znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 437/08-35

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 17.   decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   N.   I.,   štátneho   príslušníka   Ruskej   federácie, t. č. vo vydávacej   väzbe,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   Š.,   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Protokolu   č.   6   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N. I.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2008 doručená sťažnosť A. N. I., štátneho príslušníka Ruskej federácie, t. č. vo vydávacej väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr.   M.   Š.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl. 16 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“), práva   podľa čl. 3 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „protokol   č.   6   k   dohovoru“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je občanom Ruskej federácie a jej príslušnými orgánmi   je   stíhaný   za   trestný   čin   banditizmu   za   priťažujúcich   okolností   a trestný   čin siahnutia na život pracovníka orgánov právnej ochrany, keď ako člen bandy mal podľa predchádzajúcej   dohody   so   skupinou   ďalších   osôb   zavraždiť   v Čečensku   dvoch pracovníkov Ministerstva vnútra Ruskej federácie.

Z obsahu   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   pod   falošnou   identitou   vstúpil na územie Slovenskej republiky, kde požiadal o azyl, ktorý mu nebol poskytnutý, pričom mu   nebola   poskytnutá   ani   doplnková   ochrana,   a   príslušnými   orgánmi   bolo   zároveň rozhodnuté, že v jeho prípade neexistujú prekážky jeho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k odhaleniu jeho pravej identity.

Potom, ako Generálna prokuratúra Ruskej federácie (ďalej len „GPRF“) požiadala slovenské orgány o vydanie sťažovateľa za účelom jeho trestného stíhania, 23. mája 2008 Krajská   prokuratúra   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   podala   návrh na rozhodnutie, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné. Na základe toho Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 3. septembra 2008 na verejnom zasadnutí uznesením č. k. Ntc 8/2006-317 rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   prokurátor   krajskej   prokuratúry   sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné.

Sťažovateľ sa domnieva, že aj napriek tomu, že extradičné konanie je podľa nášho právneho   poriadku   –   Trestného   poriadku   rozdelené   medzi   všeobecné   súdy   a ministra spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“),   ktorý   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte nerozhodol, za jediný účinný prostriedok ochrany svojich   práv   považuje   za   daných   okolností   práve   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu. Toto svoje tvrdenie odôvodňuje tým, že minister spravodlivosti nemá zákonnú povinnosť nepovoliť   jeho   vydanie   do   Ruskej   federácie,   ak   by   mu   hrozilo   mučenie   či   trest   smrti, ale má len právo tak učiniť. Sťažovateľ poukázal aj na to, že z dikcie zákona nemožno predvídať, kedy minister spravodlivosti rozhodne, ako aj to, či by vôbec zohľadnil jeho argumenty pre neprípustnosť jeho vydania.  

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberal možným porušením jeho základného práva podľa   čl. 16 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru   v prípade jeho vydania do Ruskej federácie. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že zmluvné štáty majú záväzok nevydať osobu do   krajiny,   v ktorej   by   mohla   byť   vystavená   zaobchádzaniu   nezlučiteľnému   s obsahom čl. 3 dohovoru.

Okrem   toho   sťažovateľ   poukázal   na   situáciu   v Ruskej   federácii,   pričom   svoje tvrdenia   oprel   o „správy   mimovládnych   organizácií,   správy   medzištátnych   organizácií, správy iných štátov hodnotiacich situáciu v Ruskej federácii, ako aj správy z médií, ktoré sú relevantné pre tento prípad“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru, teda k problematike mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania okrem iného uviedol:

«Ministerstvo zahraničných vecí USA, správa o dodržiavaní práv v RF z marca 2008 pokrývajúca obdobie roka 2007, časť Väzenské podmienky: Väzenské podmienky zostávajú aj naďalej extrémne kruté a často život ohrozujúce. Federálna služba pre výkon uložených trestov Ministerstva spravodlivosti (FSIN) spravuje väzenský systém centrálne z Moskvy... V júli   2007   bolo   uväznených   889   600   väzňov,   čo   v   porovnaní   s   júlom   2005   vzrástlo o 101 000. Podľa oficiálnych štatistik približne 2 000 osôb zomrelo vo vyšetrovacej väzbe v roku 2004 (je to posledný rok, pre ktorý sú dostupné oficiálne štatistiky). Podľa FSIN percento   úmrtnosti   medzi   väzňami   vzrástlo   o 12   %.   Väčšina   zomrela   v   dôsledku   zlých hygienických podmienok alebo nedostatku zdravotnej starostlivosti (vedúcou príčinou smrti bola srdečná choroba). Tlač uvádza, že s väzňami je zle zaobchádzané, že zvyknú byť poranení   alebo   zomrú   počas   odňatia   slobody   vo   väzbe.   V   niektorých   prípadoch   bolo zaznamenané   bežné   zneužívanie   moci   zo   strany   väzenskej   stráže...   Zneužívanie   väzňov zo strany spoluväzňov pokračovali. Násilie medzi väzňami, vrátane bitiek a znásilňovania, bolo bežné. Existujú kastové systémy vynucované väzňami, v rámci ktorých informátori, homosexuáli, násilníci, znásilňované osoby, a ďalší boli „nedotknuteľní“ a bolo s nimi zle zaobchádzané, s malou ochranou alebo žiadnou ochranou zo strany väzenských autorít. Väzenské zariadenia zostávajú preplnené, avšak objavili sa správy o menších zlepšeniach... Nápravné   pracovné   kolónie   poskytovali   väzňom   o   niečo   viac   slobody   pohybu,   avšak väzenská   stráž   väzňov   ponižovala,   bila   a   nechávala   vyhladovať. Podľa   mimovládnej organizácie Pre ľudské práva, väzenská stráž neumožňuje pozorovateľom a obhajcom vstup do 41 zo 765 väzení - ide o väzenia s najvyšším počtom prípadov mučenia. V roku 2006 verejný   ochranca   práv   vyšetroval   2   966   sťažnosti,   ktoré   obdržal   od   väzňov. Podľa Generálnej prokuratúry okolo 8 000 pracovníkov v trestnom systéme bolo zodpovedných za vážne porušenia ľudských práv v roku 2006. Od roku 2004 autority odmietajú poskytnúť Medzinárodnému   výboru   Červeného   kríža   pristúp   k   osobám   ktoré   sú   zaistené   v   rámci konfliktu   v   Čečensku,   a   Červený   kríž   bol   preto   nútený   suspendovať   svoje   návštevy v zaisťovacích centrách...

