znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 437/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., H., t. č. vo výkone trestu R., zastúpeného JUDr. H. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. augusta 2010   doručená   sťažnosť   R.   P.,   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr. H.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namieta porušenie čl. 17 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006.Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bol   právoplatným rozsudkom   Mestského   súdu   Brno   v Českej   republike   (ďalej   len   „rozsudok   ČR“) sp. zn. 1 T 38/2001 z 21. mája 2005 uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   Ntc   4/06   z 3.   apríla   2006   bol   rozsudok   ČR v zmysle ustanovení § 518 ods. 1 a   3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s prihliadnutím na ustanovenie § 515 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku uznaný na území Slovenskej republiky, pričom bolo zároveň   v zmysle   §   517   ods.   2   Trestného   poriadku   vyslovené,   že   vo   výkone   trestu uloženého rozsudkom ČR sa bude pokračovať bez jeho premeny. Uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tcud 4/06 z 22. februára 2007 bola   sťažovateľovi   do   výmery   trestu   uloženého   uznaným   rozsudkom   ČR   započítaná v zmysle ustanovenia § 521 ods. 6 Trestného poriadku väzba v cudzine v trvaní od mája 2000 do 22. augusta 2001 a trest odňatia slobody už vykonaný v cudzine od 21. septembra 2003 do odovzdania sťažovateľa na výkon trestu odňatia slobody na územie Slovenskej republiky, teda do 19. januára 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že už v predchádzajúcom období mu bol rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   6/97   z 13.   februára   1997   uložený   trest   odňatia   slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov a do tohto trestu mu bola započítaná doba väzby v trvaní od   13.   februára   1995   do   13.   februára   1997,   pričom   výkon   zvyšku   trestu   nastúpil 1. mája 2010. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998 mu bol uložený   ďalší   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   8   rokov   a 4   mesiace   s predpokladaným nástupom výkonu trestu k 1. januáru 2019.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o uznaní rozsudku   ČR   mal   zohľadniť   skutočnosť,   že   mu   boli   v Slovenskej   republike   uložené   aj spomínané tresty odňatia slobody podľa rozsudkov   sp. zn. 3 T 6/97 z 13. februára 1997 a sp. zn. 5 T 142/97 z 10. marca 1998, ktoré ešte nevykonal, a na základe tejto skutočnosti mal krajský súd v jeho prípade aplikovať ustanovenie § 517 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „Cudzie rozhodnutie sa uzná tak, že trest v ňom uložený slovenský súd nahradí   trestom,   ktorý   by   mohol   uložiť,   ak   by   v   konaní   o   spáchanom   trestnom   čine rozhodoval.   Slovenský   súd   nesmie   pritom   uložiť   trest   prísnejší,   ako   bol   trest   uložený v cudzom rozhodnutí, ani ho premeniť na iný druh trestu.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že v okolnostiach jeho prípadu bolo použitie ustanovenia § 517 ods. 2 Trestného poriadku nesprávne („ak dĺžka trvania a druh trestu odňatia slobody uloženého uznávaným cudzím rozhodnutím sú zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky,   súd   v   rozhodnutí   o   uznaní   súčasne   rozhodne,   že   sa   bude   vo   výkone   trestu uloženého cudzím rozhodnutím pokračovať bez jeho premeny podľa odseku 1. Tento postup je vylúčený, ak súd uzná cudzie rozhodnutie len pre niektorý z viacerých trestných činov, ktorých sa cudzie rozhodnutie týka.“).

Sťažovateľ poukazuje na to, že po sčítaní dĺžok ešte nevykonaných častí všetkých uložených trestov by mal „dohromady vykonať (bez dvojročnej vykonanej väzby) trest odňatia slobody v trvaní 27 rokov“.

V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza, že „Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 trest odňatia slobody sa ukladá najviac 15 rokov. Podľa § 517 ods. 1 Tr. por.   cudzie   rozhodnutie   sa   uzná   tak,   že   trest   v   ňom   uložený   slovenský   súd   nahradí trestom, ktorý by mohol uložiť ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval. Slovenský   súd   nesmie   pritom   uložiť   trest   prísnejší   ako   bol   trest   uložený   v   cudzom rozhodnutí ani ho premeniť na iný druh trestu. Na základe vyššie uvedených ustanovení trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006   a   s   poukazom,   že   mi   ani   v   jednej   z posudzovaných trestných vecí nebol uložený výnimočný trest, alebo trest odňatia slobody doživotie mal Krajský súd v Košiciach v trestnej veci vedenej pod sp. zn. Ntc 4/06 podľa § 517 ods.1 Tr. por. trest uložený v cudzom rozhodnutí nahradiť trestom, ktorý by bol započítaný   nevykonaného   trestu   odňatia   slobody   v   trestných   veciach   vedených   na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod sp. zn. 3T 6/97 a 5T 142/97 neprevýšil 15 rokov. Použitie vyššie uvedených ustanovení starého trestného zákona účinného do 1. januára 2006 je výhodnejšie pre obvineného ako použitie obdobných ustanovení trestného zákona účinného od 1.januára 2006, pretože podľa týchto ustanovení by mohol byť   uložený trest, ktorý by spolu s nevykonanými trestami v iných veciach neprevyšoval 25 rokov.“. Opierajúc   sa   o uvedenú   argumentáciu,   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu, aby vo veci takto rozhodol:

„1./ Základné právo sťažovateľa, právo na súdnu a inú právnu ochranu, zaručené Ústavou   Slovenskej   republiky,   bolo   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   Košice   pod č. k. Ntc 4/06, porušené.

2./ Ústavný súd ruší napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 4/06   a vec   vracia   Krajskému   súdu   v Košiciach,   aby   v potrebnom   rozsahu   znova prerokoval a rozhodol.

3./ Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré je Krajský súd Košice povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4./ Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že z formálneho hľadiska sa sťažnosť   vyznačuje   nedostatkom   v podobe   nesprávnej   slovnej   špecifikácie   námietky porušenia   ústavy,   kde   sťažovateľ   namietané   porušenie   čl.   17   ods.   2   a čl.   49   ústavy nesprávne označil jednak v odôvodnení sťažnosti ako „základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 49 a čl. 17 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb.“ , ako aj v petite sťažnosti ako „Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu,   zaručené Ústavou Slovenskej republiky“. Ústavný súd uvedený nedostatok sťažnosti preklenul bez toho, aby sťažovateľa vyzýval na opravu a vychádzajúc z celého kontextu sťažnosti ustálil v predmete konania námietku porušenia čl. 17 ods. 2 a čl. 49 ústavy.

Po preskúmaní obsahu sťažnosti ústavný súd zistil existenciu procesnej prekážky podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľom formulovaná námietka už   bola   predmetom   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorý   o nej   rozhodol   na   základe predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 21. mája 2010 (ďalej len „sťažnosť z 21. mája 2010“), a to svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 248/2010 zo 17. júna 2010,   ktorým   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   podanú   oneskorene.   V sťažnosti z 21. mája 2010 sťažovateľ námietku týkajúcu sa rozsudku krajského súdu sp. zn. Ntc 4/06 z 3. apríla 2006 síce nevymedzil bližšou špecifikáciou porušených základných práv alebo slobôd, ale jej argumentácia spočívala rovnako v námietke nesprávnej aplikácie ustanovení § 517 Trestného poriadku.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010