znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 438/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., S., zastúpenej JUDr. B. J., pre namietané porušenie jej   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na starostlivosť o deti   a ich   výchovu   podľa   čl. 41 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP/56/2011-244 z 10. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011 doručená sťažnosť D. B., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   20 CoP/56/2011-244 z 10. augusta 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu S. B. B. (otca,   ďalej   len   „navrhovateľ“)   Okresný   súd   Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“) uznesením č. k. 1 P/11/2011-200 z 26. mája 2011 nariadil návrat maloletého J. S. B. (ďalej len   „maloletý“)   na   územie   a pod   jurisdikciu   krajiny   jeho   obvyklého   pobytu   Nórskeho kráľovstva.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že sťažovateľka (matka) 27. septembra 2010 maloletého   neoprávnene   premiestnila   z Nórskeho   kráľovstva   na   územie   Slovenskej republiky a odmieta sa dobrovoľne vrátiť.

Sťažovateľka   s návratom   maloletého   na   územie   Nórskeho   kráľovstva   nesúhlasila z dôvodu   existencie   vážneho   nebezpečenstva,   že   návrat   by   maloletého   vystavil   ujme, pretože   rodičia   na   výchovu   a starostlivosť   o maloletého   nemali   vytvorené   vhodné podmienky a navrhovateľ sa o maloletého nedokáže postarať.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia okresného súdu okrem iného vyplýva:„Súd mal preukázané, že maloletý... sa narodil rodičom počas trvania manželstva a ich pobytu v USA. V čase narodenia maloletého rodičia dieťaťa žili v USA v spoločnej domácnosti, v apríli 2009 sa spoločne rozhodli z USA presťahovať do Nórska, kde žili v spoločnej   domácnosti   od   júla   2009.   Rodičia   spoločne   vykonávali   opatrovnícke   právo k maloletému   i   neskôr,   keď   od   marca   2010   žili   v   oddelených   domácnostiach,   pretože v starostlivosti a výchove o maloletého sa striedali. Ani jeden z rodičov pred 27. 9. 2010 nepodal na príslušnom súde v Nórsku návrh na úpravu práv a povinnosti k maloletému. Matka dňa 27. 9. 2010 bez súhlasu otca maloletého a bez jeho vedomia premiestnila dieťa na   územie   Slovenskej   republiky.   Od   tejto   doby   matka   s   dieťaťom   žije   na   Slovensku... v rodinnom   dome   svojich   rodičov,   kde   má   vytvorené   všetky   vhodné   podmienky   pre starostlivosť   o   dieťa.   Matka   pracuje   a   zabezpečuje   osobnú   starostlivosť   a   výchovu maloletého. Nedostatky v starostlivosti o dieťa zistené neboli...

Súd   mal   preukázané,   že   dieťa   nadobudlo   spoločným   rozhodnutím   rodičov   žiť v Nórsku, obvyklý pobyt na území Nórska. Za týmto účelom sa rodičia spolu s maloletým... presťahovali z USA kde od roku 2001 spoločne žili do Nórska. Dá sa konštatovať, že dieťa malo   vytvorené   v   tejto   krajine   sociálne   a   citové   väzby,   keďže   vyrastalo   v   spoločnej domácnosti rodičov, ktorí sa spoločne o dieťa starali, dieťa navštevovalo materskú školu. Aj po   rozchode   v   marci   2010   rodičia   opatrovnícke   právo   vykonávali   spoločne,   otec   sa plnohodnotne podieľal na výchove a starostlivosti o dieťa.

V ďalšom súd skúmal či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou   dňa   27.   9.   2010   z   Nórska   na   územie   Slovenskej   republiky.   V   konaní   mal   súd preukázané najmä výsluchom oboch rodičov, že k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa matkou v zmysle... Dohovoru (o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, pozn.)   skutočne   došlo,   keďže   matka   v   čase   odchodu   s   maloletým   na   Slovensko   odišla v neprítomnosti otca a bez jeho súhlasu. Otec matke súhlas na zmenu obvyklého pobytu dieťaťa nikdy nedal, po jej odchode zisťoval kde sa matka s dieťaťom nachádza, následne podnikol príslušné právne kroky k zabezpečeniu návratu dieťaťa.

