znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 436/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1,   2   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky, práv   zaručených   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a práva   zaručeného   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava II zo 16. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 51/2007 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 199/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) zo 16. januára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 51/2007 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 27. apríla 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 199/2009.

Zo   sťažnosti   a z jej   prílohy   vyplýva,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 25 Cb 261/2000   z 25.   júna   2002   potvrdeným   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 166/2006   z 3.   júla   2006   bola   určená   neplatnosť   dohody   o postúpení   pohľadávky medzi   spoločnosťou   B.   spol.   s.   r.   o.,   a   spoločnosťou   A.   spol.   s. r.   o.   (ďalej   len „spoločnosť“), v ktorej je sťažovateľ spoločníkom a zároveň konateľom.

Spoločnosť   sa   domnievala,   že   uvedenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   jej vznikol   nárok   na   náhradu   škody   spôsobenej   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci,   preto podala na okresnom súde návrh, ktorý odôvodnila tým, že okresný súd, ako aj krajský súd rozhodnutiami v konaniach vedených pod sp. zn. 25 Cb 261/2000 a sp. zn. 3 Cob 166/2006 prekročili svoju   právomoc podľa § 6 ods.   4 zákona č.   514/2003 Z.   z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov.   Okresný   súd   o nároku   spoločnosti   rozhodol   rozsudkom   sp. zn. 13 C 51/2007 z 16. januára 2008, ktorým žalobu spoločnosti zamietol.

Okresný   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol,   že   okresný   súd „rozhodnutím vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 261/2000 ako orgán verejnej moci neprekročil svoju právomoc, pretože o otázke, ktorá bola predmetom sporu, nebol a nie je podľa zákona oprávnený na rozhodnutie iný orgán verejnej moci...

Pre   možnosť   uplatnenia   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím súdu navrhovateľom v danom prípade, musí byť splnená zákonná podmienka uvedená v ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Táto zákonná podmienka splnená nie je, pretože právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 25. 6. 2002 č.   k.   25Cb   261/00-91   v spojení   s doplňujúcim   rozsudkom   zo   dňa   20.   5.   2003 č. k. 25Cb 261/00-107,   nebol   pre   nezákonnosť   príslušným   orgánom   zrušený   alebo zmenený.“.

Napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   napadla   spoločnosť   odvolaním,   o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 199/2009 z 27. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol: „Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a s jeho dôvodmi sa v celom rozsahu   stotožňuje   aj   odvolací   súd   (§   219   ods.   2   O.s.p.).   Navrhovateľ   žalovaný   nárok založil na právnej konštrukcii, podľa ktorej ak súdne rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, sú ním účastníci a súdy viazané len vo vzťahu k výroku rozhodnutia, ale nie jeho dôvodov. A keďže podľa jeho názoru dôvody sú nezákonné, pretože súd použil na daný prípad inú právnu normu ako mohol, prekročil tak svoju právomoc a sú splnené zákonné podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.. Súd prvého stupňa   správne   uviedol,   že   súd   v   spornej   veci   neprekročil   svoju   právomoc,   pretože   ju rozhodol ako orgán verejnej moci podľa § 7 ods. 1 O.s.p.. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu 2 Obo 290/2005 na ktoré navrhovateľ poukázal, je potrebné uviesť, že navrhovateľ zjavne nepochopil   jeho   podstatu.   V   citovanom   rozhodnutí   Najvyšší   súd   SR   riešil   miestnu príslušnosť medzi dvoma súdmi, z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie zrušil, a vec vrátil na nové konanie miestne príslušnému súdu. Aj v prípade použitia nesprávnej právnej normy na posudzovaný prípad, súd nemohol prekročiť svoju právomoc, ale zakladá to len dôvod na jeho preskúmanie v rámci riadneho alebo mimoriadneho odvolacieho, resp. dovolacieho konania. Výrok súdneho rozhodnutia nemožno oddeliť od jeho dôvodov, ktoré vymedzujú jeho   skutkový   a   právny   rámec   a   sú   základom   pre   podanie   opravných   prostriedkov. Navrhovateľ   sa   mal   ochrany   svojich   práv   domáhať   všetkými   opravnými   prostriedkami, a po ich vyčerpaní musí súdne rozhodnutie v celosti rešpektovať.“

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že podľa jeho názoru napadnuté rozsudky okresného   súdu   a krajského   súdu   odporujú   zákonu, „pretože   súd   pri   rozhodovaní o neplatnosti právneho úkonu postupoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka napriek tomu, že v zmysle § 261, ods.1 Obchodného zákonníka je aplikácia Občianskeho zákonníka obmedzená   na   záväzkové   vzťahy   medzi   podnikateľmi,   ak   pri   ich   vzniku   je   zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti“.

