znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 438/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti Š. M., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária VARMUS s. r. o., Palárikova 83, Čadca, v mene ktorej koná JUDr. Jozef Varmus, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 31/2005, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 31/2005   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 31/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (tritisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. M. trovy konania v sume 331,13   € (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov)   na účet   jej   právneho   zástupcu obchodnej   spoločnosti   VARMUS   s.   r.   o. do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2013 doručená   sťažnosť   Š.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C/31/2005 (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd „postupuje v prejednávaní veci s vážnymi prieťahmi a hoci sa konanie vedie od r. 2001, nie je predpoklad, že konanie bude v   dohľadnej   dobe   skončené.   Okresný   súd   vo   veci   od   roku   2001   uskutočnil   osem pojednávaní. Na poslednom termíne pojednávania okresný súd vyniesol rozsudok, ktorým žalobu navrhovateľov zamietol a zaviazal navrhovateľov zaplatiť odporcom trovy konania vo výške 4 698,02 €. Dňa 17. 03. 2011 podali navrhovatelia odvolanie voči tomuto rozsudku a Okresný súd Čadca do dnešného dňa spis neodoslal Krajskému súdu v Žiline. Okresný súd,   ktorý   hoci   od   podania   odvolania   ubehla   značná   doba   vo   veci   riadne   nekoná a spôsobuje vážne prieťahy.“. Na základe uvedeného v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd   vydal   rozhodnutie,   ktorým   vysloví,   že   okresný   súd „svojou   nečinnosťou“ porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 31/2005, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke „primerané finančné zadosťučinenie vo   výške   10   000   €“ a   zaviazal   okresný   súd „nahradiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastupovania vo výške 331,13 €... na účet spoločnosti Advokátska kancelária VARMUS s. r. o...“.

Ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 438/2013-11 z 10. septembra 2013.

Okresný   súd   sa   k   doručenej   sťažnosti   vyjadril   prípisom   sp.   zn.   Spr/1721/13 z 30. januára   2014,   v ktorom   poukazuje   na   to,   že   vo   veci   bolo   rozhodnuté   rozsudkom z 3. decembra   2010,   ktorým   bol   návrh   navrhovateľov   zamietnutý   a navrhovatelia   boli zaviazaní uhradiť trovy konania. Pritom podrobne rozoberá postup súdu v období po vydaní označeného   rozsudku   a   poukazuje   na   opakované   prideľovanie   spisu   inému   sudcovi, na nevyhnutnosť vykonania znaleckého dokazovania a ohliadky na mieste samom, ale aj na skutočnosť, že k prieťahom prispeli i samotní účastníci „podávaním odvolaní“. Zároveň sa okresný súd vyjadril, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľky   k   stanovisku   okresného   súdu   písomne   v lehote určenej   ústavným   súdom   podaním   doručeným   10.   februára   2013   oznámil,   že   netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   a úkony,   ktoré   vo   veci   vykonal preverením   súdneho   spisu   vedeného   vo   veci,   ktorý   si   na   ten   účel   od   okresného   súdu zapožičal, a zistil, že návrh na začatie konania bol na okresnom súde podaný 31. októbra 2000. Dňa 13. novembra 2000 bol vykonaný prvý úkon vo veci, keď sudkyňa vydala pokyn na   doručenie   návrhu   na   začatie   konania   sťažovateľke   na   vyjadrenie   a na   pripojenie súvisiacich spisov. Po nedoručení zásielky sťažovateľke 19. decembra 2000 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na oznámenie presnej adresy odporkyne a urgoval ho prípisom z 22. januára 2001. Po doručení odpovede právneho zástupcu navrhovateľov 2. februára 2001 okresný súd na základe pokynu zo 7. februára 2001 opätovne doručoval návrh na začatie konania sťažovateľke na oznámenú adresu pobytu a jej vyjadrenie k návrhu bolo   okresnému   súdu   doručené   13.   marca   2001.   Doplnenie   vyjadrenia   sťažovateľky v zmysle výzvy súdu zo 7. februára 2001 bolo okresným súdom urgované pod hrozbou poriadkovej   pokuty   prípisom   z 23.   marca   2001,   na   ktorý   sťažovateľka   odpovedala vyjadrením doručeným okresnému súdu 9. mája 2001.

