o návrhu na vydanie   opravného   uznesenia.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Co/237/2011-492 zo 14. mája 2013 opravil odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co/237/2011-474 z 30. októbra 2012 a spis okresnému súdu vrátil 17. mája 2013. Medzitým 3. mája 2013 doručil právny zástupca odporcu v 1. rade vyjadrenie k veci.

Dňa 16. septembra 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. október 2013. Do dňa   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd [obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)] pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.   Rozhodovanie všeobecných súdov o takýchto návrhoch patrí do ich bežnej rozhodovacej činnosti. Spor sa vyznačuje   istou   mierou   zložitosti   spočívajúcej   v zisťovaní   rozhodujúcich   skutkových okolností v dávnej minulosti a vyhodnocovaní relevantných údajov o právnych pomeroch účastníkov   konania,   respektíve   ich   právnych   predchodcoch,   ktoré   boli   alebo   mali   byť zapísané   v skorších   evidenciách   vedených   o nehnuteľnostiach   príslušnými   štátnymi orgánmi.

Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2. Správanie   sťažovateliek   ako   účastníčok   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateliek podstatnejšie ovplyvnilo priebeh súdneho konania v negatívnom smere tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky. Je síce   pravda,   že   sťažovateľky   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   nedodržali v niektorých prípadoch súdom uložené lehoty, v ktorých mali k podstatným okolnostiam prípadu   formulovať   svoje   stanovisko,   prípadne   poskytnúť   súčinnosť   pri   zadovažovaní dôkazov (napríklad okresný súd bol nútený prípisom zo 14. januára 2009 urgovať právneho zástupcu sťažovateliek, aby odpovedal na výzvu okresného súdu z 20. novembra 2008), ústavný súd však nezaznamenal prípad, že by pre správanie sťažovateliek, najmä pre ich neprítomnosť, museli byť odročené okresným súdom nariadené pojednávania.

Aj keď je z okolností prípadu zrejmé, že na dĺžku konania malo vplyv predovšetkým uplatňovanie riadnych   opravných   prostriedkov   navrhovateľmi,   následkom   čoho   bol   spis opakovane predkladaný   krajskému   súdu   ako   súdu   odvolaciemu,   ústavný   súd   vzhľadom na úspech   sťažovateliek   v konaniach   o podaných   odvolaniach   proti   uzneseniu   okresného súdu   č.   k.   4   C/40/2005-26   z 19.   septembra   2005,   rozsudku   okresného   súdu   č.   k. 4 C/40/2005-206   z 24.   mája   2007,   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   4   C/40/2005-269 z 5. februára 2009, ako aj rozsudku okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-437 z 1. marca 2011 rozhodne nemôže zodpovednosť za tento stav sťažovateľkám pripísať.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateliek   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k neodôvodneným   prieťahom   v konaní,   ústavný   súd   nezistil   existenciu   dlhších   období nečinnosti   v postupe   okresného   súdu,   ktoré   by   trvali   niekoľko   mesiacov   alebo   rokov. Najdôležitejšou   príčinou   vzniknutej   dĺžky   súdneho   konania   je   však   v predloženej   veci neefektívny   postup   okresného   súdu   spočívajúci   v opakovanom   vydávaní   meritórnych rozhodnutí,   ktoré   boli   pre   nesprávne   právne   posúdenie   podstatných   okolností   prípadu opakovane   zrušované   nadriadeným   krajským   súdom.   V dôsledku   toho   nebola   vec do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončená. Postup okresného súdu, v rámci   ktorého   bolo   vydané   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   C/40/2005-26 z 19. septembra 2005, rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-206 z 24. mája 2007, rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   4   C/40/2005-269   z 5.   februára   2009,   ako   aj   rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/40/2005-437 z 1. marca 2011, sa vo svetle dôvodov zrušujúcich uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co/599/2005-34 z 25. apríla 2006, uznesenie krajského súdu   č.   k.   8   Co/84/2008-233   z 12.   septembra2008,   uznesenie   krajského   súdu č. k. 8 Co/194/2009-288   z 29.   decembra   2009   a   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 8 Co 237/2011-474   z 30.   októbra   2012   javí ako   predčasný,   a tým   neefektívny,   keďže   v konečnom dôsledku predlžuje stav právnej neistoty sťažovateliek. Opísaná neefektívnosť v procesnom postupe okresného súdu súhrnne (t. j. po sčítaní období od vydania zrušených rozhodnutí okresného súdu do vrátenia spisu krajským súdom po zrušení preskúmavaných rozhodnutí) viedla k zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke približne 5 rokov a 2 mesiacov.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07). Ani systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti nemožno pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   bez zbytočných prieťahov, aj keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa   nachádzajú   v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu   (pozri   napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania (8 rokov), ako aj na uvedené obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu preto ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo vyplýva z bodu 1 výroku tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateliek v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci   koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2   výroku   tohto   nálezu).   Ústavným   súdom   vyslovený   príkaz   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať okresný súd, aj pokiaľ bude tento v zmysle rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný   v budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Sťažovateľky   žiadajú   priznať   od   okresného   súdu   finančné   zadosťučinenie   každá v sume po 3 000 €, keďže stav právnej neistoty, ktorý nezapríčinili, nepriaznivo pôsobí na ich   zdravie   a psychiku.   Aj   keď   sťažovateľky   v sťažnosti   uvádzajú   nepriaznivý   dopad namietaného   súdneho   konania   na   ich   zdravie   a   psychiku,   bližšie   nepopísali   (osobitne u každej zo sťažovateliek) symptómy, ktoré by signalizovali takéto následky, ani okolnosti svedčiace o závažnosti dopadov trvajúceho súdneho sporu na ich reálny život. Pri určení primeraného   finančného   zadosťučinenia   preto   ústavný   súd   vychádzal   z celkovej   dĺžky súdneho konania, zohľadňujúc najmä rozsah neefektívnej činnosti okresného súdu a jeho vplyv na priebeh posudzovaného konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané priznať každej zo sťažovateliek finančné zadosťučinenie v sume po 2 000 € (bod 3 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu   právneho   zastúpenia   sťažovateliek v konaní pred   ústavným súdom   obchodnou spoločnosťou S., s. r. o. Sťažovateľky si v rámci svojej sťažnosti uplatnili náhradu trov právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   v sume   524,79   €   aj   spolu   s daňou z pridanej hodnoty.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola   781   €.   Úhradu   priznal   ústavný   súd   ako   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažností) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“).   Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 €, pri spoločnom zastupovaní aspoň 2 osôb sumu 56,08 € a základná sadzba paušálnej náhrady výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 7,81 €. V danom prípade odmena a režijný paušál za dva úkony právnej   služby   pri   súčasne   troch   zastupovaných   osobách   predstavuje   sumu   437,34   € a zvýšenie o daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods.   3 vyhlášky vo výške 20 % sumu 87,47 €,   celkovo   by   teda   úspešným   účastníkom   konania   patrila   náhrada   trov   právneho zastúpenia v sume 524,81 €. Keďže právny zástupca sťažovateliek ako úhradu trov konania požadoval   priznanie   sumy   524,79   €,   ústavný   súd   zohľadňujúc svoju   viazanosť   petitom sťažnosti a vychádzajúc z úspechu sťažovateliek v konaní pred ústavným súdom žiadanú úhradu   trov   konania   sťažovateľkám   priznal   tak,   ako   to   vyplýva   z posledného   bodu výrokovej časti nálezu. Úhradu trov konania je okresný súd zaviazaný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013