V sťažnosti   ďalej   tvrdil,   že „Okresný   súdu   Bratislava   II,   ako   i Krajský   súd v Bratislave   žalobe   vyhoveli (o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu,   pozn.) s poukazom na porušenie zákazu konkurencie pri podpise zmluvy.

Z uvedených dôvodov preto právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 25Cb   261/00   v   spojení   s   argumentáciou   odvolacieho   súdu   v   rozsudku č.k. 3Cob/166/2006 zo dňa 3.7.2006 odporuje zákonu. Aplikáciou právnej normy, ktorá sa nevzťahuje   na   daný   prípad   súd   nerešpektuje   zákon,   z   dôvodu,   že   v   konaní   o   žalobe odôvodnenej porušením zákazu konkurencie a dobrých mravov konateľom nebol konateľ spoločnosti pasívne legitimovaným subjektom. Z uvedeného teda vyplýva, že Okresný súd a neskôr   aj   Krajský   súd   prekročili   svoju   právomoc   rozhodovať   vo   veci   tým,   že nerešpektovali   zákonné   ustanovenia   vzťahujúce   sa   na   prejednávanú   vec   a   svojvoľne uplatnili takú právnu normu, ktorá pre daný prípad nebola aplikovateľná, tak ako je vyššie uvedené.   Prvostupňový   a   aj   odvolací   súd   tak   neoprávneným   spôsobom   hrubo   zasiahli prekročením svojej právomoci a právneho rámca do základných práv sťažovateľa, čím mu spôsobili značnú škodu.“.

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   o jeho   sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   práva   sťažovateľa   a   to   právo   podľa   Článku   1   Protokolu   č.   1 k Európskemu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na pokojné užívanie svojho   majetku,   práva   sťažovateľa   podľa   článku   46,   ods.   1   Ústavy   SR   na   prístup k nezávislému   a   nestrannému   súdu,   práva   sťažovateľa   podľa   čl.46,   ods.   2   Ústavy   SR domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým bol na svojich právach ukrátený, práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, práva sťažovateľa podľa článku 7 ods. 2 Ústavy SR, práva sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie, práva sťažovateľa podľa článku 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na účinný prostriedok   nápravy   v   konaní   vedenom   pre   Okresným   súdom   Bratislava   II, sp. zn. 13 C 51/2007   a   v   konaní   vedenom   pred   Krajským   súdom   v   Bratislave,   sp.   zn. 14 Co 199/2009 porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 13 C 51/2007-54 z 16.1.2008 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 14Co/199/2009-123, 1207207608, z 27.4.2010 a vec im ich na opätovné prejednanie.

3.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3000,- C (slovom tritisíc eur), ktoré mu sú Krajský súd v Bratislave a Okresný   súd   Bratislava   II   v   rovnakom   pomere   povinní   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   Ing.   F.   L.,   CSc.   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 303,31 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. vedený..., č. ú....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   ako   fyzická   osoba   namieta   porušenie   označených   práv   postupom a rozhodnutím   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   51/2007   zo 16.   januára   2008   a postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 14 Co 199/2009 z 27. apríla 2010.

Z obsahu časti sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že účastníkom konania pred okresným   súdom,   ako   aj krajským   súdom,   ktorých   postup a rozhodnutia   sú   sťažnosťou napadnuté, bola spoločnosť A..

Sťažovateľ jednoznačne nebol účastníkom napadnutých konaní a na tom samozrejme nič nemení, že sťažovateľ je spoločníkom a konateľom spoločnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   považovať   za   podanú   zjavne neoprávnenou osobou. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž nepochybne vyplýva, že aktívnu   legitimáciu   na podanie   sťažnosti   majú iba tie   osoby   (fyzické   alebo právnické), ktorých základné právo alebo sloboda boli porušené. V danom prípade by za takú osobu bolo   možné   považovať   spoločnosť,   ktorá   bola   účastníkom   konania   v napadnutých konaniach pred okresným súdom a krajským súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 56/98) sťažnosť nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich, a ak fyzická osoba nebola účastníkom konaní, v ktorých sa vyniesli rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu napadnuté ústavnou sťažnosťou, nemôže sa úspešne domáhať zrušenia týchto rozhodnutí (ani) v konaní pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 34/95, II. ÚS 50/08).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nie je   aktívne   vecne   legitimovaný   na   podanie predmetnej sťažnosti a namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu jeho označené práva nemohli byť porušené, ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ju ako podanú zjavne neoprávnenou osobou odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010