Následne 16. mája 2001 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorého si zvolila, doručila do spisu vyjadrenie k veci a zároveň preukázala svoje právne zastúpenie advokátom JUDr. Jozefom Varmusom. Okresný súd prípisom zo 17. mája 2001 vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov   na   doručenie   dôkazu,   ktorého   sa   v návrhu dovoláva, a výzvou z 12. júna 2001 ich vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Dňa 27. septembra 2001 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na úpravu okruhu   pasívne   legitimovaných   osôb,   pričom   odpoveď   bola   okresnému   súdu   doručená 10. decembra   2001.   Rozšírený   návrh   bol   doručovaný   účastníkom   konania   na strane odporcov na základe pokynu zákonnej sudkyne z 3. januára 2002. Vyjadrenie odporcov k nemu bolo doručené okresnému súdu 5. marca 2002. Prípisom zo 4. apríla 2002 okresný súd   vyzval   právneho   zástupcu   odporcov   na   oznámenie   úmrtia   otca   odporcu   v 2.   rade. V dôsledku   nesprávneho   textu   doručovanej   výzvy   bol   okresný   súd   nútený   opätovne vyzývať právneho zástupcu odporcu na základe pokynu zo 16. apríla 2002. Prípisom z 29. mája 2002 okresný súd požiadal samotného odporcu v 2. rade o oznámenie dátumu úmrtia otca, keďže uvedenú skutočnosť sa nepodarilo zistiť prostredníctvom právneho zástupcu.

Okresný súd pokynmi z 21. júla 2002, 21. augusta 2002 a 25. septembra 2002 žiadal o pripojenie   dedičského   spisu   bo   nebohom   otcovi   odporcu   v 2.   rade.   Prípisom zo 7. novembra 2002 zákonná sudkyňa vyzvala pod sankciou zastavenia konania právneho zástupcu navrhovateľov o úpravu okruhu pasívne legitimovaných osôb. Návrh na rozšírenie účastníkov bol právnym zástupcom navrhovateľa doručený 14. novembra 2002. Výzvou z 11. decembra 2002 okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa na doplnenie miesta   bydliska   niektorých   ním   označených   účastníkov   konania,   výzvu   okresný   súd opakoval prípisom z 19. februára 2003. Dožiadaním z 30. apríla 2003 okresný súd zisťoval prostredníctvom Okresného súdu Žďár nad Sázavou bydlisko jednej z označených odporkýň v konaní a prípisom z toho istého dňa zisťoval pobyt ďalšej z odporkýň prostredníctvom Registra   obyvateľov   Slovenskej   republiky.   Dožiadanie   bolo   okresnému   súdu   vrátené 15. augusta   2003 bez jeho vyhovenia   s poukazom   na príslušnosť   iného   okresného súdu v Českej republike.

Dňa 12. septembra 2003 bol spis pridelený na konanie inej sudkyni okresného súdu A.   P.,   ktorá   pokynom   z 22.   septembra   2003   nechala   realizovať   dožiadanie   miestne príslušným   súdom   v Českej   republike,   a   jeho   vybavenie   bolo   urgované   pokynom   z 12. decembra 2003. Oznámením zo 14. januára 2004 právny zástupca navrhovateľov doplnil údaje o mieste bydliska niektorých účastníkov konania. Okresný súd na základe pokynu z 9. februára 2004 doručoval rozšírený návrh ďalším z okruhu účastníkov konania. Pokynom z 26. apríla 2004 okresný súd opätovne zisťoval pobyt niektorých z označených účastníkov konania, ktorým sa nepodarilo doručiť písomnosti súdu, a to aj prostredníctvom dožiadania Okresného súdu Frýdek-Místek, ktoré bolo vybavené prípisom z 3. septembra 2004.

