znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. L., B., a Ing. P. L., B., zastúpených obchodnou spoločnosťou   A.,   Z.,   v   mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   M.   U.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva Ing. P. L. na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo/8/2012 z 26. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. L. a Ing. P. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2013 faxom a 12. júna 2013 poštou doručená sťažnosť A. L. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“) a   Ing.   P.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v   2.   rade“   alebo   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva sťažovateľa v 2. rade na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 MCdo/8/2012 z 26. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Predmetom   konania   vedeného   pred   všeobecnými   súdmi   bol   návrh   sťažovateľov, ktorým sa proti odporcovi (Ing. M. V., Ing. J. R., a JUDr. Ľ. P.) domáhali určenia, že dohoda z 12. apríla 2002 „nie je exekučným titulom, nie je rozhodcovským nálezom, nie je zmierom, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov nezaväzuje“. Zatiaľ čo Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C/42/2006-259 zo 7. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) návrhu vyhovel a Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 16 Co/232/2010-298 z 9. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil, najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“)   napadnutým   uznesením   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   v potvrdzujúcom prvom výroku týkajúcom sa veci samej a v závislom druhom a štvrtom výroku týkajúcom sa trov konania, ako aj rozsudok okresného súdu v jeho prvom výroku vo veci samej a v závislom štvrtom výroku týkajúcom sa trov konania, a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   tvrdia,   že   pokiaľ   porušovateľ   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora v danej veci pripustil, konal tak v rozpore s ústavnými princípmi, so zákonom, ako aj ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu a poukazujú pritom na právne vety obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 185/09 či uznesení sp. zn. PL. ÚS   57/99,   z   ktorých   vyplýva   nevyhnutnosť   zachovania   princípu   právnej   istoty a dodržania   všetkých   podmienok   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania.   Sťažovatelia   sú toho názoru, že pokiaľ podnecovateľ mimoriadneho dovolania nevyužil všetky prostriedky ochrany svojho práva tým, že proti rozhodnutiu druhostupňového súdu mimoriadny opravný prostriedok nepodal, hoci mu v tom nebránili závažné dôvody, právna istota sťažovateľov spoliehajúcich sa na záväzné a nezameniteľné súdne rozhodnutie už nemôže byť narušená inštitútom   mimoriadneho   dovolania.   V   tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukazujú   aj na rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   súvisiacu   s   čl.   6   ods.   1 dohovoru tvrdiac, že podaním „podnetu na mimoriadne dovolanie, sa Ing. R. len účelovo snažil o dosiahnutie nového prejednania a rozhodnutia vo veci, čím inštitút mimoriadneho dovolania   v   skutočnosti   zneužil,   keďže   vo   veci   sa   ani   nepokúsil   podať   dovolanie   ako účastník. Keďže porušovateľ pripustil podanie mimoriadneho dovolania a vyhovel mu tým, že zrušil rozhodnutia prvostupňového a druhostupňového súdu, zmaril podľa nášho názoru celé   súdne   konanie,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným   rozhodnutím   predstavujúcim   res iudicata. Porušovateľ tak prispel podľa nášho názoru k vytvoreniu stavu právnej neistoty, kedy   sa   my   ako   účastníci   súdneho   konania   ukončeného   právoplatným   rozhodnutím nemôžeme spoliehať na nemennosť a nedotknuteľnosť takéhoto právoplatného rozhodnutia, a to len z dôvodu odlišného hodnotenia skutkového stavu a odlišných právnych záverov podnecovateľa mimoriadneho dovolania ako druhého účastníka konania, oproti skutkovému a právnemu posúdeniu vyslovenému súdom v rámci riadneho konania.“.

