znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Stredoslovenskej   vodárenskej   prevádzkovej   spoločnosti, a. s.,   Partizánska   cesta   5,   Banská   Bystrica,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Přemyslom Marekom, Advokátska kancelária PETERKA   & PARTNERS   v. o. s.,   Kapitulská 18/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013 doručená (na poštovú prepravu podaná 29. júla 2013, pozn.) sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti, a. s., Partizánska cesta 5, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   návrhom   na   začatie   konania   doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 27. mája 2011 sa spoločnosť...(ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti   Stredoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a. s., Partizánska cesta 5, Banská Bystrica (žalovanej v 1. rade, pozn.), a sťažovateľke (ďalej spolu len „žalované“) náhrady majetkovej ujmy spôsobenej obmedzením hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov za obdobie od 1. mája 2004 do 12. mája 2010 (ďalej len „žalovaná pohľadávka“) s príslušenstvom.

Žalobkyňa, ktorá   mala žalovanú pohľadávku   nadobudnúť postúpením   na základe zmlúv uzavretých medzi ňou (postupníčkou) na strane jednej a 1.... 2.... a 3.... [ďalej len „postupcovia“   (užívatelia   pozemkov   v   rozhodujúcom   období   v   žalobe   označení   ako „Družstvo“ 1. až 3., pozn.)], na strane druhej, žalobu okrem iného odôvodnila najmä tým, že «...   Rozhodnutím   bývalého   Okresného   národného   výboru   vo   Zvolene,   odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva sp. zn. OPLVH-vod. 2441/406/88-452 zo   dňa   15.   10.   1988,   Rozhodnutím   Obvodného   úradu   životného   prostredia   v   Banskej Bystrici, oddelenia štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia sp. zn.: ŽP 6061.2/190/95- Dš zo   dňa   08.   03.   1996   a   následnými   alebo   súvisiacimi   rozhodnutiami   príslušných vodohospodárskych orgánov... boli vo vodoprávnom konaní určené a vymedzené pásma hygienickej   ochrany   vodných   zdrojov   na   ochranu   výdatnosti,   akosti   a   zdravotnej nezávadnosti vodných zdrojov Podzámčok - Dobrá Niva, Horedolinie, Podžiar, Vladárka a stanovené záväzné podmienky pre spôsobom hospodárskeho využitia vymedzených pásiem hygienickej ochrany (ďalej len „Rozhodnutia“)...».

Okresný súd po tom, ako žalobu zaevidoval pod sp. zn. 7 C 105/2011, uznesením z 5. augusta   2011   pod   hrozbou   odmietnutia   žaloby   (podania)   vyzval   žalobkyňu   na   jej doplnenie, resp. opravu okrem iného takto:

„... konkretizujte skutkové okolnosti nároku ku každému postupcovi osobitne (pretože sa jedná o spojené nároky) uveďte skutkové okolnosti tak, aby bol skutkovými okolnosťami presne   vymedzený   predmet   sporu   v   závislosti   na   jednotlivých   postupcoch   (výmera a identifikácia pozemkov jednotlivých spoločností, u ktorých pozemkov konkrétne a v akom rozsahu   došlo   k   obmedzeniu   užívania,   vymedzenie   spôsobu   obmedzenia   hospodárenia, ku ktorému došlo k jednotlivým pozemkom jednotlivo, vymedzenie ujmy a určenie jej výšky spolu   s   odôvodnením   výšky   ujmy;   a   pod.)   a   konkretizujte   výšku   majetkovej   ujmy pre jednotlivé pozemky spolu so spôsobom, ktorým ste k jej výpočtu dospeli...“

Žalobkyňa   v   prílohe   podania   doručeného   okresnému   súdu   13.   septembra   2011 pre účely preukázania svojej aktívnej vecnej legitimácie predložila medzi ďalšími listinnými dôkazmi aj „identifikáciu pozemkov užívaných Družstvom 1 v ochrannom pásme vodného zdroja“, „identifikáciu   pozemkov   užívaných   Družstvom   2...“ a „identifikáciu   pozemkov užívaných Družstvom 3...“ a súčasne petit žaloby opravila, resp. doplnila tak, že žiadala, aby žalovaným bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 2 440 000 € s príslušenstvom.