Súd v konaní nezistil iné závažné skutočnosti pre ktoré by návrat maloletého nemohol nariadiť a to v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala, nakoľko nebola preukázaná existencia nebezpečenstva, žeby návrat dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Tvrdenia matky o nedostatočných sociálnych   podmienkach   v   Nórsku,   boli   vyvrátené   oficiálnou   správou   Nórskeho Kráľovského   ministerstva   spravodlivosti   a polície o   prešetrenie   majetkových   sociálnych rodinných a bytových pomerov otca maloletého...

V   konaní   mal   súd   preukázané   výsluchom   rodičov   a   najmä   správou   Nórskeho Kráľovského   ministerstva   spravodlivosti   a   polície   o   prešetrení   majetkových   sociálnych rodinných   a   bytových   pomerov   otca   maloletého   v   Nórsku,   že   sa   vykonali   primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Dieťa má vytvorené v Nórsku vhodné sociálne a rodinné zázemie, otec zabezpečil vhodné bytové podmienky, v prípade návratu   matky   je   ochotný   sa   presťahovať   do   bytu   svojho   brata   a   vytvoriť   pre   matku a maloletého separátne bývanie.

Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody pre ktoré by návrhu otca nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletého... do krajiny obvyklého pobytu a pod jurisdikciu   Nórskeho   kráľovstva,   aby   tak   zabezpečil   pôvodný   stav   pred   neoprávneným premiestnením dieťaťa matkou dňa 27. 9. 2010.“

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 20 CoP/56/2011-244 z 10. augusta 2011 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že všeobecné súdy nariadením návratu maloletého nepostupovali spravodlivo a nesledovali najlepší záujem maloletého, čím   zasiahli do   jej rodinného života, ktorého kvalita sa týmito rozhodnutiami výrazne znížila. Odhliadnuc od správy   nórskych   orgánov   o vhodnosti   prostredia,   do   ktorého   sa   má   maloletý   navrátiť, všeobecné súdy vôbec nesledovali, aký psychický dopad by mohlo mať nariadenie návratu maloletého na neho samého a na sťažovateľku. Článok 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   (oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z. z. – ďalej len „dohovor č. 119/2001 Z. z.“) aplikovali striktne bez dôsledného preskúmania všetkých skutkových a právnych dopadov, ktoré by nariadenie návratu malo na rodinný život sťažovateľky a maloletého. V súčasnom prostredí má maloletý zabezpečené všetky potreby, ktoré dieťa v jeho veku vyžaduje. Nariadenie návratu   maloletého   bez   toho,   aby   jeho   „pohyb“   sledovala   aj   sťažovateľka,   znamená vystavenie   maloletého   neznesiteľnej   situácii,   resp.   situácii,   v ktorej   môže   utrpieť   vážnu psychickú ujmu spočívajúcu v odlúčení od svojej matky, ktorá nie je schopná zo sociálnych a ekonomických dôvodov nasledovať maloletého do Nórskeho kráľovstva ako krajiny jeho obvyklého pobytu. Takéto rozhodnutia všeobecných súdov preto nie sú v najlepšom záujme maloletého.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   tým,   že   krajský   súd   neprihliadol   na   najlepšie   záujmy maloletého, pričom vydané rozhodnutie je spôsobilé násilne pretrhnúť krehké rodinné väzby medzi sťažovateľkou a maloletým, došlo k porušeniu jej základného práva na súkromný a rodinný život. Taktiež tým, že krajský súd nepostupoval ústavne konformne a v najlepšom záujme   maloletého,   čím   sťažovateľku   vystavil   nebezpečenstvu   psychickej   ujmy a maloletého nebezpečenstvu fyzickej a psychickej ujmy, resp. inej neznesiteľnej situácie, došlo k porušeniu jej základného práva na spravodlivý proces.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu č. k. 20 CoP/56/2011-244 z 10. augusta 2011 a aby rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súkromný a rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 08. 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 56/2011 porušené bolo.

Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 CoP 56/2011 znovu konal a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu   č.   k.   20   CoP/56/2011-244   z 10. augusta   2011,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   súdu prvého   súdu   o nariadení   návratu   maloletého   na   územie   a pod   jurisdikciu   krajiny   jeho obvyklého pobytu Nórskeho kráľovstva. Zároveň ústavný súd, ktorý je v zmysle § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   vychádzajúc   z obsahu sťažnosti ustálil, že sťažovateľka namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Významnú   úlohu   v   procese   hodnotenia   dôkazov   [§   132   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku   upraveného   v   §   157   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   má   súd   uviesť,   čoho   sa navrhovateľ   (žalobca)   domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetliť,   ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, pozn.). Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   je   totiž   limitovaná   tiež   požiadavkou   nadväznosti medzi   skutkovými   zisteniami   súdu   získanými   v   procese   dokazovania,   úvahami   súdu   v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

V podobnom   duchu   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v súvislosti   s čl.   6   ods.   1 dohovoru formuloval viacero zásad odôvodňovania rozsudkov, z ktorých napr. vyplýva, že súdne   rozhodnutia   musia   v dostatočnej   miere   uvádzať   dôvody,   na   ktorých   sú   založené (H. c. Belgicko   z   30.   novembra   1987),   rozsah   tejto   povinnosti   sa   však   môže   meniť s ohľadom na povahu rozhodnutí a musí byť posudzovaný podľa okolností každého prípadu (Ruiz Torija a Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994). Právna teória civilného procesu   tiež   vymedzila   niekoľko   ďalších   požiadaviek   na   kvalitatívnu   správnosť odôvodnenia. Odôvodnenie musí vyhovieť najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. Táto má svoje opodstatnenie nielen z hľadiska možného použitia opravných prostriedkov, ale tiež preto, že hoci zákonné ustanovenia týkajúce sa spôsobu odôvodňovania rozsudkov samy osebe nepožívajú ústavnoprávnu ochranu, súvisia ale s postupom súdu z hľadiska práva na spravodlivý proces.

K rovnakým záverom dospel tiež ústavný súd, ktorý vo svojej početnej rozhodovacej činnosti   predovšetkým   v súvislosti   s čl.   46   ods.   1   ústavy   (obsahovým   pendantom   čl.   6 ods. 1 dohovoru)   napr.   uviedol:   „všeobecný   súd   musí   vychádzať   z toho,   že   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§   3   OSP)   (napr.   IV.   ÚS   1/02).   V občianskom súdnom   konaní   súd   rozhodne   na   základe   skutkového   stavu   zisteného   z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo   o ich   pravdivosti   nemá   dôvodné   a závažné   pochybnosti   (§   153   ods.   1   OSP). Rozhodnutiu   súdu   vo   veci   samej   musí   teda   predchádzať   činnosť   súdu   zameraná na spoľahlivé   zistenie   skutkového   stavu   –   dokazovanie   zodpovedajúce   garanciám spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   čl.   6   ods. 1   dohovoru,   najmä   garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie.“ (I. ÚS 52/03). Ústavný   súd   formuloval   požiadavku   rovnosti   zbraní   tiež   v   tom   zmysle,   že   „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00).

