znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 438/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   C.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   K., Advokátska   kancelária,   N.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici zo 17. januára 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 CoPr 1/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2012 doručená sťažnosť M. C., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   spravodlivé   a uspokojivé   pracovné   podmienky   zaručeného   čl.   36 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl. 46   ods. 1 ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoPr 1/2011-115 zo 17. januára 2012.

Za sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľa bolo Okresným súdom   Žiar   nad Hronom   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   13 C 162/2010   vedené konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru proti spoločnosti T., s. r. o., Ž. (ďalej len „odporca“). Sťažovateľ namietal, že odporca mu oznámil zrušenie skončenia pracovného   pomeru   výpoveďou   z 15. februára   2010 „z   dôvodu   zlej   interpretácie paragrafov zákonníka práce“ a súčasne namietal aj platnosť v poradí druhej výpovede z 24. februára   2010, „nakoľko   podľa   neho   sa   nestal   nadbytočným   a absentuje   rozhodnutie odporcu o organizačnej zmene“.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   13   C   162/2010-39   z 24.   novembra   2010   určil, že výpoveď daná sťažovateľovi 15. februára 2010 je neplatná, vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku v zamietavom výroku odvolanie, na   základe   ktorého   krajský   súd   bez nariadenia   pojednávania   rozsudkom č. k. 14 Co 116/2011-64 z 19. apríla 2011 potvrdil rozsudok   okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol, ako aj vo výroku o trovách prvostupňového konania a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Na   základe   dovolania   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením zo 17. augusta 2011 v konaní sp. zn. 7 Cdo 101/2011 odvolací rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Dospel   k záveru, že v konaní   pred   krajským   súdom „bol   daný   dôvod   pre   nariadenie   pojednávania... podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., t. j. bolo totiž treba doplniť dokazovanie na okolnosť nesplnenia (hmotnoprávnej) podmienky platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu s navrhovateľom v zmysle § 74 Zákonníka práce. Potom postupom odvolacieho súdu...   sa   navrhovateľovi   odňala   možnosť   konať   pred   súdom   v zmysle   §   237   písm.   f/ O. s. p.“.

Po   vrátení   veci   krajskému   súdu   tento   po   nariadenom   pojednávaní   rozsudkom č. k. 14 CoPr 1/2011-115 zo 17. januára 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo   zvyšku   návrh   sťažovateľa   zamietol   a sťažovateľa   zaviazal   na   náhradu   trov odvolacieho konania.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdí   rozpor   právnych   záverov krajského súdu s ustanoveniami zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, pretože „zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer výpoveďou iba z dôvodov ustanovených zákonníkom práce. Dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno   dodatočne   meniť.   Podľa   môjho   názoru   došlo   k zmene   výpovedného   dôvodu čo preukazuje i vykonané dokazovanie a hlavne postupnosť a nelogickosť krokov odporcu. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   zamestnávateľ   môže   dať   zamestnancovi   výpoveď   s presne vymedzeným   výpovedným   dôvodom,   ktorý   v čase,   kým   sa   o výpovedi   nerozhodne ako o platnej   alebo   neplatnej   nemožno   meniť.   V mojom   prípade   sa   jednoznačne   jedná o zmenu   výpovedného   dôvodu.   S porušením   týchto   ustanovení   spája   následok a to neplatnosť právneho úkonu.“.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že „výpoveď   mala   byť   prerokovaná   v zmysle   §   74 Zákonníka   práce   zo   zástupcami   zamestnancov.   V spoločnosti   je   vytvorená   rada zamestnancov. Túto zákonnú povinnosť odporca nesplnil. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok neplatnosť výpovede v zmysle ustanovení zákonníka práce.“.

Zároveň   sťažovateľ   tvrdí   aj   porušenie   ustanovení   zákona   č.   124/2006   Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov,   a to   v otázke   povinnosti   zamestnávateľa   zaraďovať   zamestnancov na výkon práce so zreteľom na ich zdravotný stav a schopnosti a na ich vek, kvalifikačné predpoklady a odbornú spôsobilosť. Odporca podľa sťažovateľa „tvrdil, že pre mňa nemá vhodnú   prácu   aj   týmto   tvrdením   zavádzal   súd,   lebo   ja   som   predložil   dôkaz   o tom, že odporca rozširoval výrobu... Nič nebránilo odporcovi, aby mi ponúkol vhodnú prácu, ktorú by som mohol vzhľadom na môj zdravotný stav vykonávať...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   naznačenú   otázku   zmeny   výpovedného   dôvodu „súd prvého   stupňa   tak   i súd   odvolací   považovali   za   nepodstatnú...   Taktiež   nechal   súd bez povšimnutia   skutočnosť,   že   došlo   zo   strany   zamestnávateľa   k porušeniu   zákona o bezpečnosti   zdravia   pri   práci   a zároveň   k porušeniu   základného   ústavného   práva žalobcu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné právo sťažovateľa M. C., nar...., bytom Ž., na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 ako i právo na ochranu zdravia podľa čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 116/2011 porušené bolo.

