znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 436/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne prerokoval návrh M. G, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Vozárom, Csc., Advokátska kancelária, Kamenárska 17/a, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   sp.   zn.   VP/04/13-K z 23. mája 2013, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh   M. G. o d m i e t a   ako   zjavne   neopodstatnený a rozhodnutie   Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/04/13-K z 23. mája 2013   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. augusta 2013 doručený   návrh   M. G.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej   len   „výbor“) sp. zn. VP/04/13-K z 23. mája 2013.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. VP/04/13-K z 23. mája 2013 výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi zastávajúcemu funkciu predsedu predstavenstva   Národnej   diaľničnej   spoločnosti,   a.   s.   (ďalej   len   „dotknutá   akciová spoločnosť“), pokutu v sume zodpovedajúcej 12 - násobku jeho mesačnému platu verejného funkcionára, a to ako sankciu za to, že navrhovateľ ako verejný funkcionár uzatvoril v mene dotknutej akciovej spoločnosti (poistník) s Allianz – Slovenskou poisťovňou, a. s., a spol. (poisťovateľ) poistnú zmluvu č. 411 014 546 z 5. júna 2012 o „Poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti“ (ďalej len „dotknutá poistná zmluva“), čím mal podľa konštatovania výboru porušiť ustanovenie čl. 4 ods. 1 a ods. 2 písm. a) ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“) tým, že uprednostnil osobný záujem pred verejným záujmom, pretože predmetná poistná zmluva umožňovala poistné plnenie v jeho vlastný prospech.

V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ uviedol, že napádané rozhodnutie výboru považuje za nesprávne z dôvodu, že je založené na neúplnom zistení rozhodných skutkových   okolností,   ktoré   boli   navyše   nesprávne   právne   posúdené.   Svoj   záver navrhovateľ   argumentačne   odôvodňuje   predovšetkým   tým,   že   podľa   jeho   názoru   výbor nezohľadnil   význam   a   všeobecnú   povahu   poistenia   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú členmi   orgánov   spoločnosti   ani „...   obchodné   zvyklosti   v   tejto   oblasti   a   povinnosť štatutárnych zástupcov minimalizovať prípadnú škodu...“ a v tejto súvislosti navrhovateľ poukázal   na   právnu   podstatu   tohto   typu   poistenia.   Navrhovateľ   vo   svojej   argumentácii poukázal na skutočnosť, že poistné podmienky obsiahnuté v dotknutej poistnej zmluve sú štandardnými   na   slovenskom   poistnom   trhu,   ktoré   poskytujú   jednotliví   poisťovatelia pre daný typ   poistenia, a konštatoval, že „Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti nie je v súčasnosti žiadnou novinkou a ide o štandardný poistný produkt...“,   pričom   túto   argumentáciu   navrhovateľ   použil   ako   obranu   aj   proti   záverom výboru o tom, že dotknutá poistná zmluva kryla „... nielen poistenie náhrady spoločnosti, ale aj osobné, individuálne náklady členov orgánov a vedúcich zamestnancov spoločnosti... (poistenie   nákladov   na   obhajobu   aj   v   trestnom   stíhaní   a poistenie   nákladov   na   styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena)...“, ktoré (náklady) na toto poistné krytie by v prípade absencie dotknutého poistenia podľa výboru mala znášať sama poistená fyzická osoba, a nie spoločnosť. Podľa navrhovateľa výbor nezohľadnil, že dotknutá poistná zmluva bola   výsledkom   verejného   obstarávania,   ktorého   súťažné   podklady   schvaľovalo predstavenstvo   v   čase,   keď   navrhovateľ   nebol   jeho   členom,   pričom   predsedom predstavenstva   sa   navrhovateľ   mal   stať   až   v   čase   skončenia   predmetného   verejného obstarávania. Napokon navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že konal v súlade s verejným záujmom   chrániť   majetok   dotknutej   akciovej   spoločnosti   v prípadoch,   keď   by   ten   bol ohrozený v dôsledku škody spôsobenej priamo jej alebo tretím osobám, a to rozhodnutím orgánu   spoločnosti   prijatým   s   odbornou   starostlivosťou,   pričom   v   tejto   súvislosti navrhovateľ poukázal, že poistné krytie v dotknutej poistnej zmluve sa malo vzťahovať „... len na konanie, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie prijaté s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a akcionárov“, nie však na škodu spôsobenú úmyselným porušením povinností alebo úmyselným trestným činom podvodu či zneužitia právomoci a pod.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:«Podstatou poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti je   ochrana   (majetku)   spoločnosti   a   nie   samotných   členov   orgánov   spoločnosti.   Takéto poistenie   štandardne   uzatvára   samotná   spoločnosť   vo   vlastnom   mene   a   vo   vlastnom záujme...

...   v   odôvodnení   rozhodnutia   Výbor   argumentuje,   že   bolo   možné   pri   uzatváraní takýchto poistných zmlúv oddeliť individuálne plnenie v prospech (na ochranu) pracovníka poistenej spoločnosti od celkového plnenia, v prospech samotnej poistenej spoločnosti. Uvedená argumentácia Výboru je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v rozpore so   špecifickým   charakterom,   významom   a   účelom   poistenia   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti.