Podľa čl. 1 dohovoru č. 119/2001 Z. z. cieľom tohto dohovoru je

a)   zabezpečiť   okamžitý   návrat   detí,   ktoré   boli   neoprávnene   premiestnené   do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a

b)   zabezpečiť,   aby   opatrovnícke   práva   a   práva   styku   podľa   právneho   poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 3 dohovoru č. 119/2001 Z. z. premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď   spoločne,   alebo   samostatne,   alebo   by   sa   takto   vykonávalo,   ak   by   nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Podľa čl. 13 dohovoru č. 119/2001 Z. z... justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

a)   osoba,   inštitúcia   alebo   iná   právnická   osoba,   ktorá   mala   dieťa   v   osobnej starostlivosti,   v   čase   premiestnenia   alebo   zadržania   opatrovnícke   právo   skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

Sťažovateľka porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   20   CoP/56/2011-244 z 10. augusta   2011   odôvodňuje tým,   že   krajský   súd   nepostupoval   ústavne   konformne a v najlepšom   záujme maloletého,   čím   sťažovateľku   vystavil   nebezpečenstvu   psychickej ujmy   a maloletého   nebezpečenstvu   fyzickej   a psychickej   ujmy,   resp.   inej   neznesiteľnej situácie. Z tohto dôvodu poukázala i na psychologický nález maloletého z 27. júna 2001, z ktorého vyplýva: „Psychomotorický vývin dieťaťa aktuálne v norme. Senzitívna štruktúra osobnosti, aktuálne anxiózne nastavená so zjavným emocionálnym naviazaním na matku. Frustračná   tolerancia   t.   č.   oslabená,   možné   adaptačné   ťažkosti.“ Z obsahu   sťažnosti a príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   v podstate   totožné   námietky (rozhodnutie   nezohľadňujúce   záujem   maloletého,   psychická   ujma   maloletého a sťažovateľky)   vzniesla   aj   vo   svojom   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 1 P/11/2011-200 z 26. mája 2011, kde ich spája s nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   krajský   súd   po   dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisového materiálu okresného súdu, s odvolaním sťažovateľky, ako aj s psychologickým nálezom maloletého dospel k zhodnému záveru so súdom prvého stupňa, a to, že neboli zistené žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu navrhovateľa nemohlo byť vyhovené. Krajský súd ďalej okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa má odvolací súd za preukázané, že v čas spolužitia v spoločnej domácnosti v Nórsku sa otec jednoznačne podieľal na výkone opatrovníckych práv k maloletému...

...   obe   podmienky   [písmeno   a)   a   písmeno   b)   citovaného   článku   3   Dohovoru (č. 119/2001   Z.   z.,   pozn.)]   boli   naplnené   kumulatívne.   Teda,   že   matka   maloletého neoprávnene   premiestnila,   čím   porušila   opatrovnícke   právo   otca,   ktorý   v   čase premiestnenia   toto   skutočne   vykonával   spolu   s matkou,   a   vykonával   by   ho,   ak   by k premiestneniu nedošlo...

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje, že v konaní neboli nezistené žiadne závažné skutočnosti pre ktoré by návrat maloletého nemohol byť nariadený a to práve v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala, nakoľko nebola preukázaná existencia nebezpečenstva, že by návrat dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol   do   neznesiteľnej   situácie.   Tvrdenia   matky   o   nedostatočných   sociálnych podmienkach   v   Nórsku,   boli   vyvrátené   oficiálnou   správou   Nórskeho   Kráľovského ministerstva   spravodlivosti   a   polície   o   prešetrenie   majetkových   sociálnych   rodinných a bytových pomerov otca maloletého ako aj z iných dokladov predložených otcom, ktoré žiadnym spôsobom nespochybňujú jeho postavenie a začlenenie sa do spoločnosti v Nórsku, ako krajiny obvyklého pobytu jeho dieťaťa, a ani žiadnym iným spôsobom nezneisťujú jeho ďalšie pôsobenie v tejto krajine. Naopak, bol predložený aktuálny výpis z účtu (máj 2011), ako aj vyjadrenie príslušného daňového riaditeľstva, z ktorého vyplýva, že otec je naďalej prihlásený na adrese v O. s tým, že sa zrušuje rozhodnutie o jeho zapísaní ako odsťahovalca z Nórska do Slovenskej republiky, nakoľko došlo k omylu pracovníka zodpovedného za jeho spis. Daňové riaditeľstvo ďalej uviedlo, že sa obráti i na matku maloletého, nakoľko jej oznámenie o presťahovaní ich syna nie je platné, keďže na tomto jej oznámení chýba podpis otca. Rovnako otec preukázal, že zabezpečil vytvorenie miesta pre maloletého v materskej škole od mája 2011 do júna 2013, o čom priložil úradné potvrdenie z materskej školy v A., ako   aj   potvrdenie   o   skutočnosti,   že   maloletý   robil   pokroky   v porozumení   a   rozprávaní v nórskom jazyku.