V argumentácii sťažnosti sťažovatelia taktiež uvádzajú, že najvyšší súd okrem iných pochybení svojím procesným konaním sťažovateľovi v 2. rade odňal možnosť konať pred súdom   a porušil   základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené čl. 47 ods.   3 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajú pritom z názoru, že najvyšší súd sťažovateľovi v 2. rade mimoriadne dovolanie do vlastných rúk nedoručil, tak ako to vyžaduje § 243i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).   V   čase,   keď   najvyšší   súd   vykonával   doručovanie   aj   náhradné   doručovanie mimoriadneho dovolania, sa totiž sťažovateľ v 2. rade nezdržiaval v mieste doručenia, čo má potvrdzovať   čestné   vyhlásenie   osoby,   u   ktorej   sa   v   tom   čase   sťažovateľ   v   2.   rade nachádzal. Aj keď sťažovateľ v 2. rade mal podaním zo 14. júna 2012 žiadať o opätovné zaslanie mimoriadneho dovolania, najvyšším súdom mu mimoriadne dovolanie nemalo byť doručené,   z   čoho   odvodzuje,   že   sťažovateľ   v   2.   rade   nemal   možnosť   oboznámiť   sa s obsahom mimoriadneho dovolania a ani sa k nemu vyjadriť. Sťažovatelia sú toho názoru, že „uvedeným postupom porušovateľ porušil jednu z požiadaviek spravodlivého súdneho procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože sťažovateľovi 2 nebolo umožnené zaujať stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora“.

V tretej podstatnej námietke sťažovatelia nesúhlasia s názorom najvyššieho súdu, že v posudzovanej veci chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pričom výklad a aplikáciu platných právnych predpisov najvyšším súdom považujú za arbitrárnu a náležite neodôvodnenú. Podľa názoru sťažovateľov žaloby o určenie neplatnosti zmlúv sú „bežným   typom   žaloby   podávanej   na   všeobecných   súdoch   a   sú   typom   žalôb   súdmi tolerovanými.   Pri   tomto   type   žaloby   po   preskúmaní   naliehavosti   právneho   záujmu a v prípade   vecnej   opodstatnenosti   žaloby   súdy   bežne   takýmto   typom   žalôb   vyhovejú.“. Pritom   za   rozporné   považujú   konštatovanie   najvyššieho   súdu,   že   právne   pomery sťažovateľky v 1. rade v zmysle ohrozenia alebo zneistenia práva alebo právneho vzťahu neboli   dotknuté,   keďže   podľa   ich   názoru   sťažovateľka   v   1.   rade   nemala „žiadnu   inú možnosť ochrany svojho práva, ako podať návrh na určenie neplatnosti predmetnej dohody. Je potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že sťažovateľka 1 nebola účastníkom dohody, a teda nemala možnosť akokoľvek do textu takejto dohody zasiahnuť, ani sa dozvedieť, že bola uzavretá. O dohode zo dňa 12. 04. 2002 sa sťažovateľka 1 dozvedela až v exekučnom konaní,   kedy   ju   už   nijakým   spôsobom   nemohla   napadnúť.“.   Rovnako   považujú   za neprijateľné stanovisko najvyššieho súdu, že sťažovateľ v 2. rade sa mohol «žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov uvedených v § 25 ods. 1 zák. č. 218/1996 Z. z., v ktorom konaní je súd oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12. apríla 2012.... Rozhodca totiž opatril   doložkou   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   samotnú   dohodu   účastníkov,   nevydal žiadne rozhodnutie   a ani   ho nedoručoval.   Preto potom   nikto z účastníkov ani   nemohol využiť inštitút uvedený v ustanovení § 25 ods. 1 zák. č. 218/1996 Z. z. V tomto smere je stanovisko porušovateľa nesprávne a bohužiaľ prejavil tým aj neznalosť obsahu spisu.... Ak by totiž rozhodca vydal vo veci riadne rozhodnutie, bolo by v súlade s § 25 zák. č. 218/1996 Z.   z.   napadnuteľné   a bolo   by   ho   možné   preskúmať   príslušným   súdom   v   zákonom umožnených prípadoch. Keďže žiadne rozhodnutie rozhodca nevydal, preskúmanie dohody ako „rozhodnutia“ bolo vylúčené pretože dohoda nebola ani doručovaná ako je to bežné pri   súdnych   a   napokon   aj   rozhodcovských   rozhodnutiach.».   Následne   sťažovatelia argumentujú obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo/63/2009 z 25. novembra 2010 vydaného v inej právnej veci, z čoho následne odvodzujú, že pokiaľ je možné žalobou o určenie neplatnosti napadnúť vykonateľnú notársku zápisnicu, potom niet dôvodov na nepripustenie   žaloby   o   určenie   neplatnosti   dohody,   ktorá   nespĺňa   podmienky rozhodcovského rozhodnutia.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľky A. L... a sťažovateľa Ing. P. L... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 a jeho postupom porušené boli. Základné právo sťažovateľa Ing. P. L... na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 a jeho postupom porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k 4 M Cdo 8/2012 zo dňa 26. 02. 2013 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 331,12 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