Institute for war and peace reporting zaznamenal v článku „Ruské väzenské peklo pre Čečencov“ z februára 2007 nasledovné: Obvinenia zo široko-rozšíreného zneužívania Čečencov   držaných   v   Ruských   väzeniach,   a   tvrdenia,   že   veľa   z   nich   bolo   odsúdených na základe falošných obvinení. V septembri 2004 K. bol zatknutý v jeho domovskom meste G.   maskovanými   mužmi   z   bezpečnostných   služieb.   23-ročný   študent,   ktorý   čiastočne pracoval ako policajt bol odvedený a neskôr podpísal priznanie pod nátlakom... Podmienky Čečencov držaných v Ruských väzeniach sú bežne opisované ako desivé, a brutalita voči Čečenským   väzňom   je   obrovská.   Podľa   K.   matky,   väzenie   S.,   ktoré   navštívila, je „najhoršie“. Avšak väzni nehovoria o tom nahlas, pretože by boli ubití na smrť...»Sťažovateľ v sťažnosti uviedol aj argumenty na podporu svojich tvrdení, že v prípade jeho vydania do Ruskej federácie by mohol byť vystavený trestu smrti. V tejto súvislosti uviedol: «Tlačová agentúra Inter Press Service v článku z novembra 2007 „Trest smrti - Rusko: Duma ponecháva trest smrti“: Štátna duma konči svoje štvorročné funkčné obdobie, ponechávajúc dôležitú legislatívu, vrátane zákazu trestu smrti, nedoriešenú. Návrh zákona ohľadne ratifikácie šiesteho protokolu zakazujúceho trest smrti bol prediskutovaný viackrát, avšak nikdy nebol dostatok hlasov k vyriešeniu problému. Preto by to malo byť prioritou ďalšej dumy... Komisár Rady Európy opakovane varoval, že jeho organizácia neplánuje skončiť s monitorovacou misiou do Ruska dokiaľ Moskva úplne nezakáže trest smrti. Rada Európy monitoruje napĺňanie Ruských povinnosti, ku ktorým sa zaviazali pred 10timi rokmi kedy sa krajina stala členom Rady Európy. Rusko je jedinou Európskou krajinou, ktorá ešte trest smrti nezakázala, aj keď sľúbila, že tak urobí po vstupe do Rady Európy...

Stránka Legislation Online uvádza o treste smrti v Rusku nasledovné (posledný krát aktualizované v roku 2007):

Stav: de facto odstránený Právny rámec: Ústava RF uvádza trest smrti, až do jeho zrušenia, ako výnimočný trest   za   obzvlášť   závažné   trestné   činy   proti   životu   (článok   20   ods.   2   Ústavy).   Trestný zákonník RF predpisuje trest smrti pre 5 zločinov: vražda za priťažujúcich okolnosti, pokus o   vraždu   verejného   činiteľa,   pokus   o   vraždu   osoby   vykonávajúcej   spravodlivosť   alebo predbežné vyšetrovanie, pokus o vraždu súdneho orgánu, a genocída.

Po vstúpení do Rady Európy 28. februára 1996, RF sa zaviazala zaviesť moratórium na popravy a ratifikovať Protokol č. 6 k EDĽP do troch rokov. Prezidentský dekrét vydaný 16. mája 1996 požadoval od vlády, aby pripravila návrh zákona, ktorým sa bude ratifikovať Protokol č. 6. Návrh zákona bol predložený parlamentu 6. augusta 1999. K dňu 30. júna 2007   RF   stále   neratifikovala   tento   Protokol.   Parlamentné   zhromaždenie   Rady   Európy opakovane vyzývalo RF k zrušeniu trestu smrti a dokončeniu ratifikácie Protokolu č. 6. Komisár pre ľudské práva rady Európy tiež vyzval RF k čo najskoršej ratifikácii Protokolu. RF potvrdila, že legislatívne zrušenie trestu smrti je jedným z cieľov súdnych a právnych reforiem,   ktoré   momentálne   prebiehajú,   a   že   vládne   oddelenia   intenzívne   pracujú na príprave ratifikácie Protokolu a zavedení relevantných noviel a dodatkov k Trestnému zákonníku, Trestnému poriadku a Zákonníku pre výkon trestov...

