znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 436/08-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť H., K.,   zastúpeného advokátom JUDr. B. K., V., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 67/2007 z 19. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2008   doručená   sťažnosť   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. B. K., V., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 67/2007 z 19. júna 2008. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„I. Sťažovateľ je jedným z dvoch právnych nástupcov po bývalom Výrobnom družstve H., ktoré transformáciou zaniklo.

Jeho právnymi nástupcami sa stali dve nové družstvá: H. a J. ku dňu 31. 8. 1992 podľa zákona č. 42/1992 Zb. Majetok sa rozdelil v pomere 60 % pre H. družstvo a 40 % pre J. Transformačný projekt na rozdelenie pôvodného družstva k 31. 3. 1992 mal byť realizovaný v júli 1992, ale z viacerých príčin sa tak stalo až k 31. 8. 1992.

Štatutárnymi   orgánmi   býv.   VD   H.   boli   obaja   terajší   predsedovia   novovzniklých družstiev.

Majetok transformovaného družstva sa reálne rozdelil a spísala sa o tom notárska zápisnica zo dňa 25. 8. 1992.

Obe novovzniklé družstvá sa ujali svojho majetku a uviedli ho aj v správe pre zápis do obchodného registra.

Z tohto titulu neboli žiadne spory. Až v priebehu roka 1994 začalo J. vznášať rôzne požiadavky voči H.

Ako zámienku využili časť transformačného projektu o tom, že na činnosti podľa neukončenej zmluvy býv. VD H., ktorá mala trvať po 31. 8. 2992 pre VSŽ, sa budú podieľať spoločne tak výkonami, ako aj nákladom.

Táto činnosť sa skončila v mesiaci september 1992 a H. uhradilo pre J. časť zisku vo výške 217 885,- Sk.

Ďalšiu zmluvu,   ktorej účinnosť   mala   nastať   k 1.   10.   1992 už realizovalo   iba   H., lebo J. žiadalo uzatvoriť osobitnú dohodu, ako to potvrdilo vo svojom liste zo dňa 14. 12. 1992, ktorý tvorí prílohu tejto sťažnosti.

J. postupne podalo proti H. viac žalôb... II. Prvostupňový súd v konaní túto vec prejednával od roku 1994 o žalobe žalobcu zo dňa 6. 10. 1994.

Napriek viac ako 13 rokov trvajúcemu sporu prvostupňový súd nezohľadnil žiadnu z opodstatnených námietok žalovaného, ale a priori vychádzal z tvrdení žalobcu a presunul dôkazné bremeno na žalovanú stranu. Išlo o žalobu na plnenie s odôvodnením, že v čase transformácie bývalého Výrobného družstva H. k 31. 8. 1992 nebol náležite uspokojený vo svojich nárokoch.

Napriek tomu, že bývalé VD H. zaniklo rozdelením na dva nástupnícke organizácie s rozdelením   majetku   v   pomere   60:40,   nebol   k   žalobe   pripojený   transformačný   projekt a nebolo ničím preukázané, aby H. získalo viac, ako svoj podiel, alebo aby bolo niečo dlžné žalobcovi.

Každý z právnych nástupcov vznikol k 31. 8. 1992 a v obchodnom registri ohlásili svoj nadobudnutý a prevzatý majetok po býv. VD H., s ktorým začali podnikať.

Žalobca túto skutočnosť nepredložil znalkyni a nijako nespochybnil túto skutočnosť. Nebola zachovaná rovnosť účastníkov pred súdom.

K   znakom   právneho   štátu   a   medzi   jeho   základné   hodnoty   patrí   neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy - viď PL ÚS č. 36/95), ktorej komponentom je predvídateľnosť práva.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nie   je   náležité   odôvodnené.   Orientuje   sa   iba na tvrdenie,   že žalovaný   nespochybnil   finančný   podiel   žalobcu,   hoci   sme   opakovane a neustále   tvrdili,   že   žalobca sa   ujal   svojho   majetku,   lebo   jeho   predseda   bol podpredsedom býv. VD H. a zúčastnil sa bezprostredne a osobne pri rozdelení a prevzatí majetku pre novovzniklé družstvo J. Ďalej sme   preukázali,   že znalci obaja   spochybnili čiastku 3.215.055,- Sk uvedenú v zápisnici zo dňa 28. 5. 1992 s odôvodnením, že táto čiastka pozostáva nie z celkom časovo a vecne zrovnateľných údajov.