Opatrením   zo   4.   novembra   2004   bol   spis   pridelený   na   konanie   sudkyni   A.   P. Pokynom   z 10.   decembra   2004   sudkyňa   vyzvala   právneho   zástupcu   navrhovateľa   na procesný návrh. Svoju odpoveď na výzvu doručil právny nástupca navrhovateľa 4. februára 2005. Pokynom z 9. februára 2005 zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na 17. február 2005, ktoré bolo vykonané a odročené na neurčito vzhľadom na podaný návrh na zmenu   návrhu   a potrebu   o ňom   rozhodnúť.   Písomné   vyhotovenie   zmeny   návrhu   bolo doručené okresnému súdu právnym zástupcom navrhovateľov 18. februára 2005. Pokynom z 25. februára 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. marec 2005, ktoré okresný súd aj zrealizoval a vyhlásil na ňom vo veci rozsudok, ktorý bol expedovaný 8. júna 2005. Dňa 1. júla 2005 bolo právnym zástupcom odporcov v 1. a 2. rade doručené odvolanie, ktoré bolo   na   základe   pokynu   okresného   súdu   zo   6.   januára 2005   doručované   na vyjadrenie ostatným účastníkom konania. Okresný súd úpravou z 13. októbra 2005 riešil nedostatky v doručovaní rozsudku, pričom žiadal poštu Klokočov pri Čadci o riadne doručenie zásielky jednému z účastníkov.

Opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   z 2.   januára   2006   bol   spis   pridelený na konanie a rozhodovanie E. M. na ďalšie rozhodnutie vo veci. Spis bol 27. januára 2006 na rozhodnutie o odvolaní predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý po vykonanom pojednávaní rozhodol uznesením sp. zn. 6 Co 51/06 z 28. marca 2007 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 15. júna 2007.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   z 19.   júna   2007   okresný   súd   doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania a na základe pokynu z 9. augusta 2007 žiadal právnych   zástupcov   o vyjadrenie   k ďalšiemu   priebehu   dokazovania   vo   veci.   Úpravou z 26. októbra 2007 zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na 6. december 2007, ktoré bolo vykonané a odročené na neurčito pre účely rozhodnutia o procesných návrhoch. Pokynom   z 11.   januára   2008   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov   na úpravu návrhu, ktorý na prípis okresného súdu odpovedal podaním doručeným 24. januára 2008. Okresný súd uznesením č. k. 6 C/31/2005-188 zo 14. februára 2008 zastavil konanie proti navrhovateľke v 5. rade a pripustil jej vstup na strane odporcov. Po právoplatnosti uznesenia okresný súd úpravou zo 16. apríla 2008 nariadil termín pojednávania na 20. máj 2008. Tento termín však bol odročený na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky na 3. jún 2008, keď bolo pojednávanie vykonané a následne odročené na neurčito. Dňa 30. júna 2008 bolo   okresným   súdom   zaslané   dožiadanie   Okresnému   súdu   Frýdek-Místek   z dôvodu zisťovania úmrtia odporkyne v 11. rade a okruhu jej právnych nástupcov a 1. júla 2008 bolo vydané   uznesenie   o povinnosti   navrhovateľov   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania. Pokynom z 11. augusta 2008 bola zaslaná sťažovateľke výzva na preukázanie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a uznesením zo 16. septembra 2008 okresný súd sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal. Dňa 29.   septembra   2008 bol   okresnému   súdu   doručený   rovnopis   uznesenia   Okresného   súdu Frýdek-Místek v dedičskej veci po odporkyni v 11. rade.

Podaním zo 6. októbra 2008 sa sťažovateľka odvolala proti uzneseniu okresného súdu   zo   16.   septembra   2008   vydanému   vyšším   súdnym   úradníkom,   o ktorom   rozhodla sudkyňa okresného súdu uznesením zo 14. novembra 2008 tak, že sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov priznala a ďalším uznesením vydaným pod č. k. 6 C/31/2005-239 z toho istého dňa nariadila znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva. Zároveň bol prípisom okresného súdu oznámený právnym nástupcom odporkyne v 11. rade ich vstup do   konania.   Dožiadaním   zo   17.   decembra   2008   okresný   súd   požiadal   Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky o súčinnosť pri zistení pobytu odporcu vo 4. rade. Spis bol na   pokyn   sudkyne   z 26.   februára   2009   odoslaný   znalcovi   na vypracovanie   znaleckého posudku. Na žiadosť znalca bola prípisom zo 16. marca 2009 predĺžená lehota na jeho vypracovanie do   15.   mája 2009.   Pokynom   z 12.   mája 2009 okresný   súd   vyzval znalca na základe jeho podania zo 7. mája 2009 na oznámenie, v súvislosti s akými okolnosťami majú byť vypočutí svedkovia, ktorých výsluch považoval znalec za potrebný na ustálenie znaleckých záverov. Svoju odpoveď   na prípis znalec doručil   okresnému súdu 22. mája 2009.