V roku 1996 prezident zaviedol moratórium tak na ukladanie ako aj výkon trestu smrti (stalo sa tak prezidentským dekrétom č. 724). Navyše, rozsudok Ústavného súdu uložil dočasný zákaz trestov smrti 2. februára 1999. 15. novembra 2006 štátna duma rozšírila moratórium na trest smrti na ďalšie 3 roky, do začiatku roka 2010.

Ruská Ústava garantuje právo na súdne konanie za účasti poroty v prípadoch kedy je potenciálne možné uloženie trestu smrti. V súlade s týmto ustanovením, Ústavný súd prijal rezolúciu zakazujúcu ukladanie trestu smrti a to do času kým súdne procesy s účasťou poroty   nebudú   v   celej   RF   riadne   zavedené.   V   čase   vydania   rezolúcie   súdne   procesy s porotou boli funkčné len v 9tich z 89 Ruských obvodov. Zavedenie týchto procesov po celej krajine odstráni zákaz, ktorý Ústavný súd uložil na ukladanie trestov smrti.

Komisia   OSN   pre   ľudské   práva   vyjadrila   obavy,   že   súčasné   moratórium   bude automaticky ukončené keď začne riadne fungovať porotný súd a vyzvala RF na zrušenie trestu smrti de iure pred vypršaním moratória a tiež k pristúpeniu k Druhému Opčnému Protokolu Medzinárodného paktu o obč. a polit. právach.

3. júna 1999 prezident premenil všetky uložené tresty smrti na tresty odňatia slobody na doživotie alebo na 25 rokov.

Spôsob popravy: zastrelenie (článok 186 Zákonníka o výkone trestov) Štatistiky: Tresty smrti - žiadny

Popravy - žiadna...»

V závere sťažovateľ vyjadril názor, že tým, že najvyšší súd pripustil jeho vydanie do Ruskej   federácie,   vytvoril   situáciu,   v ktorej   je   predpoklad,   že   môže   byť   vystavený zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom čl. 16 ods. 2 ústavy, čl. 3 dohovoru, ako aj čl. 1 protokolu č. 6 k dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie, rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné právo sťažovateľa nebyť mučený ani podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu vyplývajúce z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   6   Tost   13/2008   zo   29.   októbra   2008   o   prípustnosti   vydania   A.   N.   I. porušené bolo.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   nebyť   vystavený   trestu   smrti   vyplývajúce   z   čl.   1 protokolu   č.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Tost   13/2008   zo   29.   októbra   2008 o prípustnosti vydania A. N. I. porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Tost   13/2008 zo 29. októbra 2008 o prípustnosti vydania A. N. I. do Ruskej federácie sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   zakazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   a   Ministrovi spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   aby   pokračovali   v   porušovaní   práv   sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR ako aj z čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru, a to najmä takým konaním, ktorého dôsledkom je povolenie vydania A. N. I. do Ruskej federácie, pretože v prípade vydania A. N. I. do Ruskej federácie, A. N. I. skutočne hrozí zaobchádzanie nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 1 protokolu č. 6 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, III. ÚS 32/08).

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 1 protokolu č. 6 k dohovoru trest smrti sa zrušuje. Nikoho nemožno na taký trest odsúdiť ani popraviť.

Podľa § 501 Trestného poriadku vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak

a) ide o občana Slovenskej republiky, okrem prípadu, ak povinnosť vydať vlastného štátneho občana ustanovuje zákon, medzinárodná zmluva alebo rozhodnutie medzinárodnej organizácie, ktorým je Slovenská republika viazaná,

b) ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, v rozsahu ochrany poskytnutej takej osobe osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou; to neplatí, ak ide o osobu, ktorá požiadala v Slovenskej republike o udelenie azylu opakovane a o jej žiadosti o udelenie azylu už bolo právoplatne rozhodnuté,

c) trestné stíhanie alebo výkon trestu odňatia slobody sú podľa právneho poriadku Slovenskej republiky premlčané,

d) čin, pre ktorý sa vydanie žiada, je trestným činom len podľa právneho poriadku dožadujúceho štátu, nie však podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,

e)   trestný   čin,   pre   ktorý   sa   vydanie   žiada,   má   výlučne   politický   alebo vojenský charakter,

f)   trestný   čin   bol   spáchaný   na   území   Slovenskej   republiky,   okrem   prípadov, keď s ohľadom   na   osobitné   okolnosti   spáchania   trestného   činu   treba   dať   prednosť vykonaniu trestného stíhania v dožadujúcom štáte z dôvodov náležitého zistenia skutkového stavu, výmery trestu alebo jeho výkonu,

g) osoba bola pre trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, už právoplatne odsúdená alebo oslobodená slovenským súdom, alebo

h)   vyžiadaná   osoba   nebola   za   trestný   čin   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   v   čase   jeho   spáchania   trestne   zodpovedná,   alebo   sú   iné   dôvody   vylučujúce jej trestnú zodpovednosť.