Okresný   súd   však   uznesením   sp.   zn.   7   C   105/2011   z 24.   októbra   2011   podanie (žalobu) žalobkyne odmietol, keďže podľa názoru okresného súdu „... navrhovateľ vady podania neodstránil, z návrhu nie sú uvedené skutkové tvrdenia, z ktorých vyplýva nárok, a teda ani po výzve súdu nespĺňa podanie náležitosti riadneho návrhu...“.

Žalobkyňa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 C 105/2011 z 24. októbra 2011 podala riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský súd   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp.   zn.   13   Co   366/2011 z 23. januára   2012   (v   uznesení   je   zrejme   nesprávne   uvedený   rok   2011,   pozn.)   tak,   že odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Na   základe   žalobkyňou   riadne   a   včas   podaného   dovolania   –   mimoriadneho opravného   prostriedku   pre   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   v   zmysle   ustanovenia   §   237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého účastníkovi konania (žalobkyni) sa postupom súdu odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cdo   279/2012 z 30. apríla 2013 uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 366/2011 z 23. januára 2012, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 105/2011 z 24. októbra 2011 ako nezákonné zrušil a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie.   Predmetné   uznesenie najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2013.

Právny   zástupca   sťažovateľky   namietané   porušenie   označených   práv   odôvodňuje okrem iného takto:

«...   Podľa   ustálenej   judikatúry   aj   právnej   teórie,   pokiaľ   žalobca   neuvedie skutočnosti, z ktorých odvodzuje právo aspoň v rozsahu, aby bolo možné posúdiť totožnosť veci (totožnosť predmetu konania) je to zákonnou podmienkou pre odmietnutie podania, pretože žaloba nie je prejednateľná...

Z uvedeného vyplýva, že aby nebol predmet konania vo veci náhrady majetkovej ujmy   za   obmedzené   užívanie   pozemkov   v   ochranných   pásmach   vodárenských   zdrojov zameniteľný   s   iným   predmetom   konania,   žalobca   musí   podľa   §   79   ods.   1   OSP   ako nevyhnutné minimum v samotnej žalobe stručne uviesť:

- identifikáciu pozemkov, ktorých sa nárok týka a to nezameniteľné, t. j. podľa údajov v katastri nehnuteľností,

- údaj o tom, že sú to práve uvedené pozemky, ktoré sa nachádzajú v ochrannom pásme,

-   identifikáciu   rozsahu   obmedzenia   -   v   akej   miere   ochranné   pásmo   zasahuje identifikované pozemky,

- údaj o výške majetkovej ujmy... Sťažovateľ má... za to, že skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom rozsahu obmedzených pozemkov,   za   ktoré   požaduje   náhradu   majetkovej   ujmy,   sú   zmätočné   a   nepostačujúce, neumožňujú   nezameniteľné identifikovať rozsah obmedzených pozemkov a teda predmet samotného konania.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   má   sťažovateľ   za   to,   že žaloba   nespĺňa   minimálne náležitosti na ňu kladené v zmysle § 79 ods. 1 OSP...

Uvedenie rozhodnutia stanovujúceho ochranné pásma vodárenského zdroja v žalobe bez   špecifikácie   konkrétneho   pozemku/pozemkov   žalobcu,   ktoré   sa   v   tomto   ochrannom pásme nachádzajú a sú dotknuté obmedzeniami, preto nemôže napĺňať podmienku opísania rozhodujúcich skutočností v zmysle § 79 ods. 1 OSP. Už zo samotnej hmotnoprávnej normy vyplýva, že existencia rozhodnutia o stanovení ochranných pásiem vodárenských zdrojov je v   spojení   s   hmotnoprávnou   normou   -   §   32   ods.   6   vodného   zákona   -   iba   právnym predpokladom   (dôvodom)   pre   vznik   ujmy   za   obmedzenie   hospodárenia   na   konkrétnom pozemku/pozemkoch,   ktoré   sa   v   ochrannom   pásme   nachádzajú,   a   nie   rozhodujúcou skutočnosťou v zmysle §79 ods. 1 OSP...

...   požiadavka   doplnenia   žaloby   o   identifikáciu   pozemkov   dotknutých   ochranným pásmom vodárenského zdroja nie je vôbec formalizmom, ale plne legitímnou požiadavkou na doplnenie náležitosti, ktorá mala byť uvedená už v žalobe (aby ju sudca vôbec mohol prejednať   a   aby   sa   k nej žalovaný   mohol relevantne vyjadriť   a aby   bolo možné   začať dokazovanie)...

