znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 435/2010-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   decembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   oznámením   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 22 123/08-61/D/925 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010   doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) č. 22 123/08-61/D/925 zo 14. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa „obrátil na MS SR s podnetom podľa § 369 ods. 1 Tr. por. [zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“),   pozn.] smerujúcim   k   podaniu   dovolania Ministrom spravodlivosti SR proti nezákonnému a neústavnému uzneseniu Okresného súdu Čadca   o   povinnosti   nahradiť   štátu   trovy   obhajoby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 T 334/2002“.

Podľa názoru sťažovateľa uvedeným uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 334/2002, ktorým tento potvrdil bližšie neoznačené „uznesenie vyššieho súdneho úradníka o povinnosti nahradiť štátu trovy obhajoby   a   zamietol   moju   sťažnosť   proti   uzneseniu   VSÚ (vyššieho   súdneho   úradníka, pozn.), bolo porušené jeho „právo na bezplatnú pomoc obhajcu, právo vlastniť majetok resp.   právo   na   majetok   a   jeho   ochranu,   právo   na   kontradiktórne   konanie   a   právo   na verejné   prejednanie   záležitosti,   pretože   Okresný   súd   Čadca   ma   absolútne   vôbec neupovedomil, že veci koná a že bude rozhodovať, preto som si nemohol splniť povinnosť v zmysle § 34 ods. 3 veta za bodkočiarkou Tr. por. vychádzajúc z presvedčenia, že tá trestná vec bola úplne ukončená, pretože OS Čadca priznal trovy štátu, ktoré boli premlčané v zmysle   všeobecných   lehôt   podľa   občianskeho   zákonníka,   pretože   mi   nebolo   umožnené vyjadriť sa, zabezpečiť si obhajcu pre dané konanie a zúčastniť sa verejného konania atď., pretože vo veci konal nezákonný sudca na vecne a miestne nepríslušnom súde“.

Ministerstvo   spravodlivosti   listom   sp.   zn.   22   123/08-61/D/925   zo   14.   júla   2010 sťažovateľovi oznámilo, že jeho podnet odkladá, keďže podľa jeho názoru „uznesenie súdu o povinnosti nahradiť trovy obhajoby nie je rozhodnutím, proti ktorému by bolo možné v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por. podať dovolanie“.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesenie okresného súdu o povinnosti nahradiť trovy obhajoby   je   rozhodnutím,   ktorým   sa   právoplatne   končí   vec,   a   teda   je   rozhodnutím pripúšťajúcim dovolanie podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1.   Minister   (ka)   spravodlivosti   SR   a   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 22 123/08-61/D/925 porušili sťažovateľovo základné   právo   na   inú   právnu   ochranu,   právo   na   spravodlivý   proces   (konanie),   právo na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR v spojení s čl. 46 ods. 4, čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 ústavy SR, právo na zákonný obsah a ochranu majetku a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy SR, právo na prístup k súdu podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo na verejné prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na majetok a jeho ochranu podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   právo   na   kontradiktórne   konanie   a   rovnosť   zbraní,   právo   mať primeraný čas a možnosti na obhajobu, právo na právnu pomoc a právo na bezplatnú obhajobu podľa čl. 6 ods. 1,3 písm. a), b), c) Dohovoru.

2.   Ministrovi   spravodlivosti   SR   a   Ministerstvu   spravodlivosti   SR   sa   zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených práv a prikazuje sa im konať v konaní sp. zn. 22 123/08-61/D/925 a podať dovolanie, prípadne, ak je to možné prikazuje sa im obnoviť stav pred porušením práv.

3. Upovedomenie (oznámenie) MS SR sp. zn. 22 123/08-61/D/925 zo dňa 14. júla 2010 sa zrušuje a vec sa vracia MS SR na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   tiež   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv postupom a listom ministerstva spravodlivosti sp. zn. 22 123/08-61/D/925 zo 14. júla 2010, ktorým mu ministerstvo spravodlivosti opakovane oznámilo, že jeho podnet na podanie dovolania proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   nahradiť   trovy obhajoby v trestnom konaní, odkladá.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd preskúmal podstatné okolnosti tvrdené sťažovateľom v jeho sťažnosti adresovanej ústavnému súdu a konštatoval, že táto sa javí ako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ   sa   obrátil   na   ministerstvo   spravodlivosti   s   podnetom   na   podanie dovolania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 334/02 zo 16. februára 2009, ktorým okresný súd rozhodol o povinnosti sťažovateľa nahradiť odmenu a hotové výdavky, ktoré boli uhradené štátom ustanovenému obhajcovi.

Ministerstvo   spravodlivosti   listom   sp.   zn.   22   123/08-61D/925   zo   14.   júla   2010 sťažovateľovi oznámilo, že „dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu súdu, ale len proti rozhodnutiam, proti ktorým to umožňuje Trestný poriadok. Podľa § 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať len proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Uznesenie súdu o povinnosti nahradiť trovy obhajoby nie je rozhodnutím, proti ktorému by bolo možné v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por. podať dovolanie. Váš podnet bol odložený pretože také dovolanie, o ktoré žiadate, by bolo neprípustné.“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne (takým je nepochybne aj dovolanie podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku), nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné (napr. II. ÚS 357/06, IV. ÚS 323/07). Podnet na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku nie je opravným prostriedkom a z hľadiska trestného práva   procesného   ho   možno   považovať   iba   za   informáciu   ministrovi   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   ako   oprávnenému   na   jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonom ustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivosti posúdiť a rozhodnúť, či na základe podnetu strany v konaní alebo na základe iného podnetu podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie podnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   m.   m.   II.   ÚS   42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto podania, t. j.   jeho   neakceptovaním   spôsobiť   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa. Sťažovateľ   (v   danej   veci   ako   podnecovateľ)   mal   právo   len   na   to,   aby   sa   minister spravodlivosti   jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal   a o spôsobe jeho vybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiť za arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).

Ústavný súd preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, avšak na podporu svojich tvrdení o ich porušení vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom takéto porušenie zo strany ministerstva   spravodlivosti   signalizovali.   Argumentácia   sťažovateľa   vo vzťahu k uvedeným právam sa týkala iba rozhodnutia okresného súdu, ktorého prieskum nebol predmetom ústavnej sťažnosti v zmysle jej petitu, a ústavný súd sa ním preto nezaoberal.

Súčasťou sťažnostného petitu bola tiež námietka porušenia ďalších už uvedených článkov ústavy (čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4), ktoré však neupravujú individuálne základné práva a slobody. Ich aplikácia sa preto v individuálnych sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   viaže   iba   na   vyslovenie   porušenia   osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 4/2010).

Keďže ústavný súd v danom prípade nezistil medzi označenými článkami ústavy a tvrdeným porušením týchto článkov ústavne relevantnú súvislosť, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. II. ÚS 395/09).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010