Opatrením okresného súdu z 1. júna 2009 bol spis pridelený sudkyni J. M. z dôvodu preloženia dovtedajšej sudkyne okresného súdu na krajský súd. Pokynom z 13. júla 2009 zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na 4. september 2009. Z dôvodu problémov pri doručovaní okresný súd dožiadaním Ministerstva spravodlivosti Českej republiky z 13. augusta   2009   žiadal   o zistenie   aktuálnej   adresy   navrhnutých   svedkov.   Pojednávanie nariadené na 4. september 2009 bolo odročené pre neprítomnosť svedkov na 23. október 2009.   Aj   tento   termín   pojednávania   bol   pokynom   z 13.   októbra   2009   zrušený   pre ospravedlnenie neúčasti predvolaných svedkov a 21. októbra 2009 bolo okresným súdom vypracované dožiadanie Okresnému súdu Ostrava pre účely ich výsluchu. Uznesením z 3. novembra 2009 súd vydal uznesenie č. k. 6 C/31/2005-330 o poukázaní zloženej zálohy na trovy znaleckého dokazovania. Oznámením doručeným 18. novembra 2009 Okresný súd Ostrava oznámil postúpenie dožiadania Okresnému súdu Frýdek-Místek. Pokynom z 11. februára 2010 bolo urgované vybavenie dožiadania na Okresnom súde Ostrava. Dožiadanie vybavené Okresným súdom Frýdek-Místek bolo okresnému súdu doručené 15. februára 2010.

Okresný súd pokynom z 22. februára 2010 nariadil termín pojednávania na 7. apríl 2010. Pokynom z 10. marca 2010 sudkyňa požiadala sťažovateľku a jej právneho zástupcu o zabezpečenie účasti svedkov, ktorých vypočutie navrhol znalec. Pojednávanie nariadené na   7.   apríl   2010   bolo   vykonané   a odročené   na   14.   máj   2010   pre   účely   doplnenia dokazovania.   Prípisom   z 15.   apríla   2010   okresný   súd   žiadal   právneho   zástupcu sťažovateľky o uvedenie dôvodov, pre ktoré majú byť vo veci vypočutí ďalší svedkovia. Uznesením č. k. 6 C/31/2005-387 z 19. apríla 2010 okresný súd doplnil úlohu znalca zadanú uznesením č. k. 6 C/31/2005-239 zo 14. novembra 2008. Prípisom z 27. apríla 2010 okresný súd žiadal o zdôvodnenie vypočutia   ďalších   navrhnutých svedkov   aj právneho zástupcu navrhovateľov. Pojednávanie nariadené na 14. máj 2010 bolo po jeho vykonaní odročené na neurčito pre účely realizovania znaleckej úlohy. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 27. augusta 2010. Na základe pokynu sudkyne zo 7. septembra 2010 okresný súd vyžiadal   zo   Správy   katastra   Čadca   listinné   dôkazy   potrebné   na   doplnenie   znaleckého posudku a doručil účastníkom obidvoch procesných strán znalecký posudok na vyjadrenie. Uznesením č. k. 6 C/31/2005-509 z 11. októbra 2010 okresný súd rozhodol o vyúčtovanom znalečnom a pokynom z 12. októbra 2010 nariadil termín pojednávania na 3. december 2010, na ktorom bolo dokazovanie skončené a súd vyniesol vo veci rozsudok.

