znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ch., spol. s r. o., J., zastúpenej JUDr. M. B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Ch., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   Ch.,   spol.   s   r.   o.,   J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   spoločnosťou   JUDr.   M.   B.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... 4. Rozsudkom Okresného súdu v Trnave sp. zn. 15 Cb 29/2008 zo dňa 3. februára 2009 bol Povinný v prvom rade ako navrhovateľ (obchodná spoločnosť S. S., spol. s r. o.) zaviazaný uhradiť Sťažovateľovi ako odporcovi (Ch. spol. s r. o.) trovy konania vo výške 47 519,11 EUR.

5. Krajský súd v Trnave pripustil uznesením sp. zn. 21 Cob 149/2009 zo dňa 1. júla 2009   zmenu   na   strane   navrhovateľa,   pričom   na   základe   tohto   uznesenia   na   stranu navrhovateľa   vstúpila do konania   obchodná   spoločnosť   O.,   spol.   s r.   o.   so   sídlom H., (predtým H.), zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Prešov, oddiel. Sro,... (ďalej len „Povinný v druhom rade“),

6. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 149/2009 zo dňa 22. októbra 2009 bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 15 Cb 29/2008 zo dňa 3. februára 2009 a Povinný v druhom rade ako navrhovateľ bol zaviazaný na úhradu trov konania vo výške 2 815,21 EUR.

7.   Súdny   exekútor   JUDr.   R.   T.   podal   dňa   8.   februára   2010   Okresnému   súdu Humenné žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu

- rozsudku sp. zn. 15 Cb/29/2008 zo dňa 3. februára 2009 vydaného Okresným súdom v Trnave   proti   Povinnému   v   prvom   rade   pre   vymoženie   sumy   47   519,11   EUR s príslušenstvom a rozsudku sp. zn. 15 Cb 29/2008 zo dňa 22. októbra 2009 vydaného Krajským súdom v Trnave proti Povinnému v druhom rade pre vymoženie sumy 2 815,21 EUR s príslušenstvom. Žiadosť súdneho exekútora smerovala proti obom povinným v súlade s právoplatnými rozsudkami.

8. Okresný súd Humenné poveril dňa 22. februára 2010 súdneho exekútora JUDr. R. T. vykonaním exekúcie iba proti Povinnému v prvom rade. Obsahom tohto poverenia bolo vykonanie exekúcie proti Povinnému v prvom rade, a síce vymoženie povinnosti zaplatiť trovy predchádzajúceho konania v sume 47 519,11 EUR, trovy odvolacieho konania v sume 2 815,21 EUR a trovy exekúcie. Okresný súd Humenné sa nestotožnil so žiadosťou súdneho exekútora zo dňa 8. februára 2010 a nevyhovel žiadosti v plnom rozsahu, naopak udelil poverenie na vykonanie exekúcie len voči jednému povinnému - Povinnému v prvom rade.

9. Povinný v prvom rade podal v zákonnej lehote námietky proti exekúcii. Okresný súd Humenné uznesením sp. zn. 10 Er/132/2010 zo dňa 26. marca 2010 vyhlásil exekúciu proti Povinnému v prvom rade za neprípustnú a exekučné konanie zastavil.

10.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   Sťažovateľ   dňa   26.   marca   2010   odvolanie, v ktorom poukázal na nesprávnosť vydaného rozhodnutia a viaceré pochybenia Okresného súdu Humenné...

12. Okresný súd Humenné uznesením sp. zn. 10 Er/132/2010 zo dňa 9. novembra 2010   opäť   vyhlásil exekúciu voči   Povinnému v prvom rade   za   neprípustnú a   exekučné konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou, že pohľadávka bola postúpená na nový subjekt - Povinného v druhom rade, pričom postúpením pohľadávky prechádza zo zákona na nového veriteľa pohľadávka v podobe, v akej v okamihu postupu existovala, teda nielen s príslušenstvom, ale tiež zo všetkými súvisiacimi právami, t. j. aj so všetkými právami a povinnosťami spojenými so súdnym konaním. Okresný súd Humenné konštatoval, že Povinný v prvom rade nie je povinnou osobou na zaplatenie trov konania vyplývajúcich z rozsudkov Okresného súdu v Trnave sp. zn. 15 Cb 29/2008 zo dňa 3. februára 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 149/2009 zo dňa 22. októbra 2009.

