znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   Š.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   S.   J.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžp/11/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z.,   s. r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžp/11/2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   zmysle   §   250   ods.   1   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) pribratá   ako   účastníčka   do   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Hlavného banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. 417 886/2010 z 19. apríla 2010, ktoré bolo vedené   Krajským   súdom   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   23 S/18/2010. V tomto konaní sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti spomínaného rozhodnutia banského   úradu,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Obvodného   banského   úradu č.   36-3329/2009-8   z   15.   januára   2010   o tom,   že žalobkyňa   nie   je   účastníčkou   konania začatého   na   základe   žiadosti   sťažovateľky o povolenie   zmeny   dobývacieho   ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č. 482/34 v katastrálnom území Č. Krajský súd uznesením   č. k. 23 S/18/2010-153   z   26.   januára   2012   (ďalej   len   „uznesenie   krajského súdu“) konanie zastavil, žalobkyni vrátil súdny poplatok, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a súčasne žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 336,39 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalobkyne najvyšší súd v napadnutom konaní zmenil uznesenie krajského súdu uznesením sp. zn. 8 Sžp/11/2012 z 19. marca 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) vo výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   tak,   že   sťažovateľke   náhradu   trov   konania nepriznal,   pričom   zároveň   rozhodol,   že   účastníkom   odvolacieho   konania   náhradu   trov nepriznáva.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   názor „Najvyššieho   súdu   SR   prezentovaný v uznesení   sp.   zn.   8 Sžp/11/2012,   že   v   správnom   súdnictve   neprichádza   aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 OSP do úvahy, nakoľko z ustanovenia § 250k OSP explicitne vyplýva,   že   náhrada   trov   patrí   iba   žalobcovi“,   považuje   za   nesprávny   a „v   rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru by vedľajší účastník nemohol   brániť   svoje   práva   a   oprávnené   záujmy,   nakoľko   zastupovanie   v   správnom súdnictve   je   obligatórne   prostredníctvom   advokáta.   Okrem   toho   tento   právny   záver Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžp/6/2012, v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobnú žalobu podanú proti   obdobnému   rozhodnutiu   Hlavného   banského   úradu   len   o   účastníctve   inej   osoby, pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov avšak súčasne uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s ustanovením § 246c OSP. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej praxi   Najvyššieho   súdu   SR   je   v   súvislosti   s   posudzovaním   oprávnenosti   priznania   trov konania v správnom súdnictve inému účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych názorov a nejednotnosť pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu a celého konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil priznané   trovy   právneho   zastúpenia   sám   právny   zástupca   žalobcov.   Uvedené   má   viesť k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou Č., v katastrálnom území ktorej sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju predvolebnú   kampaň   založila   na   zrušení   súhlasu   obce   s   rozšírením   ťažby   sťažovateľa. Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia, pričom máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSP, keďže je jednoznačné, že zastavenie konania spôsobila p. P.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto rozhodnutie:

„Základné   právo   spoločnosti   Z.,   s. r.   o.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR, ako aj základného   práva   sťažovateľa   podľa   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci, konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžp/11/2012, porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžp/11/2012 zo dňa 19. 03. 2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,15 EUR s DPH ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   dohovoru   je   potrebné   posudzovať   spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá môže mať základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon   (IV.   ÚS   77/02).   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súdu vyplývať   aj   z   ústavne   nekonformného   výkladu   ustanovení   právnych   predpisov aplikovaných   na   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   aj   právo   účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a   zrozumiteľne   odpovie na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov,   teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súdu v otázke náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, ktorý dospel k záveru o nemožnosti použitia § 146 ods. 2 OSP v danom prípade. V napadnutom uznesení najvyšší súd k tejto otázke uviedol:

„Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov má samostatnú povahu,   preto   aj   správne   súdnictvo   má   samostatnú   povahu   (§   246c   ods.   1   prvá   veta O. s. p.).   Konanie   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   a   postupov   podľa   piatej   časti O. s. p.   je   špecifickým   konaním.   Z   týchto   dôvodov   väčšina   procesných   inštitútov je v správnom súdnictve upravená osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.

Použitie iných ustanovení O. s. p. prichádza do úvahy len analogicky na základe ustanovenia § 246c ods. 1 prvá veta O. s. p., podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Primeranosť použitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom správneho súdnictva (§ 244 O. s. p.) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať a vykladať.

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania predovšetkým podľa § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania;   môže   tiež   rozhodnúť,   že   sa   náhrada   trov   celkom   alebo   sčasti   neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ide   o   osobitné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   právo   na   náhradu   trov   konania iba úspešného   žalobcu   a   v   podstate   vylučuje   priznanie   náhrady   trov   konania   inému účastníkovi.   V   prípade   späťvzatia   žaloby   prichádza   do   úvahy   ešte   možno   uvažovať o náhrade trov konania žalovanému, aj to celkom výnimočne, s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti, ktorý postup však vyplýva z aplikácie § 250h ods. 2 O. s. p.

Z § 250k O. s. p. explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi, ktorý má úspech celkom alebo sčasti, a preto použitie § 146 ods. 2 O. s. p, v tomto prípade neprichádza do úvahy. Je potrebné poukázať, že k rovnakému záveru dospel aj iný senát Najvyššieho súdu SR, hoc meritórne sa nezaoberajúc len náhradou trov konania, v uznesení vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Sžp/8/2012 zo dňa 30. 1. 2013.

Nemožnosť priznania náhrady trov konania úspešnému žalovanému resp. účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p, by síce mohla byť chápaná ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania, avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p. pribrať do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa   30. 5. 2012,   sp.   zn.   2 Sžp/25/2011,   v   ktorom   bolo   konštatované,   že   (pribratý) účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením znášať sám.