...   uznesenie   NS   SR   napadnuté   touto   sťažnosťou...   pripúšťa...,   že...   chýbajúce náležitosti... budú fakticky doplnené na základe znaleckého posudku...

Je   neprípustné,   aby   súd   v   situácii,   keď   nič   nebránilo   žalobcovi   špecifikovať náležitosti žaloby už v samotnej žalobe, umožnil jedným znaleckým posudkom odstrániť vady žaloby a zároveň vykonať dokazovanie (stanoviť výšku ujmy), ktoré je namieste až v konaní o veci samej, t. j. po tom, ako je stanovený predmet konania...

Sťažovateľ má však za to, že NS SR svojím uznesením zvýhodnil žalobcu natoľko, že narušil procesnú rovnováhu účastníkov konania a zasiahol do práva druhého účastníka (t. j.   sťažovateľa)   na   súdnu   ochranu,   spravodlivé   súdne   konanie   a   rovnosť   účastníkov   v konaní...

Sťažovateľ ako žalovaný v rámci svojho práva na súdnu ochranu mohol legitímne očakávať, že súd podanie, ktoré nespĺňa minimálne náležitosti stanovené v § 79 ods. 1 OSP odmietne postupom podľa § 43 ods. 2 OSP. A tieto legitímne očakávania boli tiež postupom prvoinštančného súdu a súdu odvolacieho naplnené...

Arbitrárnosť uznesenia NS SR sťažovateľ ďalej odôvodňuje tým, že... NS SR... :

1. nerešpektoval kogentnú normu, ktorou sú § 79 ods. 1 OSP a následne § 43 ods. 2 OSP a interpretoval ich v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...

i) NS SR ústavne nekonformne interpretoval a aplikoval § 79 ods. 1 OSP tak, že požiadavka „opísania rozhodujúcich skutočností“ je splnená..., aj keď žaloba neobsahuje uvedenie   rozhodujúcich   skutočností   v   rozsahu   umožňujúcom   odlíšiť   predmet   konania od iných konaní a zároveň nekonformne interpretoval a aplikoval § 43 ods. 2 OSP tak, že neuvedenie   rozhodujúcich   skutočností   v   rozsahu   umožňujúcom   odlíšiť   predmet   konania od iných konaní nie je nedostatok, pre ktorý nemožno pokračovať v konaní, a teda dôvodom na odmietnutie žaloby...

ii) NS SR ústavne nekonformne interpretoval a aplikoval § 79 ods. 1 OSP tak, že požiadavka „opísania rozhodujúcich skutočností“ je splnená..., aj vtedy, pokiaľ možno časť rozhodujúcich   skutočností   zistiť   znaleckým   dokazovaním   a   zároveň   nekonformne interpretoval a aplikoval § 43 ods. 2 OSP tak, že neuvedenie rozhodujúcich skutočností v rozsahu   v   akom   môžu   byť   nahradené   znaleckým   dokazovaním,   nie   je   dôvodom na odmietnutie žaloby...

2. a tiež založil predmetné uznesenie na interpretácii § 79 ods. 1 OSP a následne § 43 ods. 2 OSP, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe, a teda NS SR sa vydaním predmetného uznesenia NS SR odklonil od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax. Extrémny   rozpor   výkladu   §   43   ods.   2,   a   79   ods.   1   OSP   NS   SR   sťažovateľ   vidí v nasledovnom:

i) odklone od judikatúry, ako je uvedené v bode IV. vyššie, a zároveň

ii)   odklone   od   judikatúry   vo   veciach   založených   na   rovnakom   právnom   základe a porovnateľných   skutkových   okolnostiach   ako   je   právny   základ   a   skutkové   okolnosti v namietanej veci žalobcu proti sťažovateľovi.