Matka maloletého žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázala okolnosti uvedené v písmene a) citovaného článku Dohovoru. Tak ako je uvedené vyššie a ako vyplynulo z rozsiahleho   dokazovania   otec   maloletého   jednoznačne   vykonával   opatrovnícke   právo k maloletému a nedal súhlas s jeho premiestnením do Slovenskej republiky, čo okrem iného vyplýva   i   zo   správy   daňového   riaditeľstva   v O.   Rovnako   nebolo   zistené   žiadne nebezpečenstvo,   ktoré   by   bránilo   návratu   dieťaťa.   Súd   prvého   stupňa   celkom   logicky nepristúpil   k   vykonaniu   dôkazu   pohovorom   s   maloletým   vzhľadom   na   to,   že   tento nedosiahol vek a stupeň vyspelosti, v ktorom by bolo vhodné zohľadniť jeho názor. Zo správy Nórskeho Kráľovského ministerstva spravodlivosti a polície o prešetrenie majetkových,   sociálnych,   rodinných   a   bytových   pomerov   otca   maloletého   v   Nórsku   má i odvolací súd za preukázané, že nie sú známe informácie, ktoré by naznačovali, že by malo niečo brániť tomu, aby bol maloletý navrátený do miesta svojho obvyklého pobytu. Pokiaľ   sa   argumentácie   matky   o   najlepšom   záujme   dieťaťa   týka,   odvolací   súd poznamenáva,   že   síce   najlepší   záujem   dieťaťa   je   imanentným   princípom   pri   výklade Dohovoru avšak neexistuje jeho pozitívna definícia, pričom cieľom a účelom Dohovoru je zabezpečiť   okamžitý   návrat   detí,   ktoré   boli   neoprávnene   premiestnené   do   niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané a zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných   štátoch.   Záujem   dieťaťa   v   konaní   o   navrátenie   dieťaťa   musí   byť   primerane vykladaný práve v súlade s cieľom a účelom Dohovoru, ktorý je vyjadrený v samotnej preambule. Ide tak o ideologický výklad, akcentovaný i v komunitárnom práve (napr.: ESD vo veci CILFIT). Posudzovanie záujmu dieťaťa tak musí byť otázkou posúdenia jednotlivých okolností prípadu, ktoré sú vo svojej podstate striktne individuálne. Odvolací súd je preto toho   názoru,   že   záujem   dieťaťa   musí   byť   priemerovaný   s   elementárnymi   právami, priznanými mu medzinárodnými zmluvami. Medzi takéto elementárne práva patrí i právo dieťaťa   nebyť   premiestnené   v   záujme   viac   či   menej   diskutabilných   práv,   ktoré   sú artikulované tým rodičom, ktorý dieťa takto premiestnil. Záujem maloletého dieťaťa na samotnom zverení jednému z rodičov a následný výkon rodičovských práv a povinností (vyživovacia povinnosť, úprava styku a podobne) bude preto predmetom ďalšieho konania v zmysle čl. 19 Dohovoru...