Podľa   §   509   ods.   1   Trestného   poriadku   po   skončení   predbežného   vyšetrovania rozhodne súd na návrh prokurátora o prípustnosti vydania vyžiadanej osoby do cudziny a po právoplatnosti svojho rozhodnutia predloží vec ministerstvu spravodlivosti.

Podľa § 510 ods. 2 Trestného poriadku ak súd vyslovil, že vydanie osoby do cudziny je   prípustné,   môže   minister   spravodlivosti   rozhodnúť,   že   vydanie   vyžiadanej   osoby nepovolí, ak

a) je dôvodná obava, že trestné konanie v dožadujúcom štáte nezodpovedalo alebo by nezodpovedalo zásadám článkov 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   alebo   trest   odňatia   slobody   uložený   alebo   predpokladaný   v   dožadujúcom   štáte by nebol vykonaný v súlade s požiadavkami článku 3 tohto dohovoru,

b) je dôvodná obava, že vyžiadaná osoba by v dožadujúcom štáte bola vystavená prenasledovaniu z dôvodu jej pôvodu, rasy, náboženstva, príslušnosti k určitej národnostnej alebo   inej   skupine,   jej   štátneho   občianstva   alebo   pre   jej   politické   názory   alebo že by sa z týchto dôvodov zhoršilo jej postavenie v trestnom konaní alebo pri výkone trestu odňatia slobody,

c)   vyžiadaná   osoba   by   vzhľadom   na   jej   vek   a   osobné   pomery   pri   zohľadnení závažnosti   trestného   činu,   z   ktorého   je   obvinená,   bola   vydaním   do   cudziny   zrejme neprimerane tvrdo postihnutá,

d) za trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, možno uložiť v dožadujúcom štáte trest smrti okrem prípadov, ak sa dožadujúci štát zaručí, že trest smrti nebude uložený, alebo

e) dožadujúci štát žiada o vydanie na vykonanie trestu smrti.

Pri   vytvorení   svojho   právneho   názoru   vyjadreného   vo   výroku   tohto   rozhodnutia ústavný súd vychádzal z obsahu sťažnosti, ako aj z rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.   V tejto   súvislosti   zistil,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   Ntc   8/2006-317 z 3. septembra 2008 bolo rozhodnuté, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie nie je prípustné. Krajský súd tak rozhodol na verejnom zasadnutí na základe návrhu prokurátora krajskej prokuratúry. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že 23. mája 2008 podal   prokurátor   návrh   na   rozhodnutie   o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   –   ruského štátneho občana do Ruskej federácie „pre trestný čin banditizmu podľa § 209 ods. 2 Tr. zák. Ruskej federácie a trestný čin vraždy príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní podľa článku 317 Tr. zák. Ruskej federácie, ktorých sa mal dopustiť tak, že dňa 25. 5. 2001 približne o 15.00 hod. na križovatke ulíc A. a S. v meste G. ako člen ozbrojenej skupiny spolu s ďalšími osobami po predchádzajúcom sprisahaní spáchal vraždu dvoch príslušníkov OMON UVV MVV Ruskej federácie pre Čečenskú republiku M. M. M. a P. A. M.“.

Podľa krajského súdu prokurátor svoj návrh odôvodnil tým, že protiprávne konanie, pre ktoré je sťažovateľ žiadaný orgánmi Ruskej federácie na vydanie, je extradičným činom v zmysle § 499 Trestného poriadku a zároveň konanie sťažovateľa by v čase spáchania jeho skutku bolo podľa právneho poriadku Slovenskej republiky posúdené ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Okrem toho prokurátor argumentoval aj tým, že trestné stíhanie tohto skutku nie je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky premlčané a že z podkladov zaslaných GPRF je zrejmé, že skutok nebol spáchaný na území Slovenskej   republiky   a že   ho   nemožno   pokladať   za   čin   výlučne   politického   alebo vojenského charakteru. Prokurátor poukázal aj na to, že sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky   ocitol   nelegálne, pričom   mu   na základe   jeho žiadosti   nebol   poskytnutý   azyl. Okrem toho dôvodil aj tým, že z odpisu Registra trestov Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je zrejmé, že za trestný čin, pre ktorý je sťažovateľ žiadaný na vydanie príslušným orgánom Ruskej federácie, nebol ani odsúdený, ani oslobodený súdom Slovenskej republiky a taktiež   nebolo   zistené,   aby   sťažovateľ   nebol   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky za svoje protiprávne konanie trestne zodpovedný. Z uznesenia krajského súdu ďalej vyplynulo, že v priebehu predbežného vyšetrovania prokurátor zabezpečil „ako dôkaz materiál poskytnutý Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov, Národným úradom v SR a list Generálnej prokuratúry Ruskej federácie č. 35/3-161-06 z 19. 9. 2006, ktorým garantuje nepoužitie trestu smrti voči A. N. I.“.