Dňa 3. januára 2011 sudkyňa okresného súdu vydala pokyn na expedovanie rozsudku č.   k.   6 C/31/2005-543,   proti   ktorému   podali   odvolanie   navrhovatelia   podaním doručeným 17.   januára   2011   a doplneným   podaním   právneho   zástupcu   navrhovateľov z 19. januára   2011.   Dňa   27.   januára   2011   podali   dvaja   z navrhovateľov   návrh   na   ich oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Uznesením   č.   k.   6 C/31/2005-576   z 3.   marca   2011 okresný súd rozhodol o ďalšom znalečnom vyúčtovanom ustanoveným znalcom. Súčasne prípisom z 3. marca 2011 okresný súd vyzval žiadateľov oslobodenia od súdnych poplatkov o doplnenie   dôkazov   na   rozhodnutie   a navrhovateľov   vyzval   na   doplnenie   rovnopisov odvolania   pre   potreby   ďalšieho   postupu   okresného   súdu.   Podaním   doručeným 17. marca 2011   navrhovateľka   v 1.   rade   požiadala   o   zrušenie   odvolania.   Po   doplnení listinných dôkazov navrhovateľmi, okresný súd uznesením č. k. 6 C/31/2005-605 z 9. mája 2011 priznal oslobodenie od súdnych poplatkov navrhovateľom v 2. až 4. rade a uznesením z 11. mája 2011 vyrubil navrhovateľke v 1. rade súdny poplatok za odvolanie. Zároveň na základe pokynu z 11. mája 2011 okresný súd zaslal odvolanie druhej procesnej strane, aby sa   vyjadrila,   a súčasne   dožiadal   Okresný   súd   Ostrava   o doručenie   odvolania   jednému z odporcov.   Dňa   3.   júna   2011   doručil   právny   zástupca   sťažovateľky   k odvolaniu   proti rozsudku vyjadrenie. Na žiadosť Okresného súdu Ostrava prípisom z 22. júla 2011 okresný súd   doplnil   vyžiadané   údaje pre   potreby   doručovania   zásielky   a toho   istého   dňa   žiadal o vyjadrenie právneho zástupcu navrhovateľov k obsahu podania navrhovateľky v 1. rade zo 17. marca 2011.

Opatrením   z 22.   augusta   2011   bol   spis   okresného   súdu   pridelený   na   konanie inému sudcovi   okresného   súdu   K.   K.   Okresný   súd   žiadosťou   zo 14. februára   2012 reklamoval   doručovanie   zásielok   prostredníctvom   pošty   a odstraňoval   ďalšie   chyby v doručovaní zásielok. Dňa 29. marca 2012 bola okresnému súdu doručená správa S., a. s., o výsledkoch prešetrenia doručovania.

Opatrením z 2. mája 2012 bol spis pridelený ďalšej sudkyni okresného súdu Z. V. Uznesením   č.   k.   6 C/31/2005-653   z 24.   mája   2012   okresný   súd   rozhodol   o povinnosti zaplatiť   trovy   preddavkované   štátom   a odstraňoval   ďalšie   chyby   v doručovaní   súdnych písomností.   Dňa   3.   septembra   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie navrhovateľky v 1. rade proti uzneseniu z 24. mája 2012. Dožiadaním zo 6. novembra 2012 a prípismi z 3. januára 2013 bol zisťovaný pobyt niektorých odporcov a navrhovateľka v 1. rade bola vyzvaná na preukázanie predpokladov na rozhodnutie o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Opatrením   zo   7.   februára   2013   bol   spis   pridelený   na   konanie   ďalšej   sudkyni okresného   súdu   A.   K.   Uznesením   č.   k.   6 C/31/2005-687   z 13.   marca   2013   nebolo navrhovateľke priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Súčasne boli uvedeného dňa zaslané dožiadania Okresnému súdu Ostrava na doručenie súdnej písomnosti v Česku.

Opatrením zo 14. mája 2013 bol spis pridelený na konanie a rozhodovanie sudkyni JUDr.   Laure   Židekovej.   Dňa   8.   júla   2013   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie navrhovateľky v 1. rade proti uzneseniu č. k. 6 C/31/2005-687 z 13. marca 2013. Zákonná sudkyňa   prípisom   z 25.   júla   2013   oznámila   dôvody   svojho   vylúčenia   z rozhodovania o odvolaní navrhovateľky a náhodným výberom bola vec pridelená sudkyni okresného súdu A. K., ktorá odvolaniu odmietla vyhovieť a spis 2. októbra 2013 predložila krajskému súdu na rozhodnutie, ktorý uznesením č. k. 11 Co/210/2013-718 zo 7. januára 2014 uznesenie okresného súdu č. k. 6 C/31/2013-687 z 13. marca 2013 potvrdil. Spis bol okresnému súdu vrátený 23. januára 2014. Opatrením predsedníčky okresného súdu bol spis pridelený na konanie Z. V. ako zákonnej sudkyni.