13.   Proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn.   10   Er/132/2010   zo   dňa 9. novembra 2010 podal Sťažovateľ dňa 29. novembra 2010 v zákonnej lehote odvolanie, kde poukázal na opakované viaceré pochybenia Okresného súdu Humenné a žiadal toto prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Humenné na ďalšie konanie.

14. Dňa 12. júla 2011 bolo Advokátovi Sťažovateľa doručené Napádané uznesenie, ktorým Porušovateľ potvrdil uznesenie Okresného súdu Humenné sp. zn. 10 Er/132/2010 zo dňa 9. novembra 2010...

37. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom Porušovateľa, že Povinný v prvom rade nie je nositeľom žiadneho záväzku voči Sťažovateľovi a taktiež uvádza, že povinným je iný subjekt.   Sťažovateľ   by   si   dovolil   poukázať   na   skutočnosť,   že   povinnosť   uhradiť   trovy konania   nie   je   možné   vnímať   ani   ako   príslušenstvo,   ani   ako   súvisiace   právo,   ale   ako povinnosť, a teda záväzok.

38. Povinný v prvom rade je právoplatne zaviazaný na úhradu trov konania vo výške 47   519,11   EUR   s   príslušenstvom   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Trnave   sp.   zn. 15 Cb 29/2008 zo dňa 3. februára 2009. Je preto nepochybné, že Povinný v prvom rade je povinný   uhradiť   vyššie   spomínané   trovy   konania.   Sťažovateľ   nespochybňuje,   že   došlo k postúpeniu pohľadávky na Povinného v druhom rade, ako však už viackrát uviedol, je toho názoru, že záväzky na neho neprešli.

39.   Argumentáciu   Porušovateľa,   ktorou   len   stroho   zopakoval   závery   uvedené v Uznesení   Okresného   súdu   Humenné   týkajúcu   sa   postúpenia   pohľadávky   považuje Sťažovateľ za nesprávnu. Ust. § 254 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   explicitne   uvádza,   že s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Avšak   v   tejto   súvislosti   si   Sťažovateľ   dovoľuje   upozorniť   na   dôležitý   aspekt   inštitútu postúpenia pohľadávky, t. j. postupca síce postupuje postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými, avšak nepostupuje povinnosti s ňou spojené resp. záväzky z nej vyplývajúce. Podľa názoru Sťažovateľa nie je možné povinnosť uhradiť trovy konania vnímať ani ako príslušenstvo, ani ako súvisiace právo,   naopak jedná sa o povinnosť,   a   teda záväzok.   Je preto nepochybné,   že   povinnosť   uhradiť   trovy   konania v súlade s právoplatným rozsudkom má práve Povinný v prvom rade (trovy konania vo výške 47 519,11 EUR s príslušenstvom).

40.   Sťažovateľ v tejto súvislosti dáva do pozornosti Ústavného súdu ustanovenie § 531   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   týkajúce   sa   inštitútu   prevzatia   dlhu,   t.   j.   záväzku Podstatnou náležitosťou prevzatia dlhu je okrem iného súhlas veriteľa, v tomto prípade Sťažovateľa, ktorý však Sťažovateľom nikdy nebol udelený.

41. Pripustením právnej argumentácie, na ktorú sa v plnom rozsahu Porušovateľ odvoláva, by došlo k vzniku neprijateľného precedensu, ktorý by mohol vyústiť do situácií, v ktorých by sa účastníci konania zaviazaní povinnosťou hradiť záväzky zbavovali týchto povinnosti postupovaním pohľadávok na tretie subjekty. Takýto postup by bol v rozpore so základným   princípom   občianskeho   súdneho   konania,   ktorý   je   vyjadrený   v   ust.   §   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   ktorý   uvádza,   že   „postup   súdu   a   účastníkov   v občianskom súdnom konaní má byť taký, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb...“

45.   S   poukazom   na   uvedené   je   Sťažovateľ   toho   názoru,   že   argumentácia Porušovateľa   uvedená   v   Napádanom   uznesení   ohľadom   postúpenia   záväzkov   spolu s postupovanou pohľadávkou je neodôvodnená, nepreukázaná a nezákonná a predstavuje neodôvodnený zásah do základných práv Sťažovateľa.

