znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2015v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka vo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Nitra, zastúpeného advokátkouJUDr. Zuzanou Lapárovou, advokátska kancelária, Forgáchova bašta 7, Nové Zámky,pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 54/2014 z 29. mája2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 54/2014 z 29. mája2014 p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 54/2014 z 29. mája 2014z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitrej ep o v i n n ýuhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyricentov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Zuzany Lapárovej, advokátska kancelária,Forgáchova bašta 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 435/2015-13z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Nitra (ďalejlen „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 54/2014z 29. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ podal návrh na povolenieobnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 107/2012, kde bolsťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe aplikácie tzv. asperačnej zásadyv zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov(ďalej len „Trestný zákon“), a to v celom znení tohto ustanovenia, ktoré bolo platnéa účinné v čase ukladania trestu, t. j. že aj za uplatnenia tohto ustanovenia v častiza bodkočiarkou, ktorú ústavný súd nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012označil za nesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Okresný súd svojím uznesením sp. zn. 3 Nt 3/2014 z 10. apríla 2014 podaný návrhna povolenie obnovy konania podľa ustanovenia § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Sťažovateľ napadol uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej poukazovalna spomínaný nález ústavného súdu, ako aj na reflektujúce stanovisko trestnoprávnehokolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.Tpj 44/2013 vydaného pre účely zjednotenia výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1Trestného poriadku, podľa ktorého„Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 54/2014z 29. mája 2014, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením krajského súdu bolo porušené jehooznačené základné právo garantované ústavou a listinou a právo garantované dohovorom.Sťažovateľ argumentuje judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa otázky aplikáciezákonnej úpravy rozhodovania o návrhoch na obnovu konaní v nadväznosti na predmetnýnález ústavného súdu sp. zn. PL. US 106/2011 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ na tomto mieste poukazuje na odôvodnenie konkrétneho rozhodnutianajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 39/2013, podľa ktorého § 394 ods. 1 Trestného poriadkuupravuje podmienky obnovy konania týkajúce sa skutku alebo osoby páchateľa (akoskutočnosti alebo dôkazy), nie právneho stavu (zákonných podkladov posudzovaniatrestnosti činu a ukladania trestu), avšak oproti tomu je v § 41b ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) vymedzený dôvod obnovy konania určený zmenou právneho stavuna podklade nálezu ústavného súdu a toto ustanovenie zákona o ústavnom súdu jevo vzťahu k ustanoveniu § 394 ods. 1 Trestného poriadku lex specialis osobitnou úpravou,̶aj keď aplikačne nadväzujúcou. V prípade uvedeného ústavným súdom konštatovanéhonesúladu právnych predpisov je konkrétne vyjadreným dôvodom obnovy konania právezmena trestnej sadzby (podstatné zníženie jej dolnej hranice), kde tento dôvod je právnezaložený vyhlásením nálezu ústavného súdu a nie je potrebné skúmať jeho splnenie.

Podľa názoru sťažovateľa konajúci súd nerešpektoval túto ustálenú judikatúru, a tedaatribútyspravodlivéhosúdnehoprocesu,včomvidísťažovateľporušeniesvojho označeného základného práva garantovaného ústavou a listinou a právagarantovaného dohovorom.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezomvyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listinya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 54/2014z 29. mája 2014, označené rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie,priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučineniev sume 2 000 €.

Vo svojich vyjadreniach doručených ústavnému súdu 2. novembra 2015a 4. decembra 2015 krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa uviedli, že netrvajúna verejnom ústnom pojednávaní.

Krajský súd v predloženom stanovisku argumentoval,že v čase rozhodovaniao veci sťažovateľa nebola súdna prax v otázke rozhodovania, či je nález ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 obligatórnym dôvodom na povolenie obnovy konania, jednotná,pretože na jednej strane existovalo stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdusp. zn. Tpj 44/2013, ktoré konštatovalo, že je zmienený nález dôvodom na obnovu konaniaex lege, ale existovala aj odlišná judikatúra ústavného súdu (rozhodnutia sp. zn.I. ÚS 673/2013, I. ÚS 724/2013, IV. ÚS 99/2014, IV. ÚS 110/2014), pričom tátonejednotnosť bola odstránená až zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn.PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014, ktoré však nebolo krajskému súdu v čase rozhodovaniaznáme.