Súd tejto závažnej skutočnosti nevenoval žiadnu pozornosť... V prvom rade žalovaný neprevzal k 20. 7. 1992 žiaden záväzok na vyporiadanie majetkového podielu pre žalobcu. Ako by sa mohol žalovaný k 20. 7. 1992 zaviazať, keď vôbec právne nejestvoval.

Podobne nejestvoval ako právny subjekt ani žalobca. Z notárskej zápisnice ani z transformačného projektu nevyplýva žiaden záväzok pre žalovaného na vyporiadanie majetkového podielu pre žalobcu.

Súdu nemalo ujsť, že právnymi nástupcami po VD H. sa stali k 31. 8. 1992 obe nové družstvá úplne rovnocenne.

Každý   sa   mal   ujať   tej   časti   majetku,   ktorá   mu   pripadla   pri   realizácii transformačného projektu.

Oceňovanie základných prostriedkov tu nehrá žiadnu rolu,   lebo   veci   boli reálne rozdelené in natura...“

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v tom, že najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10   Cb   2611/96-329   z 22.   januára   2007   v konaní   o zaplatenie   994 485   Sk   s prísl., ktorým   krajský súd   vyhovel   žalobe   žalobcu   J.   a   zaviazal   sťažovateľa na   zaplatenie 994 845 Sk s prísl. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nezohľadnil vo svojom rozhodnutí sťažovateľom prednesené argumenty.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   6   Obo   67/2007   z 19.   júna   2008,   zrušil   rozsudok   najvyššieho   súdu   a   vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   vidí   sťažovateľ   v zlom   vyhodnotení   dôkazov   najvyšším   súdom   a tiež v priznaní náhrady trov žalobcovi bez náležitého zdôvodnenia.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti zistil, že v odvolaní podanom sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu v časti, ktorou bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 994 845 Sk s príslušenstvom   a trovy   konania,   ako   aj   znalečné   štátu,   v zákonom   ustanovenej   lehote žiadal odvolací súd, aby rozsudok prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alebo aby po doplnení dokazovania zmenil napadnutý rozsudok, že žalobu zamietne.

Najvyšší súd ako odvolací [§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]   prerokoval   odvolanie   sťažovateľa   (žalovaného)   podľa   §   212   ods.   1   OSP s nariadením pojednávania v súlade s § 214 ods. 1 OSP.

Podľa § 10 ods. 2 OSP o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa rozhoduje najvyšší súd.

Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie.

Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   v napadnutej   časti   rozsudok   krajského   súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 15 207 Sk žalobcovi.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti. Je v   právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis   napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   50/04,   IV.   ÚS   238/05,   II.   ÚS   357/06, II. ÚS 127/07).

Ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, pričom skúmal najmä to, či tento zohľadnil všetky námietky predostreté sťažovateľom. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 67/2007 z 19. júna 2008 zistil:

„Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že na základe transformačného projektu z 31.   mája   1992   a   notárskej   zápisnice   z   25.   augusta   1992   došlo   k   zániku   právneho predchodcu účastníkov konania H. v. d. v zmysle zák. č. 42/1992 o transformácii družstiev, pričom vznikli nové právne subjekty H. a J.

Sporným   zostala   výška   finančného   podielu   žalobcu   J.   na spoločnom   majetku zaniknutého v. d. H. Z transformačného projektu a notárskej zápisnice vyplýva, že tento finančný podiel je 40 %, čo predstavuje sumu 3 215 055,- Sk (č. l. 6 a č. l. 12). Odvolací súd si osvojil právne závery súdu prvého stupňa ako vecne a právne správne.   Žalobca pri výpočte svojho 40 % finančného podielu vychádzal z hodnoty majetku zaniknutého subjektu H. v. d. k 31. marcu 1992, pričom žalovaný uspokojil žalobcu vo výške 2 260 210,- Kčs (Sk). Na uspokojenie žalobcu zostala nevyplatená žalovaným suma 994 845,- Sk.

Podiel žalobcu - 40 % na majetku zaniknutého subjektu H. v. d. predstavuje sumu 3 215 055,- Sk + členské vklady 40 000,- Sk, čo je spolu 3 255 055,- Sk.

Žalovaný nespochybnil finančný podiel žalobcu v dohodnutej percentuálnej výške 40%, spochybnil výšku základných prostriedkov v zostatkovej hodnote k 31. marcu 1992 vo výške 1 031 742,- Kčs (Sk), z ktorej žalobca vyčíslil svoj podiel na 40 %. Má zato, že žalobca mal 40 %-ný podiel vypočítať z nadobúdacej ceny základných prostriedkov.