46. Sťažovateľ ďalej poukazuje na konanie Porušovateľa, ktorým boli porušené jeho základné práva v súvislosti s nedostatočným odôvodnením Napádaného uznesenia a z toho vyplývajúca arbitrárnosť Napádaného uznesenia.

47. Porušovateľ v Napádanom uznesení zrekapituloval podania účastníkov konania a v samom závere skonštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením Uznesenia Okresného súdu Humenné, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na strohé konštatovanie správnosti   dôvodov   Uznesenia   Okresného   súdu.   Sťažovateľ   uznáva,   že   tento   postup umožňuje ust. § 219 ods. 2 Občianskeho právneho poriadku, avšak iba vtedy, ak takéto odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie...

55. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (článok 152 ods. 4 Ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry Ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné považovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania (Sťažovateľa) na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny a článku 6 ods. 1 Dohovoru...»

Sťažovateľka je toho názoru, že uznesením krajského súdu sp. zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru.   Porušenie   svojich   práv   vidí   v   tom,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 15 CoE/1/2011 z   8. júna 2011 potvrdil   uznesenie   Okresného súdu   Humenné (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   10   Er   132/2010-107   z   9.   novembra   2010,   ktorým   bola   exekúcia sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému S. S., spol. s r. o., vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo proti tomuto povinnému zastavené.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„(a) uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE 1/2011 zo dňa 8. júna 2011 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na: (i) súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy; (ii) súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny; (iii) spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru;

(b) zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE 1/2011 zo dňa 8. júna 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie;

(c) priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou   námietkou   sťažovateľky   obsiahnutou   v   odôvodnení   jej   sťažnosti   bolo presvedčenie, že krajský súd porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 10 Er 132/2010-107 z 9. novembra 2010, ktorým bola exekúcia sťažovateľa ako oprávneného proti povinnému S.   S.,   spol.   s   r.   o.   vyhlásená   za   neprípustnú   a   exekučné   konanie   bolo   proti   tomuto povinnému zastavené, pričom   podľa názoru sťažovateľky postúpiť zmluvou o postúpení možno len pohľadávku, nie povinnosť zaplatiť trovy konania.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011 sa uvádza:

«Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „odvolací   súd“)   príslušný   na   rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   výstižným   a   vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré poukazuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam oprávneného   zdôrazňuje,   že   trovy   konania   sú   procesným   nárokom   súvisiacim s právoplatným   skončením   veci   a   na   ich   náhradu   je   povinný   postupník,   ktorý   sa   stal účastníkom konania namiesto postupcu. Trovy konania sú procesným nárokom účastníka, ktorý vzniká ich právoplatným prisúdením.»

V odôvodnení uznesenia okresného súdu č. k. 10 Er 132/2010-107 z 9. novembra 2010 sa uvádza:

«... Na základe predložených exekučných titulov a hore uvedeného je nepochybné, že v priebehu odvolacieho konania na Krajskom súde v Trnave došlo na strane navrhovateľa k zmene účastníka (uznesenie Krajského súdu v Trnave č. 21 Cob 149/2009 zo dňa 1. 7. 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 2009) a navrhovateľom sa na základe postúpenia pohľadávky stala spoločnosť O. spol. s r. o. Ako bolo preukázané predloženými listinnými dôkazmi k zámene účastníkov konania na strane navrhovateľa došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 6. 2009. Pri posudzovaní otázky, kto je povinný uhradiť trovy konania vyplývajúce z rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. 15 Cb 29/2008 zo dňa 3. 2. 2009 sa súd plne stotožňuje s vyjadrením povinného v 2. rade zo dňa 23. 9. 2010.