Sťažovateľ zotrval na dôvodoch svojej sťažnosti a nesúhlasil s takto prednesenouargumentáciou krajského súdu. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ dôvodil, že podstatnou jeskutočnosť, že„rozhodnutie o návrhu na obnovu konania je v rozpore so zákonom“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 54/2014z 29. mája 2014, ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľa podanú proti prvostupňovémurozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 3 Nt/3/2014 z 10. apríla 2014 o zamietnutí návrhusťažovateľa na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp.zn. 3 T 107/2012, kde bol sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na základe aplikácietzv. asperačnej zásady.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetomkritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súdvo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 435/2015-13z 8. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie, je posúdenie napadnutého rozhodnutiakrajského súdu z hľadiska interpretácie a aplikácie zákonných noriem vzťahujúcich sana sťažovateľovu trestnú vec. Ústavný súd sa tak zaoberal otázkou splnenia podmienokobnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol publikovaný v Zbierkezákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 a ktorým ústavný súdrozhodol, že v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou„súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“nie sú v súlades ústavou, a tiež tým, ako sa s touto skutočnosťou vysporiadal krajský súd vo svojomnapadnutom rozhodnutí.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každýmá právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľarelevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskejrepubliky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovalaa boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, žek reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použijeústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávnaaplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základnýchpráv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorýchnesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohtopráva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odrážakolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnejaplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami,v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie jeúlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, aleobmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedolk porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydalna základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy,rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoprávneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konaniapodľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončiloprávoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdúnajavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vinealebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnostičinu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpores účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenieod uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebok pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.3 T 107/2012 z 24. septembra 2012 bola podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválenádohoda o vine a treste uzavretá medzi príslušným prokurátorom a sťažovateľom, na základektorej bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona a bol mu uložený súhrny trest odňatia slobodyv trvaní päť rokov a desať mesiacov vychádzajúc z ustanovenia § 172 ods. 1 Trestnéhozákona s použitím aj ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľovi bol teda uložený trest na základe aplikácie tzv. asperačnej zásadyv zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, a to v celom znení tohto ustanovenia, ktorébolo platné a účinné v čase ukladania trestu, to znamená, že aj za uplatneniatohto ustanovenia za bodkočiarkou, ktorého časť bola na základe nálezu ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ústavy.

Sťažovateľ podal návrh na povolenie obnovy konania, okresný súd uznesenímsp. zn. 3 Nt 3/2014 z 10. apríla 2014 tento návrh sťažovateľa zamietol a krajský súdv sťažnostnom konaní uznesením sp. zn. 4 Tos/54/2014 z 29. mája 2014 toto prvostupňovérozhodnutie potvrdil, resp. sťažovateľom podanú sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku zamietol.

Krajský súd v prijatom rozhodnutí odkazujúc na ustanovenia § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku prezentoval okrem iného túto argumentáciu:

„K úvahám súdu I. stupňa a k námietkam sťažovateľa uvedeným v písomných dôvodoch jeho sťažnosti však treba predovšetkým uviesť, že aj keď je rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky novou skutočnosťou podľa § 394 odsek 1 Trestného poriadku, nebola splnená ďalšia materiálna podmienka požadovaná citovaným ustanovením Trestného poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej podmienky ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného splnená nebola. Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 5 rokov a 10 mesiacov nie je v zrejmom nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom odsúdeného a ani jeho výmera nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona. Argument sťažovateľa, že doterajším výkonom trestu odňatia slobody sa u neho splnil najmä prvok individuálnej prevencie, je vzhľadom ku kritériám vyjadreným v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a materiálnym podmienkam uvedeným v § 394 odsek 1 Trestného poriadku irelevantný. Z týchto dôvodov ani krajský súd nezistil splnenie materiálnych podmienok ustanovenia § 394 Trestného poriadku nevyhnutných na povolenie obnovy konania v konkrétnej trestnej veci.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uplatňuje zásadu prednosti ústavnekonformného výkladu (napr. IV. ÚS 186/07, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06), z ktorej okreminého vyplýva, že „v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajúdo úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorýzabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovanýchpráv fyzických osôb alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnejmoci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácieústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“(II. ÚS 148/06, IV. ÚS 186/07). Ústavný súd pri posudzovaní konkrétnych prípadov nesmieopomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiskavšeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07).