Pokiaľ ide o judikatúru založenú na rovnakom právnom základe a porovnateľných skutkových   okolnostiach   ako   je   právny   základ   a   skutkové   okolnosti   v   namietanej   veci žalobcu proti sťažovateľovi (bod ii. vyššie), sťažovateľ poukazuje napríklad na uznesenie okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k.   9   C/189/2009-105   z   15.   10.   2010,   potvrdené uznesením krajského súdu Banská Bystrica č. k. 16 Co/295/2010-406 z 28. 2. 2011. V týchto konaniach pôvodní žalobcovia nešpecifikovali pozemky, na ktorých došlo k obmedzeniu užívania, uvedením katastrálneho územia, registra parcely, parcelného čísla, druhu pozemku a výmery pozemku. Tiež neuviedli, v akom rozsahu sa dotknuté pozemky nachádzajú vo vyhlásených ochranných pásmach...

V   obdobnej   veci   č.   k.   12   Co/161/2010   bol   žalobca   vyzvaný,   aby   vadu   podania odstránil   označením   „pozemkov,   na   ktorých   došlo   k   obmedzeniu   užívania   a   v   akom rozsahu“ (pozri uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 12 Co/161/2010-81)... Sťažovateľ   má   tiež   za   to,   že   NS   SR   sa   uznesením   NS   SR   odklonil   od   ustálenej judikatúry,   keď   umožnil   vady   podania   (absenciu   minimálnych   náležitostí)   odstrániť znaleckým dokazovaním nariadením v priebehu konania, čo je v rozpore napr. s uznesením Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn. 25 Cdo 2377/2011...

... NS SR svojim uznesením NS SR zvýhodnil žalobcu oproti sťažovateľovi keď:

1. umožnil, aby vady podania žalobcu boli odstránené znaleckým dokazovaním...

2.   a   tiež   svojou   činnosťou   (analýzou   predložených   listín)   plnil   (a   nahradzoval) procesnú aktivitu žalobcu, pokiaľ ide o minimálne požiadavky kladené na žalobu v zmysle § 79 ods. 1 OSP...

Tým, že NS SR svojim uznesením NS SR zbavil žalobcu povinnosti tvrdenia v rozsahu opísania   rozhodujúcich   skutočností   podľa   §   79   ods.   1   OSP   (povinnosti   podať   žalobu obsahujúcu minimálne náležitosti) a tiež tým, že svojou činnosťou plnil ako aj umožnil prvostupňovému   súdu   plniť   žalobcovu   procesnú   aktivitu,   neoprávnene   žalobcu   oproti sťažovateľovi zvýhodnil, čím porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„...   Základné   právo   sťažovateľa   Stredoslovenská   vodárenská   prevádzková spoločnosť, a. s... na súdnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   37   ods.   3   Listiny   základných   práv   a   slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením zo dňa 30. apríla 2013 porušené boli.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2013 sp. zn. 2 Cdo 279/2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Stredoslovenská vodárenská   prevádzková   spoločnosť,   a.   s...   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 12.740,54 EUR...   na   účet   jeho   právneho   zástupcu,   advokáta   Mgr.   Přemysla   Mareka, advokátska   kancelária   PETERKA   &   PARTNERS,   v.   o.   s.   advokátska   kancelária organizačná zložka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37   ods.   3   listiny   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013.

1.   Sťažovateľka   predovšetkým   namieta, že pokiaľ najvyšší   súd napriek   tomu,   že žaloba neobsahuje presnú špecifikáciu pozemkov nachádzajúcich sa v ochranných pásmach vodárenských zdrojov a rozsahu obmedzenia ich užívania, dospel k názoru, podľa ktorého požiadavka uvedenia rozhodujúcich skutočností v rozsahu umožňujúcom odlíšiť predmet konania od predmetu iných konaní v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP je splnená, a to aj preto, že časť týchto skutočností bude možné zistiť nariadením znaleckého dokazovania, v právnej   veci   žaloby   teda   nejde   o   nedostatok,   pre   ktorý   by   nebolo   možné   v   konaní pokračovať v zmysle ustanovenia § 43 ods. 2 vety prvej OSP, dôsledkom čoho odmietnutím žaloby (podania) bola žalobkyni odmietnutá možnosť konať pred súdom, je tento názor arbitrárny.

2. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ najvyšší súd v právnej veci žaloby svojím právnym   názorom   pripustil   odstránenie   jeho   vád   nariadením   znaleckého   dokazovania a vlastným   skúmaním   (analýzou)   listín   predložených   žalobkyňou   nahradzoval   procesnú aktivitu žalobkyne, túto neoprávnene zvýhodnil na úkor sťažovateľky.