Po   zohľadnení   argumentov   prokurátora   krajskej   prokuratúry,   zabezpečených dôkazov, ako aj z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa dospel krajský súd k záveru, že vydanie sťažovateľa nie je prípustné. Tento svoj právny názor odôvodnil okrem iného takto:

„Krajský súd sám vyžiadal pred rozhodnutím správy z Ministerstva zahraničných vecí   Slovenskej   republiky,   ako   aj   správy   z   dokumentačného   strediska   ohľadne   situácii v Čečensku, ktoré sú prístupné na internetovej stránke a dospel k záveru, zhodnotiac vyššie uvádzané   dôkazy   jednotlivo   a   v   ich   súhrne,   že   napriek   záruke   danej   Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie, že vydanie osoby menom A. N. I. na jeho trestné stíhanie do Ruskej   federácie   nie   je   prípustné,   a   to   z   dôvodu   rizika   prípadného   jeho   mučenia, neľudského   zaobchádzania,   ale   aj   rizika   uloženia   trestu   smrti   a   tiež   z   dôvodu, že sa mu nedostane spravodlivého súdneho procesu.

Ruská   federácia   ako   členský   štát   Rady   Európy   podpísala   6.   dodatkový   protokol o zákaze trestu smrti k Dohovoru, no ako jediný členský štát tento protokol doposiaľ stále neratifikovala, a preto nie je ním viazaná.

Zo správy Amnesty International sp. zn. GC EUR 72/2008.001 zo dňa 30. 6. 2008 vyplýva, že aj keď dožadujúca strana sa zaručila v inej trestnej veci, ktorá však súvisí s trestnou vecou A. N. I., že osobe menom A. Č. v prípade vydania na trestné stíhanie do Ruskej federácie budú poskytnuté všetky možnosti ochrany, pomoc advokátov, nebude vystavený   mučeniu   ani   surovým,   neľudským   a   ľudskú   dôstojnosť   ponižujúcou   formou zaobchádzania, nie je možné vzhľadom na ich zistenia sa s týmto stotožniť, nakoľko zistenia z nedávnej minulosti svedčia o opaku.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto krajský súd dospel k záveru, že vydanie osoby A. N.   I.   na   trestné   stíhanie   do   Ruskej   federácie   nie   je   prípustné.   Zároveň   poukazuje aj na ust. § 501 písm. e) Tr. por., kde vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak trestný čin, pre ktorý sa vydanie žiada, má výlučne politický alebo vojenský charakter. Dôkazom svedčiacim   v   neprospech   A.   N.   I.   je   výpoveď   osoby   A.   M.,   ktorá   mala   byť   získaná nezákonným   spôsobom,   a   to   mučením.   A.   N.   I.   od   roku   1998   pôsobil   ako   príslušník Národnej gardy v Čečensku, teda bol súčasťou bojových jednotiek pod vedením čečenského prezidenta A. M. a usiloval sa o nezávislosť Čečenska. Preto jeho konanie je možné posúdiť aj ako konanie, ktoré malo politický, resp. vojenský charakter.“

Proti uzneseniu krajského súdu podal prokurátor sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2008 z 29. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil a vyslovil, že vydanie sťažovateľa do Ruskej federácie je prípustné.

Z odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   prokurátor   v sťažnosti apeloval predovšetkým na to, že z dostupných dôkazných materiálov je zrejmé, že v prípade sťažovateľa   nejde   o trestný   čin   politického   alebo   vojenského   charakteru,   ale skôr   o akt zabitia.   Zároveň   prokurátor   vyjadril   presvedčenie,   že   niet   dôvodu   neveriť   zárukám poskytnutým   GPRF,   teda   že   voči   sťažovateľovi   nebude   uplatnený   trest   smrti za dodržania čl.   3   dohovoru   o zákaze   mučenia   a zásad   spravodlivého   procesu   podľa čl. 6 dohovoru. Okrem toho prokurátor dôvodil aj tým, že krajská prokuratúra vyžiadala z Úradu   vysokého   komisára   Organizácie   spojených   národov   a iných   kompetentných orgánov správu týkajúcu sa dodržiavania ľudských práv v prípade vydania osôb do Ruskej federácie, a to z hľadiska možného ohrozenia ich života, ako aj z hľadiska zaobchádzania so stíhanými,   resp.   odsúdenými   osobami.   V tejto   súvislosti   prokurátor   poukázal   na   to, že preklady   získaných   správ   do   slovenského   jazyka   boli   súčasťou   jeho   návrhu na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.  