Do dňa rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd)   vychádza   zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade s ktorou   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, a ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   žaloba v občianskoprávnej   veci   o určenie,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva.   Rozhodovanie všeobecných súdov o takýchto návrhoch síce patrí do ich bežnej rozhodovacej činnosti, avšak   samotné   posudzovanie   právnych   otázok   nadobudnutia   vlastníctva   k stavbe spracovaním   nemožno   v rámci   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   považovať za frekventované.   Spor   sa   zároveň   vyznačoval   istou   mierou   zložitosti   spočívajúcou v dokazovaní   rozhodujúcich   skutkových   okolností,   ktoré   sa   udiali   v dávnejšej   minulosti a boli   nevyhnutné   pre   ustálenie   výsledkov   znaleckého   dokazovania,   ako   aj   v počte účastníkov konania, z ktorých mnohí majú miesto bydliska v Českej republike, čo postup okresného súdu   sťažovalo v dôsledku opakovanej potreby realizácie procesných úkonov prostredníctvom dožiadaných súdnych orgánov cudzieho štátu, a to aj pokiaľ išlo o také jednoduché úkony, medzi ktoré patrí doručovanie súdnych písomností.

Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd nezistil, že by správanie sťažovateľky podstatnejšie ovplyvnilo priebeh súdneho konania v negatívnom smere tak, aby ho bolo možné považovať za príčinu jeho doterajšej dĺžky. Je síce pravda, že sťažovateľka sa na výzvu okresného súdu zo 7. februára 2001 vyjadrila až pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty   stanoviskom   z 9.   mája 2001   a pojednávanie nariadené na 20. máj 2008 bolo na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľky odročené na 3. jún 2008, avšak   ústavný   súd   nezaznamenal   prípad,   že   by   pre   správanie   sťažovateľky,   najmä   jej neospravedlnenú neprítomnosť, musel pojednávania nariadené okresným súdom odročiť.

Aj keď je z okolností prípadu zrejmé, že na dĺžku konania malo vplyv uplatňovanie riadnych   opravných   prostriedkov   sťažovateľkou,   následkom   čoho   bol   spis   predložený krajskému   súdu   ako   súdu   odvolaciemu,   ústavný   súd   vzhľadom   na úspech   sťažovateľky v konaní o podanom odvolaní proti rozsudku č. k. 6 C/31/2005-139 z 22. marca 2005, ako to vyplýva z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co/51/2006-163 z 28. marca 2007, rozhodne nemôže zodpovednosť za tento stav pripísať sťažovateľke.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Pri   skúmaní,   či   v   dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k neodôvodneným prieťahom   v konaní,   ústavný   súd   konštatuje,   že   existenciu   dlhších   období nečinnosti v postupe okresného súdu zistil len ojedinele, napríklad od 22. augusta 2011 do 8. februára 2012, a tento jav súvisel s opätovným pridelením spisu   novému   sudcovi okresného súdu v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pôvodného zákonného sudcu.

Za   príčiny   vzniknutej   dĺžky   súdneho   konania   možno   popri   skutkovej   zložitosti prípadu považovať aj nehospodárnosť v procesnom postupe, obzvlášť v úvodných fázach konania, ktoré bolo od podania návrhu, t. j. 31. októbra 2000 až do 9. februára 2005, vedené v registri neúplných podaní (Nc), keď napríklad okresný súd prípisom zo 17. mája 2001 vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľa   na   predloženie   rozhodnutia   v dedičskej   veci a prípisom z 12. júna 2001 ho vyzýval na zaplatenie súdneho poplatku, hoci okresný súd mohol   obidve   výzvy   doručiť   naraz.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predĺženie   súdneho konania   v začiatočnom   štádiu   konania   ovplyvnila   aj   činnosť   okresného   súdu   súvisiaca s ustálením okruhu pasívne legitimovaných osôb, ktorá bola v podstate dôvodom vedenia žaloby v registri tzv. neúplných podaní (Nc) tak neúmernú dobu. Práve preto bolo nariadené prvé pojednávanie až na 22. marec 2005. Pokiaľ pri svojom konaní okresný súd nevyvodil procesnú   zodpovednosť   navrhovateľov   (resp.   ich   právneho   zástupcu)   za   obsah   návrhu a nesplnenie všetkých procesných podmienok nevyhnutných na jeho prerokovanie a aj táto okolnosť   z hľadiska   namietaného   porušenia   označeného   základného   práva   podľa   čl.   48 ods. 2   ústavy   zapríčinila   neúmernú   dĺžku   konania   (ako   je   to   v tomto   prípade),   potom za zbytočné prieťahy vzniknuté touto neefektívnou činnosťou nemôže niesť zodpovednosť tento účastník konania, ale v celom rozsahu ju musí znášať okresný súd.