3.   Navyše,   podľa   tvrdení   sťažovateľky   sa   najvyšší   súd   bez   ďalšieho   odklonil   aj od ustálenej   judikatúry,   ak   bez   ďalšieho   nerešpektoval   právny   názor   krajského   súdu v obdobných   právnych   veciach   vyjadrený   v jeho a v   uznesení   sp.   zn. 12   Co   161/2010 z 30. júna 2010 a uznesení sp. zn. 16 Co 295/2010 z 28. februára 2011 a tiež aj právne názory   vyjadrené   v   sťažovateľkou   označených   rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu   Českej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3 listiny zabezpečuje rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (žalobkyne a žalovaných), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   zvýhodní   svojím   postupom predchádzajúcim   vydaniu   rozhodnutia   niektorého   z   účastníkov   konania   na   úkor   iného účastníka konania.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   2   Cdo   279/2012 z 30. apríla   2013   sa   s   kľúčovou   námietkou   žalobkyne,   ktorou   namietala,   že   postupom okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom, vysporiadal okrem iného takto:

«...   Pod   odňatím   možnosti   pred   súdom   konať   v   zmysle   tohto   ustanovenia   treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/   O.   s.   p.   významná,   ide   najmä   vtedy,   ak   súd   v   konaní   postupoval   v   rozpore so zákonom,   pripadne   s   ďalšími   všeobecne   závažnými   právnymi   predpismi   a   týmto postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny   poriadok priznáva.

V danej veci si žalobkyňa žalobou 26. mája 2011 na Okresnom súde Banská Bystrica uplatnila   u   žalovaných   nárok   na   náhradu   majetkovej   ujmy   vzniknutej   za   obdobie od 1. mája 2004   do   12.   mája   2010.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   uznesením z 5. augusta 2011,   č.   k.   1 C 105/2011-558   vyzval   žalobkyňu,   aby   v   lehote   21   dní konkretizovala   skutkové   okolnosti   nároku,   konkretizovala   výšku   majetkovej   ujmy pre jednotlivé pozemky spolu so spôsobom, ktorým k jej výpočtu dospela, doplnila petit, doplnila   ďalšie   dôkazy,   ktoré   by   mohli   podporiť   jej   nárok.   Na   výzvu   súdu   žalobkyňa reagovala doplnením žaloby z 9. septembra 2011. Poukázala na veľké množstvo listinných dôkazov, ktoré podľa jej tvrdení preukazujú aktívnu legitimáciu žalobkyne. Ďalej vyčíslila odhadovanú majetkovú ujmu na sumu 2 440 000 €, na čo reflektovala aj doplnením petitu. Ohľadne spôsobu vyčíslenia tejto žalovanej sumy uviedla, že jej presná výška je v konaní sporná   a   z   toho   dôvodu   už   v   samotnej   žalobe   navrhovala   vykonať   súdom   ustanovené znalecké dokazovanie,   ktoré ju nesporne určí,   a to aj s poukazom na značnú finančnú náročnosť znaleckého dokazovania v prejednávenej veci. Ohľadom špecifikácie pozemkov, na   ktorých   pôvodní   majitelia   pohľadávok   hospodárili   a ktoré   sa   nachádzajú   v   pásme ochrany   vodných   zdrojov   uviedla,   že   všetky   nájomné   zmluvy   spolu   s   ich   dodatkami a prílohami sú k dispozícii u pôvodných majiteľov pohľadávok a pokiaľ súd ustanoví znalca na určenie presnej výšky majetkovej ujmy na užívaných pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských   zdrojov,   budú   mu   k   dispozícii.   Navyše,   pokiaľ   by   tieto   aj   boli   súdu predložené, tieto nepreukazujú veľkosť obhospodarovanej plochy v ochrannom pásme. Podľa § 43 ods. 1 O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka,   aby   nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   podanie   doplnil   alebo   opravil v lehote, ktorú urči, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa § 43 ods. 2 veta prvá O. s. p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví   alebo   nedoplní   a   pre   uvedený   nedostatok   nemožno   v   konaní   pokračovať,   súd odmietne podanie, ktorá by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku musí v celom rozsahu   rešpektovať   základne   právo   účastníkov   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného právo na súdnu ochranu. Interpretáciou a používaním tohto ustanoveniu nemožno obmedziť základné právo na súdnu   ochranu   bez   zákonného   podkladu   (II.   ÚS   154/08).   Prílišný   formalizmus pri posudzovaní   úkonov   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   a   nadmerný   tlak na dopĺňanie   takých   náležitostí   do   procesných   úkonov   účastníkov,   ktoré   nemajú   oporu v zákone,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona   alebo   nemajú   základný   význam   na   ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 O. s. p. len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok.

