znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   I.,   zastúpenej   euroadvokátom   JUDr.   Ľubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika, vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 204/2013-56 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená sťažnosť V. I. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 204/2013-56 z 28. marca 2013.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 149/2012 sa sťažovateľka žalobou z 8. augusta 2012 domáhala proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), zastúpenej Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), zaplatenia sumy 117,67 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody.

Žalobou uplatnená škoda v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“) mala predstavovať trovy výkonu trestu odňatia slobody teraz už nebohého J. F. (ďalej len „otec sťažovateľky“) uloženého mu rozsudkom bývalého Nižšieho vojenského súdu Bratislava sp. zn.   Vt   179/50-I.   z   5.   septembra   1950   pre   spáchanie   trestného   činu   vyhýbania   sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) zákona č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v znení účinnom   v   rozhodujúcom   období   v   trvaní   dvoch   rokov,   ktorý   bol   po   povolení obnovy konania uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 9/2010 z 18. januára 2011 zrušený, pričom uznesením okresného súdu sp. zn. Vt 179/50 z 9. mája 2011 bolo trestné stíhanie otca   sťažovateľky   zastavené,   pretože   skutok,   pre   spáchanie   ktorého   bol   obžalovaný (odsúdený),   nie   je   trestným   činom,   a   keďže   zákonná   šesťmesačná   lehota   na   celkové odškodnenie   vrátane   náhrady   trov   výkonu   trestu   odňatia   slobody   na   základe   žiadosti sťažovateľky zo 4. októbra 2011 zaslanej ministerstvu uplynula 4. apríla 2012 márne.

Keďže   3.   septembra   2012   ministerstvo   žalobou   uplatnený   nárok   sťažovateľke priznalo, sťažovateľka podaním z 8. októbra 2012 okresný súd žiadala, aby konanie v časti o zaplatenie sumy 117,67 € zastavil, a súčasne navrhla, aby okresný súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke z pôvodne žalovanej sumy (istiny) úroky z omeškania, ako aj povinnosť nahradiť jej trovy tohto konania.

Následne potom, ako okresný súd uznesením č. k. 9 C 149/2012-18 z 28. novembra 2012 konanie v časti o zaplatenie sumy 117,67 € zastavil a súčasne rozhodol o pripustení zmeny   žaloby   v   súlade   s   podaním   sťažovateľky   zo   8.   októbra   2012,   ministerstvo 5. decembra 2012 priznalo sťažovateľke aj žalované úroky z omeškania.

Na   základe   návrhu   sťažovateľky   z   21.   januára   2013   okresný   súd   uznesením č. k. 9 C 149/2012-25 z 25. januára 2013 konanie aj v časti úrokov z omeškania, t. j. aj v celom   prevyšujúcom   rozsahu   zastavil,   pričom   žalovanej   uložil   povinnosť   uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 97,10 €.

Keďže   žalovaná   podala   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   9   C   149/2012-25 z 25. januára   2013   v   časti   výroku   o   náhrade   trov   konania   odvolanie   –   riadny   opravný prostriedok, krajský súd uznesením č. k. 5 Co 204/2013-56 z 28. marca 2013 odvolaním žalovanej   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   pre   nehospodárny   spôsob   uplatňovania nárokov na odškodnenie v zmysle zákona o súdnej rehabilitácii (ďalej len „rehabilitačné odškodnenie“), t. j. viacerými žalobami, napriek tomu, že tieto si mohla uplatniť aj len jednou žalobou, zmenil tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23. mája 2013.

Právny zástupca sťažovateľky sťažnosť odôvodňuje okrem iného takto: «...V   případě   stěžovatelky   je   klíčová   otázka,   zda   byla   povinna   (aby   vyhověla požadavku soudu na hospodárnost řízení) podávat pouze jednu žalobu.

Stěžovatelka   má   za   to,   že   takový   požadavek   na   hospodárnost   řízení   právní   řád Slovenské republiky neklade. Odvolací soud stěžovatelku ve skutečnosti „trestá za úspěch“ v tomto řízení, když jí ukládá, aby hradila náklady řízení ze svého (poté, co žalobu podala důvodně a žalovaná strana po podání žaloby postupně splnila vše ještě dříve, než soud rozhodl ve věci samé).