Ústavný   súd   ako   neefektívny   a z ústavného   hľadiska   neakceptovateľný   hodnotí aj postup   okresného   súdu   spočívajúci   vo   vydaní   rozsudku   č.   k.   6 C/31/2005-139 z 22. marca 2005,   ktorý   bol   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6 Co/51/2006-163 z 28. marca 2007 zrušený podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom v dôsledku nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a rovnako aj postup okresného súdu v období po vydaní meritórneho rozsudku č. k. 6 C/31/2005-543 z 3. decembra 2010, v dôsledku ktorého nebola vec ani viac ako 3 roky od podania odvolania navrhovateľov predložená   krajskému   súdu   na   rozhodnutie.   V tomto   období   sa   totiž   okresný   súd nehospodárne   zapodieval   procesnými   úkonmi,   ktoré   mohol   vykonať   aj   po   meritórnom posúdení   napadnutého   rozsudku   odvolacím   súdom;   podľa   mienky   ústavného   súdu   je takýmto rozhodnutím napríklad uznesenie č. k. 6 C/31/2005-653 z 24. mája 2012 o uložení povinnosti   navrhovateľke   v 1.   rade   zaplatiť   trovy   preddavkované   štátom   a nadväzujúce konanie o jej oslobodení od súdnych poplatkov.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ani   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti   nemožno   pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (ako to vyplýva z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu). Ústavný súd už viackrát uviedol (pozri napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda   vykonanie   spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov,   aj   keď   nie   všetky   nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu (pozri napr. I. ÚS 119/03, I. ÚS 150/06).

Zhrňujúco   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   postupe   okresného   súdu   vo   veci sťažovateľky zistil nedostatky, ktoré vo svojom súhrne dosahujú ústavnú relevanciu. Preto vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (viac   ako   13   rokov),   ako   aj   na   uvedené obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci bolo postupom okresného súdu porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo vyplýva z 1. bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky v zmysle § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   v čase rozhodovania ústavného súdu vo veci   koná, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov (2. bod výrokovej časti tohto nálezu). Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných   prieťahov   je   povinný   rešpektovať   okresný   súd,   aj   pokiaľ   bude   v zmysle rozhodnutia   odvolacieho   súdu   povinný   v budúcnosti   vykonať   ďalšie   úkony   vo   veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutí odvolacieho súdu účastníkom konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo   alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € sťažovateľka odôvodňuje svojím zlým zdravotným stavom a obavou, že „sa spravodlivosti (rozhodnutia súdu) ani nedožije“.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   preto   ústavný   súd   vychádzal z celkovej   dĺžky   súdneho   konania   zohľadňujúc   najmä   rozsah   neefektívnej   činnosti okresného súdu a jeho vplyv na priebeh posudzovaného konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané sťažovateľke priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (3. bod výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli z dôvodu   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   v konaní pred   ústavným   súdom   obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária VARMUS s. r. o.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   si   v sťažnosti   z   23.   júla   2013   uplatnila   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 331,13 € a to za 2 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti), čo zodpovedá odmene, ako aj sume paušálnych náhrad vrátane dane z pridanej hodnoty podľa § 11 ods. 3, § 16 ods. 3 a 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, teda zo sumy 781 €, predstavuje odmena za 1 úkon právnej služby sumu 130,16 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,81 €.

Ústavný   súd   vzhliadol   za   dôvodné   priznať   sťažovateľke   uplatnenú   sumu trov právneho zastúpenia, ktoré pozostávajú z odmeny za vykonané právne úkony v sume 2 x 130,16 €, paušálnej náhrady nákladov v sume 2 x 7,81 € a dane z pridanej hodnoty v sume 55,19 €, preto porušovateľa základného práva zaviazal na zaplatenie ich úhrady v celkovej sume 331,13 €, tak ako to vyplýva zo 4. bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014