znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 437/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou ⬛⬛⬛⬛,   advokátska   kancelária, ⬛⬛⬛⬛,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   právana prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   5/2012,   postupom   Krajského   súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 129/2014 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Cdo   341/2014 „ako   celku“,ako aj vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   účinný   opravnýprostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 341/2014 zo 14. januára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva naprejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Okresného   súduBratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 5/2012, postupomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co129/2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 341/2014 „ako celku“ (ďalej spolu len „napadnutékonanie ako celok“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   a práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesenímnajvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Cdo   341/2014   zo 14.   januára   2015 (ďalej   len   „napadnutéuznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v konanío náhradu škody, v ktorom sa domáhal proti žalovanému   Slovenskej republike zaplatenia̶sumy 7 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupuorgánu   verejnej   moci,   konkrétne   neprimeranými   prieťahmi   v súdnom   konaní   vedenomna Okresnom   súde   Pezinok   pod   sp.   zn.   5   C   305/2008   trvajúcimi   bez   meritórnehorozhodnutia okresného súdu vo veci samej od 1. decembra 2003. Okresný súd o žalobesťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   zo   17.   októbra   2013,   ktorým   žalobu   zamietolako nedôvodnú.   Sťažovateľ   proti   rozsudku   prvého   stupňa   podal   odvolanie,   o ktoromrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 129/2014 z 21. mája 2014 tak, že napadnutýrozsudok okresného súdu bez nariadenia pojednávania potvrdil v celom rozsahu s tým, žekonštatoval, že „sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom mu tvrdenej vzniknutej nemajetkovej ujmy, tieto dôkazy k nemajetkovej ujme neprodukoval, neuvádzal ujmu takejto intenzity“. Sťažovateľ tvrdí, že tento názor krajského súdu nie je správny, pretože „morálna ujma – nemajetková ujma v prípadoch odškodňovania za prieťahy v súdnom konaní sa spravidla nepreukazuje, pretože účelom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej prieťahmi vo veci samej je kompenzácia stavu neistoty, do ktorej poškodený sťažovateľ bol Okresným súdom Pezinok uvedený... Obdobne tak nie je správny ani názor dovolacieho súdu.“.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktorého   prípustnosťzaložil na dôvode podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a to že mu bola postupom súdu odňatámožnosť   konať   pred   súdom,   pričom   tvrdil,   že „konania   odporovali   požiadavke na spravodlivosť súdneho konania, boli poznačené prílišným formalizmom, sú arbitrárne, ústavne nekonformne odôvodnené, nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“. Sťažovateľtvrdil, že „v čase podania dovolania sa sťažovateľ nachádzal v Ústave na výkon väzby, kde nemal prístup k svojmu spisovému materiálu a nemal prístup k judikatúre súdov na internete, teda nemohol podať dovolanie kvalifikovane a za rovnakých podmienok, ako by ho mohla podať protistrana v spore. Vinou väzby, ktorá sa ukázala ako nezákonná – viď. ústavnému súdu známe rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Tos/1/2015 zo dňa   15.   januára   2015   –   bolo   závažným   spôsobom   porušené   jeho   základné   právo chránené čl. 47 ods. 3 ústavy.“. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdil, že „mu Krajský súd v Bratislave odňal možnosť konať pred súdom a to tým, že ho ako účastníka konania neupovedomil do väzby zákonom predpokladajúcim spôsobom o mieste a čase vyhlásenia rozsudku dňa 21. mája 2014“. V nadväznosti na to je sťažovateľ toho názoru, že „takýmto postupom mu bol odmietnutý prístup k súdu a na súdnu ochranu“.

Najvyššiemu   súdu   sťažovateľ   vytýkal   aj „porušenie   práva   rovnosti a kontradiktórnosti súdneho konania“ a tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého uzneseniavyplýva, že „k dovolaniu sa vyjadrila odporkyňa, ktorá navrhla dovolanie zamietnuť... Toto vyjadrenie odporkyne však ani do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené, najvyšší súd ho sťažovateľovi nedoručil do rozhodnutia o dovolaní.“. Vychádzajúc z už opísanéhosťažovateľ tiež namieta, že „uznesenie najvyššieho súdu pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania   pre   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   je   formalistické,   ústavne neakceptovateľné a je prejavom zjavnej svojvôle a arbitrárneho formalizmu“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnutýmuznesením došlo k porušeniu jeho označených práv, preto v petite svojej sťažnosti navrhol,aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinnýopravný   prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,napadnuté   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konania,   ďalej   zároveň   navrhol,aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom všeobecných súdov v napadnutom konaníako celku, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trovkonania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