Po   zohľadnení   argumentov   prokurátora   a citujúc   príslušné   ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa extradície, ako aj relevantnú časť nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 111/08-101 z 26. júna 2008 najvyšší súd uviedol:

«Vo vzťahu k článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že za súčasť tohto článku možno považovať aj zákaz extradície osoby, ak existujú vážne dôvody na domnienku, že tejto osobe by v dožiadajúcom štáte hrozilo nebezpečenstvo   mučenia   alebo   podrobenia   sa   krutému,   neľudskému   či   ponižujúcemu zaobchádzaniu   alebo   trestu.   Túto   podobu   zákazu   zlého   zaobchádzania   musí   Slovenská republika rešpektovať okrem už citovaného článku ústavy aj na základe článku 3 Dohovoru, článku   3   Dohovoru   proti   mučeniu   a   inému   krutému,   neľudskému   alebo   ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu [vyhlásenému pod č. 143/1988 Zb. (ďalej len „Dohovor proti mučeniu“)] a článku 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (vyhlásený pod č. 120/1976 Zb.). Pritom poukázal na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Saadi verzus Taliansko - číslo 37201/06. Uvedený   súd   z   článku   3   Dohovoru   proti   mučeniu   odvodil   tzv.   test   „domnienok vážnych   dôvodov“,   na   základe   ktorého   dožiadaný   štát   musí   posúdiť,   či   existujú   vážne dôvody domnievať sa, že by v dožiadajúcom štáte hrozilo osobe nebezpečenstvo mučenia alebo podrobenia sa neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, pritom, ak sú prítomné takéto domnienky, osoba nesmie byť vydaná...

Najvyšší sud Slovenskej republiky sa predovšetkým podľa predložených dokladov nemohol   stotožniť   so   záverom   krajského   sudu   o   tom,   že   je   daný   dôvod   neprípustnosti vydania   podľa   §   501   písm.   e)   Trestného   poriadku,   pretože   konanie   vyžiadanej   osoby A. N. I.,   pre   ktoré   vydanie   žiadajú   orgány   Ruskej federácie   má   výlučne politický   alebo vojenský charakter.

K tomu je treba predovšetkým poukázať na popis skutku dožadujúcou sa stranou, charakteristiku obdobia, kedy sa stal a to nielen orgánmi ruskými ale aj medzinárodnými (išlo o obdobie po skončení otvoreného vojenského konfliktu) a nešlo o prestrelku medzi dvoma ozbrojenými skupinami ako tvrdil A. N. I.

Je nepochybné, že situácia v Čečenskej republike napriek sústavnému zlepšovaniu situácie,   je   i   naďalej   vážna   a   z   času   načas   sa   vyskytnú   otvorené   útoky   z   oboch znepriatelených strán. Ruská vláda však postupne začína mať situáciu týkajúcu sa najmä bezpečností a verejného poriadku pod kontrolou.

Z   tohto pohľadu   je potrebné prihliadať   nielen   na   skutočnosť,   že dožadajúci   štát je členským štátom Rady Európy - medzinárodnej organizácie, ktorej priamym poslaním je ochrana,   monitorovanie   a   presadzovanie   ľudských   práv,   ale   i   na   skutočnosť, že Generálna prokuratúra Ruskej federácie sa v žiadosti o vydanie zaviazala, že neporuší články   3   a   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Zo   všetkých podkladov nachádzajúcich sa v spise vyplýva, že Ruská federácia trest smrti neukladá a ani nevykonáva napriek tomu, že síce len podpísala, avšak doposiaľ neratifikovala dodatkový protokol   č.   6   k Dohovoru.   Z ďalších   aktov   štátnej   povahy   však   vyplýva,   že   trest   smrti sa v Ruskej   federácii   neukladá   a   teda   ani   nevykonáva.   Z   tohto   pohľadu   je   dostatočná garancia   Generálnej   prokuratúry   Ruskej   federácie   týkajúca   sa   neuloženia,   resp. nevykonania trestu smrti...

Zo správ založených v spise vyplýva, že konflikt v Čečensku je dlhodobým vojenským konfliktom, pre ktorý čelí Ruská vláda, ako jediný zodpovedný subjekt na teritóriu Ruskej federácie kritike medzinárodných organizácii zameraných na presadzovanie ľudských práv a základných slobôd na čele s Radou Európy...

Vychádzajúc z týchto, avšak nielen z týchto skutočností sa Najvyšší súd Slovenskej republiky domnieva, že nie je možné na jednej strane vyžadovať nastolenie poriadku Ruskou vládou   na   Čečenskom   území,   ak   jej   nebudú   poskytnuté   možnosti   postaviť   pred   orgány ochrany práva všetky osoby, ktoré právo porušili alebo mali porušiť. Taktiež je toho názoru, že žiadne z práv uvedených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemôže mať prednosť pred iným rovnako významným právom. Právo na život dvoch osôb usmrtených konaním, pre ktoré je osoba A. N. I. vyžiadaná do Ruskej federácie nemôže byť rovnocenné   s   právom   vyžiadanej   osoby   na   jej   ochranu   pred   mučením,   nespravodlivým procesom,   či uložením trestu smrti.   Nemožno opomenúť,   že extradičné konanie nemôže slúžiť ako ochrana pred trestným stíhaním v krajine, ktorá vedie trestné stíhanie osoby. Berúc   však   do   úvahy   všetky   okolnosti   prípadu   jednotlivo   i   v   súhrne,   v záujme poskytnutia   všetkých   možností   orgánom   Ruskej   federácie   o   zlepšovanie   situácie a na nastolenie   práva   a   poriadku   v   Čečensku   v   súlade   s   medzinárodnými   normami a právom, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje garancie Generálnej prokuratúry Ruskej federácie o dodržaní všetkých podmienok uvedených v článkoch 3 a 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd za tak dostatočné a silné, že sú podľa jeho názoru prevažujúce pred určitou obavou zlého zaobchádzania (napríklad mučenia, tyrania, fyzického či psychického násilia a podobne) s vyžiadanou osobou tak, ako to naznačovali správy o zaobchádzaní s uväznenými osobami z rokov 2006 a 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval za splnenú i poslednú podmienku na povolenie vydania vyžiadanej osoby A. N. I. na trestné stíhanie do Ruskej federácie pre skutky uvedené vo výroku tohto uznesenia, zdôrazňujúc neporušiteľnosť záruk daných Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie...»