V   danom   prípade   sťažovatelia   namietajú   samotné   prerokovanie   mimoriadneho dovolania   najvyšším   súdom   poukazujúc   na   nevyužite   inštitútu   dovolania   žalovanými a následky spôsobené dodatočným zrušením právoplatného rozhodnutia, ďalej nesúhlasia s procesným postupom najvyššieho súdu, ktorým mala byť sťažovateľovi v 2. rade odňatá možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   mu   nebolo   doručené   mimoriadne   dovolanie na vyjadrenie pred rozhodnutím najvyššieho súdu, a napokon nesúhlasia ani s výkladom a aplikáciou   právnych   predpisov   použitých   vo   veci,   najmä   s   právnym   záverom o neexistencii   naliehavého   právneho   záujmu   určovacej   žaloby,   ktorá   bola   predmetom súdneho konania.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení potom, ako opísal obsah rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vydaných vo veci, ďalej obsah mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora,   vyjadrenie   sťažovateľky   v   1.   rade   k   nemu   a   konštatovanie,   že   sťažovateľ v 2. rade a žalovaní v 2. a 3. rade sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadrili uzavrel, že mimoriadne dovolanie bolo podané dôvodne, čo odôvodnil týmito právnymi úvahami:

«V   zmysle   §   243f   ods.   1   O.   s.   p.,   môže   byť   mimoriadne   dovolanie   podané   iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., skúmať vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu nebolo vydané v konaní   postihnutom niektorou   z   procesných   vád   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.,   zaoberal   sa   dovolací   súd predovšetkým   otázkou,   či   konanie   v   tejto   veci   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka   byť   účastníkom   konania,   nedostatku riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred   súdom   konať,   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   či   súdom   nesprávne obsadeným. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť mimoriadneho dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Mimoriadny dovolateľ ako dovolací dôvod uvádza, že konanie na súdoch nižších stupňov   je   postihnuté   tzv.   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.), keď všeobecný súd konal a postupoval pri riešení otázky podľa procesných noriem, ktorých aplikácia prislúcha výhradne exekučnému súdu a podľa Exekučného poriadku a rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), keď súd nesprávne posúdil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení...

Určovací návrh (§ 80 písm. c/ O. s. p.) má predovšetkým preventívny charakter - jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovací návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.)]. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej   kvalifikácie   rozhodujúcich   skutočností.   Právny   záujem,   ktorý   je   podmienkou prípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať   skutočnosti,   z   ktorých   vyplýva   existencia   naliehavého   právneho   záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritóme vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom   je   popieraná   existencia   (neexistencia)   práva,   či   právneho   pomeru u navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nejde tu o samotný určovací návrh, ale   o   to,   čoho   (akého   určenia)   sa   navrhovateľ   domáha   a   z   akých   právnych   pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím   petitom   môže   dosiahnuť   odstránenie   spornosti   navrhovateľovho   práva   alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa   predpokladá   teda   posúdenie,   či   podaný   určovací   návrh   je   procesné prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem   navrhovateľa   na   požadovanom   určení   treba   skúmať   predovšetkým   so   zreteľom na cieľ   sledovaný   podaním   návrhu   a   konečný   zmysel   navrhovaného   rozhodnutia. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že   ten-ktorý   určovací   návrh   nie   je   z   dôvodu   nedostatku   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom   určení   spôsobilým   alebo   prípustným   prostriedkom   ochrany   práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Návrh na určenie práva bol aj v minulosti svojou povahou návrhom preventívnym, u ktorého sa viac než u návrhov (žalôb) na plnenie dbalo, aby nedošlo k jeho zneužitiu a prísne sa selektovala jeho prípustnosť. Mnohé minulé právne vety zo súdnych rozhodnutí možno považovať aj pri súčasnej úprave za   akceptovateľné,   čomu   svedčí   predovšetkým   to,   že   1/   k   tomu,   či   je   právny   záujem na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti, 2/ podľa ustanovenia o určovacej žalobe nie je prípustná   žaloba   o   určenie,   že   niekomu   kedysi   prislúchalo   vlastnícke   právo,   3/ na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania. Otázky týkajúce sa posúdenia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy,   právneho   úkonu   a   pod.,   sú   teda   doterajšou   judikatúrou   dostatočne   riešené a judikatúra   je   v   tomto   smere   ustálená,   pričom   dovolací   súd   nemá   dôvod   ani v prejednávanej veci sa od nej odkloniť (por. napr. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.   2   Cdo   110/2009,   3   Cdo   204/2005,   4   M   Cdo   24/2008,   5   Cdo   191/2008, 6 Cdo 192/2010).

Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na určenie   neplatnosti   zmluvy,   hoci   sa   ním   priamo   neurčuje   existencia   či   neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo   v dôsledku   zmluvy   zaniknúť,   alebo   že   nie   je   nositeľom   práva,   ktoré   mal   zmluvou nadobudnúť,   pretože   právo   mu   mohlo   zaniknúť   na   základe   inej   právnej   skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva je neplatná,   týmto   deklaratórnym   súdnym   rozhodnutím   sa   teda   spravidla   neriešia   všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu právo patrí.

Výklad podávaný súdnou praxou je jednotný v závere, že naliehavý právny záujem o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty   v   právnom   vzťahu   a   k   zodpovedajúcej   náprave   nemožno   dospieť   inak,   jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah   a   povahu   príslušného   právneho   vzťahu   a   jej   prostredníctvom   možno   dosiahnuť úpravu,   tvoriacu   určitý   právny   rámec,   ktorý   je   zárukou   odvrátenia   budúcich   sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery sa viažu nielen k žalobe na určenia ako takej, ale tiež k tomu, akého konkrétneho určenia sa žalobcovia domáhajú.

Doterajšia súdna judikatúra dopadá aj na preskúmavanú vec... Dovolací súd sa nestotožňuje správnym názorom odvolacieho súdu, že predmetná určovacia žaloba má preventívny charakter a požadované určenie je v posudzovanej veci spôsobilé   odstrániť   stav   právnej   neistoty   žalobcov   alebo   odstrániť   ohrozenie   ich konkrétneho tvrdeného práva, najmä keď oba súdy nižších stupňov pominuli aj tak závažnú skutočnosť, že postavenie žalobkyne 1/ a postavenie žalobcu 2/ v prejednávanej veci nie je totožné vo vzťahu k premetu veci a preto je potrebné ich posudzovať samostatne.

Pre účel posúdenia prejednávanej veci treba uzavrieť, že právne pomery žalobkyne 1/,   voči   ktorej   žalovaní   žalobu   o   splnenie   povinnosti   v   zmysle   §   80   písm.   b/   O.   s.   p. k dispozícii nemajú (pretože netvrdia, že je dlžníčkou, teda povinnou v určitom obligačnom vzťahu   a   teda,   že   má   z   neho   povinnosť   plniť),   prebiehajúcou   exekúciou   (vedenou na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 2576/2005) dotknuté - v zmysle ohrozenia alebo zneistenia práva alebo právneho vzťahu, ktorého má byť účastníčkou - neboli. Žalobkyňa í/je totiž len účastníčkou exekučného konania, ktoré postavenie jej vyplýva z ustanovenia § 37   ods.   2   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého,   ak   sú   exekúciou   postihnuté   veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel   povinného,   ak   do   začatia   exekučného   konania   nedošlo   k   vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím. Pretože právoplatný rozsudok   o   kladnej   alebo   zápornej   určovacej   žalobe   netvorí   vo   vzťahu   medzi   týmito účastníkmi prekážku právoplatne rozhodnutej veci k žalobe na plnenie založenej na tom istom   základe   (§   159   ods.   3   O.   s.   p.),   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   rozhodnutie o požadovanom   určení   je   spôsobilé   vytvoriť   pevný   základ   pre   právne   vzťahy   medzi žalovanou 1/ a žalovanými.