Jestliže si stěžovatelka zvolila advokáta a požadovala po něm vymožení částky, pak účelně vynaložené náklady ve sporu jsou ty, které specifikuje ustanovení § 137 o. s. ř. Mezi ně patří i „odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát“.

Samozřejmě že tato „odmena za zastupovanie“ musí mít své limity. Ty jsou dány jednak samotným ustanovením občanského soudního rádu (například v případě zastupování více   advokáty   má   úspěšná   strana   ve   sporu   nárok   podle   §   149   odst.   3   o.   s.   ř.   pouze na úhradu   odměny   pro   jednoho   z   nich)   a   také   zvláštním   předpisem,   tj.   vyhláškou č. 655/2004   Z.   z.,   v platném   znění,   tedy   advokátním   tarifem.   (Když   například   advokát s klientem uzavře smlouvu, že advokát bude účtovat klientovi s ohledem na riziko sporu dvojnásobek advokátního tarifu, lze po protistraně u soudu požadovat jen to, co určuje tarif.) Na druhé straně ale nelze úspěšné straně ve sporu odepřít náhradu nákladu řízení v konkrétním sporu jen proto, že podala ještě jiné žaloby kvůli jiným položkám. Takové kritérium „účelnosti“ a „hospodárnosti“ řízení není nikde stanoveno. V této souvislosti také stěžovatelka připomíná, že řízení o jejích jednotlivých nárocích měla různý průběh, (Například v řízení o náhradě ušlého výdělku pod sp. zn. 11C/148/2012 rozhodoval soud meritorně, zatímco v případě jiných nároku bylo řízení zastaveno. Ve věci nemateriální ujmy nebyla žaloba pro rozporuplnost judikatury dosud podána.)

Navíc   v   takových   případech   hrozí   značné   komplikace   sporu,   když   Ministerstvo spravedlnosti SR k jednotlivým položkám začne zaujímat rozdílná stanoviska, což se stalo i v tomto případě...

Pro přehlednost stěžovatelka sděluje, že u Ministerstva... uplatnila celkem 6 různých položek. V šestiměsíční lhůtě Ministerstvo... nezaujalo stanovisko ani k jedné.

Potom sdělením s dvojí datací (datováno 3. 9. 2012 a zároveň 25. 9. 2012) přiznalo Ministerstvo … stěžovatelce tři položky: (1) náhradu nákladů trestního řízení, (2) náhradu nákladů vazby a (3) náhradu nákladů výkonu trestu. Ministerstvo odmítlo přiznat náhradu nemateriální újmu (4). Tím prohlásilo Ministerstvo... řízení za ukončené.

Dne 3. 9. 2012 (rovněž také datováno 25. 9. 2012) však Ministerstvo... vydalo ještě jiné sdělení, jímž přiznalo stěžovatelce náhradu nákladu právního zastoupení (5). A i zde prohlásilo Ministerstvo spravedlnosti SR řízení za ukončené.

Potom   ale   dne   5.   12.   2012   Ministerstvo   spravedlnosti   zaslalo   stěžovatelce   další sdělení, totiž že jí přiznává úrok z prodlení.

Ani v jednom ze zmíněných sdělení se však Ministerstvo... nezmiňuje o šesté položce, tj. náhradě ušlého výdělku.

Za těchto okolnosti by se řízení o všech položkách najednou stalo (přinejmenším pro stěžovatelku) naprosto nepřehledným...

Stěžovatelka měla ale i další důvody, proč jednotlivé položky žalovala samostatně. Soudy samy totiž posuzují jednotlivé položky někdy odlišně. Například v obdobné věci L. B.

