znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 436/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., B., právne zastúpeného JUDr. J. Š., Advokátska kancelária,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základných   práv   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46 ods.   3,   na   rovnosť   v súdnom   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   106/2005   a jeho   rozsudkom   z 3.   júna   2009   a   postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Co 402/2009   a   jeho rozsudkom z 9. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012 osobne doručená sťažnosť M. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy,   základného práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 106/2005 a jeho rozsudkom z 3. júna 2009   (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co 402/2009   a jeho   rozsudkom   z 9.   marca   2010 (ďalej   len   „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ako   zo sťažnosti   vyplýva,   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou   na   okresnom   súde domáhal „zaplatenia   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom žalovaného“. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uvádza, že proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že „napadnutý nezákonný rozsudok súdu prvého stupňa v neprítomnosti žalobcu a sťažovateľa potvrdil“. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti vyjadruje presvedčenie, že nesprávnym   postupom   krajského   súdu,   ktorý „ho   nepredvolal   a konal   v jeho neprítomnosti“, mu mal krajský súd odňať možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ podal proti potvrdzujúcemu napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie „pre nedodržanie postupu stanoveného Občianskym súdnym poriadkom“ s presvedčením, že „najvyšší súd nemohol   zamietnuť   dovolania   žalobcu   uznesením   zn.   1   Cdo   103/2010   a ak   dovolanie žalobcu zamietol, tak porušil ústavné právo žalobcu na spravodlivý proces“. Na základe uvedeného   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   a ich predchádzajúcim postupom (okresného súdu a krajského súdu) boli porušené jeho označené práva.

V závere   sťažnosti   preto   sťažovateľ   navrhol, aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

«1. Okresný súd Bratislava I v konaní zn. 10 C 106/2005 a Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 8 Co 402/2009-318 porušili právo sťažovateľa, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov,

2. rozhodol, že bolo porušené právo sťažovateľa aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti, porušili jeho právo, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom najmä k dôkazu, podľa ktorého škoda na majetku spol. R. nevznikla a tým nevznikla ani podielovému spoluvlastníkovi a žalobcovi

3. rozhodol, že došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

4.   rozhodol,   že   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   zaručené   Listinou   o   ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 odst. 1, podľa ktorého bolo porušené právo sťažovateľa, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým, nestranným a zákonným súdom.

5. rozhodol, že bolo porušené právo ústavné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy „Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.“

6. rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 47 ods.3 Ústavy SR: „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.“

7. rozhodol, že v konaniach zn. 10 C 106/2005 a sp. zn. 8 Co 402/2009-318, že ústavná sťažnosť je dôvodná a postupom súdu bolo skutočne porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

8.   sťažovateľovi   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   zodpovedajúce   stavu právnej neistoty a rozsahu porušených ústavných práv v sume 7.200.- Euro.

9.   sťažovateľovi   priznal   preukázané   náklady   povinného   zákonného   zastúpenia advokátom pred Ústavným súdom SR a všetky náklady uvedeného sporu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K predloženej   sťažnosti   ústavný   súd   v prvom   rade   považuje   za   potrebné   uviesť, že petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, sa i napriek zastúpeniu kvalifikovaným právnym   zástupcom   vyznačuje   značnou   neurčitosťou.   Sťažovateľ v   ňom   svoje   práva neoznačil článkami príslušných dokumentov upravujúcich základné ľudské práva a slobody a jasne neuviedol vo všetkých častiach petitu, koho postupom alebo rozhodnutím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Takéto zistenie štandardne vedie ústavný súd k výzve sťažovateľovi, respektíve jeho právnemu zástupcovi na doplnenie podania.

V posudzovanom prípade však ústavný súd z dôvodov hospodárnosti a efektívnosti konania od takejto výzvy upustil. Dôvodom zvoleného postupu bolo samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania. Ústavný súd totiž na základe podkladov,   ktorými   disponoval,   dospel   k záveru,   že   ani   prípadné   doplnenie   sťažnosti sťažovateľa a odstránenie neurčitosti   petitu sťažnosti by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

1. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Pokiaľ ide o napadnutý postup krajského súdu a jeho napadnutý rozsudok, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti oneskorene podaná.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene podľa § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Postup krajského súdu a jeho napadnutý rozsudok bolo možné namietať podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 9. marca 2010 (nadobudol právoplatnosť 1. apríla 2010, pozn.), teda do 1. júna 2010. Sťažnosť sťažovateľa bola osobne doručená ústavnému súdu 20. júna 2012, čo je zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti, ústavný súd preto odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa ako oneskorene podanú

Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že podľa jeho názoru nebolo možné aplikovať ani judikatúru ústavného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS   239/09,   IV. ÚS 49/2010),   podľa   ktorej   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V posudzovanom prípade ústavný súd zistil okolnosť, ktorá podľa   jeho   názoru   bráni   zachovaniu   lehoty   aj   vo vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu,   teda   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   pretože   podľa zistení ústavného súdu dovolacie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 103/2010 z 22. februára 2012 nadobudlo právoplatnosť 5. marca 2012 a sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu osobne 20. júna 2012, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu, ktorého právoplatnosť je rozhodujúca pre aplikáciu už uvedenej judikatúry ústavného súdu, a tým aj zachovanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ktorým v okolnostiach prípadu je práve napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pretože v opačnom prípade by sa možnosť podania ústavnej sťažnosti vo vzťahu k odvolaciemu rozhodnutiu po rozhodnutí o dovolaní stala časovo neohraničenou. Keďže nebolo možné aplikovať už uvedenú judikatúru, ústavný súd   odmietol   z už   uvedených   dôvodov   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľa ako   oneskorene podanú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012