znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 437/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., B., zastúpenej advokátkou Mgr. Z.   N.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená   sťažnosť   A.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre namietané   porušenie   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2009.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania v postavení navrhovateľky o určenie vlastníckeho práva vedeného okresným súdom, a to na základe návrhu podaného 24. apríla 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 20. decembra 2011 sa   konalo pojednávanie, „na ktorom bol zároveň vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu zamietol.

Keďže   sťažovateľke,   i napriek   tomu,   že   rozsudok   bol   vyhlásený   na   pojednávaní, konanom   dňa   20.12.2011,   nebolo   doručené   písomné   vyhotovenie   rozsudku,   požiadala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo dňa 2.3.2012 o zaslanie písomného vyhotovenie rozsudku.

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   sťažovateľke   prostredníctvom   jej   právnej zástupkyne doručené až po písomnej žiadosti, dňa 26.3.2012, t. j. po viac ako 3 mesiacoch od   jeho   vyhlásenia,   a to   bez   akéhokoľvek   predchádzajúceho   upozornenia,   resp. informovania   zo   strany   súdu.   Pre   úplnosť   uvádzame,   že   podaním   zo   dňa   4.4.2012 odoslaným   na   poštovú   prepravu   dňa   5.4.2012   podala   sťažovateľka   proti   rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 4C 74/2009-140 zo dňa 20.12.2011 odvolanie, o ktorom do dnešného dňa nebolo právoplatne rozhodnuté.

S poukazom na vyššie uvedený priebeh konania a postup súdu po vyhlásení rozsudku a v konečnom dôsledku pretrvávajúcu právnu neistotu, keď vo veci nebolo do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté, podala sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola doručená Okresnému súdu Pezinok dňa 12.4.2012.“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľky ako čiastočne dôvodnú a zároveň sa jej za prieťahy ospravedlnil“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností formulovala sťažovateľka záver o porušení jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom konaní okresného súdu.

Sťažovateľka na základe toho v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na   ďalšie   konanie   a vo   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov „zaručené v ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd“ postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2009, prikázal okresnému súdu v uvedenom konaní konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 74/2009, ktoré podľa jej vyjadrenia nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   v súvislosti   s priebehom   namietaného   konania   poukazuje na   to,   že vo veci   sťažovateľky   bolo   meritórne   rozhodnuté   rozsudkom   okresného   súdu   ako   súdu prvého   stupňa   20.   decembra   2011,   ďalej   že   uvedený   rozsudok   okresného   súdu   jej   bol doručený 26. marca 2012, teda   pred podaním jej sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorú sťažovateľka doručila okresnému súdu 12. apríla 2012.

Vzhľadom na to, že uvedený rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaním sťažovateľky (5. apríla 2012), ústavný súd zisťoval, kedy okresný súd predkladal opravný prostriedok spolu so spisovým materiálom Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V nadväznosti na to ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že opravný prostriedok spolu so spisovým materiálom bol predložený krajskému súdu 18. mája 2012. Na základe zistení ústavného súdu v čase rozhodovania o tejto sťažnosti nebolo o podanom opravnom prostriedku nadriadeným súdom rozhodnuté.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu do   základných práv,   a v prípade,   že už k zásahu došlo,   aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95).

Nadväzne   na   to   ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   poskytuje   ochranu   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn. 4   C   74/2009 z 20. decembra   2011   a na   základe   podaného   opravného   prostriedku predložil   spisový materiál na rozhodnutie krajskému súdu 18. mája 2012.

Sťažnosť   sťažovateľky   obsahujúca   námietku   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená až 16. júla 2012, teda po prijatí meritórneho rozhodnutia okresného súdu z decembra 2011 v danej veci a tiež až po predložení spisového materiálu s podaným opravným prostriedkom odvolaciemu súdu (18. mája 2012).

V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať, pretože táto bola uplatnením opravného prostriedku prenesená krajskému súdu. Okresný súd teda v danej etape konania nemohol ovplyvniť priebeh konania a ani porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Prijatím   meritórneho   rozhodnutia,   jeho doručením procesným stranám a následným predložením podaného opravného prostriedku spolu so spisovým materiálom nadriadenému súdu okresný súd vykonal všetky relevantné úkony   smerujúce k nastoleniu právnej istoty   sťažovateľky a svoju   úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   to   vo   vzťahu   k postupu   okresného   súdu,   bola pre sťažovateľku   časovo   ohraničená   obdobím,   počas   ktorého   prebiehalo   v   jej   veci prvostupňové   konanie.   V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   náležité   pripomenúť známu zásadu rímskeho práva „bdelým patrí právo“. Ústavnému súdu tiež neušlo, že aj sťažnosť   na   prieťahy   predsedovi   okresného   súdu   sťažovateľka   podala   (formálne)   až 14. apríla 2012, teda po doručení rozsudku okresným súdom 26. marca 2012.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08, III. ÚS 190/2011).

Celkom   na   záver   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   toto   rozhodnutie nebráni   sťažovateľke   v tom,   aby   sa   opätovne   domáhala   na   ústavnom   súde   nápravy v prípade, ak by po prípadnom vrátení veci zo strany odvolacieho súdu na ďalšie konanie okresnému súdu dochádzalo v konaní k prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012