• soud přiznal náhradu ušlého výdělku a nákladu výkonu trestu (rozsudek Okresního soudu Bratislava I. ze dne 16. 1. 2008 č. j. 27C/208/2006-54 ve znění rozsudku Krajského soudu Bratislava ze dne 21. 7.2008 č. j. 15Co/252/2008-76);

•   soud   odmítl   přiznat   náhradu   nákladů   obhajoby   (rozsudek   Okresního   soudu Bratislava I. ze dne 22. 10. 2007 č. j. 7C/108/2006-53 ve spojení s opravným usnesením ze dne 16. 11. 2007 č. j. 7C/108/2006-59 a ve znění rozsudku Krajského soudu Bratislava ze dne 16. 10. 2008 č. j. 12Co/85/2008-68);

J. B. • soud přiznal náhradu nákladů vazby, výkonu trestu a trestního řízení (rozsudek Okresního soudu Bratislava 1. ze dne 26. 1. 2010 č. j. 21C/36/2009-126);

• soud odmítl přiznat náhradu nákladu ušlého výdělku (rozsudek Okresního soudu Bratislava I. ze dne 10. 6. 2009 č. j. 10C/60/2006-42 ve znění rozsudku Krajského soudu Bratislava ze dne 8. 12. 2010 č. j. 7Co/207/2009-100).

Stěžovatelce jsou známy i případy, že žalobci podali jednu žalobu a soud sám pak některé položky vyčlenil k samostatnému projednání...

Stěžovatelka   má   za   to,   že   s   ohledem   na   to,   co   je   uvedeno   výše,   postupovala nejefektivnějším způsobem, totiž aby

• žaloba byla jednoduchá; • žalovanou položku bylo možné snadno individuálně posoudit; • řízení nebylo komplikováno různými přístupy žalované k jednotlivým položkám; •   řízení   nebylo   komplikováno   tím,   že   jednotlivé   položky   jsou   posuzovány   podle různých předpisů;

• nehrozilo vyčlenění jednotlivých položek do zvláštních řízení; • žalobu bylo možno co nejdříve vyřídit... Stěžovatelka   připomíná,   že   základním   problémem   je   to,   že   v   daném   případě Ministerstvo...   nesplnilo   svoji   povinnost   do   6   měsíců   vyřídit   stěžovatelčin   požadavek na odškodnění   a   po   této   lhůtě   pak   začalo   zaujímat   k   jednotlivým   položkám   rozdílné postoje...

Stěžovatelka připomíná, že v obdobných sporech stejný senát přiznal plnou náhradu nákladů řízení, když podobný nárok uplatnil žijící poškozený anebo pouze jediný dědic. Viz například usnesení Krajského soudu Bratislava ze dne

• 28. 9. 2012 č. j. 5Co/434/2012-24 ve věci V. G.; • 30. 11. 2012 č. j.5Co/492/2012-91 ve věci M. U.; • 28. 2. 2013 č. j. 6Co/l8/2013-42 ve věci J. Š. Stěžovatelka na odůvodnění těchto usnesení odkazuje, neboť má za to, že zásady zde vysvětlené by měly být uplatněny i v jejím případě.

Krajský soud Bratislava však ve srovnatelném případě stěžovatelky jednal naprosto odlišně. Vůči stěžovatelce tedy jednal diskriminačním způsobem...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Bratislava ze dne 28. 3. 2013 č. j. 5Co/204/2013-56 bylo porušeno právo stěžovatelky na

• spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy, • soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a • rovnost podle čl. 1 Listiny. II. Usnesení Krajského soudu Bratislava ze dne 28. 3. 2013 č. j. 5Co/204/2013-56 se zrušuje.

III. Stěžovatelce se přiznává zadostiučinění ve výši 100,- Euro, které je Krajský soud Bratislava povinen vyplatit stěžovatelce… do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. IV.   Stěžovatelce   se   podle   advokátního   tarifu   přiznávají   náklady   právního zastupování, které je Krajský soud Bratislava povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatelky... do dvou měsíců od doručení tohoto nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   ods.   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie čl. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 204/2013-56 z 28. marca 2013.

Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení, že pokiaľ krajský súd napadnutým uznesením s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“) nehospodárny spôsob uplatňovania   čiastkových   nárokov   rehabilitačného   odškodnenia   sťažovateľkou, t. j. viacerými žalobami, napriek tomu, že tieto si mohla uplatniť aj len jednou žalobou, považoval za taký dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 149/2012-25 z 25. januára 2013 v časti výroku o náhrade trov (prvostupňového) konania v celkovej sume 97,10 € zmenil tak, že sťažovateľke náhradu týchto trov konania voči   žalovanej nepriznal, nárok na náhradu   trov   konania jej   bol   arbitrárnym   spôsobom odopretý.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51   ods.   1   ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel   upravujúcich   toto   konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä na   základe   takej interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Všetky   tieto   hľadiská   a   postuláty   tvorili   východiská   pre   posúdenie   sťažnosti ústavným súdom aj v tomto prípade.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   krajský   súd   uznesenie   č.   k.   5   Co   204/2013-56 z 28. marca 2013 odôvodnil okrem iného najmä takto:

«... Odvolací súd sa nestotožňuje s postupom súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia v tomto prípade. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou   odporcu   uvedenú   v   odvolaní,   že   v   tomto   prípade   nebol   postup navrhovateľa   zastúpeného   právnym   zástupcom   v   súlade   so   zákonom   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii,   keď   skutočne   právny   zástupca   konal   v   rozpore   so   zásadou   účelnosti a hospodárnosti   konania.   V   rozpore   s   touto   zásadou   je   taký   postup   účastníka   konania a prípadne   jeho   právneho   zástupcu,   keď   sa   viacerými   návrhmi   domáha   nároku,   ktorý možno uplatniť jednou žalobou. Požiadavka na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou zásadou procesného práva. Je skutočne len na navrhovateľovi koho bude žalovať a akým spôsobom avšak aj takýto postup musí byť v súlade s ostatnými zásadami súdneho konania.

V tomto prípade má odvolací súd za to, že cieľom postupu navrhovateľky zastúpenej právnym zástupcom bolo navýšenie trov konania. Jednou žalobou, ktorou by navrhovateľka uplatnila všetky nároky, ktoré uplatnila u odporcu jednou žiadosťou by bol jednoduchším a hospodárnejším spôsobom dosiahnuť rovnaký cieľ ako „rozštiepenými návrhmi“ jedného nároku rozloženého do viacerých položiek. Prípadným nesprávnym postupom odporcom pred   podaním   žaloby   v   tom,   že   nárok   navrhovateľa   neuspokojil   bez   podania   žaloby nemožno ospravedlniť tiež nesprávny postup pri uplatnení nároku súdnou cestou.

Odvolací súd nespochybňuje právo navrhovateľky v súdnom konaní žalovať subjekt ktorý si vyberú a spôsobom aký uznajú za vhodné, ale musí si byť vedomá toho, že v prípade ak súd bude spôsob uplatnenia nároku považovať za nehospodárny, že jej neprizná náhradu trov konania ako v tomto prípade.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade má odvolací súd za to, že postup navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu nebolo účelným uplatňovaním práva, nakoľko účelným by bol postup, kedy by si jednou žalobou „uplatnila svoj nárok voči odporcovi.“

Z týchto dôvodov odvolací súd, rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil a aplikáciou § 150 ods. 1 O. s. p. navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania tak, ako uviedol vo výroku tohto uznesenia...»

Ústavný   súd   však   nemá   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorý spôsob uplatňovania čiastkových nárokov rehabilitačného odškodnenia, t. j. viacerými samostatnými žalobami, napriek tomu, že tieto si mohla uplatniť aj len jednou žalobou, pre jeho rozpornosť so zásadou hospodárnosti a účelnosti považoval za taký dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, pre ktorý sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal. Tento záver v žiadnom prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárny   či   zjavne   neodôvodnený.   Z   namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Krajský súd svoj záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď uviedol, že keďže si sťažovateľka svoj nárok na rehabilitačné odškodnenie, ktorý mal pozostávať z náhrady trov trestného konania, výkonu väzby, výkonu trestu odňatia slobody a náhrady za   stratu   na   zárobku,   uplatnila   v rámci   každého   jedného   z   týchto   čiastkových   nárokov samostatnou   žalobou,   t. j.   viacerými   žalobami,   pričom   tak   mohla   urobiť   aj   len   jednou žalobou, rozpor tohto sťažovateľkou zvoleného spôsobu uplatnenia nároku na odškodnenie so zásadou hospodárnosti a účelnosti považoval za taký dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý sťažovateľke náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal, ktorý je podľa názoru ústavného súdu ústavne plne udržateľný.