Navyše poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov má svoj význam aj v tom zmysle, že individuálne poistenie členov orgánov spoločnosti by bolo možné len na podstatne nižšiu výšku poistného krytia....

Poistenie zodpovednosti členov orgánov spoločnosti má za účel pokryť celý komplex zodpovednostných   vzťahov,   ktoré   vznikajú   v   rámci   obchodného   vedenia   spoločnosti na strane   štatutárnych   orgánov,   ale   aj   ďalších   riadiacich   pracovníkov   spoločnosti v pracovnoprávnom vzťahu....

Podľa   odôvodnenia   predmetného   rozhodnutia   Výboru,   keďže   na   strane   poistníka uzatváral poistnú zmluvu verejný funkcionár M. G. ako člen štatutárneho orgánu akciovej spoločnosti, je zodpovedný za obsah zmluvy a uvedené možné budúce plnenie v prospech jeho samotného. Výbor nezohľadnil skutočnosť, že takéto poistenie neprináša bezprostredný prospech pre členov štatutárneho orgánu. Hovoriť preto o „prospechu jeho samotného“ je nenáležité a nezodpovedá zneniu zmluvy....

V odôvodnení rozhodnutia Výbor na viacerých miestach poukazuje na ustanovenia poistnej zmluvy, ktoré boli individuálne dojednané, avšak žiadnym spôsobom nehodnotí ako sa   tieto   individuálne   dojednania   odchýlili   od   všeobecných   poistných   podmienok, neposudzuje ich výhodnosť či nevýhodnosť alebo význam pre spoločnosť. Výbor len stručne konštatuje, že „individuálneho prospechu si verejný funkcionár musel byť vedomý, keďže je obsiahnuté   aj   v   individuálnych   dojednaniach,   nielen   vo   všeobecných   poistných podmienkach.“...

Z poistnej zmluvy je zrejmé, že poistné krytie sa vzťahuje len na konanie, ktorého výsledkom   bolo   rozhodnutie   prijaté   s   odbornou   starostlivosťou,   v   súlade   so   záujmami spoločnosti a akcionárov. Poistenie sa podľa čl. 4 bod 1 písm. a) VPP - DO nevzťahuje na škodu vyplývajúcu z nároku uplatnenému voči poistenému, ktorá vyplýva z úmyselného porušenia   povinností,   úmyselného   trestného   činu,   podvodu,   zneužitia   právomoci   alebo akéhokoľvek   iného   činu   alebo   porušenia   povinností,   ktoré   bolo   vykonané   s   vedomím poisteného, že ide o porušenie povinností alebo právneho záväzku.

Máme za to, že v uzavretím poistnej zmluvy bol chránený verejný záujem, nakoľko v prípade,   ak   by   Národná   diaľničná   spoločnosť,   a.   s.   v   dôsledku   rozhodnutia   orgánu spoločnosti prijatého s odbornou starostlivosťou spôsobila škodu tretej osobe, prípadne by takýmto   rozhodnutím   vznikla   škoda   priamo   spoločnosti,   a   tento   nárok   by   nebol   krytý poistením, bol by nevymožiteľný, nakoľko majetok zodpovedného člena orgánu spoločnosti by s veľkou pravdepodobnosťou nekryl spôsobené škody.

Považujeme za potrebné uviesť, že samotná výška poistného závisí od bilančnej sumy spoločnosti, nie od počtu, prípadne rozsahu majetku poistených osôb, ktoré sú v zmluve uvedené vo všeobecnej rovine. Uzatvorením tohto typu poistenia je chránená spoločnosť a teda aj verejný záujem kontinuálne, bez ohľadu na čas a konkrétnu osobu člena orgánu spoločnosti. Tento postup len rešpektuje prax z prechádzajúcich období, kedy Národná diaľničná spoločnosť, a. s. od svojho vzniku bola krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti....

Vyvodzovanie   zodpovednosti   za   uzatvorenie   predmetnej   poistnej   zmluvy   voči navrhovateľovi je diskriminačné, jednak vo vzťahu k prechádzajúcim poistným zmluvám uzatvorených   štatutárnymi   orgánmi   spoločností   Národná   diaľničná   spoločnosť,   a.   s., a jednak vo vzťahu k poistným zmluvám totožného znenia, ktoré boli uzatvorené členmi štatutárnych   orgánov   iných   štátnych   akciových   spoločností,   a   ktoré   neboli   žiadnym spôsobom   spochybňované   a   voči   štatutárnym   orgánom   nebola   vyvodzovaná   žiadna zodpovednosť.»

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby „Ústavný súd SR rozhodnutie Výboru NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/04/13-K zo dna 23. mája 2013 zrušil“.

