SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 437/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou ⬛⬛⬛⬛, advokátska kancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia jeho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 5/2012, postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 129/2014 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 341/2014 „ako celku“,ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravnýprostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 341/2014 zo 14. januára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 5/2012, postupomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co129/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 341/2014 „ako celku“ (ďalej spolu len „napadnutékonanie ako celok“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 341/2014 zo 14. januára 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konanío náhradu škody, v ktorom sa domáhal proti žalovanému Slovenskej republike zaplatenia̶sumy 7 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupuorgánu verejnej moci, konkrétne neprimeranými prieťahmi v súdnom konaní vedenomna Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5 C 305/2008 trvajúcimi bez meritórnehorozhodnutia okresného súdu vo veci samej od 1. decembra 2003. Okresný súd o žalobesťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2013, ktorým žalobu zamietolako nedôvodnú. Sťažovateľ proti rozsudku prvého stupňa podal odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 129/2014 z 21. mája 2014 tak, že napadnutýrozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil v celom rozsahu s tým, žekonštatoval, že „sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom mu tvrdenej vzniknutej nemajetkovej ujmy, tieto dôkazy k nemajetkovej ujme neprodukoval, neuvádzal ujmu takejto intenzity“. Sťažovateľ tvrdí, že tento názor krajského súdu nie je správny, pretože „morálna ujma – nemajetková ujma v prípadoch odškodňovania za prieťahy v súdnom konaní sa spravidla nepreukazuje, pretože účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi vo veci samej je kompenzácia stavu neistoty, do ktorej poškodený sťažovateľ bol Okresným súdom Pezinok uvedený... Obdobne tak nie je správny ani názor dovolacieho súdu.“.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosťzaložil na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a to že mu bola postupom súdu odňatámožnosť konať pred súdom, pričom tvrdil, že „konania odporovali požiadavke na spravodlivosť súdneho konania, boli poznačené prílišným formalizmom, sú arbitrárne, ústavne nekonformne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Sťažovateľtvrdil, že „v čase podania dovolania sa sťažovateľ nachádzal v Ústave na výkon väzby, kde nemal prístup k svojmu spisovému materiálu a nemal prístup k judikatúre súdov na internete, teda nemohol podať dovolanie kvalifikovane a za rovnakých podmienok, ako by ho mohla podať protistrana v spore. Vinou väzby, ktorá sa ukázala ako nezákonná – viď. ústavnému súdu známe rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Tos/1/2015 zo dňa 15. januára 2015 – bolo závažným spôsobom porušené jeho základné právo chránené čl. 47 ods. 3 ústavy.“. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdil, že „mu Krajský súd v Bratislave odňal možnosť konať pred súdom a to tým, že ho ako účastníka konania neupovedomil do väzby zákonom predpokladajúcim spôsobom o mieste a čase vyhlásenia rozsudku dňa 21. mája 2014“. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „takýmto postupom mu bol odmietnutý prístup k súdu a na súdnu ochranu“.
Najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýkal aj „porušenie práva rovnosti a kontradiktórnosti súdneho konania“ a tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého uzneseniavyplýva, že „k dovolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť... Toto vyjadrenie odporkyne však ani do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené, najvyšší súd ho sťažovateľovi nedoručil do rozhodnutia o dovolaní.“. Vychádzajúc z už opísanéhosťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom, je formalistické, ústavne neakceptovateľné a je prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho formalizmu“.
Na základe uvedenej argumentácie bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinnýopravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konania, ďalej zároveň navrhol,aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov v napadnutom konaníako celku, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trovkonania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
1. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namietalporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž samaosebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdudospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súdzrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jehodovolania podľa § 237 písm. f) OSP, teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosťkonať pred súdom. Namietaná skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádzal v čase odvolaciehoa dovolacieho konania vo výkone väzby, nemala vplyv na výkon jeho procesných práv,ktoré napokon aj realizoval (podal dovolanie, pozn.), pričom ostatné dôvody, ktoré uviedolv dovolaní (prílišný formalizmus, arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov,spravodlivosť a pod.) zjavne nezakladajú tento ním namietaný dôvod prípustnosti dovolania.Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, žekrajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadaťkrajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3OSP, ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj doústavu na výkon väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, tedaoznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďžesťažovateľ netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň netvrdil,že požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebolv okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP.Vychádzajúc z uvedeného a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorýkonštatoval neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, zasúčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSP ústavný súd dospel k záveru,že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia akocelok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súdsa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa.Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdupresvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že ajtúto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanéhok jeho dovolaniu, ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uzneseniakonštatuje, že vyjadrenie žalovaného neprinieslo žiadne relevantné skutočnosti alebotvrdenia, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o dovolaní. Napokon ani sťažovateľnetvrdil opak, preto ústavný súd dospel k záveru, že vyjadrenie k odvolaniu nemalo zásadnývplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj tátonámietka sťažovateľa je neopodstatnená (m. m. IV. ÚS 462/2010).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľačl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením najvyššieho súdu, považujúc ho za arbitrárne odmietol z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
1.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru.
Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľačl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovorumusí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení inéhopráva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušeniapráv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudokz 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravynie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť,že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedkunápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočnápre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušeniadaného práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajaha ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudokESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, žek porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoruústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne konformnýmspôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie zákazuodmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súduvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právona účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sadovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedoknápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,I. ÚS 538/2013).
2. Sťažovateľ v ostatnej časti svojej sťažnosti namietal, že v napadnutom konaníako celku došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).
Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolopotrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednouzo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavkasmerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv vo vzťahu k postupu okresnéhoa krajského súdu v napadnutom konaní, je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť sťažovateľabola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdua krajského súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konaniebolo už právoplatne skončené doručením rozsudku krajského súdu sťažovateľovi4. augusta 2014. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súduv napadnutom konaní, tak dovolacie konanie začalo doručením dovolania sťažovateľazo 7. augusta 2014 na dovolací súd, ktorý o podanom dovolaní rozhodol napadnutýmuznesením zo 14. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie na najvyššomsúde netrvalo ani šesť mesiacov.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavneneopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutiavšeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súdsťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobnenapr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015