Z judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 111/08), v rámci ktorej sa ústavný súd zaoberal   možným   porušením   základného   práva   nebyť   mučený   ani   podrobený   krutému, neľudskému   či   ponižujúcemu   zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy   a podľa   čl.   3 dohovoru, vyplýva, že ochrana ľudských práv a základných slobôd je v našom ústavnom systéme v prvom rade úlohou súdov, a to tak všeobecných súdov, ako aj ústavného súdu. Osobitne   možno   ešte   zvýrazniť   povinnosť   všetkých   súdov   chrániť   jednotlivcov   pred zásahmi verejnej moci. Táto povinnosť súdov je základným komponentom právneho štátu rešpektujúceho a ctiaceho ľudské slobody. Vďaka svojim definičným znakom - nezávislosti a viazanosti   právom   -   ústavou, zákonmi   a vybranými   medzinárodnými   zmluvami,   môže a musí   súdna   moc   chrániť   jednotlivcov   pred   excesmi   verejnej   moci.   Prostredníctvom rozhodovania o ústavných sťažnostiach usmerňuje ústavný súd rozhodovanie všeobecných súdov o ľudských právach a slobodách.

Vychádzajúc   zo   znenia   Trestného   poriadku   upravujúceho   proces   extradície   treba konštatovať,   že   o prípustnosti   vydania   osoby   z územia   Slovenskej   republiky   do cudziny rozhodujú všeobecné súdy (krajský súd v prvom stupni a najvyšší súd v druhom stupni) na základe návrhu prokurátora, ktorý vykonáva predbežné vyšetrovanie. Proces extradície z hľadiska participácie orgánov verejnej moci však týmto nie je ukončený, pretože vydanie do   cudziny   napokon   povoľuje   minister   spravodlivosti.   Niet   pochýb   o tom,   že   všetky spomínané   orgány   verejnej   moci   si   musia   byť   vedomé   svojej   zodpovednosti   za prijaté rozhodnutia   či   závery.   Samozrejme,   nejde   o zodpovednosť   ojedinelú,   pretože   v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy každý orgán verejnej moci je povinný postupovať spôsobom súladným s právom majúc pritom na pamäti ochranu základných práv a slobôd.

V tejto súvislosti treba poukázať na závažnosť výsledku konania o vydanie osoby do cudziny,   a to   hlavne   v prípadoch,   ak   táto   tvrdí,   že   v štáte,   ktorý   žiada   jej   vydanie, by mohla   byť   vystavená   zaobchádzaniu   nezlučiteľnému   s garanciami   obsiahnutými v čl. 3 dohovoru   alebo   by   jej   mohol   byť   uložený   trest   smrti.   Podľa   judikatúry   ESĽP (rozsudok   Soering   c.   Spojené   kráľovstvo   zo   7.   júla   1989)   totiž   dožiadaný   štát   nesie zodpovednosť   aj za potenciálne porušenie   dohovoru   mimo   svojho   územia.   To   znamená, že dožiadaný štát sa ani sám nemusí dopustiť konania znamenajúceho utrpenie pre osobu, voči ktorej sa praktizuje, ale jeho mocenský zásah v podobe vydania osoby do cudziny môže byť v príčinnej súvislosti so zlým zaobchádzaním či hroziacim trestom smrti, ktorému by mohla byť vystavená v prijímajúcom štáte.

