znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 439/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. december 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   K.   D.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   Š., Advokátska kancelária, S., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove z 13. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 76/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   K.   D.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 13. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 76/2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 92/2007 domáhala náhrady   škody   spočívajúcej   v trovách   obhajoby   vzniknutých   v konaní   vedenom pred Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3 T 394/00, v ktorom vystupovala ako obžalovaná. V priebehu trestného stíhania bola od 12. augusta 1995 do 11. februára 1996 vo väzbe. Napokon   však   bola   spod   obžaloby   s právoplatnosťou   od 26. júla   2005   oslobodená. V dôsledku toho jej mal podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) vzniknúť nárok na náhradu škody.

O predbežné   prerokovanie   nároku   na   náhradu   škody   požiadala   sťažovateľka Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) 25. júla 2006. Keďže jej nárok na náhradu škody následne nebol uspokojený, 24. októbra 2007 podala podľa   §   10   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej ministerstvom, žalobu, ktorou žiadala aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 92/07-223 z 9. marca 2009 náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sťažovateľke priznal, avšak v časti uplatňujúcej nárok na náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu žalobu zamietol. K čiastočnému zamietnutiu žaloby okresný súd dospel v dôsledku námietky premlčania práva na náhradu škody uplatnenej v konaní protistranou na základe § 23 zákona o zodpovednosti za škodu.

Sťažovateľka   napadla   rozsudok   okresného   súdu   odvolaním,   v ktorom   namietala sumu   priznanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch.   Právny   zástupca   sťažovateľky na pojednávaní   odvolacieho   súdu   namietal   aj   právne   posúdenie   veci   okresným   súdom, keďže podľa jeho názoru premlčanie práva sťažovateľky na náhradu škody sa spravuje ustanovením   §   22   zákona   o zodpovednosti   za   škodu,   a teda   premlčacia   doba   v tomto prípade je trojročná, a nie jednoročná.

Odvolanie proti prvostupňovému rozsudku podala aj Slovenská republika, zastúpená ministerstvom.

Krajský   súd   rozsudkom   z 13.   novembra   2009   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 76/2009 čiastočne potvrdil napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a vo zvyšnej časti ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Potvrdzujúci výrok krajský súd založil na konštatovaní správnosti skutkových aj právnych záverov okresného súdu. Podľa krajského   súdu   premlčacia   doba   v sťažovateľkinom   prípade   uplynula   26.   januára 2007, preto právo na náhradu škody bolo žalobou z 24. októbra 2007 uplatnené už po jeho premlčaní.   Zrušujúcu   časť   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   oprel   o nedostatočné odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku,   ako   aj   o nesprávne   právne   posúdenie   veci v dôsledku nesprávne zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľka   podala   proti   potvrdzujúcemu   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu dovolanie. Ústavnému súdu zároveň 18. februára 2010 doručila sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhla vysloviť porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   tým   istým   potvrdzujúcim   výrokom   rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd po zistení, že proti napadnutej časti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka aj dovolanie, odmietol uznesením č. k. II. ÚS 195/2010-19 z 22. apríla 2010 jej   sťažnosť   pre   neprípustnosť.   Zdôraznil   v tejto   súvislosti,   že „v   prípade   podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o dovolaní.   Pritom   lehota na podanie   ústavnej   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu...“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo 14. júla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 35/2010 sťažovateľkino dovolanie odmietol ako neprípustné. Nezistil danosť   žiadneho   dôvodu   prípustnosti   podaného   dovolania.   Konštatoval,   že   nesprávne právne posúdenie veci je v prípade dovolania podaného proti potvrdzujúcemu odvolaciemu rozhodnutiu len dovolacím dôvodom, nie dôvodom prípustnosti dovolania.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdí,   že   vzhľadom „na oslobodzujúci rozsudok mi patrí, okrem iného, aj náhrada škody za trovy obhajoby a za cestovné, a to podľa prvej časti, prvej hlavy zákona, ako náhrada za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Súd prvého stupňa, ako aj súd druhého stupňa, však posúdili môj nárok na náhradu škody nesprávne podľa prvej časti, druhej hlavy zákona a preto dospeli k mylnému názoru, že môj nárok na náhradu škody za trovy obhajoby a za cestovné, je podľa § 23 zákona premlčaný v jednoročnej premlčacej lehote...“

Na premlčanie náhrady škody, spočívajúcej v náhrade trov obhajoby a cestovného, sa však nevzťahuje § 23 zákona, ale § 22 zákona, teda trojročná premlčacia lehota. Ak mi bolo vznesené obvinenie a bola som spod obžaloby oslobodená, mám nárok na náhradu škody podľa prvej časti, prvej hlavy zákona, bez ohľadu na to, či som bola, alebo nebola stíhaná väzobne. Skutočnosť, či som bola, alebo nebola stíhaní väzobne, je v takom prípade právne nerozhodná. Rozhodné je len to, že mi bolo vznesené obvinenie a že som bola spod obžaloby oslobodená. Náhradu tejto škody nežiadam preto, že som bola vo väzbe, ale preto, že som bola spod obžaloby oslobodená.