Súčasne sa navrhovateľ domáhal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v sume 322,96 €.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár   môže   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   výboru   na   ústavnom   súde v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorým bolo rozhodnuté o pokute proti verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu (§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde) v konaní o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je preskúmanie, resp. zistenie, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára bolo   alebo   nebolo   v   rozpore   s   dotknutými   ustanoveniami ústavného   zákona   o   ochrane verejného záujmu, teda či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce mu z čl. 4 ods. 1 a ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu porušil alebo neporušil.

Podľa čl. 4 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný pri výkone svojej funkcie presadzovať a chrániť verejný záujem. Pri výkone svojej   funkcie   verejný   funkcionár   nesmie   uprednostniť   osobný   záujem   pred   verejným záujmom.

Podľa čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár sa musí pri výkone svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore s týmto   ústavným   zákonom.   Na   tento   účel   verejný   funkcionár   nesmie   využívať   svoju funkciu,   právomoci   z   nej   vyplývajúce   a   informácie   nadobudnuté   pri   jej   výkone   alebo v súvislosti s jej výkonom na získavanie výhod vo svoj prospech, v prospech jemu blízkych osôb ani iných fyzických osôb alebo právnických osôb; to sa nevzťahuje na činnosť alebo úlohu, ktorá vyplýva verejnému funkcionárovi z výkonu jeho funkcie.

Výbor svoje rozhodnutie, ktorého preskúmania sa navrhovateľ domáha, odôvodnil takto:«Výbor   sa   v   konaní   oboznámil   s   textom   poistnej   zmluvy,   písomným   znením informácie   predsedu   výboru   zo   dňa   4.   decembra   2012,   ako   i   s   vyjadrením   verejného funkcionára zo dňa 19. februára 2013. Na základe týchto podkladov sa výbor nestotožnil s tvrdením verejného funkcionára a s jeho kvalifikáciou inak nesporného skutkového stavu. Výbor rozhodol, že zo strany verejného funkcionára išlo o porušenie čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona.

Z   hľadiska   skutkového   stavu   je   nesporné,   že   podľa   uvedenej   poistnej   zmluvy č. 411 014 546 ňou verejný funkcionár M. G. poistil aj vlastnú osobu v plnom rozsahu rizík krytých   poistnou   zmluvou,   a   to   za   prostriedky   akciovej   spoločnosti   Národná   diaľničná spoločnosť, ktorá je v 100%-nom vlastníctve štátu.

Podľa   poistnej   zmluvy   zahŕňal   rozsah   poistenia   (i)   poistenie   členov   orgánov spoločnosti a riadiacich zamestnancov spoločnosti, (ii) poistenie náhrady spoločnosti, (iii) poistenie nákladov obhajoby, súdnych trov, trov mimosúdneho vyrovnania a (iv) poistenie nákladov na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena.

Rozsah   poistenia   tak   kryl   nielen   poistenie   náhrady   spoločnosti,   ale   aj   osobné, individuálne náklady členov orgánov a vedúcich zamestnancov spoločností. Je potrebné poukázať napríklad na dve ďalšie ustanovenia poistnej zmluvy, kde sú súčasťou poistenia plnenia, ktoré sa týkajú výhradne členov orgánov ako fyzických osôb. Konkrétne:

•   poistenie   nákladov   na   obhajobu   aj   v   trestnom   stíhaní   (článok   2-22   písm.   a) všeobecných poistných podmienok uvádza, že náklady obhajoby zahŕňajú náklady obhajoby poisteného v prípravnom konaní, a pred súdom v trestnom konaní vedenom proti nemu, ak je vedené v súvislosti s nárokom na náhradu škody, a rovnaká formulácia je uvedená aj v bode   7   písm.   a)   osobitných   dojednaní).   Keďže   sa   predmetné   ustanovenie   uvádza   aj v osobitných dojednaniach dojednaných individuálne, nemôže ísť o žiadne prehliadnutie, ale o úmysel.

• náklady na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena sa výslovne týkajú nie dobrého mena právnickej osoby, ale poistených členov orgánov spoločnosti (článok 2-21 všeobecných   poistných   podmienok,   ako   aj   bod   9   osobitných   dojednaní).   Keďže   sa   toto ustanovenie uvádza aj v osobitných dojednaniach, dojednaných individuálne (bod 9), opäť nemôže ísť o žiadne prehliadnutie, ale o úmysel. V oboch prípadoch ide o náklady, ktoré by pri absencii poistenia plne znášala poistená fyzická osoba a nie spoločnosť. Nemožno preto argumentovať, že by tieto dojednania akýmkoľvek spôsobom chránili spoločnosť, ako to vo svojom stanovisku vo všeobecnosti uviedol verejný funkcionár.