Právnou podstatou rozhodovania všeobecných súdov o návrhoch na povolenieobnovy konania súvisiacich s nálezom ústavného súdu o asperačnej zásade je ústavnekonformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394ods. 1 Trestného poriadku.

Podľaprávnehonázoruformulovanéhovstanoviskunajvyššiehosúdusp. zn. Tpj 44/2013 u podaného návrhu na povolenie obnovy konania vo veci skončenejprávoplatným rozhodnutím opierajúceho sa len o skutočnosti predpokladané ustanovením§ 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je splnenie podmienok obnovy konštatovanéuž v danom ustanovení, a súd preto nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedenýchv § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku z dôvodu uvedeného v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.Zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája2014 kvalifikovalo označený právny názor ako konformný s plnohodnotnou ochranouzákladných práv a slobôd dotknutých subjektov, a potvrdilo tak jeho aplikovateľnosťv konaniach pred všeobecnými súdmi v plnom rozsahu.

Stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 vo svojom treťom bodeformulovalo síce výnimku z uvedeného týkajúcu sa prípadov, v ktorých boli ústavnenesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona obsahujúceho asperačnú zásadunegované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo 2 písm. a) až c) alebo e) Trestnéhozákona, kde mohol konajúci súd v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnúhranicu trestnej sadzby ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie saneodvíjalo od asperačne zvýšenej spodnej hranice.Zároveň však v označenom bodenajvyšší súd zdôraznil, že táto výnimka sa nevzťahuje na situácie, keď bol trest uložený nazáklade aplikácie § 39 ods. 2 písm. d) a ods. 4 Trestného zákona, pretože v týchto prípadochsa mimoriadne zníženie trestu umožnené zákonom v konaní o dohode o vine a tresteodvíjalo od trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom ako celkom, t. j. od ustanoveníosobitnej časti v spojení s úpravou dotknutej sadzby podľa ustanovení všeobecnej časti, tedaod asperačne zvýšenej dolnej hranice trestnej sadzby.

Krajský súd v namietanom uznesení správnosť záverov prvostupňového rozhodnutiaokresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania odmietol, podporilpoukazom na ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku, vo vzťahu ku ktorémuskonštatoval, že nezistil splnenie materiálnych podmienok, ktoré by odôvodňovali postuppodľa citovaného ustanovenia.

V prípade sťažovateľa odsúdeného na základe aplikácie asperačnej zásady,na ktorého prípad sa nevzťahovala ani výnimka ustanovená v treťom bode stanoviskanajvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013, však v záujme plnohodnotnej ochrany jehozákladných práv a slobôd bolo povinnosťou všeobecného súdu uplatniť ústavne konformnývýklad ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 394ods. 1 Trestného poriadku, a teda konštatovať splnenie podmienok obnovy konaniaz dôvodov uvedených v citovanom ustanovení zákona o ústavnom súde.

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí akceptoval závery rozhodnutiaokresného súdu, ktorý neuprednostnil pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa ten výkladpríslušných ustanovení zákona o ústavnom súde a Trestného poriadku upravujúcichpodmienky pre povolenie obnovy, ktorý zabezpečuje plnohodnotnú realizáciu ústavoua dohovorom garantovaných práv sťažovateľa, porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie [podobne § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnutérozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6zákona o ústavnom súde v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názoromústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume2 000 €, ktoré odôvodnil pocitmi bezmocnosti a beznádejnosti spojenými s čakanímna povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikovalzásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, žecieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmypociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznoumedzinárodnou zmluvou.

Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu,zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konaniepredstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu dostatočné zavŕšenieposkytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad i pre garantovanieústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi,preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré muvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval náhradu trov konania, ktorých výškunešpecifikoval.

Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznalsťažovateľovi náhradu trov konania v sume 296,44 € z dôvodu trov právneho zastúpenia,a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava a prevzatie vecia písomné vyhotovenie sťažnosti, resp. doplnenie sťažnosti) v hodnote po 139,83 € vrátanerežijných paušálov v hodnote po 8,39 €. Náhradu za tretí úkon právnej služby – vyjadreniek stanovisku krajského súdu doručené ústavnému súdu 4. decembra 2015, ústavný súdsťažovateľovi nepriznal, pretože obsah doručeného vyjadrenia nepovažoval za taký, ktorýby prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015