Pri   posúdení   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. u žalobcu 2/ bolo v prejednávanej veci potrebné brať do úvahy existenciu rozhodcovského nálezu (zmieru), na korý je už vedené exekučné konanie na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 11 Er 2576/2005, t. j. do úvahy bolo potrebné brať rozhodnutie, ktorým žalobcovi 21 bola už uložená povinnosť na plnenie (por. § 80 písm. b/ O. s. p.), t. j. bola ním deklarovaná jeho povinnosť vo sfére hmotného práva, v rámci ktorého musela byť riešená aj otázka platnosti či neplatnosti dohody z 12. apríla 2002, ako základnej predbežnej otázky. Určovacia žaloba teda nie je v preskúmavanom prípade zárukou odvrátenia sporu medzi žalobcom 2/ a žalovanými a nemá preventívny charakter, ako to výslovne tvrdí odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia. Žalobca 2/ sa následne   mohol   žalobou   na   súde   domáhať   zrušenia   rozhodcovského   nálezu   z   dôvodov uvedených v ustanovení § 25 ods. 1 zákona č. 218/1996 Z. z., v ktorom konaní je súd oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12. apríla 2002. V tomto ustanovení sa premieta princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“ alebo „nech   si   každý   stráži   svoje   práva“).   Nevyužitie   postupu   podľa   uvedeného   ustanovenia znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovský nález žalobou podľa § 80 písm.   c/   O.   s.   p.,   keď   právoplatným   rozhodnutím   o   povinnosti   plniť   je   vyriešená   aj prejudiciálna   otázka   existencie   či   neexistencie   práva   či   právneho   vzťahu,   z   ktorého povinnosť plniť vzišla, pričom k zodpovedajúcej náprave bolo možné v prejednávanej veci dospieť inak, než predmetnou určovacou žalobou, ktorú možnosť však žalobca 2/ nevyužil. Mimoriadne dovolanie ďalej ako dovolací dôvod uvádza, že konanie súdov nižších stupňov   je   postihnuté   tzv.   inou   vadou   konania,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie   vo   veci   (§   243f   ods.   1   písm.   b/   O.   s.   p.),   spočívajúcou   v   nerešpektovaní ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p.».

Nadväzne na uvedené najvyšší súd uviedol znenie § 251 ods. 1 a 4 OSP, § 21 ods. 4, § 30 a § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) a § 41 ods. 2, § 44 ods. 2, § 50 ods. 1, § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“)   a   právne   uzavrel,   že „doručený   rozhodcovský   nález,   ktorý   už nemožno   preskúmať,   má   pre   účastníkov   rozhodcovského   konania   rovnaké   účinky   ako právoplatný rozsudok súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľným rozhodnutím. Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako s rozsudkom   všeobecného   súdu.   V   opačnom   prípade   by   porušil   zásadu   rovnocennosti a neprípustné by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,   ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon   rozhodnutia   (exekúciu).   Súdna prax   je jednotná v   názore,   že už v štádiu posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   poverenie   súdneho   exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul.   Exekučný súd je už v štádiu tohto   posudzovania povinný   ex   offo   skúmať,   či   rozhodnutie   uvedené   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   bolo vydané organom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených   v   príslušných   právnych   predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej (z pohľadu   právneho   predpisu   upravujúceho   konanie,   v   ktorom   bolo   vydané),   ako   aj materiálnej   (z   aspektu   obsahových   náležitostí   rozhodnutia   -   jednak   určitosti, zrozumiteľnosti,   a   presnosti   označenia   subjektov   práv   a   povinností,   jednak   vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd   oprávnený   posudzovať   vecnú   správnosť   (skutkové   a   právne   závery)   rozsudku všeobecného   súdu,   ani   rozsudku   rozhodcovského   súdu.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom;   nemôže   naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný   súd   -   tak   v   prípade   rozsudku   všeobecného   súdu,   ako   aj   v   prípade   rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku).

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   námietka   generálneho   prokurátora   týkajúca   sa neprípustnosti   posudzovania   splnenia   náležitostí   exekučného   titulu   všeobecným   súdom v konaní podľa § 80 písm. c/ O. s. p. tak bola plne opodstatnená, pretože takéto oprávnenie prináleží výlučne exekučnému súdu v exekučnom konaní, ktorému táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona, kedy exekučný súd má v takom konaní k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých je schopný získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave veci. Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora Slovenskej republiky bol opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm.   b/,   c/   O.   s.   p.,   že   rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   spočívajú   na   nesprávnom právnom   posúdení   vecí   a   konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci.