Na tomto mieste Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, dáva obom rodičom maloletého do pozornosti, že Dohovor sa nesnaží riešiť problém o tom, kto má mať právo starostlivosti o dieťa. V tejto otázke zaujíma Dohovor implicitne stanovisko, že každý spor vo veci samej (pokiaľ sa jeho merita týka), t. j. o úprave rodičovských práv a povinností, sa má realizovať pred príslušným orgánom štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred tým, ako bolo   neoprávnene   premiestnené.   Toto   platí   tak   pre   premiestnenie   uskutočnené   pred vydaním rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností - v taktom prípade bolo porušené právo starostlivosti vykonávané ex lége, tak aj pre premiestnenie, ktorým bolo porušené už existujúce rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností...

Odvolací   súd   ďalej   poznamenáva,   a   to   vzhľadom   na   tvrdenia   matky   o   jej starostlivosti   v   Slovenskej   republike   podporené   správou   kolízneho   opatrovníka,   že   pre konanie o navrátenie dieťaťa podľa Dohovoru je irelevantné, ktorý z rodičov sa lepšie o dieťa stará, či otec, alebo matka. Dohovor sa netýka vecnej úpravy rodičovských práv a povinností   o   dieťa,   ale   čelí   faktickej   situácii   nastolenej   neoprávneným   premiestnením dieťaťa. Otázka starostlivosti o maloletého tak musí byť ponechaná na rozhodnutí súdu štátu   obvyklého   pobytu.   Dohovor   (v   prípade   rozhodnutia   o nenavrátení)   len   taxatívne určuje hraničné situácie ako napríklad vážne nebezpečenstvo v zmysle citovaného článku. Súd prvého stupňa sa teda správne obmedzil len na skúmanie podmienok návratu maloletého   do   krajiny   jeho   obvyklého   pobytu   s   vylúčením   existencie   vážneho nebezpečenstva v podobe fyzickej alebo duševnej ujmy...

Na   tomto   mieste   odvolací   súd   uzatvára,   že   súd   prvého   stupňa   si   splnil   ústavne a zákonom vymedzenú povinnosť garantovať účastníkovi konania obsah základného práva na súdnu ochranu a právo na spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov tak ako to má na mysli § 1 O. s. p. v spojení s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   už v náleze sp.   zn.   I.   ÚS   114/08   z 12.   júna 2008   vyslovil,   že   pri rozhodovaní o návrate dieťaťa do iného zmluvného štátu podľa dohovoru č. 119/2001 Z. z. musia súdy vychádzať zo starostlivo zisteného skutkového stavu, to znamená, že dôvody, ktoré by mohli eliminovať návrat dieťaťa do miesta bydliska v inom členskom štáte, musia byť   zistené   a   objasnené   natoľko   dostatočne,   aby   posúdenie   (ne)navrátenia   maloletého dieťaťa nevychádzalo iba z dôkazov produkovaných jedným účastníkom súdneho konania, ale aby boli ozrejmené tiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné zistiť skutočný postoj rodiča žijúceho v zahraničí k súčasnému pobytu maloletého dieťaťa v Slovenskej republike, ako aj relevantné informácie orgánu štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí pomerne obsiahlo odpovedal sťažovateľke na všetky ňou predložené námietky [vrátane námietky aplikácie Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ktorou sa ústavný súd vzhľadom na okolnosti daného prípadu   nepovažoval   za   potrebné   osobitne   zaoberať]   a   uvedené   rozhodnutie   nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. V danom prípade nebolo preukázané, že existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie [čl. 13 písm. b) dohovoru č. 119/2001 Z. z.].

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku úspechu   v   konaní.   Ak   sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa   predstáv účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre   namietanie porušenia   týchto   práv   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   (II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   225/05, II. ÚS 56/07).

Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   považuje   závery   vyjadrené   v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné,   a preto   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

Z okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k porušeniu   označených   základných práv   a slobôd   by   mohlo   dôjsť   len   v príčinnej   súvislosti   s porušením   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   označených základných práv a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011