znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 438/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Š.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Dášou   Komkovou, Advokátska kancelária, Hlavná 27, Prešov, vo veci namietaného porušenia čl. 14 a čl. 16 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   28   Ps 17/2012 z 20. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra 2013   doručená   sťažnosť   A.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   čl.   14   a   čl.   16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   28 Ps 17/2012 z 20. augusta 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napádaným rozsudkom sp. zn. 28 Ps 17/2012 z 20.   augusta   2013   okresný   súd   rozhodol   o   pozbavení   spôsobilosti   na   právne   úkony sťažovateľky v celom rozsahu a za opatrovníka jej ustanovil mesto P., pričom   súčasne okresný   súd   predmetným   rozsudkom   rozhodol   o   upustení   doručovania   tohto   rozsudku sťažovateľke.   Podľa   sťažovateľky   v   predmetnom   súdnom   konaní   boli   porušené   viaceré zásady spravodlivého súdneho konania, pretože o pozbavení jej osoby na právne úkony malo byť rozhodnuté bez jej vedomia, v konaní nemala byť ani vypočutá, a o tom, že bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, sa mala dozvedieť iba náhodne, keď jej nebol doručený   dôchodok.   V   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   poukázala   tiež na to, že v dôsledku jej pozbavenia na právne úkony jej bolo znemožnené aj samostatne konať v iných súdnych konaniach, ktoré iniciovala ako žalobkyňa a v ktorých sa domáha prinavrátenia   jej   užívacieho   práva   k   bytu,   z   ktorého   bola   násilne   vysťahovaná   jeho vlastníkom (p. R.),   v dôsledku čoho je bezdomovkyňou, pričom sťažovateľka vyslovila podozrenie, že zrejme na podnet vlastníka budovy, v ktorej sa predmetný byt nachádza, mesto P. podalo predmetný návrh na jej pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, aby sa tak nemohla domáhať práva k bytu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „... bez toho aby som o tom vedela, možno na podnet pána R. Mesto P. podalo návrh na pozbavenie mojej spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu, čím ma odstavilo od ďalšieho výkonu môjho práva - domáhať sa vlastného bývania....

Súd pri rozhodovaní o pozbavení spôsobilosti na právne úkony mňa, sťažovateľku, ani nevypočul, nevypočul ma ani Mestský úrad P., fakticky rozhodli o mne bezo mňa. V tejto súvislosti musím poznamenať, že celý život som nebola liečená na psychiatrii, avšak dvakrát ma tam odviezli, a to z tých dôvodov, že ma okradli na stanici a v stave rozrušenosti ma odviezli na uvedené oddelenie, kde som pobudla samozrejme len krátku dobu. Neberiem žiadne lieky, nie som ani schizofrenik, teda nie je mi známe, z akého dôvodu som bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony.

Mám zato, že súd veľmi procesne pochybil pri svojom rozhodovaní, pretože mal ma predvolať, vypočuť, prípadne mal vypočuť moju obvodnú lekárku, čo však neurobil. Taktiež, keďže sa vedie na Okresnom súde Prešov viacero súdnych konaní, ktoré som ja iniciovala, čo   vyplýva   aj   z   vyššie   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu,   mal   súd   skúmať   objektívne skutočnosti k tomu, či môže vo veci rozhodnúť objektívne tak ako rozhodol.

Toto   rozhodnutie,   ktoré   bolo   vydané,   mi   spôsobilo   životné   problémy,   že   mi   bol pozastavený dôchodok a ani mesto, ani nikto iný sa o mňa nepostaral....

