znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   7233/2014,   Rvp   7234/2014,Rvp 7235/2014,   Rvp   7236/2014,   Rvp   7237/2014   a sp.   zn.   Rvp   7238/2014,   zastúpenejobchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorejkoná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušeniajej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako   aj   namietaného   porušenia   a práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   a na   spravodlivýproces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej   únie postupom Krajského súduv Nitre a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 36/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 7233/2014),sp. zn. 7 CoE 171/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 7234/2014), sp. zn. 16 CoE 117/2012z 31.   januára   2013   (Rvp   7235/2014),   sp.   zn.   4   CoE   110/2012   z   30.   januára   2013(Rvp 7236/2014), sp. zn. 21 CoE 120/2012 z 30. apríla 2013 (Rvp 7237/2014), sp. zn.14 CoE   89/2013   z   23.   apríla   2013   (Rvp   7238/2014)   a postupom   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   7   ECdo   305/2013   z 26. marca   2014(Rvp 7233/2014)   a   sp.   zn.   7   ECdo   178/2013   z 26. marca   2014   (Rvp   7234/2014,Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014, Rvp 7238/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   podsp. zn. Rvp 7233/2014, Rvp 7234/2014, Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 asp.   zn.   Rvp 7238/2014 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   podsp. zn. III. ÚS 434/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajporušenie práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 5 CoE 36/2013 z 28. februára 2013(Rvp 7233/2014), sp. zn. 7 CoE 171/2012 z 30. novembra 2012 (Rvp 7234/2014), sp. zn.16 CoE   117/2012   z   31.   januára   2013   (Rvp   7235/2014),   sp.   zn.   4   CoE   110/2012z 30. januára   2013   (Rvp   7236/2014),   sp.   zn.   21   CoE   120/2012   z   30.   apríla   2013(Rvp 7237/2014), sp. zn. 14 CoE 89/2013 z 23. apríla 2013 (Rvp 7238/2014)   (ďalej aj„uznesenia krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“)   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   7   ECdo   305/2013   z 26. marca   2014(Rvp 7233/2014),   sp.   zn.   7   ECdo   178/2013   z 26. marca   2014   (Rvp   7234/2014,Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014, Rvp 7238/2014)   (ďalej aj „uznesenianajvyššieho súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnostizaoberá   inter alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a   v   rámci   svojej   činnostiposkytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinnívrátiť podľa   podmienok dojednaných v   úverových zmluvách.   Vzhľadom na skutočnosť,že dlžníci   dobrovoľne   nepristúpili   k   úhrade   svojich   záväzkov,   ich   pohľadávky   vočisťažovateľke   sa   stali   splatnými   a   v   nadväznosti   na   podmienky   dojednané   v   úverovýchzmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkouzačaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne bolina základe   rozhodcovských   rozsudkov   vydaných   v   týchto   konaniach   začaté   exekučnékonania.   V   ďalších   prípadoch   boli   na   základe   splnomocnenia   udeleného   dlžníkmipri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktorésa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné   konania.   V   priebehu   exekučného   konania   bolo   uzneseniami   Okresného   súduLevice,   Okresného   súdu   Nitra,   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresné   súdy“)v sťažovateľkou uvedených konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich exekučnýchkonaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdiluznesenia okresných súdov ako vecne správne. Sťažovateľka proti označeným uzneseniamkrajského súdu podala dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd svojimi napadnutýmiuzneseniami tak, že ich odmietol.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúcez rozhodovacej činnosti krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiska právnehoposúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   napredmetnú   právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnúinterpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. V tejto súvislostisťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21.februára   2013,   z ktorého   má   vyplývať,   že   čl.   6   ods.   1   a čl.   7   ods.   1   smernice   Rady93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa mávykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo   nekalú povahuzmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,či   spotrebiteľ,   informovaný   o svojich   právach,   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bolazrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval   v rámci   preskúmavania   ex offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrilispôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vo vzťahuk napadnutému postupu a uzneseniam najvyššieho súdu sťažovateľka mu vytýka, že jej malabyť   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   z dôvodu   toho,   že „nevykonal   účinnú   nápravu porušenia   zásady   kontradiktórnosti   a ani   sám   ju   neposkytol“,   ďalej   sa   mal   dopustiťporušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože saneobrátil na Súdny dvor v súvislosti s výkladom komunitárneho práva.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie práva podľa čl.   47 chartypostupom   a uzneseniami   krajského   súdu   a postupom   a   uzneseniami   najvyššieho   súduv uvedených konaniach, zruší označené uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššiehosúdu, veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod Rvp 7233/2014,Rvp 7234/2014, Rvp 7235/2014, Rvp 7236/2014, Rvp 7237/2014 a sp. zn. Rvp 7238/2014a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   ajvzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   protiktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, akoto je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k splneniu   procesných   podmienok   prípustnosti   sťažnostismerujúcej   proti   postupu   a rozhodnutiam   odvolacieho   súdu bral   do   úvahy   neskoršienapadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   ktorými   dovolaniasťažovateľky odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) sťažnosť   v tejto   časti   za   oneskorenú, pretože   lehotana podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutým rozsudkom krajského súdu je v prípadochprocesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽPz 12. novembra   2002   vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53 a 54). V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3zákona   o ústavnom   súde   počíta   od právoplatnosti   procesného   rozhodnutia dovolaciehosúdu.