Inými slovami, keďže všetky čiastkové nároky odškodnenia podľa zákona o súdnej rehabilitácii   vrátane nároku   na náhradu   trov   výkonu   trestu   sa   viažu   na jednu   a   tú   istú „škodovú udalosť“, a to na zrušenie právoplatného odsúdenia otca sťažovateľky a následné zastavenie   jeho   trestného   stíhania,   krajskému   súdu   nič   nemožno   vytknúť,   keď   spôsob uplatnenia   každého   čiastkového   nároku   rehabilitačného   odškodnenia   sťažovateľkou, zastúpenou kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom), samostatnou žalobou, a tým vyvolaného zbytočného zvyšovania trov konania potrebných na účelné uplatnenie nároku sťažovateľky považoval za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý   jej náhradu trov konania nepriznal.

Uvedený záver podporuje aj tá argumentácia krajského súdu v rámci odôvodnenia napadnutého   uznesenia,   podľa   ktorého   sťažovateľkou   zvolený   spôsob   uplatnenia rehabilitačného odškodnia prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu (advokáta) majúceho jeden a ten istý právny základ viacerými žalobami, napriek tomu, že tak mohla urobiť aj len jednou žalobou, je v rozpore tiež s ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, podľa ktorých advokát je okrem iného povinný   pri   výkone   advokácie   postupovať   s   odbornou   starostlivosťou,   a   pritom   dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (§ 18 ods. 2) a v neposlednom rade aj s ustanovením § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Záver   krajského   súdu   o   rozpore   sťažovateľkou,   resp.   jej   právnym   zástupcom, zvoleného   spôsobu   uplatnenia   nároku   na   rehabilitačné   odškodnenie   so   zásadou hospodárnosti a účelnosti podľa názoru ústavného súdu nie je schopná zvrátiť len okolnosť, že ministerstvo sa k žiadosti sťažovateľky zo 4. októbra 2011 o rehabilitačné odškodnenie vyjadrilo až po márnom uplynutí zákonnej šesťmesačnej lehoty na jej vybavenie, pričom k niektorým z čiastkových nárokov zaujalo odlišné stanovisko, ako ani to, že aj v prípade, keby si bola sťažovateľka nárok na reštitučné odškodnenie uplatnila aj len jednou žalobou, za predpokladu splnenia procesno-právnych podmienok mohla (ale nemusela) byť niektorá jej časť (čiastkový nárok) vylúčená na prerokovanie a rozhodnutie na samostatné súdne konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   záver   uvedený   v   odôvodnení   namietaného uznesenia krajského súdu nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania.   Vzhľadom   na   to   nemožno   tento   záver   označiť   za   nepreskúmateľný   ani za svojvoľný, vybočujúci z rámca uvedeného zákonného ustanovenia (§ 150 ods. 1 OSP), a preto   tento   ústavný   súd   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať   ani   ho   prípadne nahrádzať vlastným.

Opačné závery nevyplývajú ani z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 454/2010-26 zo 7. júna 2011 a z nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 463/2012-23 z 12. decembra 2012, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti odkazuje. Ústavný súd v uvedených nálezoch konštatoval, že preskúmavané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/61/2009 z 11. augusta 2010 v časti výroku o trovách odvolacieho konania a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 147/2011 z 27. júla 2012 o trovách odvolacieho konania vo veci pôvodnej vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5 Sd 66/2007 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava č. 335 720 8170 0 zo 7. marca 2007, ktorým bol navrhovateľke zvýšený vdovský a starobný dôchodok podľa zákona o súdnej rehabilitácii, založené na aplikácii ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov (odvolacieho) konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, sú z pohľadu ústavného prieskumu arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Na rozdiel od uvedených nálezov však v okolnostiach danej veci je záver krajského súdu   o   nepriznaní   náhrady   trov   (prvostupňového)   konania   sťažovateľke   s   poukazom na § 150 ods. 1 OSP ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený.