Zmenou účastníka konania na strane navrhovateľa, vystúpením pôvodný navrhovateľ stratil všetky procesné práva a povinnosti a tieto od počiatku nadobúda ten, kto na jeho miesto   nastúpil.   Pripustením   zámeny   účastníkov   prechádzajú   práva   a   povinnosti doterajšieho účastníka konania s uplatňovaním alebo bránením postúpených hmotných práv a povinností procesných na nového účastníka konania. Ak raz niekto počas konania vystúpi nemôže byť i naďalej nositeľom práv a povinností. Zámena účastníkov v súdnom konaní znamená procesné nástupníctvo od začiatku konania, bez ohľadu na to, v ktorom štádiu konania k zámene na strane navrhovateľa došlo. Pripustením zámeny účastníkov konania súdnym   rozhodnutím   na   strane   navrhovateľa   prešli   na   O.   všetky   práva   a povinnosti účastníka konania od začiatku.

V čase pripustenia zámeny účastníkov na strane navrhovateľa nemal S. S., spol. s r. o. žiaden záväzok voči oprávnenému. Trovy konania sú náklady vynaložené účastníkom na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Trovy konania vznikajú len účastníkovi súdneho konania. Nárok na ich náhradu má ten, kto mal v konaní plný úspech a ten vzniká až právoplatnosťou   výroku   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania.   V čase   postúpenia pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 6. 2009 rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 3. 2. 2009 nebolo právoplatné.

Je nesporné, že postupník preberal pohľadávku s príslušenstvom na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 6. 2009. Je nesporné, že príslušenstvom sú náklady spojené s jej uplatnením. Postúpením pohľadávky prechádza zo zákona na nového veriteľa pohľadávky   v   tej   podobe,   v   akej   v   okamžiku   postupu   existovala,   teda   nielen s príslušenstvom, ale tiež aj všetky vedľajšie práva, aj nie sú výslovne v zmluve o postúpení pohľadávky konkretizované (§ 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Je nesporné, že postupník bol pri postúpení pohľadávky oboznámený s priebehom súdneho konania i s neprávoplatným rozsudkom súdu I. stupňa a že pohľadávku preberal i s bremenom neúspechu na súde I. stupňa a dôsledkov s tým spojených. Rozsudok súdu I. stupňa v čase postúpenia pohľadávky nebol právoplatný. Zámenou účastníkov konania spoločnosť   O.,   spol.   s   r.   o.,   vstúpila   na   miesto   navrhovateľa   a   stala   sa   procesným nástupcom pôvodného žalobcu. A prešli na ňu všetky práva a povinnosti spojené so súdnym konaním. V čase pripustenia zámeny neexistovala žiadna účinná a vykonateľná povinnosť pôvodného žalobcu voči oprávnenému.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že spoločnosť S. S. spol. s r. o. nie je povinnou osobou na   plnenie   trov   konania   vyplývajúcich   z   rozsudkov   Okresného   súdu   Trnava   c.   15   Cb 29/2008 zo dňa 3. 2. 2009 a Krajského súdu v Trnave č. 21 Cob 149/2009 zo dňa 22. 10. 2009 a nie je možné voči nej viesť exekučné konania na základe hore uvedených rozsudkov. Preto súd vyhlásil exekúciu proti takto označenému povinnému za neprípustnú a exekučné konanie   zastavil   v zmysle   ustanovení   §   57   ods.   1   písm.   g)   zákona   č. 233/1995   Z.   z.   v platnom znení. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia po právoplatnosti tohto uznesenie bude opätovne posúdená a bude vydané nové poverenie na vykonanie exekúcie. Je   potrebné   podotknúť,   že   aj   oprávnený   prejavil   rovnaký   názor,   ako   je   uvedený v tomto   uznesením   tým,   že   na   zaplatenie   trov   konania   vyplývajúcich   z   právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Trnava č. k. 15 Cb 29/2008 zo dňa 3. 2. 2009 a Krajského súdu v Trnave č. 21 Cob 149/2009 zo dňa 22. 10. 2009 vyzval povinného O., spol. s r. o, H...»

Skutkové a právne závery uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011 sú v danom prípade jasne zdôvodnené a toto zdôvodnenie je i náležite zhodnotené.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 15 CoE/1/2011 z 8. júna 2011 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľky. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s   rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011