znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 437/2013-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   novembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátskou kanceláriou J., s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. R. K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 587/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní o návrhu na zmenu účastníka konania z 12. septembra 2011 vedenom pod sp. zn. 39 Er 587/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej spoločnosti V., s. r. o., finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 437/2013 z 10. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 587/99, ktorým nerozhodol viac ako 22 mesiacov o návrhu sťažovateľky na „pripustenie zmeny účastníkov konania na strane oprávneného“.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr.   3755/2013   zo   16.   októbra   2013   doručeným   ústavnému   súdu 28. októbra   2013,   v   ktorom   uviedol: „Skutkové   okolnosti   uvedené   v   ústavnej   sťažnosti sťažovateľa nenamietame. Dňa 03. 10. 2011 bol Okresnému súdu Bratislava III doručený návrh   na   pripustenie   zmeny   účastníkov   konania   na   strane   oprávneného,   keď   namiesto oprávneného S., a. s... má ďalej vystupovať na strane oprávneného obchodná spoločnosť V., s. r. o. O tomto procesnom návrhu bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 09. 09. 2013. Okresný súd Bratislava III t. č. eviduje cca 60 000 živých exekučných konaní, ktoré je potrebné rozhodnúť rádovo asi o 5 000 procesných rozhodnutí. Vzhľadom na množstvo evidovaných exekučných vecí ako i množstvo vydávaných procesných rozhodnutí došlo v tomto smere k prieťahom v konaní, keď o návrhu na zámenu účastníkov bolo rozhodnuté cca 23 mesiacov po   podaní   návrhu.   Prieťah   v   konaní   bol   odstránený   vydaním   procesného   rozhodnutia. Napriek tejto skutočnosti mám za to, že postavenie sťažovateľa v tomto konaní vo vzťahu k reálnemu výkonu exekúcie nebolo neistým a to z pohľadu dĺžky rozhodovania o zmene účastníkov na strane oprávneného, nakoľko do právoplatného rozhodnutia o tejto zmene táto skutočnosť nebráni pokračovaniu exekučného konania a v prípade, že by bez vydania tohto procesného rozhodnutia došlo k uspokojeniu nároku oprávneného, ktorým bola S., a. s., tak zároveň je uspokojený aj nárok oprávneného V., s. r. o. na základe zmluvy o postúpení   pohľadávky.   Z   uvedeného   dôvodu   namietam   priznanie   finančného zadosťučinenia,   keď   napriek   vzniknutým   prieťahom   priznanie   takéhoto   finančného zadosťučinenia v tomto prípade nie je odôvodnené. Požadovaný nárok z titulu morálneho zadosťučinenia viac ako trojnásobne prekračuje vymáhanú istinu.“

Rovnakú skutočnosť, čo sa týka rozhodnutia okresného súdu, zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním doručeným ústavnému súdu 11. novembra 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Najmä   konštatujeme,   že   prieťah   v   konaní   do   dnešného   dňa   nebol   odstránený. Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. 09. 2013, č. k. 39 Er/587/1999-35, síce došlo k pripusteniu zmeny účastníka konania na strane oprávneného, toto uznesenie však   doposiaľ   nie   je   právoplatné,   teda   stále   nie   sme   účastníkmi   exekučného   konania (právoplatnosť uznesenia bola zisťovaná telefonicky na Okresnom súde Bratislava III dňa 06. 11. 2013).   Nemôžeme   teda   doposiaľ   vykonávať   procesné   práva   oprávneného v exekučnom konaní.

Nemožnosť realizácie týchto práv pritom nie je zanedbateľná. Oprávnený totiž svojou procesnou aktivitou môže do značnej miery prispieť k včasnejšiemu uspokojeniu právneho nároku vyplývajúceho z exekučného titulu. Napríklad realizáciou práva nahliadať do spisov môže oprávnený reálne kontrolovať tak činnosť súdneho exekútora ako aj exekučného súdu a pri ich nečinnosti voliť právne dostupné prostriedky nápravy (napríklad podať návrh na zmenu exekútora).

V posudzovanej veci sme v dôsledku nemožnosti realizácie našich procesných práv okrem   iného   nemohli   zistiť,   čo   je   príčinou,   že   počas   viac   ako   14   rokov   od   začatia exekučného   konania   nedošlo   k   vymoženiu   pohľadávky   a   nemohli   sme   na   tieto   príčiny reagovať zodpovedajúcim spôsobom, či už procesnými úkonmi, hmotnoprávnymi úkonmi alebo iným konaním smerujúcim k uspokojeniu našej pohľadávky.