Tomuto konštatovaniu nasvedčuje skutočnosť, že bolo možné pri uzatváraní takýchto poistných zmlúv oddeliť individuálne plnenie v prospech (na ochranu) pracovníka poistenej spoločnosti od celkového plnenia, v prospech samotnej poistenej spoločnosti. Napríklad rovnaký poisťovateľ v inej poistnej zmluve o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti č. 411 016 472 uzavretej medzi Vodohospodárskou výstavbou š.p. Bratislava a Allianz Slovenská poisťovňa, a.s. Bratislava zo dňa 28. 2. 2013 poistné za jednotlivé   časti   poistnej   zmluvy   finančne   rozdeľuje   a   následne   tie,   ktoré   poisťujú individuálnu ochranu si hradia vedúci pracovníci zrážkou zo mzdy (nie je uhradené ich zamestnávateľom).

Pri posudzovaní uprednostnenia osobného záujmu nad verejným, sa treba zaoberať obchodnoprávnymi   aj   pracovnoprávnymi   aspektmi   veci   vzhľadom   na   to,   že   verejný funkcionár je nielen členom orgánu spoločnosti, ale aj jej zamestnancom.

Vo vzťahu k obchodnoprávnym aspektom ide predovšetkým o § 194 ods. 5 zákona č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „obchodný zákonník“), podľa ktorého sú členovia predstavenstva povinní vykonávať svoju pôsobnosť s náležitou   starostlivosťou,   ktorá   zahŕňa   povinnosť   vykonávať   ju   s   odbornou starostlivosťou, a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä sú povinní zaobstarať si, a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej akcionárov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

Podľa   §   194   ods.   6   obchodného   zákonníka   prvej   vety   platí,   že   tí   členovia predstavenstva,   ktorí porušili   svoje   povinnosti pri   výkone   svojej   pôsobností,   sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.

V zmysle § 194 ods. 7 obchodného zákonníka sa uvádza, že člen predstavenstva nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Členovia predstavenstva nezodpovedajú   za   škodu   spôsobenú   spoločnosti   konaním,   ktorým   vykonávali   uznesenie valného   zhromaždenia;   to   neplatí,   ak   je   uznesenie   valného   zhromaždenia   v   rozpore s právnymi   predpismi   alebo   stanovami   spoločnosti.   Členov   predstavenstva   nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie schválila dozorná rada.

Podľa § 194 ods. 8 obchodného zákonníka sú zakázané dohody medzi spoločnosťou a členom   predstavenstva   vylučujúce   alebo   obmedzujúce   zodpovednosť   člena predstavenstva;   stanovy   nemôžu   obmedziť   alebo   vylúčiť   zodpovednosť   člena predstavenstva.   Spoločnosť   sa   môže   vzdať   nárokov   na   náhradu   škody   voči   členom predstavenstva alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich vzniku,   a   to   len   ak   s   tým   vysloví   súhlas   valné   zhromaždenie,   a   ak   proti   takémuto rozhodnutiu na valnom zhromaždení nevznesie do zápisnice protest menšina akcionárov s akciami, ktorých menovitá hodnota dosahuje najmenej 5 % základného imania.

Nasledujúci ods. 9 cit. § 194 obchodného zákonníka uvádza, že nároky spoločnosti na náhradu škody voči členom predstavenstva môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet   veriteľ   spoločnosti,   ak   nemôže   uspokojiť   svoju   pohľadávku   z   majetku   spoločnosti. Ustanovenia   odsekov   6   až   8   sa   použijú   primerane.   Nároky   veriteľov   spoločnosti   voči členom predstavenstva nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s   nimi   uzatvorí   dohodu   o   urovnaní.   Ak   je   na   majetok   spoločnosti   vyhlásený   konkurz, uplatňuje   nároky   veriteľov   spoločnosti   voči   členom   predstavenstva   správca   konkurznej podstaty.

Výbor tiež zobral do úvahy skutočnosť, že verejný funkcionár ako člen štatutárneho orgánu poistníka, uzavrel poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú vedúcimi pracovníkmi štátnej akciovej spoločnosti tretím osobám, vrátane pracovnoprávnej zodpovednosti   (bod   20   opisu   predmetu   zákazky).   Zaoberal   sa   skutočnosťou,   že   člen štatutárneho   orgánu   poistníka   bol   v   rovnaký   moment   aj   verejným   funkcionárom, a predmetné poistenie smerovalo aj k úhrade škody spôsobenej v rámci pracovnoprávneho vzťahu.

Pritom   pracovnoprávna   zodpovednosť   je   sankčný   vzťah,   ktorý   vzniká   porušením povinnosti,   a   ktorého   hlavným   obsahom   je   povinnosť   škodcu   uhradiť   škodu,   a   právo poškodeného túto náhradu škody požadovať. Samozrejme existuje právna možnosť poistiť sa i za škodu vyplývajúcu z pracovnoprávneho vzťahu, avšak v takomto prípade je logické a v súlade s dobrými mravmi, aby náklady znášal ten, kto bude mať z toho určitú výhodu (prospech). V prípade, že tomu tak nie je, a náklady na poistné má hradiť zamestnávateľ, stráca sa tým nielen reparačná a satisfakčná funkcia pracovnoprávnej zodpovednosti, ale najmä   preventívna   funkcia   vymedzená   vo   viacerých   ustanoveniach   pracovnoprávnych predpisov.