Ústavný súd preto predložené sťažnosti v častiach namietajúcich napadnuté uzneseniakrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podané, a to aj vzhľadomna skutkovú   okolnosť   včasnosti   sťažností   v častiach   namietajúcich   napadnuté   uznesenianajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Označenému   postupu   a uzneseniam   krajského   súdu   sťažovateľka   vytýkapredovšetkým   neodstránenie   vady   postupu   okresného   súdu   spočívajúcej   v nenariadenípojednávania   pred   zamietnutím   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   povereniana vykonanie   exekúcie,   ako   aj   nemožnosť   zaujať   stanovisko   pred   týmto   rozhodnutímk dôvodom jeho zamietnutia. Súčasne namieta i samotné právne posúdenie veci krajskýmsúdom,   ktorý   sa   stotožnil   s právnym   názorom   okresného   súdu   o absolútnej   neplatnostirozhodcovskej doložky, resp. posúdenia splnomocnenia udeleného povinným ako absolútneneplatného.   V   neposlednom   rade   sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   svojho   základnéhopráva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a uzneseniami krajskéhosúdu.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v nichuviedol,   napr.   sp.   zn.   III.   ÚS   242/2011   z   31.   mája   2011,   sp.   zn.   II.   ÚS   473/2011z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011z 27.   septembra   2011,   sp.   zn.   I.   ÚS   227/2012   zo   16.   mája   2012,   I.   ÚS   382/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. III. ÚS 7/2013z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013 pri akceptovaní právnychzáverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie, pretožerozhodcovský   rozsudok   a tiež   notárska   zápisnica,   ako   tomu   bolo   v týchto   prípadoch,na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodovspôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky opochybení   v   postupe   krajského   súdu   spočívajúcom   v   zastavení   uvedených   exekučnýchkonaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie konania podľa§ 109   ods.   1   písm.   c)   OSP   z   dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoruna rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, akoaj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a zásadykontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnejpodmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej,   resp.   pred   posúdením   splnomocneniaudeleného   povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali   účastníkom   konania   príležitosťvyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvoravo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinnýprostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcejzásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdenízmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konaniapríležitosť   vyjadriť   sa   k týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje   z rozsudkuSúdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľkamala   možnosť   sa   oboznámiť   s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a neprípustnostiexekúcie z už uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podalaodvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorímajú   v zmluvnom   vzťahu   so   sťažovateľkou   postavenie   spotrebiteľov,   mali   po   doručeníuznesení   prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   protiuzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčenéuplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajskýsúd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadoluznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených právdôjsť nemohlo. Takisto nemohlo postupom krajského súdu a jeho označenými uzneseniamidôjsť   ani   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   z dôvodu   nepredloženiaprejudiciálnej otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejtosúvislosti poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo7.   júna   2012   vo   veci   inej   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou,   na ktoré   v podrobnostiachodkazuje.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   namietanéhoporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,respektíve práva podľa čl. 47 charty uvádza, že IV. senát ústavného súdu predložil plénuústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov senátov ústavného súduvo veci zabezpečenia záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdnehoexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „návrh na zjednotenieodchýlnych právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. Plénum ústavného súdunávrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov prerokovalo na neverejnom zasadnutí7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdnehoporiadku   vzťahujúce   sa   na   dokazovanie.   Ak   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   žiadostiexekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či inýchdôkazov)   než   tých,   ktoré   sú   výslovne   uvedené   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia) a na tomtozáklade   posúdi   exekučný   titul   v   neprospech   oprávneného,   je   povinný   dať   mu   možnosťvyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jehorozhodnutie   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   oprávneného   vyjadriť   saku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosťreálne poskytnutá v odvolacom konaní.“