Okrem   toho   podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu č. k. 5 Co 434/2012-24 z 28. septembra 2012, na ktoré sa sťažovateľka ako na rozhodnutie v obdobnej   právnej   veci   odvoláva,   bolo   zmenené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým po späťvzatí   návrhu   (žaloby)   na   rehabilitačné   odškodnenie   vo   výške   6,64 €   bolo s poukazom   na   ustanovenie   §   150   ods.   2   OSP   vyslovené,   že   sa   náhrada   trov   konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že odporca bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 72,69 €, pričom krajský súd uviedol, že postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2 OSP nie je a nemôže byť pravidlom pri rozhodovaní o sporoch s nízkou hodnotou sporu. Totiž v zmysle ustanovenia § 150 ods. 2 OSP, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Pokiaľ   sa   sťažovateľka   v   sťažnosti   odvoláva   aj   na   uznesenie   krajského   súdu č. k. 5Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012, ako aj údajne v obdobnej právnej veci, podľa zistenia   ústavného   súdu,   týmto   uznesením   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu, ktorým po späťvzatí návrhu (žaloby) na rehabilitačné odškodnenie vo výške 39,18 € bolo konanie zastavené a odporca bol s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 OSP zaviazaný nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €.

Napokon   podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesením   krajského   súdu č. k. 6 Co 18/22013-42 z 28. februára 2013, na ktoré sa sťažovateľka v sťažnosti taktiež odvoláva, bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu (žaloby) na   zaplatenie   rehabilitačného   odškodnenia   vo   výške   27,66   €   bolo   konanie   zastavené a odporca bol s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 druhú vetu OSP zaviazaný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 36,36 €, teda v polovici vo vzťahu k uplatneným trovám, pričom krajský súd v rámci svojej argumentácie uviedol, že postup okresného súdu bol správny, keď trovy právneho zastúpenia navrhovateľa znížil na polovicu podľa ustanovenia § 150 ods. 2 OSP, vzhľadom na to, že trovy právneho zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšovali viac než dvojnásobne, neprimerané.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky,   že   k   porušeniu   jej   základného   práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že krajský súd sa v sťažnosťou   napadnutom   uznesení   odchýlil   od   záverov,   ku   ktorým,   pokiaľ   ide o rozhodovanie   o   trovách   konania,   dospel   v   uznesení   č.   k.   5   Co   434/2012-24 z 28. septembra 2012, uznesení č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012 a uznesení č. k.   6   Co   18/2013-   42   z   28.   februára   2013,   ústavný   súd   v   prvom   rade   podotýka,   že predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu č. k. 5 Co 204/2013-56 z 28. marca 2013, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania vo veciach rehabilitačného odškodnia uplatnených inými osobami   v   iných   ako   ústavným   súdom   preskúmavanej   veci   zaujal   odlišné   právne stanovisko,   ešte   nemá   za   následok   automatický   predpoklad   o   ústavnosti   záverov vyslovených v týchto iných veciach, a navyše podľa iných procesno-právnych zákonných ustanovení (§ 146 ods. 2 a § 150 ods. 2 OSP), takže takéto rozhodnutia v iných veciach rehabilitačného odškodnenia, pokiaľ ide o trovy konania, nie sú tak pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia § 150 ods. 1 OSP na prípad   sťažovateľky   nemá   charakter   extrémneho   vybočenia   z   pravidiel   rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá   by   signalizovala,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   by   mohlo   dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd k námietke sťažovateľky o porušení čl. 1 listiny v súvislosti s rovnosťou ľudí v dôstojnosti i v právach poznamenáva, že jeho stabilizovaná judikatúra kvalifikuje ustanovenia   čl.   12   ústavy,   a   tým   aj   ustanovenia   čl.   1   a   čl.   3   listiny   ako   všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom   pôsobiacim   v   normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   a   ktoré   nemôžu   plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na   základné   právo   alebo   slobodu   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I.   ÚS   34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09).

Porušenia citovaného ustanovenia čl. 1 listiny, či už v samostatnom chápaní, ale ani v spojení s namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny sa sťažovateľka nemôže úspešne domáhať jednak pre jeho všeobecný charakter, ale najmä vzhľadom na skutočnosť, že toto v konaní pred všeobecným (krajským) súdom porušené nebolo.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014