Pri   posudzovaní   dodržiavania   zákazu   mučenia,   neľudského   alebo   ponižujúceho zaobchádzania, alebo trestu ESĽP v rámci rozhodovacej činnosti aplikuje test domnienok vážnych   dôvodov   –   substantial   ground   test,   podľa   ktorého   je   dožiadaný   štát   povinný posúdiť, či existujú reálne hrozby, že vydaná osoba bude v dožiadajúcom štáte vystavená nebezpečenstvu   mučenia   alebo   neľudskému   alebo   ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   alebo trestu. V prípade, ak sa takéto domnienky vyskytnú, osoba nesmie byť vydaná.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neopomenul skúmať danú stránku veci a zameral sa aj na ľudskoprávny aspekt prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruskej federácie.   V nadväznosti   na   uvedené   najvyšší   súd   skúmal   závažnosť   situácie   v Ruskej federácii v súvislosti s možným uložením trestu smrti, a to z dôvodu, že hoci táto krajina je členským štátom Rady Európy, trest smrti v nej nebol dosiaľ formálne zrušený, aj keď od roku 1996 platí naň moratórium a de facto sa nevykonáva. Moratórium na výkon trestu smrti   v Rusku   bol   jednou   z najhlavnejších   podmienok prijatia   krajiny   do   Rady   Európy, ale aj napriek tomu Moskva dosiaľ protokol č. 6 k dohovoru neratifikovala. Najvyšší súd mal na pamäti toto zistenie, ale odôvodnenie svojho rozhodnutia o prípustnosti vydania sťažovateľa   do   Ruskej   federácie   založil   predovšetkým   na   analýze   situácie   v Čečensku, zodpovednosti   Ruskej   federácie   za   jej   stabilizovanie,   ako   aj   na   tom   názore,   že   pokiaľ má Ruská federácia v tomto smere napredovať, nemôže jej byť odňatá možnosť výkonu spravodlivosti   voči   osobám,   ktoré   sa   dopustili   porušenia   zákona.   Je   nepochybné, že do okruhu takýchto osôb patrí aj sťažovateľ. Najvyšší súd pokračoval vo svojich úvahách ďalej   a svoje   presvedčenie   o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   založil   na   zárukách poskytnutých GPRF. Tá sa v danom prípade zaručila, že po vydaní sťažovateľa do Ruskej federácie   nebude   v jeho   prípade   uplatnený   trest   smrti   a nebude   vystavený   ani   zlému zaobchádzaniu nezlučiteľnému s obsahom čl. 3 dohovoru. V naznačenom kontexte najvyšší súd dodal, že záruky poskytnuté GPRF považuje za dostatočné a neporušiteľné, že nemá dôvod pochybovať o tom, že vydaním sťažovateľa do Ruskej federácie by sa mu dostalo zaobchádzania, ktorého sa sťažovateľ obáva.

Sťažovateľ   však   vo   svojej   sťažnosti   spochybňoval   garancie   GPRF   poukazujúc na jednotlivé prípady, keď väzni v ruských zariadeniach na výkon väzby alebo výkon trestu odňatia   slobody   boli   vystavení   neľudskému   alebo ponižujúcemu   zaobchádzaniu,   ako   aj na to, že tieto garancie vo vzťahu k neuloženiu trestu smrti sú tiež spochybniteľné, keďže o vine a treste rozhoduje súd, a nie GPRF. Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa sa logicky natíska   otázka,   kto   iný,   ak   nie   GPRF,   má   poskytnúť   dané   záruky.   Veď   práve   GPRF v zmysle čl. 129 Ústavy Ruskej federácie s poukazom na Federálny zákon zo 17. januára 1992 o prokuratúre Ruskej federácie okrem iného dohliada na dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd zo strany jednotlivých orgánov verejnej moci a v súlade s legislatívou Ruskej   federácie   participuje   na   súdnych   procesoch   a v tejto   súvislosti   môže   napadnúť akékoľvek protiprávne rozhodnutie súdu.

Vzhľadom   na   postavenie   GPRF   a   jej   právomoci   považuje   ústavný   súd   zhodne s názorom   najvyššieho   súdu   záruky   ňou   poskytnuté   za   nespochybniteľné   a dostačujúce. Uvedené garancie podľa názoru ústavného súdu nevyvolávajú dohady alebo domnienky o tom,   že   prípustnosťou   vydania   sťažovateľa   do   Ruskej   federácie   by   mohlo   zo   strany ruských orgánov dôjsť ku konaniu, ktorého sa sťažovateľ obáva. Navyše GPRF poskytla aj záruku,   že   prejednanie   trestnej   veci   sťažovateľa   bude   sledovať   zámer   vyplývajúci z čl. 6 dohovoru.

Na podporu svojich tvrdení ústavný súd opäť poukazuje na skôr citované rozhodnutie ESĽP Soering proti Spojenému kráľovstvu, ktorý v ňom uviedol, že rozhodnutie ministra vnútra Spojeného kráľovstva vydať p. Soeringa Spojeným štátom americkým, konkrétne štátu   Virginia,   by   v prípade   jeho   vykonania   bolo   porušením   čl.   3   dohovoru.   V danom prípade bol predpoklad, že vydaním p. Soeringa štátu Virginia, v ktorom za trestný čin, ktorého   sa   tam   skôr   dopustil,   bolo   možné   uložiť   trest   smrti,   by   mohol   byť   vystavený neľudskému zaobchádzaniu v súvislosti s tzv. „fenoménom cely smrti“. V tomto prípade štátny žalobca štátu Virginia ako štátny orgán so zodpovednosťou za vyšetrovanie trestných činov trval na uložení trestu smrti pre p. Soeringa. A práve táto skutočnosť viedla ESĽP k pochybnostiam   o tom,   že   vydaním   p.   Soeringa   do   Spojených   štátov   amerických by nedošlo k zaobchádzaniu nezlučiteľnému s čl. 3 dohovoru.

V sťažovateľovom   prípade   je však   situácia   odlišná,   keď   GPRF   poskytla   záruky, ktorým nie je dôvod neveriť a ani ich spochybňovať.  

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu na vec sa vzťahujúcich právnych noriem, ako aj také jeho   vyhodnotenie   ľudskoprávneho   hľadiska   prípustnosti   vydania   sťažovateľa do Ruskej federácie,   ktoré   by   mohli   znamenať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 3 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 1 protokolu č. 6 k dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením označených   práv   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Tost   13/2008 z 29. októbra 2008, sťažnosť už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2008