znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 435/08-12

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   D.,   B.,   zastúpenej   JUDr. M.   H.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   Co   81/2006   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 117/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2008 doručená sťažnosť J. D., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 81/2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 117/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola odporkyňou v 3. rade v konaní o určenie užívateľa   bytu   a   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   IV pod sp.   zn.   8   C   206/96.   Tento   súd   rozsudkom   z 19.   septembra   2001   zamietol   návrh navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   určenia,   že   ako   pozostalý   manžel   sa   smrťou   svojej manželky   stal   jediným   užívateľom   bytu,   a tiež   sa   domáhal   vyslovenia   neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva daného bytu uzavretej medzi sťažovateľkou a H.... B. Navrhovateľom napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 620/01 z 27. marca 2003 tak, že navrhovateľa ako pozostalého manžela určil za   jediného   nájomcu   bytu   a tiež   určil,   že kúpna   zmluva   týkajúca   sa   toho   istého   bytu je neplatná. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie   a v zásade   správne   zistil   skutkový   stav,   nerozhodol   však   správne. Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom   odvolaciemu   súdu   vytýkala, že svojím   rozhodnutím   porušil   zásadu dvojinštančnosti, čo malo za následok odňatie jej možnosti domáhať sa preskúmania nových skutkových zistení a takého rozhodnutia, ktoré bolo založené na zisteniach v odvolacom konaní. Takýto postup odvolacieho súdu sťažovateľka kvalifikovala ako vadu odvolacieho súdu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Vytýkala mu aj, že nepreukázal naliehavý právny záujem na podaní určovacej žaloby zo strany žalobcu. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 201/2004 z 24. marca 2005 napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z dôvodu,   že nesprávnym   procesným   postupom   súdu   bola v zmysle   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP   sťažovateľke   ako   účastníčke   konania na pojednávaní   pred   odvolacím   súdom   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Vo   veci opakovane rozhodoval krajský súd, ktorý po doplnení dokazovania vyniesol 21. septembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 81/2006 rovnaký rozsudok ako v konaní sp. zn. 17 Co 620/01.   Sťažovateľka   opätovne   podala   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie, v ktorom   predovšetkým   namietala   porušenie   základných   zásad   občianskeho   súdneho konania   odvolacím   súdom,   a   to   zásadu   kontradiktórnosti   a   zásadu   rovnosti   účastníkov. Porušenie týchto zásad videla v tom, že od žalobcu súd nevyžadoval v zmysle ustanovenia § 80   písm.   c)   OSP   preukázanie   naliehavého   právneho   záujmu   na podaní   jeho   dvoch určovacích petitov, ktorých sa v priebehu konania domáhal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 117/2007 z 30. mája 2008 dovolanie sťažovateľky zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia   skonštatoval,   že dovolací   súd   je súhlasne s   odvolacím   súdom   toho   názoru, že vedľajší   účastník   mal   naliehavý   právny   záujem   na   svojej   určovacej   žalobe. Sťažovateľkou   vytýkané nesprávne   právne   posúdenie   veci   odvolacím   súdom   považoval za nedôvodné a skonštatoval tiež, že neboli dovolacím súdom zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 OSP.

Podľa názoru sťažovateľky:«Krajský   súd   v   Bratislave   svojím   rozhodnutím   z 21. septembra   2006   pod   sp.   zn. 3 Co 81/2006   porušil   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania   a   zásadu   kontradiktórnosti konania,   keď   za   vedľajšieho   účastníka   Š.   Č.   v   tomto   písomne   vyhotovenom   rozhodnutí sformuloval   naliehavosť   právneho   záujmu   na   jeho   určovacej   žalobe,   hoci   preukázanie naliehavosti právneho záujmu na žalobe vedľajšieho účastníka Š. Č. vyplývala pre neho z ustanovenia § 80 ods. 1 písm.   c) OSP ako zákonná povinnosť počas celého súdneho konania a bola rozhodujúca pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Takýmto postupom krajský súd   znevýhodnil   mňa,   ako   procesnú   stranu,   pretože   „napomohol“   Š. Č.   k   úspešnosti súdneho sporu. Odoprel mi možnosť vyjadriť sa k formulácii naliehavého právneho záujmu Š. Č. uvedenej v rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2006 pod sp. zn. 3 Co   81/2006   ešte   pred   jeho   vyhlásením.   Preto   som   sa   mohla   k   takto   formulovanej naliehavosti   právneho   záujmu   na žalobe   vedľajšieho   účastníka   vyjadriť   až   v   mojom dovolaní z 28. februára 2007.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 30. mája 2008 pod sp. zn. 5   Cdo   117/2007   porušil   taktiež   moje   právo   na   spravodlivý   proces,   pretože   svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil. Napriek tomu, že som v dovolaní vyššie uvedené porušenie zásady   rovnosti   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   a   zásady   kontradiktórnosti konania namietala, k tejto mojej právnej argumentácii sa vôbec nevyjadril, pominul ju a len skonštatoval, že v konaní pred odvolacím súdom nedošlo k žiadnej vade konania v zmysle ustanovenia § 241 ods.2 písm. b) a § 237 OSP a bez ďalšieho sa stotožnil so všetkými skutkovými aj právnymi závermi odvolacieho súdu.»