Z   týchto   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   odvolacieho   súdu v napadnutej časti zrušil podľa § 243i ods. 2 O. s. p. a § 243b ods. 1 O. s. p. a keďže dôvody,   pre   ktoré   bolo   zrušené   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   sú   dané   aj   vo   vzťahu k rozsudku súdu prvého stupňa, zrušil v rovnakej časti aj jeho rozhodnutie a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 243b ods. 3 O. s. p.).“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavno-procesných princípov spravodlivého súdneho konania toto uznesenie nemožno považovať za arbitrárne.

Predovšetkým   je   potrebné   konštatovať,   že   najvyšší   súd   nepochybil   pri   posúdení otázky   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   a   ani   nevybočil   z   kritérií   definovaných v uznesení   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   57/99,   ktorých   obsahom   je   okrem   iného   aj požiadavka využitia všetkých zákonom dovolených a efektívnych prostriedkov   ochrany, ktoré   právny   poriadok   pripúšťa.   Pokiaľ   teda   sťažovatelia   namietajú,   že   podnecovateľ mimoriadneho dovolania mohol ešte predtým, ako generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie,   vo   veci   podať   dovolanie,   ústavný   súd   pripomína,   že   dovolanie   podané podnecovateľom mimoriadneho dovolania bolo prípustné len z dôvodov   vymenovaných v § 237 OSP [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP], pričom prípustnosť jeho dovolania nebolo možné vyvodiť z § 238 OSP, keďže rozsudkom odvolacieho súdu nebol ani zmenený rozsudok okresného súdu (§ 238 ods. 1 OSP) ani sa ním krajský súd neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), ani odvolací súd vo výroku potvrdzujúceho rozsudku nevyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP).