2./   Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   14   Co   116/2011   zo   dňa 17.1.2012 a rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom č. k. 13 C 162/2010 zo dňa 24.11.2010   sa   zrušuje   a vec sa Okresnému   súdu   v Žiari   nad Hronom vracia   na ďalšie konanie.

3./ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške   261,82   eur   do   15   dní   odo   dňa   doručenia   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu JUDr. R. K. na číslo účtu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

1.1   Ústavný   súd   sa   najprv   musel   vysporiadať   s   formuláciou   petitu   predloženej sťažnosti.   Sťažovateľ   v ňom   navrhuje   vysloviť   porušenie   označených   práv „rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 116/2011“. Pod uvedenou spisovou značkou však   prebiehala   odvolacia   fáza   konania   po   podaní   odvolania   sťažovateľa proti prvostupňovému   rozsudku   okresného   súdu,   pričom   táto   fáza   bola   ukončená vyhlásením   rozsudku č.   k.   14   Co   116/2011-64   z 19.   apríla   2011.   Tento   v poradí   prvý odvolací rozsudok bol zrušený uznesením najvyššieho súdu zo 17. augusta 2011 v konaní sp.   zn.   7   Cdo   101/2011.   Jeho   ústavno-súdny   prieskum   tak   v konaní   o tu   predbežne prerokúvanej sťažnosti, prirodzene, neprichádza do úvahy. Okrem toho sťažovateľ v bode 1. sťažnostného petitu   navrhuje zrušenie rozsudku   krajského   súdu   zo   17.   januára 2012. I v záhlaví sťažnosti uvádza, že táto je podaná proti „rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co Pr 1/2011 zo dňa 17. 1. 2012“. Ústavný súd preto ustálil za predmet svojho prieskumu rozsudok krajského súdu č. k. 14 CoPr 1/2011-115 zo 17. januára 2012.

Ústavný súd neopomenul fakt, že sťažovateľ sa už skôr podanou sťažnosťou domáhal ústavno-súdneho prieskumu rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 116/2011-64 z 19. apríla 2011.   Skoršia   sťažnosť   bola   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   347/2011-12 zo 14. septembra 2011 odmietnutá pre neprípustnosť z dôvodu súbežne podaného dovolania i sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V danom prípade však výrok uvedeného uznesenia ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   347/2011   ani   jeho dôvody   nemajú pre   ustálenie rozsahu tu   predbežne   prerokúvanej   sťažnosti   právny   význam, pretože odvolací   rozsudok č. k. 14 Co 116/2011-64 z 19. apríla 2011 bol, ako už bolo uvedené, v dovolacom konaní najvyšším súdom právoplatne zrušený.

1.2   V bode   2   sťažnostného   petitu   ďalej   sťažovateľ   navrhol   nielen   zrušenie napadnutého rozsudku   krajského súdu,   ale aj prvostupňového rozsudku   okresného súdu č. k. 13 C 162/2010-39 z 24. novembra 2010.

Ústavný súd podotýka, že zrušenie sťažnosťou namietaného zásahu orgánu verejnej moci prichádza do úvahy len v prípade autoritatívneho konštatovania porušenia niektorého zo základných práv a slobôd sťažovateľa týmto zásahom. Vyplýva to zo systematiky čl. 127 ústavy, pretože podľa odseku 2 prvej vety tohto ústavného článku ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením alebo iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľ však v petite svojej sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nenavrhol vyslovenie   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   prvostupňovým rozsudkom okresného súdu v jeho veci. Preto by ústavný súd porušil ústavnú koncepciu rozhodovania   o tzv.   ústavných   sťažnostiach,   ak   by   sa   návrhom   na zrušenie   rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 162/2010-39 z 24. novembra 2010 zaoberal. Návrh sťažovateľa na zrušenie predmetného rozsudku okresného súdu tak ústavný súd materiálne považoval len za súčasť sťažovateľovej argumentácie.

Aj   v   tejto   súvislosti   by bolo procesne   nehospodárnym   odstraňovanie popísaného nedostatku   petitu   výzvou   adresovanou   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa, pretože aj prípadný perfektný návrh by vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného súdu musel viesť k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu (princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy − napr. II. ÚS 35/02, II. ÚS 54/02, II. ÚS 78/02, IV. ÚS 128/04).

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   odvolací   rozsudok   krajského   súdu č. k. 14 CoPr 1/2011-115 zo 17. januára 2012 nadobudol právoplatnosť 20. marca 2012. Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 17. júla 2012 bola na poštovú prepravu podaná   13.   júla   2012,   teda   zjavne   po   uplynutí   zákonom   o ústavnom   súde   ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako oneskorene podanú.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   prednesenými   sťažovateľom   v jeho   sťažnostnom   petite (požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012