Bolo by prinajmenšom paradoxné, že obvinenému, ktorý vo väzbe nebol, sa nárok na náhradu takejto škody premlčuje v trojročnej premlčacej lehote a obvinenému, ktorý bol vo väzbe, by sa ten istý nárok premlčal v ročnej premlčacej lehote, a to len preto, že bol stíhaný väzobne.“.

Okresný súd ani krajský súd sa sťažovateľkinou žalobou v spornej časti meritórne nezaoberali, pretože nesprávne posúdili jej uplatnené právo ako premlčané. Sťažovateľka je toho   názoru,   že „odvolací   súd   mal   napraviť   pochybenie   prvostupňového   súdu.   Ak   tak neurobil, stalo sa to takým závažným spôsobom, že aplikácia práva všeobecným súdom sa dostala do zjavného rozporu s ústavou a medzinárodnou zmluvou.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. K. D., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu Prešov, zn. 4Co 76/2009, z 13.11.2009, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov, zn. 4CO 76/2009, z 13.11.2009 ústavný súd zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd Prešov je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia, JUDr. K. D., v sume   700,53   eura   (slovom   sedemsto   eur,   päťdesiattri   centov), na   účet   jej   právneho zástupcu, vo..., JUDr. I. Š., č. ú.:..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predloženú sťažnosť ústavný súd považuje za podanú včas. Vyplýva to z ustálenej judikatúry,   podľa   ktorej   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú   až   po rozhodnutí   o dovolaní   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09).   Podľa   názoru   ústavného   súdu,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, sa v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu zachováva aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

2. Ústavný súd ďalej považoval pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti za potrebné ustáliť rozsah svojho prieskumu.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla vyslovenie porušenia označených práv rozsudkom krajského súdu a zároveň navrhla ústavnému súdu zrušenie tohto rozsudku ako celku.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však vyplýva, že podľa   názoru   sťažovateľky   jej „ústavné práva“ boli porušené „potvrdzujúcim rozhodnutím, ale len čo sa týka náhrady škody za trovy obhajoby, vo výške 10 673,24 eura... a za cestovné vo výške 1 466,44 eura..., teda spolu 12 139,68 eura...“.

Ústavný súd tak za predmet svojho prieskumu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti určil iba potvrdzujúcu časť výroku rozsudku krajského súdu. Prihliadol pritom aj na skutočnosť, že druhý výrok napadnutého rozsudku neznamenal právoplatné ukončenie konania   o uplatnenom   nároku   na   náhradu   škody,   pretože   ním   krajský   súd   zrušil prvostupňový rozsudok vo zvyšnej časti a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnený   návrh   ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažnostná   námietka   sa   zakladá   na   názore   sťažovateľky   o nesprávnom   právnom posúdení veci okresným súdom a následne i súdom krajským. Podľa jej názoru totiž ňou uplatnený nárok na náhradu škody sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, a nie v jednoročnej premlčacej dobe podľa § 23 zákona o zodpovednosti za škodu.

Prvá   hlava   prvej   časti   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   upravuje   zodpovednosť za škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   druhá   hlava   prvej   časti   zas   reguluje zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste.

Podľa   §   22   ods.   1   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   právo   na   náhradu   škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je   podmienkou   na   uplatnenie   práva   na   náhradu   škody   zrušenie   rozhodnutia,   plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 23 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie   alebo   rozhodnutie   odsudzujúce   na   miernejší   trest   alebo   rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

Citované   ustanovenia   odrážajú   naznačenú   systematiku   prvej   časti   zákona o zodpovednosti   za   škodu.   Kým   ustanovenie   §   23   zákona   o zodpovednosti   za   škodu upravuje premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej iba dvoma druhmi rozhodnutia, a to   nezákonným   rozhodnutím   o   väzbe   alebo   nezákonným   rozhodnutím   o   treste, ustanovenie § 22 sa vzťahuje na premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej všetkými ostatnými nezákonnými rozhodnutiami.

Z obsahu   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   konaní pred všeobecnými   súdmi   žalobou   domáhala   náhrady   škody   spôsobenej   nezákonným uznesením „Obvodného   úradu   vyšetrovania   PZ   Košice   II,   ČVS:   VP-796/10-95“ z 10. augusta   1995,   ktorým   bolo   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin,   pre   podozrenie zo spáchania ktorého bola trestne stíhaná.

Ak   by   predmetom   žaloby   sťažovateľky   bolo   skutočne   právo   na   náhradu   škody spôsobenej uvedeným uznesením, bolo by podľa názoru ústavného súdu možné uvažovať o posúdení   otázky   premlčania   tohto   práva   v   intenciách   §   22   zákona   o zodpovednosti za škodu.