Medzi   základné   povinnosti   zamestnancov   patrí   povinnosť   chrániť   majetok zamestnávateľa. Zamestnanci sú povinní riadne hospodáriť s prostriedkami, ktoré im zveril zamestnávateľ,   chrániť   jeho   majetok,   a   nekonať   v   rozpore   s   oprávnenými   záujmami zamestnávateľa (§ 81 písm. e) ZP).

Uzavretie   takejto   poistnej   zmluvy,   pri   ktorej   zamestnanec   nemá   zodpovednosť za svoje konanie a za škodu, ktorú tým spôsobí, nie je bežné, a pokiaľ je, treba skúmať, v koho prospech je uzavretá. Samozrejme je to poistník, ktorý je chránený voči konaniu svojho zamestnanca, ale na druhej strane aj poistený vedúci zamestnanec, ktorý nebude mať v tomto prípade povinnosť škodu nahradiť osobne a zo svojho, a to i v prípade, že o tom rozhodne súd alebo iný orgán, keďže vždy ide o zavinené konanie.

V prípade, že takúto zmluvu uzavrie v mene zamestnávateľa jeho štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu, je to vždy otázka jeho zodpovednosti za takéto konanie, avšak   ak   za   zamestnávateľa   koná   verejný   funkcionár,   nastane   stav   nielen   etického,   či morálneho konfliktu, ale aj konfliktu verejného záujmu a osobného záujmu. Pokiaľ verejný funkcionár má takúto poistnú zmluvu v mene zamestnávateľa, ale v prospech svojej osoby (i keď ide o prípadné budúce možné plnenie), nastáva tu konflikt záujmov, keďže takúto zmluvu uzavrel za prostriedky štátnej akciovej spoločnosti, a nie zo svojich prostriedkov. Je potrebné   uviesť,   že pokiaľ   ide   o poistenie   zodpovednosti   akciovej spoločnosti   za   škody spôsobené   jej   vedúcimi   zamestnancami   tretej   osobe,   má   poistenie   svoje   opodstatnenie. Avšak   ak   toto   poistenie   vylučuje   realizáciu   pracovnoprávnej   zodpovednosti,   ktorá   má nastúpiť   na   základe   pracovnoprávnych   predpisov   voči   zavinenému   konaniu   vedúcich zamestnancov je potrebné, aby sa dôsledne zvažovalo o aký záujem ide. Ak teda verejný funkcionár uzavrie takúto poistnú zmluvu v prospech budúceho možného plnenia vo svoj prospech   (nemožnosť   realizácie   pracovnoprávnej   zodpovednosti   voči   jeho   osobe),   ide o osobný záujem, ktorý nesmie prevažovať nad verejným záujmom.

Pokiaľ sa týka bodu 7 poistnej zmluvy medzi Národnou diaľničnou spoločnosťou, a. s. Bratislava a Allianz Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava, tento obsahuje ustanovenia takéhoto   druhu,   pričom   ich   nebolo   nevyhnutné   uzavrieť.   Keďže   na   strane   poistenca uzatváral   poistnú   zmluvu   tiež   verejný   funkcionár   M. G.,   ako   člen   štatutárneho   orgánu poistenej akciovej spoločnosti, je zodpovedný i za obsah zmluvy, a uvedené možné budúce plnenie v prospech jeho samotného.   Tým,   že   takéto plnenie   dojednal,   a   takúto   poistnú zmluvu v mene spoločnosti uzavrel, sa dopustil konania v rozpore s čl. 4 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona, a naplnil tým skutkový a právny stav tak, ako je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia.

Uzavretie   predmetného   poistenia   prináša   majetkový   prospech   členom   orgánov Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. Bratislava, nakoľko prípadné škody bude za nich vyplácať poisťovňa a poistenie je platené z prostriedkov spoločnosti, nie samotnými členmi orgánov. Skutočnosť, že aj zaplatené poistné predstavuje majetkový prospech, je zrejmá napríklad   aj   z   odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 26. augusta 1999, sp. zn. 1 Obo 56/99.»

V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že napádané rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 16. júla 2013, pričom jeho samotný   návrh   adresovaný   ústavnému   súdu   bol   podaný   na   poštovú   prepravu 7. augusta 2013   (ústavnému   súdu   doručený   8.   augusta   2013),   čo   znamená,   že   návrh navrhovateľa bol ústavnému súdu podaný v lehote podľa citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, t. j. bol podaný riadne a včas.

