znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 11 Co 171/2010 z 15. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 90/2012 zo 14. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012 doručená sťažnosť M. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 11 Co 171/2010 z 15. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 90/2012 zo 14. júna 2012.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   zo   dňa   14.   6.   2012,   sp.   zn. 3 Cdo 90/2012-273, v právnej veci sťažovateľa c/a 1/ Mgr. J. G. -dražobník, P., 2/ Mgr. J. G., P., 3/ B. H., K., 4/ J. K., K., o neplatnosť dražby a určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Košice I, sp. zn. 37 C 91/2007, bolo odmietnuté moje dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 15. 6. 2011, sp. zn. 11 Co 171/2010. Rozsudkom Okresného súdu Košice I, zo dňa 22. 2. 2010, sp. zn. 37 C 91/2007-201, v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   15.   6.   2011,   sp.   zn. 11 Co 171/2010,   bola   zamietnutá   moju   žaloba   o   určenie   neplatnosti   dražby   a   určenie vlastníckeho práva. Dôvodom bola skutočnosť preklúzie vo vzťahu k návrhu o neplatnosť dražby. Jednalo sa o dražbu, ktorá bola vykonaná v rozpore so zákonom č. 527/1992 Zb. o dobrovoľných dražbách, bez mojej účasti, ako vlastníka draženej nehnuteľnosti, a ktorú dražbu, keďže som o nej nemal vedomosť, nemohol som napadnúť v zákonnej 3-mesačnej lehote, pre ktorú preklúziu súd prvého stupňa (ako aj odvolací) neskúmal jej zákonnosť, najmä však neprejednal môj druhý návrh vo veci, ohľadne určenia vlastníckeho práva. Proti tomuto som učinil dovolanie, podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Podstatou dovolania bola skutočnosť, že vo veci, ktorá pozostávala z dvoch návrhov a to návrhu na vyslovenie neplatnosti dražby a návrhu na určenie vlastníckeho práva, súd prvého, stupňa nevykonal dokazovanie smerom k návrhu na určenie vlastníckeho práva, s ktorým postupom sa stotožnil aj odvolací súd. Súdy vykonali dokazovanie ohľadne veci samej   iba   v   prvom   návrhu   a   zamietli   ho   pre   preklúziu,   pričom   vôbec   nevykonali dokazovanie - nekonali, ohľadne druhého návrhu, ktorý zamietli z dôvodu zániku práva (preklúzie)   na   určenie   neplatnosti   dražby.   K   takémuto   postupu   však   neboli   splnené podmienky, nakoľko dokazovanie o druhom návrhu nebolo žiadne (a vychádzajúc už len z označenia veci - určenia vlastníckeho práva, preklúzia tu nemôže byť daná, pričom/a teda preklúzia bola vyslovená iba vo veci k prvému návrhu)...

Z obsahov napadnutých rozsudkov súdov prvého a druhého stupňa je zrejmé, že súdy konali   len   o prvom návrhu   a to   na určenie   neplatnosti   dražby,   ktorý   bol   zamietnutý z dôvodu preklúzie a nekonali o druhom návrhu, na určenie vlastníckeho práva, ale ho akoby „uzavreli“   zamietnutím   prvého   návrhu   pre   preklúziu.   Uvedené   je   v   rozpore   s poukazovaným   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   vychádza   zo   zásady   ochrany vlastníctva, ktoré nemôže vlastník stratiť v konaní, ktorého nebol účastníkom a preto mal súd prvého stupňa riadne prejednať môj návrh na určenie vlastníckeho práva a navrhované dôkazy vykonať aj osobitne k tomuto návrhu (z ktorého pohľadu, keďže ide o inú skutkovú situáciu, ako pri neplatnosti dražby, boli by tieto dôkazy aj ináč vyhodnotené). Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu, sa vôbec netýka veci a ani otázky určenia   vlastníckeho   práva,   ale   iba   otázky   neplatnosti   dražby   (ktorej   preklúzia   návrhu nemôže byť dôvodom na nekonanie návrhu o určenie vlastníckeho práva).»

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   zo   dňa   14.   6.   2012,   sp.   zn.   3   Cdo   90/2012-273,   a   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 15. 6. 2011, sp. zn. 11 Co 171/2010, boli porušené. Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 14. 6. 2012, sp. zn. 3 Cdo 90/2012-273, a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 15. 6. 2011, sp. zn. 11 Co 171/2010 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Košiciach   sú   spoločne a nerozdielne povinní nahradiť sťažovateľovi trovy konania-právneho zastúpenia, na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k sťažnosti pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že petit sťažnosti nezodpovedá   jej   odôvodneniu.   Táto   skutočnosť   v spojení   s tým,   že   sťažovateľ   (okrem splnomocnenia)   k sťažnosti   nepripojil   jediný   relevantný   listinný   dôkaz   (t.   j.   kópiu právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   dôkaz   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd, ako jednu z osobitných náležitostí sťažnosti podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktorým by preukázal svoje tvrdenia, resp. opodstatnenosť svojich námietok, neumožňuje ústavnému súdu realizovať ústavný prieskum prípadného porušenia označených práv sťažovateľa, porušenie ktorých v sťažnosti namieta. Sťažnosť   sťažovateľa   teda   nespĺňa   už   citované   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na začatie konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Nedostatok,   resp.   nesplnenie   zákonom predpísaných   náležitostí   návrhu   účastníka   konania   je   v   zmysle   konštantnej   judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (podobne napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 210/09, III. ÚS 32/2011).

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2012