Najvyšší   súd   však   v   preskúmavanej veci   skonštatoval,   že   vady   konania   uvedené v § 237 OSP (ktoré dovolací súd skúma obligatórne) v konaní o mimoriadnom dovolaní najavo   nevyšli   a   v   mimoriadnom   dovolaní   ani   namietané   neboli.   Dôvody   zrušenia napadnutých častí uznesení okresného súdu a krajského súdu teda nespočívajú v naplnení niektorej   z   procesných   vád   zmätočnosti,   ako   sú   tieto   zadefinované   §   237   OSP,   ale v postihnutí konania okresného súdu a krajského súdu inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 243f ods. 1 písm. b) OSP] a nesprávne právne posúdenie veci [§ 243f ods. 1 písm. c) OSP]. Z uvedeného vyplýva, že podnecovateľ mimoriadneho dovolania by sám podaním dovolania nemohol dosiahnuť zrušenie právoplatného rozsudku krajského súdu, a teda tento právny prostriedok nápravy by v jeho prípade nebol efektívny. Ústavný súd preto zastáva názor, že záver najvyššieho súdu o prípustnosti mimoriadneho dovolania   v   danej   veci   nie   je   arbitrárny,   vychádza   z   ústavne   konformného   výkladu ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcich   podmienky   prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorých nesúlad s ústavou (vrátane čl. 46 ods. 1 ústavy) nebol zistený ani v konaní ústavného súdu vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 57/99. Preto postupom najvyššieho   súdu,   ktorým   došlo   k   zrušeniu   právoplatného   rozsudku   odvolacieho   súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práv na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Aj   keď   sťažovatelia   vo   svojej   argumentácii   spájajú   nedoručenie   mimoriadneho dovolania sťažovateľovi v 2. rade s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením základného práva na rovnosť účastníkov konania (k tomu bližšie   pozri   časť   2.2   odôvodnenia),   vzhľadom   na   namietané   porušenie   zásady kontradiktórnosti, ktorá je súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 402/08, III. ÚS 296/2011, II. ÚS 432/2011), ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu aj z aspektu tejto námietky. Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo/8/2012   zistil,   že   najvyšší   súd   prostredníctvom   pošty   zasielal   rovnopis mimoriadneho dovolania všetkým účastníkom konania spolu s výzvou z 26. apríla 2012 na vyjadrenie k   nemu v   lehote   10 dní   v prípade,   ak by to   účastník konania považoval za potrebné. Takáto zásielka bola doručovaná do vlastných rúk aj sťažovateľovi v 2. rade, ktorému bola podľa vyznačených údajov na doručenke neúspešne doručovaná 10. mája 2012 aj s upovedomením o opakovanom doručení, ktoré bolo vykonané 11. mája 2012. Keďže   ani opakované doručenie   zásielky   nebolo   úspešné,   zásielka   bola   11.   mája   2012 uložená na dodacej pošte a po jej nevyzdvihnutí v úložnej lehote bola 1. júna 2012 vrátená najvyššiemu   súdu.   Následne   bolo   18.   júna   2012   najvyššiemu   súdu   doručené   podanie právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade zo 14. júna 2012, ktorý okrem preukázania svojho splnomocnenia   požiadal   najvyšší   súd   o   opätovné   zaslanie   výzvy   spolu   s   mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora z dôvodu, že sťažovateľ v 2. rade mal byť odcestovaný v zahraničí.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľa   v   2.   rade   konštatuje, že sťažovateľ   v   2.   rade   počas   celého   konania   pred   najvyšším   súdom   vierohodným spôsobom   nepreukázal,   že   v   čase   doručovania   rovnopisu   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora sa v mieste doručenia nezdržiaval, čo by mohlo viesť k nesplneniu podmienok ustanovených § 47 ods. 2 OSP o doručení písomnosti náhradným spôsobom. Keďže   o   tejto   právnej   skutočnosti   nepripojil   k   podaniu   zo   14.   júna   2012   ani   neskôr (do rozhodnutia   dovolacieho   súdu)   žiaden   dôkaz,   najvyšší   súd   mohol   považovať u sťažovateľa v 2. rade povinnosť vyplývajúcu z § 243 ods.1 OSP za splnenú na základe fikcie   doručenia.   Navyše   ústavný   súd   poznamenáva,   že   právny   zástupca   sťažovateľa v 2. rade zastupoval v konaní pred najvyšším súdom aj sťažovateľku v 1. rade, za ktorú sa k mimoriadnemu dovolaniu podaním z 29. mája 2012 vyjadril. Ak aj najvyšší súd žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade zo 14. júna 2012 nevyhovel (takúto povinnosť mu platný procesný predpis neukladá), sťažovateľ v 2. rade reálne mal možnosť byť s obsahom mimoriadneho dovolania oboznámený práve prostredníctvom právneho zástupcu, ktorého mali so sťažovateľkou v 1. rade spoločného. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľ v 2. rade v skutočnosti mal možnosť využiť svoje procesné právo vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu, a tým predložiť svoje argumenty, resp. reagovať na „protiargumenty“ protistrany, čo vyplýva z podstaty zásady kontradiktórnosti konania, a preto ústavný súd uvedenú námietku sťažovateľa nepovažoval za ústavne relevantnú.

Napokon, pokiaľ ide o nesúhlas sťažovateľov s odlišným právnym posúdením otázky (ne)existencie   naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   najvyšším   súdom, ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   je   ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol napadnutý právny názor najvyššieho súdu nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 303/06, IV. ÚS 303/07, III. ÚS 538/2012, III. ÚS 152/2013).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi napádaný právny záver najvyššieho súdu, že na nimi požadovanom určení nebol naliehavý právny záujem, je v napadnutom uznesení obsiahlo   odôvodnený   nielen   zrekapitulovaním   obsahu   ustálenej   judikatúry,   z   ktorej   pri posudzovaní   tejto   otázky   všeobecné   súdy   spravidla   vychádzajú,   ale   aj   výkladom na konkrétny   prípad   sa   vzťahujúcich   podstatných   okolností.   Najvyšší   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, že postavenie sťažovateľov v prerokúvanej veci nie je totožné, a následne u každého zo sťažovateľov samostatne odôvodnil dôvody, pre ktoré nemožno dospieť k záveru, že požadované určenie je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne vzťahy medzi sťažovateľmi a žalovanými. Ústavne akceptovateľne je v napadnutom rozsudku   odôvodnený   aj   záver,   že   v   exekučnom   konaní   svedčí   oprávnenie   posudzovať splnenie náležitostí exekučného titulu výlučne exekučnému súdu, ktorému táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona. Navyše ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že exekučný súd   môže   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie   zastaviť   podľa   §   57   ods.   2   Exekučného   poriadku.   V   tejto   súvislosti   možno na podporu   argumentácie   poukázať   aj   na   ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   napr. R 56/1995,   R   58/1997,   R   70/1998   a   R   72/1998   publikovanú   v   Zbierke   stanovísk Najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   (III.   ÚS   242/2011, II. ÚS 473/2011, I. ÚS 409/2012 a iné).