Keďže   podľa   §   6   zákona   o   ústavnom   súde   je   senát   v   ďalšom   konaní   viazanýuznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, III. senátústavného   súdu   uplatnil   stanovisko,   ktoré   prijalo   plénum   ústavného   súdu   aj   vo   vecisťažovateľky.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   relevantnej   časti   napadnutých   uznesení   najvyššiehosúdu,   ktorými   boli   dovolania   sťažovateľky   odmietnuté   ako   neprípustné,   s prihliadnutímna stanovisko prijaté plénom ústavného súdu vo veciach sťažovateľky dospel k záveru, žeodôvodnenia sťažnosťami napadnutých uznesení najvyššieho súdu sú určité a zrozumiteľné,bez vnútorných rozporov, zaujímajú stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní(ktoré korešpondujú s podstatnými námietkami uvedenými v samotnej sťažnosti), nie súneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   preto   ani   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   respektíve   práva   podľa   čl.   47   chartysťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárneiba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.

Vzhľadom na doteraz uvedené v súvislosti so sťažovateľkinou nosnou argumentáciouústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka mala z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sak vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu,   čo   aj   využila   v   rámci   ňoupodaného opravného prostriedku (odvolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jejobranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu potomnemohlo dôjsť ani k tvrdenej vade konania zakladajúcej prípustnosť odvolania z dôvoduodňatia možnosti konať pred súdom.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupua uznesenia   postačuje,   aby   bola   zásada   kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní   ako   celku(v posudzovanom   prípade   v   konaní   pred   odvolacím   súdom).   Presadzovanie   názoru,   žena každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, bypodľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosikasačného   orgánu   bez   reálnej   možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatkyvlastným postupom.

Súčasťou   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   názor,   že   súčasťou   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konaniana   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovedena všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03,III. ÚS 209/04).

Aj na   základe   citovaného   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenianajvyššieho súdu určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujímajú stanoviskok podstatnej argumentácii sťažovateľky uvedenej v dovolaní. Podľa názoru ústavného súduoznačené rozhodnutia nie sú neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie sú z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, respektíve práva podľačl. 47 charty sťažovateľky.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupenajvyššieho súdu, a teda   porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ods. 1 ústavy spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, abypredtým podal žiadosť súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267Zmluvy o fungovaní Európskej   únie,   ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uzneseniaústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanejsťažovateľkou,   v   ktorom   ústavný   súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil,   že   „nie   každénepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právomEurópskej únie, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, a svoj právny názor zároveňoprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabekproti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvorvo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvnýchpodmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázkeústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupunajvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto nálezu. Keďže   ústavný súd nezistil porušenie základných práv   sťažovateľkypodľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   ani   práv   podľa   charty,   nerozhodol   o   ďalších   jejnávrhoch z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôda úspech v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015