Podľa dovolacieho súdu z návrhu na začatie konania a z jeho doplnení nepochybne (okrem ostatných náležitostí uvedených v § 79 ods. 1 O. s. p.) vyplýva:

a) čoho sa žalobkyňa domáha - zaplatenia sumy 2 440 000 € od žalovaných 1/ a 2/ titulom náhrady majetkovej ujmy, ktorá vznikla obmedzením hospodárenia na užívaných pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov, za presne špecifikované obdobie,

b) označenie dôkazov, ktorých sa žalobkyňa dovoláva - vzorové nájomné zmluvy, čestné vyhlásenia družstiev, identifikácia pozemkov družstvom 1 a 2, potvrdenia obvodných úradov, odborné posudky atď.,

c)   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   -   obmedzenie   hospodárenia   na   užívaných pozemkoch   v   ochranných   pásmach   vodárenských   zdrojov   na   základe   rozhodnutí   - Okresného   národného   výboru   vo   Zvolene   č.   j.   OPLVH   -   vod.   2441/406/88-462 z 15. októbra 1988,   Obvodného   úradu   životného   prostredia   Banská   Bystrica č. ŽP 6061.2/190/95-Dš z 8. marca 1996.

Navyše   žalobkyňou   navrhovaným   znaleckým   dokazovaním   by   podľa   názoru dovolacieho súdu mohla byť určená presná výška vzniknutej majetkovej ujmy, ale aj presne určené dotknuté pozemky, ktorých sa náhrada majetkovej ujmy týka (na využitie znaleckého posudku pri určovaní výšky majetkovej ujmy pritom pamätá aj „vodný zákon“, konkrétne § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z.).

Za tejto vyššie uvedenej situácie, keď odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo podanie žalobkyne odmietnuté z dôvodu, že žaloba nemala potrebné náležitosti (§ 43 ods. 2 O. s. p.), je zrejmé, že žalobkyni bola znemožnená realizácia jej procesného práva na to, aby súd konal ďalej o jej žalobe, a že teda v predmetnom konaní došlo k procesnej vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., zakladajúcej prípustnosť dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie zrušiť.   Rozhodnutie,   ktoré bolo vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vodou, nemôže byť totiž považované za správne.

Vzhľadom na uvedené dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a aj súdu prvého stupňa v celom rozsahu (pretože rozhodnutie o návrhoch žalobkyne v zmysle § 138 O. s. p. a § 30 O. s. p. vychádzalo z výroku o odmietnutí podania) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p.)... »

4.   Ústavný súd   však nemá v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu spočívajúcom v tom, že odmietnutím žaloby (podania) žalobkyne jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento záver v žiadnom prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného uznesenia najvyššieho súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

V zmysle ustanovenia § 43 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví   alebo nedoplní   a   pre   uvedený   nedostatok   nemožno   v   konaní pokračovať,   súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem všeobecných   náležitostí   (§   42   ods.   3)   obsahovať   meno,   priezvisko,   prípadne   aj   dátum narodenia   a   telefonický   kontakt,   bydlisko   účastníkov,   prípadne   ich   zástupcov,   údaj o štátnom   občianstve,   pravdivé   opísanie   rozhodujúcich   skutočností,   označenie   dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

V zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   svoj   záver   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   keď s poukazom na to, že zo žaloby nepochybne vyplýva, že žalobkyňa sa domáha zaplatenia žalovanej pohľadávky vo výške 2 440 000 € s príslušenstvom z titulu náhrady majetkovej ujmy spôsobenej v období od 1. mája 2004 do 12. mája 2010 obmedzením hospodárenia na pozemkoch   v ochranných pásmach vodárenských   zdrojov založených (vymedzených) rozhodnutiami   príslušných   orgánov   štátnej   vodnej   správy,   a   to   rozhodnutím   bývalého Okresného národného výboru vo Zvolene, odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, č. j. OPLVH – vod.   2441/406/88-452 z 15. októbra 1988 a rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Banskej Bystrici, oddelenia štátnej vodnej správy a   ochrany   ovzdušia   č.   ŽP   6061.2/190/95-Dš   z   8.   marca   1996   (ďalej   len   „vodoprávne rozhodnutia“),   pričom   žalobkyňa   na   preukázanie   svojich   tvrdení   označila,   resp.   už okresnému   súdu   predložila   listinné   dôkazy,   medzi   nimi   aj „identifikáciu   pozemkov...“ užívaných postupcami, ustálil, že nejde o taký nedostatok žaloby (podania), pre ktorý by nebolo možné v konaní pokračovať.

