znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 438/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., T., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   č.   k.   23   Co   321/2009-202 z 21. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010   doručená   sťažnosť   J.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 Co 321/2009-202 z 21. decembra 2009.

Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol navrhovateľom v konaní proti odporcovi Z., s. r. o., T., o mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   vyplývajúce   z pracovného   úrazu.   V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Rozsudkom Okresného súdu v Trnave č. k. 27 C 52/2006- 162   zo   dňa   18.   6.   2009,   potvrdeným   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 (doručeným sťažovateľovi dňa 26. 1. 2010) bolo sťažovateľovi   priznané   zvýšenie   náhrady   za   bolesť   vo   výške   dvojnásobku   základného bodového   ohodnotenia   a   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   vo   výške   štvornásobku základného   bodového   ohodnotenia.“. (Odporcovi   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi „sumu 7.603,05 €...“, pozn.)

Sťažovateľ   22.   februára   2010   podal   proti   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 23 Co 321/2009 z 21. decembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) dovolanie. Z jeho   obsahu   ústavný   súd   zistil,   že   dovolanie   (ktoré   sťažovateľ   odôvodnil   v podstate zhodne s podanou sťažnosťou, pozn.)   „navrhovateľ opiera o ustanovenie § 241 ods. 2 písm.   a)   a o ustanovenie   §   237   písm.   f)   O. s. p...   navrhovateľ   považuje   postup   súdu... za odmietnutie   spravodlivosti,   postupom   súdu   sa   navrhovateľovi   odňala   možnosť   konať pred   súdom“.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   dovolací   súd   vydal   tento   rozsudok:   „Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

O podanom   dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“)   uznesením   sp.   zn. 4 Cdo   112/2010 z 26. mája 2010,   ktorým dovolanie odmietol   ako   dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný prostriedok neprípustný.

Sťažovateľ zároveň 25. februára 2010 podal aj sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutý rozsudkom krajského súdu. O tejto sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 84/2010 rozhodol ústavný súd   tak, že ju z dôvodu neprípustnosti odmietol a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v prípade podania mimoriadneho opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu napadnutému dovolaním sťažovateľa.“.

Ústavný súd z týchto dôvodov neposúdil sťažnosť ako oneskorene podanú, pričom lehota   podľa   §   53   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na jej podanie sa v daných   okolnostiach   prípadu   počíta   od   právoplatnosti   rozhodnutia   najvyššieho   súdu (uznesenie sp. zn. 4 Cdo 112/2010 z 26. mája 2010), ktorým došlo k vyčerpaniu opravných prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa názoru sťažovateľa „porušil Krajský súd v Trnave pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy..., článok 6 ods. 1 Dohovoru... a tým základné právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie“. Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Moderným ústavným nepísaným pravidlom je princíp proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady,   ktoré sa v európskej kultúre uplatňujú...   Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavných práv... súd nepremietal takýto princíp proporcionality   do   svojho   rozhodnutia,   čoho   výsledkom   je   priznanie   sumy nezodpovedajúcej následku vzniknutému sťažovateľovi ako ujma na zdraví.

Sťažovateľ je v dôsledku zranení celkom vylúčený z normálneho plnohodnotného života a trpel aj obzvlášť výraznými bolesťami.

Zranenia sťažovateľa sú natoľko závažné, že po celý zvyšok života bude zdravotne obmedzený   v   porovnaní   so   stavom   pred   vznikom   zranenia.   Jeho   zranenia   sú nevyliečiteľné.“.

V závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   toto rozhodnutie:

„Rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 došlo   k porušeniu   ústavného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 23 Co 321/2009-202 zo dňa 21. 12. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Súčasne sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania a požiadal o priznanie náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody   na odmietnutie   návrhu   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   v   zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu, s výnimkou   ich   arbitrárnosti   alebo zjavnej neodôvodnenosti   majúcej   za   následok   porušenie   základného   práva   (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podstatou námietok sťažovateľa je postup a následné rozhodnutie krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v dôsledku nerešpektovania princípu   proporcionality, ktorú odôvodnil   neprimerane malým násobkom   základného   bodového   ohodnotenia   za   bolestné   a sťaženie   spoločenského uplatnenia, priznaného napadnutým rozsudkom krajského súdu vo vzťahu k spôsobenému zraneniu a k zmeneným spoločenským pomerom, keďže v prípade sťažovateľa sa zranenia „odškodňovali“   podľa   vyhlášky   č.   32/1965   Zb.   o   odškodňovaní   bolesti   a   sťaženia spoločenského   uplatnenia   (ďalej   len   „vyhláška   č.   32/1965   Zb.“),   pričom   podľa   platnej (novšej)   právnej   úpravy   zákona   č.   437/2004   Z.   z.   o   náhrade   za   bolesť   a   o   náhrade za sťaženie   spoločenského   uplatnenia   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   V.   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov by mu bolo priznané viac.   Sťažovateľ   pritom   vychádzal   zo   zmeny   právneho   predpisu   v otázke   stanovenia hodnoty bodu.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   jemu predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 27 C 52/2006 z 18. júna 2009 (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   a dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že väčšina poranení sťažovateľa bola   ohodnotená   lekárom   pri   hornej   hranici   rozmedzia   uvedeného   v sadzbe,   ďalej   že okresný   súd   stanovil   výšku   odškodnenia   za   bolesť   vo   výške   dvojnásobku   základného bodového   ohodnotenia   a   odškodnenie   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   vo   výške štvornásobku   základného   počtu   bodov,   a to   aj   napriek   tomu,   že   v prípade   sťažovateľa (zamestnaním   údržbár,   pozn.)   nešlo   o špičkového   športovca   ani   o kultúrne,   politicky či spoločensky angažovanú osobu.

Sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   uviedol,   že   súhlasí so stanovenou   výškou   základného   bodového   ohodnotenia   odškodnenia   za   bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Nesúhlasil však s násobkom (2 a 4-násobok, pozn.) určeným rozsudkom okresného súdu. Trval na svojom pôvodnom návrhu a žiadal priznať 10-násobok určeného základného bodového ohodnotenia za bolesť a 25-násobok v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na princíp proporcionality.

Krajský   súd   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   v rozsahu   dôvodov   uvedených v odvolaní a potvrdil ho ako vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu, poukázal pritom na obsah vyjadrení účastníkov, relevantné skutkové okolnosti prípadu a závery vyplývajúce zo   posudku   znalca.   V otázke   primeranosti   aplikácie   príslušných   na   vec   vzťahujúcich predpisov a právnych záverov sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu. Krajský súd na   odvolacie   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   charakteru   zranenia   a jeho   následkov reagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi primeraným spôsobom vysporiadal. Preto podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlil svoje právne závery, čím ako súd odvolací poskytol dostatočnú ochranu označeným právam sťažovateľa.

Napadnutý rozsudok krajského súdu už tak prima facie nenesie znaky svojvoľnosti ani   arbitrárnosti,   nie   je   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou   ani   nepopiera   zmysel interpretovaných   a   aplikovaných   právnych   noriem   a   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod   a   ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov   všeobecného   súdu.   Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre neho nedostatočne priaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením ním označených práv.

V   tomto   kontexte   samotná   skutočnosť,   že   si krajský   súd   neosvojil   interpretáciu výsledkov   dokazovania   a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľa,   nemôže   viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný súd sa vzhľadom na už uvedené nedomnieva, že by napadnutý rozsudok krajského   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľný so sťažovateľom označenými článkami ústavy, listiny a dohovoru, teda že by zo strany orgánov   súdnej   moci   nebola   sťažovateľovi   ústavne   konformným   spôsobom   poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietal.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010