Uznesenie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znaky   zjavných   omylov   v   podstatných skutkových okolnostiach ani v právnom závere o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, z ktorých najvyšší súd pri rozhodovaní vychádzal. Ústavný súd ani nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne závery,   ku   ktorým   dospel,   zrozumiteľne   vysvetlil.   Uvedené   platí   aj   v   prípade,   keď   sa vnútorná   intencionalita   právnych   úvah   sťažovateľov   uberala   iným   smerom   ako   právny názor najvyššieho súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovatelia nesúhlasia, ale   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd   obdobne   poznamenáva, že   ak sa   konanie   pred   všeobecným   súdom   neskončí   podľa želania   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Vzhľadom   na   celkovú   absenciu   priamej   súvislosti   medzi   základným   právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na jednej strane a namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu na strane druhej ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako nezlučiteľné s obsahom označeného základného práva a preto v tejto časti sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv ústavný súd predovšetkým konštatuje, že právny zástupca sťažovateľov (A.) bol na základe k sťažnosti priložených splnomocnení z 10. júna 2013 splnomocnený len „na podanie sťažnosti proti porušeniu práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podanú v zmysle čl. 127 Ústavy SR a na zastupovanie v konaní o tejto sťažnosti pred Ústavným súdom SR proti porušovateľovi   Najvyšší   súd   SR,   Župné   námestie   13,   Bratislava“,   nie   však   na   podanie sťažnosti pre porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   petit   sťažnosti   obsahujúci   návrh   na   vyslovenie   porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podanej   za   sťažovateľov   ich   právnym   zástupcom   prekračuje   oprávnenie   udelené sťažovateľmi 10. júna 2013.

Ústavný   súd   však   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   prijateľnosti   sťažnosti nevyzýval   sťažovateľov   na   odstránenie   uvedeného   nedostatku   ich   splnomocnenia vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej sa porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru posudzuje s prípadným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy v zásade spoločne, keďže medzi nimi niet podstatných odlišností a možno ich považovať za porovnateľné (napr. IV. ÚS 195/07, III. ÚS 12/2013). Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   preskúmal z hľadiska   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy, zastáva názor, že ani v prípade odstránenia nedostatku splnomocnenia právneho zástupcu namietať porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru by nebolo možné na základe predloženej   argumentácie   dospieť   k   záveru   o   porušení   uvedeného   práva   vyplývajúceho z dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľmi citovanej judikatúre Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorá   sa   má   týkať   prípadov porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zrušenia už právoplatných súdnych rozhodnutí v mimoriadnych   prieskumných   konaniach,   dáva   ako   odpoveď   na   tento   argument do pozornosti závery vyplývajúce z rozhodnutia ESĽP č. 42600/05 z 25. júna 2009 vo veci OOO Link Oil SPB proti Rusku, z ktorých vyplýva, že mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatným rozhodnutiam, ktoré sú dané k dispozícii procesným stranám v presne definovaných prípadoch a ktorých využitie je striktne časovo obmedzené, v zásade nie je v rozpore s princípom právnej istoty, a teda ani s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obdobne ústavný súd nevyzýval ani na odstránenie nedostatku plnej moci, pokiaľ ide o návrh na vyslovenie porušenia základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd stabilne zastáva názor, že ho treba vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 64/2011). Práve z uvedeného dôvodu   bola   ústavným   súdom   pri   skúmaní   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy preskúmavaná aj otázka prípadného porušenia princípu kontradiktórnosti konania (bližšie pozri časť 2.1), ktorej podstatou je zabezpečenie reálnej rovnosti   účastníkov   v   súdnom   konaní   vytvorením   rovnakých   procesných   možností na uplatnenie ich práv a povinností. Keďže však ústavný súd dospel k záveru o absencii akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa názoru ústavného súdu v danej veci neexistuje ani žiadna možnosť porušenia základného práva zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy.

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľov   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2013