Podstata argumentácie navrhovateľa je založená na jeho konštatácii o štandardností dojednaní obsiahnutých v dotknutej poistnej zmluve, ktoré mali byť dojednané výlučne v prospech a v záujme ochrany majetku dotknutej akciovej spoločnosti, a nie v záujme ochrany majetku členov jej riadiacich orgánov, ktorí sú v tejto dotknutej poistnej zmluve označení   ako   „poistené“   osoby.   Súčasne   navrhovateľ   vo   všeobecnej   rovine   poukázal na skutočnosť, že obdobné poistné zmluvy majú uzavreté aj iné spoločnosti vo vlastníctve štátu, pričom zdôraznil, že ide o štandardný typ poistenia.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   na   margo   tvrdeného   poukazuje na skutočnosť,   že   iba   samotné   konštatovanie   o   štandardnosti   dotknutých   zmluvných dojednaní, ešte bez ďalšieho nie je dôkazom o ich ústavnosti v prípade ak tieto zmluvné dojednania   neboli podrobené   testu   ústavnosti,   a   to   napr. aj skrze   ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

V danom prípade je dotknutá akciová spoločnosť spoločnosťou v 100 % vlastníctve štátu (štát je jej jediným akcionárom, pozn.), ktorej sa právna forma, štruktúra (čo sa týka riadiacich   orgánov)   a   fungovanie   spravuje   príslušnými   ustanoveniami   §   154   a   nasl. Obchodného   zákonníka   upravujúcimi   problematiku   akciovej   spoločnosti. Podľa Obchodného zákonníka je osobitne v § 154 ods. 1 upravená zodpovednosť akciovej spoločnosti   ako   celku   navonok   voči   tretím   osobám   za   nesplnenie   si   svojich   záväzkov a v § 194   ods.   6   je   osobitne   upravená   zodpovednosť   členov   predstavenstva   akciovej spoločnosti ako jej vrcholových riadiacich pracovníkov dovnútra voči samotnej akciovej spoločnosti za škodu, ktorú by jej spôsobili nesplnením si svojich povinností pri výkone svojej pôsobnosti.

Podľa   §   154   ods.   1   Obchodného   zákonníka   spoločnosť   zodpovedá   za   porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za záväzky spoločnosti.

Podľa § 194 ods. 6 Obchodného zákonníka členovia predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade vzniku škody tretej osobe vzniknutej v dôsledku činnosti akciovej spoločnosti nie je povinnosťou tejto tretej osoby skúmať, kto, resp. ktorý riadiaci pracovník akciovej spoločnosti túto škodu spôsobil, pretože akciová spoločnosť má ex lege objektívnu zodpovednosť za túto škodu voči tretej osobe a ručí za ňu celým svojím majetkom. Až následne nastupuje objektívna zodpovednosť členov predstavenstva za túto škodu   voči   akciovej   spoločnosti,   ak   vznikla   porušením   povinnosti   v   ich   riadiacej pôsobnosti, za ktorú (škodu) zodpovedajú neobmedzene v celom jej rozsahu.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že je nevyhnutne potrebné oddeliť zodpovednosť akciovej   spoločnosti   za   škodu,   ktorá   by   eventuálne   mohla   vzniknúť   navonok   tretím subjektom v dôsledku toho, že by akciová spoločnosť nesplnila svoje záväzky voči týmto tretím   osobám   na jednej   strane, a na strane druhej   internú   zodpovednosť   jej riadiacich pracovníkov   (členov   predstavenstva)   voči   samotnej   akciovej   spoločnosti   za   škodu spôsobenú akciovej spoločnosti porušením povinností v ich riadiacej pôsobnosti.

Vzhľadom na uvedené tak podľa ústavného súdu nie je možné stotožňovať, resp. kumulovať   do   jedného   inštitútu   zodpovednosť   akciovej   spoločnosti   za   ňou   spôsobenú škodu, ktorá sa uplatňuje voči tretím subjektom, a tiež zodpovednosť členov predstavenstva za škodu, ktorá sa uplatňuje interne voči samotnej akciovej spoločnosti v rozsahu porušenia povinnosti v ich riadiacej pôsobnosti, tak ako to učinil navrhovateľ.

Dojednaním poistnej zmluvy o zodpovednosti za škodu je poistená, resp. chránená zodpovednosť za škodu toho subjektu, ktorý je predmetnou poistnou zmluvou poistený. Inými   slovami,   v   prípade   ak   nastane   poistná   udalosť   na   strane   poisteného   subjektu, a poistnou   udalosťou   je   pri   tomto   type   poistenia   vznik   škodovej   udalosti,   za   ktorú   je poistený zodpovedný, poisťovateľ (poisťovňa) uhradí do výšky poistného krytia túto škodu poškodenému   namiesto   poisteného,   čím   je   v   konečnom   dôsledku   chránený   majetok poisteného   pred   výdavkami   za   náhradu   tejto   škody,   za   ktorej   vznik   je   inak   poistený zodpovedný.

