znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   základného   práva   na súdnu   ochranu   a práva   na   prerokovanie   veci v jeho prítomnosti podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami Okresného súdu Bardejov sp. zn. 2 T 57/2005 z 18. januára 2006 a 8. júna 2007 a opatrením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 To 45/2010 z 20. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2012 doručená sťažnosť M. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 2 ods.   2   a čl.   49   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva na prerokovanie   veci   v jeho   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   základného   práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na súdnu ochranu a práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti podľa čl.   36   ods.   1   a čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) rozsudkami   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   T   57/2005 z 18. januára 2006 a 8. júna 2007 a opatrením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 45/2010 z 20. júla 2012

Sťažovateľ v sťažnosti   uviedol,   že rozsudkom   okresného súdu   sp.   zn. 2 T 57/05 z 18. januára   2006   bol   odsúdený   za   trestný   čin   lúpeže   formou   spolupáchateľstva,   ale v rámci odvolacieho konania krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 35/06 z 13. septembra 2006 rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k nemu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Podľa názoru sťažovateľa po vrátení veci okresnému súdu tento súd nepostupoval tak,   aby   s náležitou   starostlivosťou   objasnil   okolnosti   svedčiace   proti   nemu,   ako   aj skutočnosti svedčiace v jeho prospech. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd v zrušujúcom uznesení vyslovil, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva na obhajobu, ale podľa jeho názoru okresný súd tieto nedostatky neodstránil, ale svoje ďalšie rozhodnutie, ktorým je rozsudok   sp.   zn.   2   T   57/05   z 8.   júna   2006,   opäť   zaťažil   procesnými   vadami.   Týmto rozsudkom bol sťažovateľ opäť uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpeže formou spolupáchateľstva   podľa   §   234   ods.   1   a 2   písm.   b)   Trestného   zákona   v znení   účinnom v relevantnom čase. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Sťažovateľ tvrdil, že jeho nepriaznivý zdravotný stav mu neumožňuje zúčastňovať sa na pojednávaniach odvolacieho súdu. O svojom zdravotnom stave predložil aj dôkazy, ktoré podľa jeho názoru svedčia o tom, že má „závažnú poruchu zdravia, pričom ide o negatívne zmeny,   ktoré   sa   rozvíjajú   pri   preukázanom   onemocnení   mozgu“.   Aj   napriek   uvedeným skutočnostiam   krajský   súd   opatrením   sp.   zn.   3   To   45/2010   z 20.   júla   2012   začal v jeho prípade konanie proti ušlému.

Sťažovateľ je toho názoru, že uvedeným postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho práv, pretože v jeho prípade nie sú splnené podmienky na tento osobitný druh konania, keďže on sa nevyhýba trestnému konaniu, len sa ho nemôže vzhľadom na svoj zdravotný stav zúčastniť. Sťažovateľ vyslovil názor, že namietaným opatrením krajského súdu mu je znemožnené   osobne   sa   zúčastniť   konania   vo   vlastnej   trestnej   veci,   čím   dochádza k narušeniu kontradiktórnej schémy trestného procesu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd Bardejov v súvislosti s vydaním rozsudku zo dňa 18. 1. 2006, sp. zn.: 2 T 57/05 a rozsudku zo dňa 8. 6. 2007, sp. zn.: 2 T 57/05 v trestnej veci vedenej proti sťažovateľovi M. J., B. pre trestný čin lúpeže porušil jeho práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Krajský   súd   Prešov   v   súvislosti   s   vydaním   opatrenia   zo   dňa   20.   7.   2012, sp. zn.: 3 To 45/2010 porušil práva sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

M. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú sú Okresný súd Bardejov a Krajský súd Prešov povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených článkov ústavy   a základných   práv podľa   ústavy   a listiny, ako aj práva   podľa   dohovoru rozsudkami okresného súdu sp. zn. 2 T 57/05 z 18. januára 2006 a 8. júna 2007, ústavný súd sa   riadil   princípom   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia (ak je proti nemu prípustný riadny opravný prostriedok) je vždy v prvom rade povolaný druhostupňový súd. Keďže v danom prípade sťažovateľ mal právo podať proti rozsudkom okresného súdu odvolanie, na ich preskúmanie mal primárne právomoc krajský súd a táto jeho právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa   v danej   veci.   Navyše,   pokiaľ   ide   o rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 2 T 57/05 z 18. januára   2006,   ten   bol   v rámci   odvolacieho   konania   preskúmaný   krajským   súdom, ktorý   ho   uznesením   sp.   zn.   3   To   35/06   z 13.   septembra   2006   pre konkrétne   procesné pochybenia   zrušil.   Tým   bola   sťažovateľovi   poskytnutá   reálna   ochrana   zo   strany všeobecného súdu. Pokiaľ ide o v poradí druhý rozsudok okresného súdu v tejto trestnej veci sp. zn. 2 T 57/05 z 8. júna 2007, o odvolaní proti nemu krajský súd dosiaľ nerozhodol. Ale aj v tomto prípade je tu v prvom rade tento súd, od ktorého sa pred ústavnou ochranou zo strany ústavného súdu primárne očakáva poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd sťažnosť   smerujúcu   proti   rozhodnutiam   okresného   (prvostupňového)   súdu   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   článkov ústavy, základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru opatrením krajského súdu, ktorým bolo podľa § 360 Trestného poriadku začaté trestné konanie proti ušlému.

Podľa § 358 ods. 1 Trestného poriadku konanie podľa ustanovení tohto dielu možno vykonať proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva (ďalej len „ušlý“).

Podľa § 362 ods. 1 Trestného poriadku odsúdený v konaní podľa tohto dielu má právo   podať   návrh   na   opätovné   prejednanie   svojej   veci   súdom   v   jeho   prítomnosti   pre nesplnenie podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej v Trestnom zákone.

Podľa   §   362   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   súd   zistí   splnenie   podmienok   podľa odseku 1, zruší skoršie rozhodnutia a pokračuje v konaní na podklade pôvodnej obžaloby; inak návrh zamietne.

Podľa § 362 ods. 3 Trestného poriadku proti uzneseniu podľa odseku 2 je prípustná sťažnosť.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že nie je iba povinnosťou ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci   ochranu   základných   práv   a slobôd   vrátane   rešpektovania   záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 109/05).

Ústava ani zákon   o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby si   sťažovateľ   ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť   ochrany v konaní pred všeobecným súdom   vlastnými, dovolenými a Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (m. m. IV. ÚS 242/2010, III. ÚS 216/2012).

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že aj napriek tomu, že uňho neboli splnené zákonné podmienky na začatie konania proti ušlému, krajský súd tak učinil, čím mu podľa jeho názoru zabránil v osobnej účasti na prerokovaní jeho trestnej veci.

Ako však z už citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, sťažovateľ má stále   vytvorený   priestor   na   to,   aby   v zákonom   ustanovených   lehotách   podal   návrh na prerokovanie jeho veci súdom v jeho prítomnosti, a to pokiaľ sa domnieva, že neboli splnené podmienky konania proti ušlému.

Z uvedeného plynie jednoznačný záver o tom, že právomoci ústavného súdu v tejto veci stále predchádza právomoc všeobecného súdu, ktorý ako primárny ochranca ústavnosti je povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť aj v časti smerujúcej proti opatreniu krajského súdu sp. zn. 3 To 45/2010 z 20. júla 2012 už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľ uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012