Z obsahu   príloh   sťažnosti   tvorených   predovšetkým   rozsudkom   okresného   súdu a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   však   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka v občianskom   súdnom   konaní   žalobou   požadovala   priznanie   náhrady   škody   spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ktoré bolo vydané počas jej trestného stíhania. Okresný súd to uvádza na strane 3 svojho rozsudku („Žalobkyňa uplatnila žalobou dva nároky. Ako prvý nárok uplatnila   škodu   spôsobený   rozhodnutím,   konkrétne   zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím   o väzbe.“ Druhým   uplatneným   právom   potom   bolo   právo   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Rovnako v časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu obsahujúcej   rekapituláciu   sťažovateľkinho   odvolania   proti   prvostupňovému   rozsudku   sa uvádza, že sťažovateľka v odvolaní „poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu v inej právnej veci, v zmysle ktorej prvotným a legitímnym záujmom článku 5 ods. 1 Dohovoru je ochrana pred svojvoľným pozbavením slobody. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že súd i napriek tomu, že konštatoval nezákonnosť väzby, bližšie neuviedol,   z čoho   pri   posúdení   zákonnosti,   resp.   nezákonnosti   väzby   vychádzal... Zdôraznila,   že nárok na náhradu škody voči štátu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe   nezakladá   len   oslobodzujúce   rozhodnutie   vychádzajúce   z nepreukázania   viny žalobkyne, ale predovšetkým nezákonné rozhodnutie orgánu reprezentujúceho štátnu moc.“.

Vzhľadom   na   to,   že   v konaní   pred   ústavným   súdom   sa   uplatňuje   povinnosť navrhovateľa   predložiť   spolu   s návrhom   na   začatie   konania   dôkazy   podporujúce   jeho tvrdenia, prípadne navrhnúť ústavnému súdu vykonanie takých dôkazov (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom   súde),   pričom   zároveň   pri   objasňovaní   skutkového   stavu   veci   ústavný   súd zásadne uplatňuje formálnu pravdu (§ 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   v spojení   s   §   31a   zákona o ústavnom súde), dospel ústavný súd k skutkovému záveru, že sťažovateľka sa v konaní pred okresným súdom a krajským súdom domáhala náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   o   väzbe.   Sťažovateľka   totiž   nepredložila   dôkazy   ani nenavrhla   ústavnému súdu vykonanie dôkazov, ktoré by boli spôsobilé jednoznačne preukázať, že predmetom konania   bola   náhrada   škody   spôsobenej   nezákonným   uznesením   o vznesení   obvinenia. Naopak,   prílohy   sťažnosti   preukazujú,   že   predmetom   konania   všeobecných   súdov   bola náhrada škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe.

V občianskom   súdnom   sporovom   konaní   ovládanom   zásadou   dispozičnou   nesie zodpovednosť za výsledok uplatnenia svojho práva v prvom rade samotný účastník konania (navrhovateľ).   Práve   on   vymedzuje   svojím   žalobným   návrhom   hmotnoprávny i procesnoprávny rámec, v ktorom sa konajúci všeobecný súd pri rozhodovaní o uplatnenom práve môže pohybovať.

Ak   teda   sťažovateľka   adresovala   okresnému   súdu   žalobu   o náhradu   škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, a nie nezákonným rozhodnutím, ktorým jej bolo vznesené obvinenie, potom sama určila konajúcim súdom, aby jej uplatnené právo posúdili   podľa   zodpovedajúcich   zákonných   ustanovení.   Nemohol   potom   okresný   súd ani krajský   súd   nesprávne   právne   posúdiť   sťažovateľkou   uplatnené   hmotné   právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím o väzbe, ak namietané premlčanie tohto práva subsumoval pod ustanovenie § 23 zákona o zodpovednosti za škodu.

Názor   sťažovateľky,   podľa   ktorého   by   bolo „prinajmenšom   paradoxné, že obvinenému,   ktorý   vo   väzbe   nebol,   sa   nárok   na náhradu   takejto   škody   premlčuje v trojročnej   premlčacej   lehote   a obvinenému,   ktorý   bol   vo   väzbe,   by   sa   ten   istý   nárok premlčal v ročnej premlčacej lehote, a to len preto, že bol stíhaný väzobne“, je v reláciách posudzovaného   prípadu   irelevantný,   pretože   jednoročná   premlčacia   doba   sa   vzťahuje výlučne na nezákonné rozhodnutia o väzbe a na nezákonné rozhodnutia o treste. Ak teda fyzická   osoba,   ktorá   bola   trestne   stíhaná   väzobne,   uplatňuje   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia (nie nezákonným rozhodnutím o väzbe), toto jej právo sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe rovnako ako inej fyzickej osobe, ktorá bola trestne stíhaná na slobode.

Ústavný súd tak uzatvára, že obsah predloženej sťažnosti i jej príloh na prvý pohľad a bez najmenšej   pochybnosti   vylučujú   možnosť   zistenia   ústavne   relevantnej   súvislosti medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a sťažovateľkou   označenými právami. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd sa už potom nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010