Prvostupňový súd ustanovil znalca pre zistenie, či majetok H. v. d. po zániku bol rozdelený tak, že bol vysporiadaný podiel žalobcu vo finančnom vyjadrení 3 215 055,- Sk a ak nebol vysporiadaný, znalec mal určiť v akom rozsahu bol majetok vysporiadaný. Zo znaleckého posudku Ing. M. G. a Ing. K. J. vyplýva, že nárok žalobcu nebol v plnom   rozsahu   vysporiadaný.   Znalci   v   znaleckých   posudkoch   uviedli,   že   základné prostriedky mali byť správne ocenené v zostatkovej hodnote tak, ako to tvrdí žalobca. Odvolací   súd   poukazujúc   na   predmetné   znalecké   posudky   preto   námietku žalovaného,   že   základné   prostriedky   mali   byť   ohodnotené   v   nadobúdacích   cenách považoval za nedôvodné a k tejto námietke preto neprihliadol.

Ked'že   v   konaní   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   žalovaný   ani   nespochybnil, že žalobca bol uspokojený vo výške 1 018 728,- Sk (ZP), 46 130,- Sk (DKP) a 3195 352,- Sk (finančné prostriedky), spolu žalovaný uspokojil z nároku žalobcu 3 255 055,- Sk sumu 2 260 210,- Sk, neuspokojená zostala suma 994 845,- Sk.

Žalovaný v konaní na súde prvého stupňa a ani v odvolacom konaní nepredložil žiadny relevantný dôkaz, ktorý by spochybnil tvrdenie žalobcu.

Žalovaný   nespochybnil   nárok   žalobcu   na   40   000,-   Sk   keďže   ide   o   vymáhanie členského podielu t. j. ide o súkromný nárok člena družstva.

Odvolací   súd   konštatoval,   že   vrátenie   členských   vkladov   sa   viaže   k.   Ing.   Jánovi a Ing. I.   K.,   čo   požaduje   J.   v   súlade   s transformačným   projektom.   Títo   boli   členmi zaniknutého   subjektu   H.   v.   d.   a   stali   sa   členmi   subjektu   J.,   teda   v   danej   veci   nejde o vyrovnací podiel ako sa mylne domnieva žalovaný.

Námietka žalovaného, že žalobca má povinnosť podieľať sa na pasívach vzniknutých v. d. H. do 31. marca 1992 je nedôvodná v predmetnom spore, keďže táto je predmetom v spore sp. zn.: 10 Cb 2446/96 vedenom na Krajskom súde v Košiciach.

Odvolací súd   sa stotožnil   s názorom   súdu prvého stupňa,   že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou sumy 994 845,- Sk, a preto nárok žalobcu na úrok z omeškania je preukázaný, pričom prvostupňový súd postupoval správne, keď výšku úroku z omeškania posudzoval podľa ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. a § 509 Obch. zák. Žalobca si uplatnil 15 % úrok z omeškania, pričom v roku 1992 sa úroky v bankách pohybovali v rozsahu do 17 %.

Odvolateľ   namietol   výšku   trov   konania   priznaných   žalobcovi   súdom   prvého stupňa.

Odvolací   súd   preskúmal   ich   dôvodnosť   -   t.   j.   či   išlo   o   účelne   vynaložené   trovy konania   a   konštatoval,   že   prvostupňový   súd   postupoval   správne,   keďže   priznané   trovy zodpovedajú vyššie uvedenej zásade.

Rovnako správne postupoval prvostupňový súd pri uložení povinnosti žalovanému zaplatiť 33 195,- Sk titulom znalečného s poukazom na ust. § 140 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 142 ods. 1 OSP, keďže ide o trovy konania - t. j. trovy dôkazov vzhľadom na neúspech žalovaného v konaní.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   s   poukazom   na   vyššie   uvedené   rozsudok   súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 219 OSP potvrdil.“

Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z odvolania a z rozsudku najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   vychádza   z náležitého skutkového   stavu,   ktorý   je   aj   v   rozsudku   náležite   zdôvodnený,   a to   sa   týka   všetkých námietok   predostretých   sťažovateľom.   Predostreté   závery   najvyššieho   súdu,   ktoré   boli primerane zdôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti.

Rozsudok   najvyššieho   súdu   jasne   formuloval   právne   závery,   ktoré   aj   primerane odôvodnil tak, že postupoval v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. decembra 2008