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 21. septembra 2006 pod sp. zn. 3 Co 81/2006 - 377 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2008 pod sp. zn. 5 Cdo 117/2007 porušené bolo.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   21.   septembra   2006   pod   sp.   zn. 3 Co 81/2006 - 377 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2008 pod sp. zn. 5 Cdo 117/2007 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie krajským súdom odôvodňuje   sťažovateľka   porušením   princípu   kontradiktórnosti   a   rovnosti   („rovnosti zbraní“)   v konaní   pred   krajským   súdom.   Nerovnosť   v konaní   vidí   sťažovateľka   v tom, že krajský   súd   sformuloval   naliehavosť   právneho   záujmu   na určovacej   žalobe   namiesto účastníka konania, čím ju ako protistranu znevýhodnil. Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha), z obsahu ktorého možno tento právny záujem vyvodiť.

Právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k ostatným   orgánom   verejnej   moci je limitovaná princípom subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa tohto rozhoduje ústavný   súd o individuálnych   sťažnostiach fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd..., ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovateľka mohla domáhať   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   priamo   v konaní   prostredníctvom použitia   opravných   prostriedkov,   čo   aj   využila,   a jej   opravný   prostriedok   najvyšší   súd prerokoval.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozhodnutím krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Porušenie   svojich   práv   rozsudkom   dovolacieho   (najvyššieho)   súdu   vidí sťažovateľka v tom, že najvyšší súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil napriek tomu, že v dovolaní porušenie zásady rovnosti účastníkov občianskeho súdneho konania a zásady kontradiktórnosti konania namietala, a k tejto jej právnej argumentácii sa vôbec nevyjadril.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 117/2007 vyplýva:

«K   námietkam   dovolateľky   spochybňujúcim   správnosť   skutkových   záverov odvolacieho súdu považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. tieto   nemôžu   byť   samy   osebe   dôvodom   dovolania.   Dovolanie   nie   je   totiž   „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a), b) O. s. p.] a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení   urobených   odvolacím   súdom,   tak   ani   prieskumu   ním   vykonaného   dokazovania. Ťažisko   dokazovania   je   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery je oprávnený   dopĺňať,   prípadne korigovať   len odvolací   súd,   ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Dovolací súd v postupe odvolacieho súdu nevzhliadol tzv. inú vadu konania, ktorou je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich   postup   súdu   v   občianskom   súdnom konaní.   Uvedená   vada   konania   však   dovolacím   súdom   nebola   zistená.   Subjektívne vyhodnotenie dôkazov zo strany účastníka konania nepredstavuje vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Správny bol i záver odvolacieho súdu, pokiaľ vyhodnotil ako absolútne neplatnú kúpnu zmluvu o prevode bytu uzavretú v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. medzi odporcami 1/, 2/ ako predávajúcimi a odporkyňou 3/ ako kupujúcou, s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.

Odporkyňa   3/   nebola   v   čase   prevodu   vlastníctva   bytu   v   postavení   nájomníčky, nakoľko na ňu právo nájmu k bytu platne neprešlo a preto vychádzajúc zo zákonnej úpravy, týkajúcej sa prevodu vlastníctva bytov a podmienky ňou stanovenej, že byt možno previesť do vlastníctva len nájomcovi bytu, ktorým odporkyňa 3/ nebola, uvedená kúpna zmluva trpí neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť,   že dovolaním vytýkané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] nie je dôvodné a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne 3/ podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.»

V právomoci   ústavného   súdu   zostáva   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   sp.   zn.   5   Cdo   117/2007 z 30. mája   2008   sú   zlučiteľné   s ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd preskúmal správnosť právneho názoru odvolacieho súdu, stotožnil sa s ním bez vykonania dokazovania a uviedol aj dostatočné dôvody na výrok o zamietnutí dovolania sťažovateľky. Príčinnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže zakladať postup a rozhodnutie tohto súdu, ktoré je v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd sa teda nestotožnil ani s druhou námietkou sťažovateľky, že rozhodnutie nie   je   riadne   zdôvodnené,   a aj   v tejto   časti   jej   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje   znak   svojvôle a jeho dôvody vychádzajú z jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (aj II. ÚS 209/04, I. ÚS 232/08) a v tejto právnej situácii nemá dôvod ani právomoc zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené. V nadväznosti na uvedené ústavný súd   nemal   pochybnosti   o   ústavnej   konformnosti   namietaných   rozhodnutí   z   hľadiska dodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   pretože   napadnuté   rozsudky   sú   dostatočne odôvodnené.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozsudkov, ako aj s poukazom na to, že obsahom   základného práva   na súdnu   ochranu   nie   je právo   na rozhodnutie   v   súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008