znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. V., P., zastúpeného advokátom JUDr. K. V., P., pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl. 13   Dohovoru   o   právach   osôb   so   zdravotným   postihnutím   uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 59/2011 z 11. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená   sťažnosť   Ing.   F.   V.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   podľa   čl.   13   Dohovoru   o právach   osôb   so   zdravotným postihnutím uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 59/2011 z 11. júla 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) z 9. augusta 2001 domáhal náhrady straty zárobku voči žalovaným.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   13   C   222/2001   z   12.   apríla   2011   nepriznal účastníkom   náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co/59/2011 z 11. júla 2011 potvrdil uznesenie vo výroku o trovách konania účastníkov.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «... že krajský súd porušil zákon, keď pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, nepostupoval v súlade so zákonom, a to konkrétne podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého, cit.: „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú   náhradu   trov   konania,   ak   mal   neúspech   v   pomerne   nepatrnej   časti   alebo   ak rozhodnutie   o   výške   plnenia   závislého   od   znaleckého   posudku   alebo   od   úvahy   súdu.“ Citované   ustanovenie   nepripúšťa   žiadny   extenzívny   výklad,   ktorý   by   pri   určení   plnenia znaleckým posudkom, dával možnosť súdu, aby to bolo na jeho nezávislom rozhodnutí, tzn. ako je to v tomto prípade pri dodatočnom posúdení, že vypracovanie znaleckého posudku nebolo   vôbec   potrebné   (vypracovanie   znaleckého   posudku   nariadil   výlučne   súd s konštatovaním i Krajským súdom v Prešove vo svojom uznesení 7 Co/59/2011 zo dňa 11. 07. 2011)...

8.3.   Podľa   sťažovateľa,   takýmto   voluntaristickým   a   nezákonným   rozhodnutím, krajský súd porušil jeho základné práva a slobody nielen pre odmietnutie aplikácie podľa § 142 ods. 3 O. s. p., ale i hrubé porušenie povinnosti súdu zákonne konať či už podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uvedených v ústavnom zákone č. 23/91 Zb.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   uznesením   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. F. V. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako i podľa čl. 13 Dohovoru č. 317/2010 Z. z. výrokom uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co/59/2011 z 11. 07. 2011 o náhrade trov konania, bolo porušené.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   7   Co/59/2011   z   11.   07.   2011 o náhrade trov konania zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť Ing. F. V. trovy právneho zastúpenia v sume 306,34 € (slovom tristošesťeuro a tridsaťštyricentov) na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím účinný prístup k spravodlivosti na rovnakom základe s ostatnými, a to aj poskytnutím procesných a veku primeraných úprav s cieľom uľahčiť im účinné plnenie ich úlohy priamych a nepriamych účastníkov vrátane úlohy svedkov, vo všetkých súdnych konaniach, a to aj vo fáze vyšetrovania a predbežného konania.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V). Právo na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom   výnimočných   okolností   (IV.   ÚS   248/08,   IV.   ÚS   182/09).   Ústavný   súd   môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd v odvolacom konaní pri rozhodovaní o otázke   náhrady   trov   prvostupňového   konania   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   keď aplikoval namiesto ustanovenia § 142 ods. 3 ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský súd takýto postup odôvodnil takto: „Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na skutočnosť,   podľa   ktorej   predmetom   konania   bol   nárok   žalobcu   na   náhradu   škody uplatnenej   z   titulu   náhrady   za   stratu   na   zárobku.   Pri   rozhodovaní   o   tomto   nároku   sa vychádzalo   z   pravdepodobného   zárobku   žalobcu   stanoveného   konajúcim   súdom   po porovnaní s inými zárobkami dosahovanými zamestnancami vykonávajúcimi rovnakú alebo podobnú   prácu   na   území   SR.   Pokiaľ   ide   o   výšku   invalidného   dôchodku   priznaného žalobcovi, táto vyplýva z existujúcich rozhodnutí o priznaní invalidného dôchodku. Čo sa týka výšky valorizácie zisteného pravdepodobného zárobku a úrazovej renty, pri jej určení sa vychádza z príslušných právnych predpisov. Výpočet náhrady za stratu na zárobku nie je daný úvahou súdu a nezávisí ani od znaleckého dokazovania, nakoľko sa opiera o konkrétne právne normy, ktoré súd a znalec musia rešpektovať. Matematický výpočet tohto nároku urobený   prostredníctvom   znaleckého   dokazovania   neznamená,   aby   pri   rozhodovaní o trovách konania sa malo vychádzať z ust. § 142 ods. 3 O. s. p.

Keďže   spôsob   zistenia   výšky   nároku   uplatneného   z   titulu   náhrady   za   stratu   na zárobku nezávisí od znaleckého posudku, súd prvého stupňa správne postupoval, ak pri rozhodovaní o trovách vychádzal z ust. § 142 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie vo výroku o trovách konania účastníkov ako vecne správne potvrdil.“

Z ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Ide o prípady, ak (a) mal účastník neúspech v pomerne nepatrnej časti, (b) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, (c) rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade výška plnenia závisela od znaleckého posudku. Odvolací súd otázku či výška plnenia bola určená na základe znaleckého dokazovania, riešil už uznesením sp. zn. 7 Co 104/2010 z 29. decembra 2010, v ktorom uviedol:

„V   danom   prípade   predmetom   konania   bol   nárok   žalobcu   na   náhradu   škody uplatnenej   z   titulu   náhrady   za   stratu   zárobku.   Pri   rozhodovaní   o   tomto   nároku   sa vychádzalo   u   pravdepodobného   zárobku   žalobcu   stanoveného   konajúcim   súdom   po porovnaní s inými zárobkami dosahovanými zamestnancami vykonávajúcimi rovnakú alebo podobnú prácu na území Slovenskej republiky. Znalecké dokazovanie bolo nariadené iba vo vzťahu k valorizácii takto zisteného pravdepodobného zárobku. Výška valorizácie vyplýva z príslušných právnych predpisov a nie je závislá od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.“

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že podľa jeho názoru výška plnenia nezávisela od znaleckého dokazovania. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom uplatňovaný nárok vo veci samej v konaní pred všeobecnými súdmi je takej povahy, že jeho výšku všeobecný súd   mohol   ustáliť   aj   bez   znaleckého   dokazovania   na   základe   príslušných   právnych predpisov.

Preto,   pokiaľ   za   uvedenej   situácie   posúdil   krajský   súd   otázku   náhrady   trov prvostupňového konania v zmysle § 142 ods. 2, a nie podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, nepostupoval v rozpore so zákonom. Je totiž nesporné, že sťažovateľ bol v súdnom konaní úspešný iba čiastočne. Jeho prípad preto spĺňal podmienky stanovené v hypotéze procesnej normy obsiahnutej v § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Citované   ustanovenie   priznáva   konajúcemu   súdu   v   prípade   čiastočného   úspechu účastníka   konania   právo   úvahy   o   spôsobe   rozhodnutia   o   trovách   konania.   Úvaha   je obmedzená   dvoma   variantmi.   Buď   súd   náhradu   trov   konania   pomerne   rozdelí,   alebo žiadnemu   z   účastníkov   konania   neprizná   právo   na   náhradu   trov.   Využitie   jednej z uvedených dvoch možností musí byť všeobecným súdom riadne odôvodnené a v takom prípade môže do predmetnej úvahy ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by výsledok úvahy bol   výrazom   svojvôle   všeobecného   súdu.   V   posudzovanom   prípade   ústavný   súd   takéto skutočnosti už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti vylúčil.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   základnými   právami,   a   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2011