Inými slovami, keďže žalovaná pohľadávka predstavuje náhradu majetkovej ujmy, ktorá mala v rozhodujúcom období vzniknúť postupcom (právnym predchodcom žalobkyne, pozn.)   dôsledkom   obmedzenia   hospodárenia   na   pozemkoch,   resp.   ich   častiach nachádzajúcich   sa   v   ochranných   pásmach   vodárenských   zdrojov   zriadených   práve označenými   vodoprávnymi   rozhodnutiami,   záver   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   napriek neuvedeniu špecifikácie týchto pozemkov žalobkyňou podľa údajov katastra (evidencie) nehnuteľností, resp. ich špecifikácii iba podľa katastrálnych území, žaloba spĺňa požiadavky návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. OSP, a teda predmet konania vymedzuje dostatočne určite na to, aby tento nemohol byť zameniteľný s predmetom iného konania, dôsledkom čoho nebol dôvod na jej odmietnutie v zmysle § 43 ods. 2 vety prvej OSP, sa nijako neprieči obsahu, účelu ani zmyslu týchto procesno-právnych zákonných ustanovení, a preto je ústavne plne udržateľný.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 o vodách a o   zmene   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb.   o priestupkoch   v   znení neskorších   predpisov   (vodný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   za preukázané obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí náhrada majetkovej   ujmy,   pričom   ak   sa   nedosiahne   dohoda,   výška   majetkovej   ujmy   sa   určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu, najvyššiemu súdu nič nemožno vytknúť, ak v rámci svojej argumentácie v súvislosti so zákonnou požiadavkou opísania rozhodujúcich   skutočností   v   žalobe   vrátane   presného   určenia   (vymedzenia)   rozsahu ochrannými pásmami vodárenských zdrojov dotknutých pozemkov, spôsobu obmedzenia hospodárenia na nich a v nie poslednom rade určenia výšky majetkovej ujmy medzi inými poukázal aj na budúce znalecké dokazovanie.

Keďže   je   zo   žaloby   zjavné,   že   žalobkyňa   sa   proti   žalovaným   domáha   náhrady majetkovej   ujmy za obmedzenie užívania pozemkov postupcom   v ochranných pásmach vodárenských   zdrojov   zriadenými   (vymedzenými)   v   žalobe   označenými   vodoprávnymi rozhodnutiami   orgánov   štátnej   vodnej   správy,   ktorá   im   (postupcom)   mala   vzniknúť v období od 1. mája 2004 do 12. mája 2010, a teda, ako to z argumentácie najvyššieho súdu zrejme vyplýva, predmet konania bol žalobou určený rozsahom síce minimálnym, avšak dostatočným na to, aby nemohol byť zameniteľný s predmetom iného konania, ústavný súd sa   nijako   nestotožňuje   s   názorom   sťažovateľky,   že   by   budúci   znalecký   posudok vypracovaný   v   zmysle   ustanovenia   §   36   ods.   2   vodného   zákona   nahrádzal   procesnú povinnosť   žalobkyne   v   zmysle   ustanovenia   §   79   ods.   1   OSP   spočívajúcu   v   opísaní rozhodujúcich skutočností.