Keďže rozsudok o pozbavení spôsobilosti na právne úkony voči mojej osobe ako sťažovateľke nadobudol právoplatnosť 27. 9. 2013, Mesto P. nepodalo odvolanie, ja som o ničom nevedela, jediná náprava, ktorú možno očakávať v zmysle Ústavy SR, je podať túto sťažnosť na porušenie mojich ľudských práv.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie   ústavný   súd   nálezom   konštatoval,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 28 Ps 17/2012 z 20. augusta 2013 boli porušené základné práva podľa čl. 14 a čl. 16 ods. 1 ústavy, a tiež aby „... rozhodol vo veci nálezom tak, že zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 28 Ps 17/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľky v prvom rade skúmal, či sú splnené procesné podmienky na konanie o tejto sťažnosti, t. j. v prvom rade, či táto sťažnosť bola podaná v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že v danom   prípade   ide o   špecifickú   situáciu,   pretože napádaný   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   28   Ps   17/2012   z   20.   augusta   2013 sa sťažovateľke (ako osobe, ktorá bola týmto rozsudkom pozbavená spôsobilosti na právne úkony) podľa rozhodnutia okresného súdu nedoručoval, ústavný súd na určenie začiatku plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde skúmal, kedy sa sťažovateľka mala možnosť prvýkrát objektívne dozvedieť o tomto rozsudku. Podľa zistenia ústavného súdu predmetný rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 27. septembra 2013, takže na základe tohto rozsudku mohol ním ustanovený opatrovník (mesto P.) prvýkrát prevziať   za   sťažovateľku   dôchodok   v   októbri   2013,   a contrário,   v októbri   2013   sa   tak sťažovateľka mohla prvýkrát objektívne dozvedieť o tom, že bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, keďže dôchodok jej nebol doručený (tak ako to tvrdí aj v sťažnosti, pozn.).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že od 1. októbra 2013, keď sa sťažovateľka   mala   možnosť   prvýkrát   dozvedieť   o   existencii   napádaného   rozhodnutia krajského súdu, do 18. novembra 2013, keď sťažnosť sťažovateľky adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu (ústavnému súdu doručená 21. novembra 2013), nepochybne   ešte   márne   neuplynula   dvojmesačná   lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, a teda ústavný súd považoval túto sťažnosť sťažovateľky za včas podanú.

V súvislosti s vecným obsahom sťažnosti sťažovateľky ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 28 Ps 17/2012 zistil, že v predmetnom konaní o návrhu mesta P. na pozbavenie sťažovateľky na právne úkony okresný súd rozhodol na podklade znaleckého posudku spracovaného znalcom (MUDr. M.), ktorý bol ustanovený uznesením   okresného   súdu   č.   k.   28   Ps   17/2012-22   z   30.   januára   2013.   Zo znaleckého posudku č. 91/2013 M zo 4. mája 2013 pritom vyplýva, že ten bol vypracovaný na podklade výsledkov ambulantného vyšetrenia sťažovateľky, na ktoré sa sťažovateľka sama dostavila a zúčastnila, takže v tomto smere sťažovateľka musela mať vedomosť o tom, že sa vedie konanie vo veci pozbavenia jej osoby na právne úkony.

Vzhľadom na uvedené sa tak tvrdenia sťažovateľky o jej neznalosti, že sa vedie konanie   o   pozbavenie   jej   osoby   na   právne   úkony,   javí   ako   nepravdepodobné.   Súčasne ústavný   súd   podotýka,   že   zo   spisového   materiálu nevyplýva,   že   by v   konaní vedenom pod sp.   zn.   28   Ps   17/2012   boli   zásadne   porušené   procesné   ustanovenia   vzťahujúce   sa na tento typ konania. Sťažovateľke bola na ochranu jej záujmov ustanovená uznesením z 9. januára 2013 kolízna opatrovníčka (vyššia súdna úradníčka Krajského súdu v Prešove, pozn.) a okresný   súd rozhodol   vo   veci   pozbavenia spôsobilosti   sťažovateľky   na právne úkony plne v rozsahu, resp. v súlade so závermi označeného znaleckého posudku. Z tohto pohľadu sa námietky sťažovateľky javia ako neopodstatnené.

Ústavný   súd   však   v tejto   súvislosti   poukazuje na inú   rozhodnú   skutočnosť,   a   to, že z obsahu spisového materiálu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 29 Ps 22/2013 zistil, že   okresný   súd   v   tomto   konaní   koná   o   návrhu   sťažovateľky   z   19.   novembra   2013 na prinavrátenie   jej   spôsobilosti   na   právne   úkony   v   plnom   rozsahu,   v   ktorom   sa sťažovateľka môže domôcť účelu, ktorého sa domáha aj v konaní pred ústavným súdom, a to prinavrátenia je plnej spôsobilosti na právne úkony, pričom ak by v tomto konaní boli porušené práva sťažovateľky, môže sa domáhať ich ochrany novou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na citované znenie čl. 127 ods. 1 ústavy a v ňom zakotvený princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) ústavný súd konštatuje, že jej základným právam, tak ako   sa   toho domáha v konaní pred   ústavným súdom,   bude povinný poskytnúť ochranu všeobecný súd (okresný súd) konajúci vo veci vedenej pod sp. zn. 29 Ps 22/2013. Z tohto dôvodu je právomoc ústavného súdu vylúčená. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá   už   po   jej   predbežnom prerokovaní,   bolo   tiež   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších   jej   požiadavkách (zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátiť vec na ďalšie konanie), rozhodovanie o ktorých   je   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   (pozri čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014