znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 436/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   októbra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – J., P., zastúpeného JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a podľa   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Prievidza   č.   k.   11   C   197/2009-100   z 24.   augusta   2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 371/2010-121 z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. – J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2011 doručená sťažnosť P. J. – J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 197/2009-100 z 24. augusta 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 371/2010-121 z 28. apríla 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„... Rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010 spoločne s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dňa 28. 04. 2011 boli doručené žalovanému - sťažovateľovi dňa 20. 06. 2011, kedy nadobudli právoplatnosť...

Proti   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k.   11   C/197/2009-100   zo   dňa 24. 08. 2010 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dňa 28. 04. 2011 podal sťažovateľ dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodov podľa § 237 písm. f/ a 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky dosiaľ nerozhodol.

V   právnej   veci   žalobcu   P.   J.,   bytom   P.   proti   odporcovi   -   sťažovateľovi   P.   J. podnikajúcemu pod obchodným menom P. J. – J., P. bolo pred Okresným súdom Prievidza pod sp. zn. 11C/197/2009 a v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn.   19   Co/371/2010   vedené   súdne   konanie,   v   ktorom   sa   žalobca   voči   sťažovateľovi domáhal   zaplatenia   mzdových   nárokov   spolu   v   sume   912,68   EUR   s príslušenstvom pozostávajúcim z úrokov z omeškania, trov konania a trov právneho zastúpenia.

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010 bol   žalovaný   -   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   žalobcovi   3.425,19   EUR   s   príslušenstvom pozostávajúcim z úrokov z omeškania a trovy konania vo výške 556,92 EUR a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súdu v Trenčíne rozsudkom č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dňa 28. 04. 2011 o odvolaní   žalovaného   -   sťažovateľa   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prievidza   č.   k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu potvrdil a žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Prievidza   vedeného   pod   sp.   zn. 11 C/197/2009 bol žalobcom tvrdený nárok na náhradu mzdy.

Žalobou podanou dňa 12. 06. 2009 sa žalobca domáhal náhrady mzdy za mesiace marec a apríl 2009. Následne súd na základe návrhu žalobcu pripustil zmenu návrhu - jeho rozšírenie o zaplatenie ďalších 2.494,68 EUR s prísl. a to uznesením č. k. 11 C/197/2010-63 zo dňa 12. 02. 2011. Na pojednávaní dňa 24. 08. 2010 súd na návrh právnej zástupkyne žalobcu opätovne pripustil zmenu návrhu tak, že tento bol rozšírený na sumu 3.425,19 EUR. Okresný súd Prievidza vo veci rozhodol rozsudkom na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 24. 08. 2011 v neprítomnosti žalovaného.

Sťažovateľ, ktorý popiera právo žalobcu na náhradu mzdy a na jej zaplatenie tak ako to uvádzal žalobca vo svojich podaniach, podal proti rozsudku vyhlásenému Okresným súdom   Prievidza   dňa   24.   08.   2010   odvolanie,   v   ktorom   okrem   vytknutia   oprávnenosti právneho nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy poukazoval na to, že pojednávanie dňa 24. 08. 2010 sa vykonalo napriek tomu, že na toto nebol riadne a včas predvolaný. Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, ako bolo uvedené vyššie s tým, že sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu pokiaľ ide o právo na zaplatenie žalovanej   sumy   a   pokiaľ   ide   o   vykonanie   pojednávania   v   neprítomnosti   sťažovateľa konštatoval, že o pojednávaniach sťažovateľ vedel jednak z predvolaní, ktoré neprevzal poštovým doručovateľom súdu ani na adrese, P. O. BOX- u ktorú sám oznámil súdu. Krajský súd konštatoval, že pokiaľ okresný súd konal v neprítomnosti sťažovateľa, nepochybil   a   uviedol,   že   pokiaľ   sťažovateľ   v   odvolaní   namietal,   že   ako   adresu   na doručovanie neurčil P.O. BOX, tak z oznámenia OO PZ v P. zo dňa 06. 04. 2010 má vyplývať, že sťažovateľ býva na adrese svojho trvalého bydliska, no neotvára, hoci je doma a naposledy dňa 20. 01. 2010 odmietol prevziať zásielku Okresného súdu Prievidza s tým, že má aj na súde ohlásený P. O. BOX a polícii už neotvorí a nič nebude preberať. Následne uviedol,   že   na   adresu   P.   O.   BOX-u   sťažovateľa   súd   doručil   vyjadrenie,   ktoré   prevzal 12. 11. 2009. Potom konštatuje, že pojednávanie nariadené a vykonané dňa 24. 08. 2010 súd mohol vykonať, pretože toto nariadil na čas, keď mal sťažovateľ podľa vyjadrenia jeho ošetrujúcej lekárky vychádzky a navyše sťažovateľ odmietol prevziať predvolanie na toto pojednávanie, ktoré mu bolo dňa 23. 08. 2010 doručované súdnym doručovateľom. Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   zásielky   súdu   doručované v tomto   konaní   cestou polície preberal a na to, že vôbec nebol svojou ošetrujúcou lekárkou informovaný o tom, že mu jeho zdravotný stav dovoľuje zúčastniť sa pojednávania...“

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   krajský   súd   predmetným   rozsudkom   porušil   jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, pretože tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodli v jeho neprítomnosti a bez toho, aby sa konalo pojednávanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, § 56 ods. 1 zákona o konaní pred ústavným súdom SR Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pred Okresným súdom   Prievidza   č.   k.   11   C/197/2009   zo   dňa   24.   08.   2010   a   pred   Krajským   súdom v Trenčíne č. k. 19 Co/371/2010 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona   o   konaní   pred   Ústavným   súdom   zrušuje   sa   rozsudok Okresného súdu Prievidza č. k. 11 C/197/2009-100 zo dňa 24. 08. 2010 a Krajského súdu v Trenčíne rozsudkom č. k. 19 Co/371/2010-121 zo dna 28. 04. 2011 a podľa § 56 ods. 3 písm.   b/   zákona   o   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   vec   sa   vracia   na   ďalšie   konanie Okresnému súdu Prievidza.

Podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom sú Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- EUR a to v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 314,19 EUR a to na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   JUDr.   M.   B.,   a   to   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 197/2009-100 z 24. augusta 2010, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto   súdom   bol   krajský   súd,   ktorý   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu preskúmal v odvolacom konaní. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstata námietok sťažovateľa vychádza z jeho tvrdenia o procesnom pochybení prvostupňového súdu, ktorý sťažovateľovi ako účastníkovi konania podľa jeho vyjadrenia odňal možnosť konať pred súdom tým, že sa rozhodlo bez jeho prítomnosti na pojednávaní. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa odvolací súd s označenou skutočnosťou namietanou v ním podanom odvolaní dostatočne nevysporiadal a takisto odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa názoru sťažovateľa nespĺňa požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a je nepreskúmateľné, v čom vidí sťažovateľ opäť odňatie jeho práva konať pred súdom premietnuté do porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Sťažovateľ   sa   prostredníctvom   predmetnej   argumentácie   domáha   ochrany   svojich   práv v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľ ochranu svojich práv   uplatnil   aj   prostredníctvom   podaného   dovolania   adresovaného   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   o   ktorom   nebolo   v čase   predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania   a   sťažnosti   na   ústavnom   súde   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase   do   rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu č. k. 19 Co 371/2010-121 z 28. apríla 2011 odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011