1.   Sťažovateľ   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   namietalporušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru. Podstata jehoargumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišnýnázor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž samaosebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejodôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdudospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   najvyšší   súdzrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   sťažovateľa,a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil,prečo   v danom   prípade   nie   je   založený   sťažovateľom   tvrdený   dôvod   prípustnosti   jehodovolania podľa § 237 písm. f) OSP, teda že mu postupom súdu nebola odňatá možnosťkonať pred súdom. Namietaná skutočnosť, že sťažovateľ sa nachádzal v čase odvolaciehoa dovolacieho konania vo výkone väzby, nemala vplyv na výkon jeho procesných práv,ktoré napokon aj realizoval (podal dovolanie, pozn.), pričom ostatné dôvody, ktoré uviedolv dovolaní (prílišný formalizmus, arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov,spravodlivosť a pod.) zjavne nezakladajú tento ním namietaný dôvod prípustnosti dovolania.Ďalšou námietkou sťažovateľa bolo, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, žekrajský súd ho neupovedomil „do väzby“ o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť požiadaťkrajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami podľa § 214 ods. 3OSP, ktorým by krajský súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku aj doústavu na výkon väzby, pokiaľ tak neurobil, postačoval postup podľa § 156 ods. 3 OSP, tedaoznámenie na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Keďžesťažovateľ netvrdil, že krajský súd nepostupoval podľa § 156 ods. 3 OSP, a zároveň netvrdil,že požiadal krajský súd o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, nebolv okolnostiach prípadu postup krajského súdu zaťažený vadou podľa § 237 písm. f) OSP.Vychádzajúc z uvedeného a odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorýkonštatoval   neexistenciu   dovolateľom   tvrdeného   dôvodu   prípustnosti   dovolania,   zasúčasného konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 OSP ústavný súd dospel k záveru,že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého uznesenia akocelok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené. Najvyšší súdsa   ústavne   súladným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   sťažovateľa.Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdupresvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že ajtúto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nie   jedôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právnynázor všeobecného súdu svojím vlastným.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanéhok jeho   dovolaniu,   ústavný   súd   vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uzneseniakonštatuje,   že   vyjadrenie   žalovaného   neprinieslo   žiadne   relevantné   skutočnosti   alebotvrdenia, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o dovolaní. Napokon ani sťažovateľnetvrdil opak, preto ústavný súd dospel k záveru, že vyjadrenie k odvolaniu nemalo zásadnývplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu, preto ústavný súd dospel k záveru, že aj tátonámietka sťažovateľa je neopodstatnená (m. m. IV. ÚS 462/2010).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a identického základného práva podľačl. 36 ods. 1 listiny nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťsťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmuznesením   najvyššieho   súdu,   považujúc   ho   za   arbitrárne   odmietol   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

1.2   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tiež   namietal,   že   napadnutým   uznesenímnajvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13dohovoru.

Ústavný súd rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6ods. 1 dohovoru nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľačl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovorumusí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení inéhopráva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenémukráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi   podarí   preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušeniapráv garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudokz 27. 4. 1988,   séria   A,   č.   131,   rovnako   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.   III. ÚS 24/2010,sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravynie   je   závislá   ani   na   istote   na   priaznivom   výsledku   konania   a   samotná   skutočnosť,že v konkrétnom   prípade   sťažovateľovi   nebola   na   základe   inak   účinného   prostriedkunápravy   poskytnutá   náprava   vôbec,   resp.   v   dostatočnej   miere,   ešte   nie   je   dostatočnápre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušeniadaného práva [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Vilvarajaha ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudokESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34].

Citovaná   judikatúra   ESĽP   potvrdzuje   zrejmú   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, žek porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru. Podľa názoruústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorý   ústavne   konformnýmspôsobom   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   nemôže   predstavovať   porušenie   zákazuodmietnutia   spravodlivosti   v   takom   zmysle,   ako   to   sťažovateľ   namietal.   Ústavný   súduvádza,   že   čl.   13   dohovoru   má   procesný   charakter,   ktorý   zaručuje   všeobecné   právona účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym   orgánom   každému,   kto   sadovoláva   základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   dohovore.   Tento   účinný   prostriedoknápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05,I. ÚS 538/2013).

2.   Sťažovateľ   v ostatnej   časti   svojej   sťažnosti   namietal,   že   v napadnutom   konaníako celku došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľačl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudsképráva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranejlehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolopotrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   jednouzo základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   požiadavkasmerovania   sťažnosti   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z princípu,   podľa   ktoréhosťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sav porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv vo vzťahu k postupu okresnéhoa krajského súdu v napadnutom konaní, je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť sťažovateľabola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany okresného súdua krajského súdu v napadnutom konaní už nemohlo dochádzať, keďže napadnuté konaniebolo   už   právoplatne   skončené   doručením   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľovi4. augusta 2014. Pokiaľ ide o napadnutý postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súduv napadnutom   konaní,   tak   dovolacie   konanie   začalo   doručením   dovolania   sťažovateľazo 7. augusta   2014   na   dovolací   súd,   ktorý   o podanom   dovolaní   rozhodol   napadnutýmuznesením zo 14. januára 2015. Z uvedeného vyplýva, že dovolacie konanie na najvyššomsúde netrvalo ani šesť mesiacov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavneneopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutiavšeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného právazaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súdsťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobnenapr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesnýchnávrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015