V danom prípade už zo samotného označenia dotknutej poistnej zmluvy – „Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti“ – vyplýva, že predmetným zmluvným dojednaním je poistená, resp. chránená zodpovednosť za škodu poistených osôb, ktorými   sú   v   tomto   prípade „všetci   minulí,   súčasní   a   budúci   členovia   predstavenstva, členovia   dozornej   rady,   prokuristi   a   riadiaci   zamestnanci   spoločnosti   v   zmysle   bodu   6 osobitných dojednaní a ostatné osoby“, takže v konečnom dôsledku je tak v prípade vzniku ich zodpovednosti za škodu voči akciovej spoločnosti v prvom rade chránený ich záujem a majetok,   a   nie   majetok   dotknutej   akciovej   spoločnosti,   pretože   majetok   akciovej spoločnosti, resp. jej právo na náhradu jej spôsobenej škody, za ktorú zodpovedajú napr. členovia jej predstavenstva, je primárne chránené ex lege, a to ustanovením o zodpovednosti týchto osôb za túto škodu neobmedzene celým ich   majetkom. Inými slovami, dotknutá poistná zmluva je uzavretá v prvom rade na ochranu poistených osôb (teda aj navrhovateľa), a   nie   primárne   na   ochranu   majetku   dotknutej   akciovej   spoločnosti,   tak   ako   to   tvrdí navrhovateľ. Uvedené závery verifikuje napr. aj vyjadrenie jedného zo spolupoisťovateľov v   danom   prípade   (t. j.   jednej   z   poisťovní),   konkrétne   poisťovne   QBE,   ktorej   písomné vyjadrenie (aj keď neúplné, pozn.) predložil samotný navrhovateľ, podľa ktorého poistenie zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   členmi   štatutárnych   orgánov   a   ďalšími   manažérmi „... ochraňuje   predovšetkým   poistené   osoby   –   toto   poistenie   im   uľahčuje   podstupovať závažné rozhodnutia za situácie, kedy zodpovedajú za škodu celým svojím majetkom a ich zodpovednosť trvá aj niekoľko rokov (po odstúpení / odvolaní z funkcie)“.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach pripúšťa, že sprostredkovane, resp. druhotne je   dotknutou   poistnou   zmluvou   v   konečnom   dôsledku   chránený   aj   majetok   dotknutej akciovej   spoločnosti,   a   teda   aj   akcionárov,   a   to   najmä   pred   prípadnými   negatívnymi dôsledkami neželaného konania poistených osôb (jej manažérov), v dôsledku ktorého (napr. zámerné zbavovanie sa majetku, ktorým tieto osoby ex lege zodpovedajú za škodu, pozn.) by   mohlo   byť   ohrozené   reálne   vymoženie   splnenia   si   ich   záväzkov   voči   akciovej spoločnosti v súvislosti s ich zodpovednosťou za nimi spôsobenú škodu, za ktorú ručia celým svojím majetkom (v tomto prípade by boli dôvodné napr. aj trestnoprávne dôsledky, pozn.),   alebo   napr.   v prípadoch,   keď   by   nimi   spôsobená   škoda,   za   ktorú   zodpovedajú, výrazne presahovala výšku majetku týchto osôb (v tomto prípade by boli dôvodné napr. aj ustanovenia   o spoluúčasti v poistnej   zmluve,   pozn.)   a pod.,   avšak tento účel   dotknutej poistnej zmluvy je len podporný a nemožno ním bezvýhradne odôvodňovať jej uzavretie, tak ako to tvrdí navrhovateľ.

Uvedeným   sekundárnym   účelom   dotknutej   poistnej   zmluvy,   t. j.   účelom spočívajúcim   v   druhotnej   ochrane   majetku   akciovej   spoločnosti,   a   teda   aj   majetku akcionárov   však   možno   odôvodniť   rozhodnutie   akciovej   spoločnosti   uzatvoriť   dotknutú poistnú zmluvu (ako poistník) v prospech osôb, ktorých zodpovednosť za škodu je touto dotknutou poistnou zmluvou primárne chránená (t. j. v prospech poistených), a tiež s tým súvisiaci jej záväzok platiť buď v celom rozsahu (čo je aj v dotknutom prípade, pozn.), alebo   čiastočne   aj   dojednané   poistné   namiesto   samotného   poisteného,   resp.   namiesto poistených.

Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v tomto prípade, t. j. v prípade, keď sa akciová spoločnosť   rozhodne   (napriek   štandardu,   podľa   ktorého   si   poistený   v   prípade   poistenia svojej   zodpovednosti   za   škodu   platí   poistné   zväčša   sám,   pozn.)   v   prospech   poistených uzavrieť poistnú zmluvu na ochranu ich zodpovednosti za škodu s cieľom chrániť aj seba zabezpečením   vymáhateľnosti   svojich   škodových   nárokov   od   týchto   osôb   a   zaviaže   sa za nich   platiť   poistné   (buď   v celku,   alebo   čiastočne),   je   potrebné   mať   na   zreteli,   aby poistným   krytím   v   takejto   poistnej   zmluve   boli   zaistené   iba   také   poistné   udalosti, pri ktorých vznikne škoda výhradne iba pri výkone pracovných činností týchto riadiacich zamestnancov v rozsahu ich pôsobností.

