SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 434/2015-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 7233/2014, Rvp 7234/2014,Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 a sp. zn. Rvp 7238/2014, zastúpenejobchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj namietaného porušenia a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivýproces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súduv Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 36/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 7233/2014),sp. zn. 7 CoE 171/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 7234/2014), sp. zn. 16 CoE 117/2012z 31. januára 2013 (Rvp 7235/2014), sp. zn. 4 CoE 110/2012 z 30. januára 2013(Rvp 7236/2014), sp. zn. 21 CoE 120/2012 z 30. apríla 2013 (Rvp 7237/2014), sp. zn.14 CoE 89/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 7238/2014) a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 7 ECdo 305/2013 z 26. marca 2014(Rvp 7233/2014) a sp. zn. 7 ECdo 178/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 7234/2014,Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014, Rvp 7238/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené podsp. zn. Rvp 7233/2014, Rvp 7234/2014, Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 asp. zn. Rvp 7238/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené podsp. zn. III. ÚS 434/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajporušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 36/2013 z 28. februára 2013(Rvp 7233/2014), sp. zn. 7 CoE 171/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 7234/2014), sp. zn.16 CoE 117/2012 z 31. januára 2013 (Rvp 7235/2014), sp. zn. 4 CoE 110/2012z 30. januára 2013 (Rvp 7236/2014), sp. zn. 21 CoE 120/2012 z 30. apríla 2013(Rvp 7237/2014), sp. zn. 14 CoE 89/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 7238/2014) (ďalej aj„uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 ECdo 305/2013 z 26. marca 2014(Rvp 7233/2014), sp. zn. 7 ECdo 178/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 7234/2014,Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014, Rvp 7238/2014) (ďalej aj „uznesenianajvyššieho súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnostiposkytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinnívrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky vočisťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovýchzmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkouzačaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne bolina základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučnékonania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmipri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktorésa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súduLevice, Okresného súdu Nitra, Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné súdy“)v sťažovateľkou uvedených konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka proti označeným uzneseniamkrajského súdu podala dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd svojimi napadnutýmiuzneseniami tak, že ich odmietol.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právnehoposúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov napredmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súdu vlastnúinterpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. V tejto súvislostisťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa mávykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či spotrebiteľ, informovaný o svojich právach, navrhne, aby uvedená podmienka bolazrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vo vzťahuk napadnutému postupu a uzneseniam najvyššieho súdu sťažovateľka mu vytýka, že jej malabyť odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu toho, že „nevykonal účinnú nápravu porušenia zásady kontradiktórnosti a ani sám ju neposkytol“, ďalej sa mal dopustiťporušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože saneobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom komunitárneho práva.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práva podľa čl. 47 chartypostupom a uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súduv uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššiehosúdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod Rvp 7233/2014,Rvp 7234/2014, Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 a sp. zn. Rvp 7238/2014a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako ajvzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu a najvyššieho súdu, protiktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, akoto je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršienapadnuté uznesenia najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorými dovolaniasťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehotana podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadochprocesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽPz 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolaciehosúdu.
Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté uzneseniakrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadomna skutkovú okolnosť včasnosti sťažností v častiach namietajúcich napadnuté uznesenianajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Označenému postupu a uzneseniam krajského súdu sťažovateľka vytýkapredovšetkým neodstránenie vady postupu okresného súdu spočívajúcej v nenariadenípojednávania pred zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie, ako aj nemožnosť zaujať stanovisko pred týmto rozhodnutímk dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajskýmsúdom, ktorý sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu o absolútnej neplatnostirozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútneneplatného. V neposlednom rade sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uzneseniami krajskéhosúdu.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nichuviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, I. ÚS 382/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013 pri akceptovaní právnychzáverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretožerozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako tomu bolo v týchto prípadoch,na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodovspôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky opochybení v postupe krajského súdu spočívajúcom v zastavení uvedených exekučnýchkonaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa§ 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoruna rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, akoaj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a zásadykontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnejpodmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením splnomocneniaudeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania príležitosťvyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinnýprostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcejzásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdenízmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konaniapríležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudkuSúdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľkamala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnostiexekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručeníuznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajskýsúd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadoluznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených právdôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu a jeho označenými uzneseniamidôjsť ani porušeniu základného práva na zákonného sudcu z dôvodu nepredloženiaprejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou, na ktoré v podrobnostiachodkazuje.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa namietanéhoporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,respektíve práva podľa čl. 47 charty uvádza, že IV. senát ústavného súdu predložil plénuústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súduvo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenieodchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Plénum ústavného súdunávrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:
„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadostiexekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomtozáklade posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť saku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne poskytnutá v odvolacom konaní.“
Keďže podľa § 6 zákona o ústavnom súde je senát v ďalšom konaní viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senátústavného súdu uplatnil stanovisko, ktoré prijalo plénum ústavného súdu aj vo vecisťažovateľky.
Ústavný súd po preskúmaní relevantnej časti napadnutých uznesení najvyššiehosúdu, ktorými boli dovolania sťažovateľky odmietnuté ako neprípustné, s prihliadnutímna stanovisko prijaté plénom ústavného súdu vo veciach sťažovateľky dospel k záveru, žeodôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení najvyššieho súdu sú určité a zrozumiteľné,bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní(ktoré korešpondujú s podstatnými námietkami uvedenými v samotnej sťažnosti), nie súneodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľa čl. 47 chartysťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárneiba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciouústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sak vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu, čo aj využila v rámci ňoupodaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potomnemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvoduodňatia možnosti konať pred súdom.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupua uznesenia postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku(v posudzovanom prípade v konaní pred odvolacím súdom). Presadzovanie názoru, žena každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, bypodľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosikasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatkyvlastným postupom.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,III. ÚS 209/04).
Aj na základe citovaného sú podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenianajvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanoviskok podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súduoznačené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľačl. 47 charty sťažovateľky.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupenajvyššieho súdu, a teda porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uzneseniaústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanejsťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každénepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právomEurópskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveňoprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabekproti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkeústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupunajvyššieho súdu v napadnutých konaniach.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľkypodľa ústavy, práva podľa dohovoru, ani práv podľa charty, nerozhodol o ďalších jejnávrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôda úspech v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015