znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 436/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť

,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Geško,   Hulín   a partneri,   s.   r.   o.,Ľubinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Richard Hulín, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčínsp. zn. 38   Cb   13/2010   z 15.   marca   2013   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčínesp. zn. 16 Cob 94/2014 z 21. októbra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. februára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 38 Cb 13/2010 z 15. marca 2013 a rozsudkom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Cob 94/2014 z 21. októbra 2014 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).

Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnémusúdu   domáhala   zaplatenia   sumy   10 075,97   €   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   v konanívedenom   pod   sp.   zn.   38   Cb   13/2010   o žalobe   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkomz 15. marca 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým žalobu sťažovateľkyzamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňapotvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne   posúdili,   keď   ignorovali   podľa   jej   názoru   rozhodujúce   právne   skutočnostipre posúdenie jej návrhu. Svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy požadovala ako nájomcaz titulu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetu nájmu. Sťažovateľka namietalaa spochybňovala   závery   súdov   oboch   stupňov,   ktoré   sú   podľa   jej   názoru   v rozpores vykonaným dokazovaním. Poukazovala na nesprávny záver týkajúci sa existencie súhlasuso   zmenou   veci,   záver   o   kompenzačnej   námietke   a tvrdila,   že   v konaní   nebola   riadneuplatnená, ďalej tvrdila, že predmet nájmu nebol v stave spôsobilom na riadne užívanie, akoaj krajskému súdu vyčítala, že nereagoval na jej námietky, že uplatnený nárok bolo možnéminimálne priznať z titulu bezdôvodného obohatenia podľa všeobecných ustanovení zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskyzákonník“) o bezdôvodnom obohatení. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,ktorý sa s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s právnym názorom okresnéhosúdu, považovala sťažovateľka za arbitrárne nedostačujúce, pretože jej neposkytlo odpovedena zásadné argumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označenýchpráv.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súdo   jej   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   označených   právnapadnutým rozsudkom krajského súdu alternatívne nálezom, v ktorom vysloví porušeniejej označených práv rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšiekonanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).

Keďže   sťažovateľka   svoj   petit   sťažnosti   koncipovala   alternatívne,   ústavný   súdv záujme poskytovania materiálnej ochrany jej základných práv a slobôd ustálil predmettohto konania podľa obsahovo širšieho petitu sťažnosti, tak ako to je uvedené v záhlaví tohtorozhodnutia.

1. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súduje daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresnéhosúdu   ani   jeho   predchádzajúci   postup,   keďže   ho   už   meritórne   preskúmal   na   základeodvolania   krajský   súd,   ktorý   bol   oprávnený   a zároveň   povinný   poskytnúť   sťažovateľkeochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudkusúdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).

2.   Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentáciespočíva   v   námietke   nedostatočného   a   arbitrárneho   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,ktorý   spočíva   v neústavnej   aplikácii   jednoduchého   práva   v rozpore   s vykonanýmdokazovaním a v tom, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty uvedenév odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnils právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa   a   v podrobnostiach   odkázal   na   odôvodnenierozhodnutia prvostupňového súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietku sťažovateľky   týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého   rozsudku   krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   názor,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   po preskúmaní odôvodnenia   napadnutého rozsudku   krajského   súdu,ktorý   sa   stotožnil   s právnym   názorom   uvedeným   v rozhodnutí   súdu   prvého   stupňa,a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutieje dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktorézvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutiezaložené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súduústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   v danom   prípade   sťažovateľkinejžalobe vyhovieť nemohol. Jednak poukázal na to, že nedostatok formy súhlasu so zmenouveci, v zmysle zmluvy o nájme bol potrebný písomný súhlas prenajímateľa a aj v prípadepreukázania   existencie   ústneho   súhlasu   výpoveďou   svedka   nemožno   považovaťza dostatočný, za daný, preto okresný súd aj krajský súd dospel k záveru, že nie je možnépostupovať v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nárok z titulu zhodnotenia vecipriznať, keďže podmienkou priznania takéhoto nároku je súhlas prenajímateľa so zmenouveci. Takisto všeobecné súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, žev konaní nebolo preukázané, že by medzi prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomcombola uzatvorená dohoda, na základe ktorej by postačoval aj ústny súhlas so zmenou vecirespektíve existoval konkludentný súhlas so zmenou veci. V nadväznosti na to všeobecnésúdy postupovali v zmysle odseku 2 označeného § 667 Občianskeho zákonníka, ktorý riešisituáciu,   keď   so   zmenou   veci   nebol   udelený   súhlas,   respektíve   súhlas   v konaní   nebolpreukázaný. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že úprava nárokov v súvislostis nájmom veci a jeho zhodnotením je svojou povahou osobitnou úpravou bezdôvodnéhoobohatenia, preto je vylúčená aplikácia všeobecných ustanovení o bezdôvodnom obohatení,pretože   v opačnom   prípade   by   táto   osobitná   úprava   nárokov   bezdôvodného   obohateniapodmienená súhlasom prenajímateľa so zmenou veci stratila opodstatnenie, pretože by bolomožné vždy aj bez súhlasu prenajímateľa požadovať bezdôvodné obohatenie spočívajúcev zhodnotení veci po skončení nájmu. Preto požiadavka sťažovateľky, že jej nárok bolomožné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, neobstojí. Tvrdenie sťažovateľky, že predmetnájmu nebol spôsobilý na dohodnutý účel, sa javí v okolnostiach prípadu ako účelové,keďže predmet nájmu užívala, počas nájmu nemala výhrady v tomto smere, preto z hľadiskavysporiadania sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľky postačovalo poukázať na záverysúdu prvého stupňa, keďže s touto jej obranou sa vysporiadal súd prvého stupňa, s ktoréhozávermi   sa   stotožnil   krajský   súd   ako   súd   odvolací.   Pokiaľ   ide   o posúdenie   existenciekompenzačnej námietky údajne nevznesenej protistranou, ústavný súd spornosť tohto záverukrajského súdu nepovažoval za relevantnú z hľadiska predmetu konania, keďže z hľadiskauplatneného   nároku   predstavovala   len   nepatrnú   časť   117,80   €   oproti   žalovanej   sume10 075,97   €.   Aj   v prípade   nesprávneho   posúdenia   existencie   kompenzačnej   námietkyvšeobecnými   súdmi   by   bolo   potrebné   zohľadniť   intenzitu   vplyvu   na   výsledok   konaniaako celok,   preto   aj   prípadná   miera   porušenia   označených   práv   z hľadiska   ich   účinkovna právne postavenie sťažovateľky by bola zanedbateľná. Vychádzajúc z uvedeného tútonámietku   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   neopodstatnenú   z hľadiska   možnostivyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (m. m. I. ÚS   115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv   napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľky   s   obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu nie   je dôkazom o jeho neústavnosti   a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospelk záveru,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušenímzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súdpreto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015