Odvolací   súd   vzhľadom   na   uvedené   vyššie   sa   v   danom   prípade   nestotožnil s aplikáciou právnej normy § 146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O, s. p. súdom prvého stupňa, dospejúc k záveru, že prvostupňový súd v danej veci nesprávne právne posúdil nárok pribratého účastníka náhradu trov konania, a preto podľa § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 220 O. s. p. uznesenie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov pribraného účastníka konania zmenil tak, že pribranému účastníkovi konania náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.“

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe nedosahuje   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv   a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého   procesu   pripisovať rozhodovaniu   o   trovách   konania   takú   istú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému postupu vedúcemu   k rozhodnutiu vo veci   samej, resp.   samotnému rozhodnutiu   vo veci samej. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje na   rozsah   nepriznanej   náhrady   trov   konania,   ktorá podľa uznesenia krajského súdu predstavovala sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú mala byť sťažovateľka   (resp.   jej   právny   zástupca)   ukrátená   konaním najvyššieho   súdu, zjavne   nedosahuje   ani   trojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   sumu,   ktorá   je   aj   vo   sfére všeobecného   súdnictva   považovaná   za   bagateľnú   (pozri   §   238   ods.   5   OSP   v   znení neskorších   predpisov,   ktorý   ustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako   podmienku prípustnosti   dovolania   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo   veciach týkajúcich   sa   peňažného   plnenia)   a   nedosahuje   ani   sumu   1   000   €   (spor   s   hodnotou do 1 000 €   bez   príslušenstva   sa   podľa   §   29   ods.   6   OSP   považuje   za   drobný).   V   tejto súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom   výnimočných   prípadoch,   v   ktorých   došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, t. j. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné. Najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoj   právny záver o nemožnosti aplikácie § 146 ods. 2 OSP v okolnostiach prípadu prikloniac sa k právnemu názoru o prednosti ustanovení upravujúcich náhradu trov konania v správnom súdnictve (§ 250h a § 250k OSP) pred ustanoveniami tretej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých primerané použitie v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (t. j. v rámci správneho súdnictva) umožňuje § 246c ods. 1 OSP za podmienok v ňom určených. Svoj záver pritom najvyšší súd dal do súvislosti s   povinnosťou   všeobecného   súdu   vyplývajúcu   z §   250   ods.   1   OSP   pribrať   do   konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia   dotknuté,   a   nemožnosťou   ovplyvnenia   tohto   postupu   žalobkyňou, čo by v prípade určenia povinnosti žalobkyni nahradiť trovy konania pribratému účastníkovi mohlo viesť k zjavnej nespravodlivosti. Uvedená argumentácia najvyššieho súdu nesvedčí o arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   a vo   svojej   podstate   len   zohľadňuje   okolnosti hodné   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   najvyšší   súd   sťažovateľke   náhradu   trov   konania nepovažoval   za   spravodlivé   nepriznať.   Preto   postup   ani   uznesenie   najvyššieho   súdu v posudzovanej   veci   nevykazuje   vo   svojich   účinkoch   znaky   extrémneho   vybočenia pri aplikácii relevantných právnych predpisov.

K   námietke   o   rozdielnej   judikatúre   najvyššieho   súdu   v   otázke   aplikovateľnosti ustanovení tretej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (v zmysle § 246c ods. 1 OSP) ústavný súd pripomína, že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať tak poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp. jeho   plénu   a   kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto   ak   všeobecné   súdy   zaujímajú   vo   vzťahu   k určitej   otázke   rôzne   právne   názory, nemožno   v   takomto   postupe   automaticky   vidieť   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   keďže zaujatie   stanovísk   k   výkladu   zákonov   a   iných   než   ústavných   predpisov   je   vo   výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).

V okolnostiach prípadu najvyšší súd náležite formuloval dôvody, ktoré ho viedli k odchylnému   právnemu   záveru   oproti   niektorým   jeho   iným   rozhodnutiam,   pokiaľ išlo o náhradu   trov   účastníkov   konania   pribratých   podľa   §   250   ods.   1   OSP.   Vzhľadom na to, že tieto dôvody   ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné,   a tiež vzhľadom   na nižšiu mieru   ústavnej   relevancie   spornej   otázky   zastáva   ústavný   súd   názor,   že   konaním najvyššieho súdu ani jeho uznesením sp. zn. 8 Sžp/11/2012 z 19. marca 2013 k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   konanie   (vrátane práva   na   prístup   k   súdu   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť.

Napokon   v súvislosti   s tvrdením   sťažovateľky, podľa   ktorého v jej prípade bolo advokátske   zastúpenie   povinné,   ústavný   súd   uvádza,   že   z   ustanovenia   §   250a   OSP je zrejmé,   že   povinne   zastúpeným   musí   byť   v   konaní   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu, a preto táto námietka nie je dôvodná. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o šikanóznej povahe   celého   súdneho   konania   realizovaného   v   záujme   obce   Č.,   ústavný   súd podobne ako v   konaní   o inej   obdobnej   sťažnosti   sťažovateľky   (pozri   II.   ÚS   333/2013) dospel k záveru,   že z predložených   dôkazov   táto   skutočnosť   nevyplýva   a   ide   len o tvrdenie sťažovateľky,   na ktoré   nemohol   byť   v   konaní   o   predloženej   sťažnosti   vzatý zreteľ.

V   nadväznosti   na   uvedené   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   sťažovateľkou označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom, resp. právo na úspech   účastníka   v konaní (II.   ÚS   218/02,   resp.   I.   ÚS   3/97),   ústavný súd   sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. septembra 2013