SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 436/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátskou kanceláriou Geško, Hulín a partneri, s. r. o.,Ľubinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Richard Hulín, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčínsp. zn. 38 Cb 13/2010 z 15. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčínesp. zn. 16 Cob 94/2014 z 21. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola9. februára 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 38 Cb 13/2010 z 15. marca 2013 a rozsudkom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Cob 94/2014 z 21. októbra 2014 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnémusúdu domáhala zaplatenia sumy 10 075,97 € s príslušenstvom. Okresný súd v konanívedenom pod sp. zn. 38 Cb 13/2010 o žalobe sťažovateľky rozhodol rozsudkomz 15. marca 2013 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“), ktorým žalobu sťažovateľkyzamietol. Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie,o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňapotvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávneprávne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnostipre posúdenie jej návrhu. Svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy požadovala ako nájomcaz titulu protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota predmetu nájmu. Sťažovateľka namietalaa spochybňovala závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej názoru v rozpores vykonaným dokazovaním. Poukazovala na nesprávny záver týkajúci sa existencie súhlasuso zmenou veci, záver o kompenzačnej námietke a tvrdila, že v konaní nebola riadneuplatnená, ďalej tvrdila, že predmet nájmu nebol v stave spôsobilom na riadne užívanie, akoaj krajskému súdu vyčítala, že nereagoval na jej námietky, že uplatnený nárok bolo možnéminimálne priznať z titulu bezdôvodného obohatenia podľa všeobecných ustanovení zákonač. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskyzákonník“) o bezdôvodnom obohatení. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu,ktorý sa s poukazom na § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s právnym názorom okresnéhosúdu, považovala sťažovateľka za arbitrárne nedostačujúce, pretože jej neposkytlo odpovedena zásadné argumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označenýchpráv.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súdo jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených právnapadnutým rozsudkom krajského súdu alternatívne nálezom, v ktorom vysloví porušeniejej označených práv rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu, uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšiekonanie.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. Vsúlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Keďže sťažovateľka svoj petit sťažnosti koncipovala alternatívne, ústavný súdv záujme poskytovania materiálnej ochrany jej základných práv a slobôd ustálil predmettohto konania podľa obsahovo širšieho petitu sťažnosti, tak ako to je uvedené v záhlaví tohtorozhodnutia.
1. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princípsubsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súduje daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súdpreto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresnéhosúdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základeodvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľkeochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudkusúdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatokprávomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietalaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentáciespočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku,ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva v rozpore s vykonanýmdokazovaním a v tom, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty uvedenév odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnils právnym názorom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenierozhodnutia prvostupňového súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajskéhosúdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnenínapadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovaťza arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do vecizasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vecodlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totižsama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasnískutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutieje dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktorézvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutiezaložené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súduústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľkinejžalobe vyhovieť nemohol. Jednak poukázal na to, že nedostatok formy súhlasu so zmenouveci, v zmysle zmluvy o nájme bol potrebný písomný súhlas prenajímateľa a aj v prípadepreukázania existencie ústneho súhlasu výpoveďou svedka nemožno považovaťza dostatočný, za daný, preto okresný súd aj krajský súd dospel k záveru, že nie je možnépostupovať v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nárok z titulu zhodnotenia vecipriznať, keďže podmienkou priznania takéhoto nároku je súhlas prenajímateľa so zmenouveci. Takisto všeobecné súdy na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru, žev konaní nebolo preukázané, že by medzi prenajímateľom a sťažovateľkou ako nájomcombola uzatvorená dohoda, na základe ktorej by postačoval aj ústny súhlas so zmenou vecirespektíve existoval konkludentný súhlas so zmenou veci. V nadväznosti na to všeobecnésúdy postupovali v zmysle odseku 2 označeného § 667 Občianskeho zákonníka, ktorý riešisituáciu, keď so zmenou veci nebol udelený súhlas, respektíve súhlas v konaní nebolpreukázaný. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že úprava nárokov v súvislostis nájmom veci a jeho zhodnotením je svojou povahou osobitnou úpravou bezdôvodnéhoobohatenia, preto je vylúčená aplikácia všeobecných ustanovení o bezdôvodnom obohatení,pretože v opačnom prípade by táto osobitná úprava nárokov bezdôvodného obohateniapodmienená súhlasom prenajímateľa so zmenou veci stratila opodstatnenie, pretože by bolomožné vždy aj bez súhlasu prenajímateľa požadovať bezdôvodné obohatenie spočívajúcev zhodnotení veci po skončení nájmu. Preto požiadavka sťažovateľky, že jej nárok bolomožné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, neobstojí. Tvrdenie sťažovateľky, že predmetnájmu nebol spôsobilý na dohodnutý účel, sa javí v okolnostiach prípadu ako účelové,keďže predmet nájmu užívala, počas nájmu nemala výhrady v tomto smere, preto z hľadiskavysporiadania sa s touto odvolacou námietkou sťažovateľky postačovalo poukázať na záverysúdu prvého stupňa, keďže s touto jej obranou sa vysporiadal súd prvého stupňa, s ktoréhozávermi sa stotožnil krajský súd ako súd odvolací. Pokiaľ ide o posúdenie existenciekompenzačnej námietky údajne nevznesenej protistranou, ústavný súd spornosť tohto záverukrajského súdu nepovažoval za relevantnú z hľadiska predmetu konania, keďže z hľadiskauplatneného nároku predstavovala len nepatrnú časť 117,80 € oproti žalovanej sume10 075,97 €. Aj v prípade nesprávneho posúdenia existencie kompenzačnej námietkyvšeobecnými súdmi by bolo potrebné zohľadniť intenzitu vplyvu na výsledok konaniaako celok, preto aj prípadná miera porušenia označených práv z hľadiska ich účinkovna právne postavenie sťažovateľky by bola zanedbateľná. Vychádzajúc z uvedeného tútonámietku sťažovateľky ústavný súd považoval za neopodstatnenú z hľadiska možnostivyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súdv napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahomnapadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladáani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základnéhopráva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospelk záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušenímzákladného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosťvyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súdpreto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015