Najmä   sme   nemohli   zistiť,   že   súdny   exekútor   od   počiatku   nemôže   vo   veci   plne realizovať všetky oprávnenia vyplývajúce z Exekučného poriadku, pretože povinný v 4. rade podal   dňa   16.   08.   1999   námietky   proti   exekúcii,   o   ktorých   porušovateľ   rozhodol   až uznesením zo dňa 16. 09. 2013, č. k. 39 Er/587/1999-36, teda po viac ako 14 rokoch od ich podania.   Ani   v   súčasnosti   nemôže   exekútor   vo   veci   riadne   konať,   keď   uznesenie   o zamietnutí námietok nie je doposiaľ právoplatné.

Naše   právne   postavenie   bolo   počas   rozhodovania   o   návrhu   na   zmenu   účastníka konania   neisté   a   je   neisté   doposiaľ,   keďže   nie   sme   účastníkom   exekučného   konania (uznesenie   o   pripustení   zmeny   nie   je   doposiaľ   právoplatné).   Porušovateľ   totiž   pri rozhodovaní o podanom návrhu na zmenu účastníka konania musel z úradnej povinnosti posudzovať splnenie zákonných podmienok na pripustenie zmeny a teoreticky prichádzalo do úvahy i rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania na strane oprávneného. V súčasnosti povinní môžu predmetné uznesenie napadnúť odvolaním, teda stav právnej neistoty naďalej pretrváva.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   26/95, I. ÚS 47/96, III. ÚS 116/02).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3). Za súčasť   prvého   kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri kritériá   zohľadňuje   pri   namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva.

1. Pri posúdení veci podľa prvého kritéria ústavný súd z priebehu posudzovaného konania   nezistil   také   osobité   okolnosti   prípadu,   ktoré   by   poukazovali   na   právnu   alebo skutkovú zložitosť namietaného exekučného konania, v ktorom okresný súd nerozhodol o návrhu na pristúpenie zmeny účastníka na strane oprávneného.

2.   Správanie   sťažovateľky   je   druhým   kritériom,   pomocou   ktorého   ústavný   súd zisťuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní. Sťažovateľka sa domáha v exekučnom konaní vstupu do konania namiesto súčasného oprávneného, ktorý jej postúpil pohľadávku na   základe   Zmluvy   o   postúpení   pohľadávky.   Ústavný   súd   konštatoval,   že   správanie sťažovateľky nebolo príčinou namietanej dĺžky konania.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu.

V   postupe   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   jeho   nečinnosť   od   podania   návrhu sťažovateľky „na zmenu účastníka konania“, t. j. od 3. októbra 2011 až do 9. septembra 2013, keď pripustil zmenu oprávneného.

Na základe toho ústavný súd konštatuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu počas uvedeného obdobia.

Tvrdenie   predsedu   okresného   súdu   o   jeho   personálnom   poddimenzovaní   nie   je možné vziať do   úvahy. V   súlade s medzinárodným   štandardom   uplatňovania dohovoru platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu a vo väzbe na to neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené   skutočnosti   vyúsťujú   do   záveru,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 587/99 porušené boli.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa čl. 127 ods.   1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. V zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Keďže okresný súd 9. septembra 2013 rozhodol o návrhu sťažovateľky, stratila jej sťažnosť   opodstatnenosť.   Z   toho   dôvodu   neprikázal   konať   okresnému   súdu,   ako   to požadovala v petite svojej sťažnosti.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd vzal pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia do úvahy najmä to, že okresný súd o jej návrhu na zmenu oprávneného rozhodol 9. septembra 2013, teda v čase konania pred ústavným súdom, čo považoval vzhľadom na intenzitu porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za dostatočný prostriedok nápravy v danej veci.

Ústavný súd preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľky trovy konania vyčíslil sumou 331,12   € za dva   úkony   právnej   služby a   vo   vyjadrení   k   stanovisku   okresného   súdu   si uplatnil trovy za tri úkony právnej služby v celkovej sume 496, 69 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená suma za dva úkony   je totožná   so   sumou   vypočítanou   ústavným súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   preto   trovy   právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 3 výroku nálezu) za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti), 2 x režijný paušál a k tomu 20 % DPH.

Za tretí úkon - vyjadrenie sťažovateľky zo 7. novembra 2013 ústavný súd trovy konania   nepriznal,   pretože   v   ňom   neuviedla   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   prispeli k objasneniu veci.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2013