znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s r. o.,   I.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   Ing.   M.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Cob 153/2010 zo 17. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 153/2010 zo 17. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka vystupovala v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 254/2009 ako povinná a rozsudkom pre zmeškanie zo 6. novembra 2009 jej bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 22 312,75 € s príslušenstvom.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie 22. apríla 2010, ktorým žiadala, aby krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Cob 153/2010 zo 17. júna 2010 odmietol odvolanie sťažovateľky.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že „Odvolanie   bolo   podané 22. apríla 2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v zmysle § 218 ods. 1 písm. a/ OSP odvolanie ako oneskorene podané odmietol.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   o   konaní   pred   okresným   súdom   vedenom pod sp. zn. 22 Cb 254/2009 nevedela až do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ktoré jej bolo doručené 12. apríla 2010 „už na správnu adresu“ (k zmene obchodného mena a   sídla   sťažovateľky   došlo   4.   februára   2010,   pozn.).   Sťažovateľka   následne   podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 254/2009 zo 6. novembra 2009, v ktorom namietala, že v dôsledku nesprávneho doručovania jej bola odňatá možnosť brániť svoje práva v prebiehajúcom súdnom konaní.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bolo   jej odvolanie odmietnuté pre oneskorenosť, boli porušené jej ústavné práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, pretože neboli dodržané všetky náležitosti právnej fikcie náhradného doručenia, čo údajne krajský súd nevzal do úvahy pri odmietnutí jej odvolania.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1. Ústavné právo sťažovateľa: M. spol. s r. o. so sídlom I., zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy bolo porušené uznesením Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 2Cob/153/2010 zo dňa 17.06.2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/153/2010-116 zo dňa 17.06.2010.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 937,61-€ (v sume 386,64- € za úkon právnej pomoci za dva úkony právnej pomoci a dva krát   paušálna   náhrad   a   DPH)   a   zaplatiť   ich   advokátovi   do   30   dní   od   doručenia rozhodnutia.“

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd rozhodol „o odložení právoplatnosti napadnutého uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/153/2010-l 16 zo dňa 17.06.2010   ako   aj   o   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   rozsudku   Okresného   súdu 22CB/254/2009-83 zo dňa 06.11.2008“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím krajského   súdu,   ktorý   nevzal   do   úvahy   skutočnosť,   že   z   iných   konaní   vedených na okresnom súde mala byť súdu známa správna adresa na doručovanie, a preto podľa jej názoru   neboli   dodržané   všetky   náležitosti   právnej   fikcie   náhradného   doručovania ustanovené   v   §   48   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   V   dôsledku   uvedeného   malo   údajne   dôjsť k porušeniu jej základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.

1.   Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z   hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.Podľa   §   48   ods.   2   OSP   ak   nie   je   možné   doručiť   písomnosť   právnickej   osobe na adresu   jej   sídla   uvedenú   v   obchodnom   registri   alebo   v   inom   registri,   v   ktorom   je zapísaná,   a   jej   iná   adresa   nie   je   súdu   známa,   písomnosť   sa   považuje   po   troch   dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenie podstatné pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým ustanovenie § 48 ods. 2 OSP, ako aj obsah relevantných dôkazov napadnuté uznesenie krajského súdu treba považovať aj za vecne správne.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že okresný súd doručoval písomnosti na adresu uvedenú v obchodnom registri, pričom v súdnom konaní sťažovateľka zmenu doručovacej adresy okresnému súdu neoznámila. Ďalej krajský súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia   správne   uviedol,   že   odvolanie   podané   22.   apríla   2010   bolo   podané oneskorene.

Ústavný súd tu poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. rozsudok EPĽS Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd   v   rozsudku   reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v   posudzovanom   prípade   pre   účely   doručovania písomností sťažovateľke v rámci aplikácie § 48 ods. 2 OSP boli relevantné údaje zapísané v Obchodnom registri Slovenskej republiky. Ich relevanciu nemohla ovplyvniť námietka sťažovateľky, že súdu mala byť známa iná adresa sťažovateľky pre doručovanie, ktorú oznámila vo viacerých konaniach vedených pred tým istým súdom, keďže je neprimerané očakávať,   aby súd   zisťoval   ďalšiu   adresu   sťažovateľky   pre   účely   doručovania   uvedenú v iných nesúvisiacich konaniach vedených na tom istom súde. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu primeraným spôsobom preskúmal správnosť aplikácie § 48 ods. 2 OSP okresným súdom, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia sa obmedzil len na rozhodujúce fakty pre posúdenie tejto otázky. Odôvodnenie napadnutého uznesenia tak poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Sťažovateľka ďalej namietala, že v odôvodnení uznesenia je nesprávne označený deň uplynutia   lehoty   na   podanie   odvolania.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   je   tento   údaj v odôvodnení napadnutého uznesenia skutočne nesprávne uvedený, ale z kontextu celého odôvodnenia je zrejmé, že ide o zjavnú pisársku chybu. Toto pochybenie krajského súdu však   v   konkrétnych   reáliách   nemohlo   mať   žiadny   vplyv   na   vecnú   správnosť   výroku napadnutého   rozhodnutia   a   ostatných   častí   jeho   odôvodnenia   (výsledkom   prípadného opätovného prerokovania a rozhodnutia veci by nebolo iné meritórne rozhodnutie, ale len oprava dátumu uplynutia lehoty na podanie odvolania), preto podľa názoru ústavného súdu samo   osebe   nevyvoláva   zásah   do   sťažovateľkiných   práv   v   takej   intenzite,   ktorá   by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   považuje   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu za ústavne konformné a vylučujúce tak možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

2. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2   ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd vzhľadom na predmet ochrany podľa uvedeného   článku   ústavy   konštatuje   zjavnú   neopodstatnenosť   prima   facie,   keďže   ten upravuje základné právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Preto   ustanovenie   čl.   46   ods.   2   ústavy   nie   je   priamo   aplikovateľné   na   konkrétny individuálny prípad sťažovateľky, ktorý prebiehal pred všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (na   odloženie   právoplatnosti   napadnutého uznesenia, zrušenie napadnutého uznesenia a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010