Navyše, keďže práve vodoprávnymi rozhodnutiami orgánov štátnej vodnej správy, na základe ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov, boli zriadené (vymedzené) nielen samotné   ochranné   pásma   vodárenských   zdrojov,   ale   určené   aj   záväzné   podmienky (obmedzenia)   pre   spôsob   hospodárskeho   využitia   týchto   pozemkov,   dôsledkom   čoho najvyšší súd dospel k záveru, že v prípade žaloby nejde o taký nedostatok, pre ktorý by nebolo možné v konaní pokračovať, podľa názoru ústavného súdu sa tiež nemožno stotožniť ani   s   tvrdením   sťažovateľky   o   tom,   že   najvyšší   súd   skúmaním   (analýzou)   žalobkyňou predložených listín nahrádzal povinnosť žalobkyne v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP opísať v žalobe rozhodujúce skutočnosti, a tým by ju neoprávnene zvýhodňoval na úkor sťažovateľky.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľným a jasným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu odmietnutie žaloby pre jej okresným súdom a následne aj krajským súdom ustálený „nedostatok, pre ktorý nie je možné v konaní pokračovať“, bolo pre žalobkyňu odňatím možnosti konať pred súdom napĺňajúcim dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP. Podľa názoru ústavného súdu táto vlastná úvaha najvyššieho súdu nevybočuje z ústavných medzí výkladu označených zákonných ustanovení.

6. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že najvyšší súd sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odchýlil od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej praxe, pokiaľ ide o posudzovanie splnenia alebo nesplnenia náležitostí návrhu na začatie konania   (§   79   ods.   1   OSP)   pri   uplatňovaní   náhrady   majetkovej   ujmy   spôsobenej obmedzením hospodárenia na pozemkoch   v ochranných pásmach vodárenských   zdrojov (§ 32 ods. 6 vodného zákona) v iných obdobných prípadoch (pozri uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   12   Co   161/2010   z   30.   júna   2010   a   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 16 Co 295/2010   z   28.   februára   2011),   ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktoré,   resp. závery   ktorého   (pozri   už uvedené)   ústavný súd   z   hľadiska   dodržania   zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd, prípadne iné súdy, pri posudzovaní otázky   splnenia   alebo   nesplnenia   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   v   iných   ako ústavným súdom   preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda   v iných veciach   náhrady   majetkovej   ujmy spôsobenej   obmedzením   hospodárenia   na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov uplatnenej proti žalovaným návrh na začatie konania   bol   odmietnutý,   pričom   tieto   iné   rozhodnutia   neboli   predmetom   prieskumu ústavného   súdu,   ešte   nemá   za   následok   automatický   predpoklad   o   ústavnosti   záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných veciach nie sú tak pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Uvedené platí o to viac vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky, resp.   k jeho sťažovateľkou   označeným rozhodnutiam v úplne iných veciach. Napokon však samotná sťažovateľka s poukazom na „... Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa   9.   7.   2003   sp.   zn.   29 Odo   215/2003,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   ČR   zo   dňa 19. 12. 2006   sp.   zn.   32 Odo 6/2005...“ (pozri   poznámka   „20“   pod   čiarou   na   strane   8 sťažnosti)   uviedla,   že «... „požiadavka   opísania   rozhodujúcich   skutočností   môže   byť splnená   aj   výslovným   odkazom   na   listinu,   ktorú   žalobca   pripojí   k   žalobe“20...»,   čo   v preskúmavanej veci aj podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo splnené, keď žalobkyňa v žalobe v rámci opísania rozhodujúcich skutočností ochranným pásmom vodárenských zdrojov dotknuté pozemky vymedzila iba s odkazom na označené vodoprávne   rozhodnutia   príslušných   orgánov   štátnej   vodnej   správy,   ktorými   boli   tieto ochranné pásma zriadené.

V   danom   kontexte   ústavný   súd   v   závere   dodáva,   že   prílišný   formalizmus pri posudzovaní   úkonov   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   a   nadmerný   tlak na dopĺňanie   takých   náležitostí   do   procesných   úkonov   účastníkov,   ktoré   nemajú   oporu v zákone,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona   alebo   nemajú   základný   význam   pre   ochranu zákonnosti,   nie   sú   v   súlade   s   ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu (m. m. II. ÚS 135/04).

Ako už bolo uvedené, záver najvyššieho súdu, podľa ktorého žaloba spĺňa náležitosti návrhu   na   začatie   konania,   dôsledkom   čoho   jej   odmietnutie   bolo   odňatím   možnosti žalobkyni konať pred súdom, je teda podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

V závere tiež ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   na   spravodlivý   proces   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   dožadovať   sa   toho,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Vychádzajúc z uvedeného postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu najvyššieho súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu,   ako aj rozhodnutie o   priznaní náhrady   trov konania je viazané na vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014