Vzhľadom   na   uvedené   tak   dotknutou   poistnou   zmluvou,   z   ktorej   platí   namiesto poistených   subjektov   poistné   akciová   spoločnosť   (tobôž   ak   ide   o   akciovú   spoločnosť v 100 % vlastníctve štátu, bez schválenia a súhlasu tohto jediného akcionára, pozn.), by nemali byť poistené aj také škodové nároky voči riadiacim zamestnancom tejto akciovej spoločnosti, ktoré si poškodení môžu uplatniť priamo voči týmto riadiacim zamestnancom ako jednotlivcom, resp. ako voči fyzickým osobám, a nie voči spoločnosti, pretože ide o škodové nároky, ktoré nesúvisia s výkonom ich pracovných povinností v rozsahu ich pôsobnosti (napr. nárok na náhradu škody za príp. sexuálne obťažovanie, konanie o ochrane dobrého mena fyzickej osoby, konanie o nároku na náhradu škody za ublíženie na zdraví mimo   výkonu   práce,   nároky   zamestnávateľa   voči   riadiacim   zamestnancom   na   náhradu škody z pracovnoprávnych vzťahov, napr. za škodu spôsobenú na im zverených veciach, ako   aj   trovy   týchto   súdnych   konaní   a   pod.).   Uvedené   však   dotknutým   riadiacim zamestnancom akciovej spoločnosti nebráni, aby si sami pripoistili svoju zodpovednosť aj pre takéto prípady, avšak v tomto prípade sú ako poistení povinní znášať poistné sami zo svojho, nie z majetku akciovej spoločnosti a bez jej súhlasu (tobôž, ak ide ako v danom prípade o majetok štátu, pozn.).

Aj   v   posudzovanom   prípade   navrhovateľ   ako   predseda   predstavenstva   uzavrel v mene   dotknutej   akciovej   spoločnosti   dotknutú   poistnú   zmluvu   na   poistenie   aj   svojej zodpovednosti za škodu, v rámci zmluvných dojednaní ktorej bolo dojednané aj poistenie takých   škodových   udalostí,   poistenie   za   ktoré   by   mal   v   zmysle   už   uvedeného   znášať zo svojho sám navrhovateľ, resp. sami všetci poistení. V tomto smere sa možno stotožniť so záverom výboru, že uzavretím dotknutej poistnej zmluvy navrhovateľ získal na úkor verejného záujmu osobný prospech, pretože osobným (majetkovým) prospechom nie je len to, o čo by sa majetok dotknutej osoby mohol zväčšiť no nezväčší sa, tak ako to poníma navrhovateľ (t. j. nie je to len suma, o ktorú by si navrhovateľ polepšil, keby sa priamo jemu, a nie akciovej spoločnosti vyplatilo poistné plnenie z poistnej udalosti, tak ako sa bráni navrhovateľ, pozn.), ale osobným (majetkovým) prospechom je aj to, o čo by sa majetok   dotknutej   osoby   mohol   zmenšiť,   ale   sa   v   konečnom   dôsledku   nezmenšil   (t. j. osobným majetkovým prospechom je aj suma, ktorú takýmto spôsobom navrhovateľ ušetril tým, že za poistenie svojej zodpovednosti nielen za škodové udalosti súvisiace s výkonom jeho   pracovných   povinností   v   rozsahu   jeho   pôsobností,   ale   aj   za   škodové   udalosti nesúvisiace s jeho pracovnou pôsobnosťou neplatil poistné sám zo svojho, ale ich za neho platila dotknutá akciová spoločnosť, pozn.).

V   tomto   smere   neobstojí   ani   obranná   argumentácia   navrhovateľa,   podľa   ktorej dotknutá poistná zmluva z 13. júna 2012 bola predmetom verejného obstarávania, „... ktoré sa realizovalo niekoľko mesiacov...“, pričom on „... nebol... členom predstavenstva, ktorý by schvaľoval predmetné verejné obstarávanie...“, a teda z tohto dôvodu by nemal byť ani sankcionovaný   za   jej   uzavretie   (navrhovateľ   neuviedol   žiadne   konkrétne   dátumy,   napr. začatia   verejného   obstarávania   a   pod.,   a   táto   jeho   námietka   je   formulovaná   iba vo všeobecnej rovine, pozn.). Podľa zistenia ústavného súdu zo spisu výboru sp. zn. 004/13 navrhovateľ bol členom predstavenstva dotknutej akciovej spoločnosti od januára 2012, a to v čase od januára do apríla 2012 v pozícii jeho podpredsedu a od mája 2012 zastáva funkciu jeho predsedu. V tejto súvislosti je však podstatná skutočnosť, že navrhovateľ predmetnú námietku prvýkrát uplatnil až v konaní pred ústavným súdom, avšak vôbec ju nezmienil vo svojom vyjadrení z 20. februára 2013 adresovanom výboru, ktorý sa tak nemal možnosť s touto námietkou navrhovateľa vysporiadať, preto nemohla byť ani predmetom prieskumu ústavným súdom.

Preskúmaním   návrhu   navrhovateľa   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   konanie navrhovateľa   bolo   v   rozpore   s   čl.   4   ods.   1   a   2   písm.   a)   ústavného   zákona   o   ochrane verejného   záujmu,   preto   ústavný   súd   návrh   navrhovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a rozhodnutie výboru potvrdil (§ 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014