znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 434/08-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   G.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   bytom   S., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 a 2 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   č. k. 24 CoP/9/2008-101   z 23.   apríla   2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2008 doručená (na poštovú prepravu podané 12. augusta 2008) sťažnosť Ing. J. G., trvale bytom S., prechodne bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   č. k. 24 CoP/9/2008-101 z 23. apríla 2008 o nariadenie predbežného opatrenia na návrh matky na zákaz styku otca s maloletými deťmi.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doplnenej podaním z 20. októbra 2008 uviedol: „Navrhovateľ je SZČO v oblasti software i hardware počítačov a servisu pokladní. Je otcom deviatich deti (druhý syn J. zomrel), v súčasnosti máme osem vlastných detí. Na okresnom súde (20 P203/2004) a krajskom súde (24 CoP/9/2008) bolo vedené konanie   o   nariadenie   predbežného   opatrenia   na   návrh   matky,   na   zákaz   styku   otca s maloletými   deťmi.   Ctený   okresný   súd   požiadavku   matky   v   celom   rozsahu   zamietol. Čo bolo správne a spravodlivé. Ctený krajský súd konanie riešil uznesením (dostal som ho 13. 06. 2008 t. j. je splnená 2-mesačná lehota), avšak toto zamietnutie zmenil neoprávnene a nezákonne, tým narušil výchovu dvoch synov, pričom sa oprel o nedoriešené skutočnosti, čím bola   porušená i   moja prezumpcia neviny.   Nehovoriac o   tom,   že   starší syn   dovŕšil osemnásť rokov a že ctený súd podmieňuje trvanie tohto rozhodnutia realizáciou rozvodu, t. j. deštrukciou našej milovanej rodiny. Ctený krajský súd v tomto konaní (24 CoP/9/2008), [pričom   tento   senát   rozhodoval   i   v   inom   konaní   (11   Cop/9/2006)   počas   odvolacieho konania zmenil bez udania dôvodu senát odvolacieho súdu] nemal konať v tomto zložení a konanie   malo   byť   verejné.   Rozsudok   (11   Cop/9/2006)   i   uznesenie   (24   CoP/9/2008) rozhodovala tá istá predsedníčka senátu JUDr. Ľ. S., čo si myslím že nemala a odvolací senát mal byť pridelený elektronickou podateľňou. Uznesenie i rozsudok nie sú podpísané predsedníčkou senátu a teda podľa zákona sú nezákonné. Okrem iného som dňa 30. 01. 2008 poslal na ctený okresný súd i krajský súd námietku zaujatosti, ktorou sa ctený krajský súd nezaoberal pred vynesením neprávoplatného uznesenia.

Ctený   krajský   súd   nemal   vo   veci   konať   vzhľadom   na   závažnosť   konania   bez účastníkov konania a bez zistenia skutkovej podstaty veci a obvinení. A tiež mal najprv prejednať   námietku   zaujatosti   podanú   30.   01.   2008,   o   ktorej   mala   vedieť   predsedkyňa senátu cez poštu, ale i od sudkyne okresného súdu JUDr. L.“

Sťažovateľ je toho názoru, že namietané uznesenie krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2008, porušuje jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. Porušenie svojich práv   vidí   v tom,   že   krajský   súd   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 20 P 203/2004-39 zo 6. decembra 2007 tak, že otcovi uložil povinnosť nepribližovať sa k mal. P. a S. v okruhu 10 m až do právoplatného rozhodnutia v konaní o rozvode   manželstva   rodičov   a o úprave   rodičovských   práv   a povinností   k maloletým deťom vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C/96/2004.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd: „-   preskúmal,   posúdil   a   rozhodol   o   porušovaní   mojich   ústavných   práv   (Čl.   48) a medzinárodných zmlúv (Čl. 6 dohovoru), ktorými je SR viazaná Krajským súdom v Trnave

- potvrdil porušenie Čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

- potvrdil porušenie Čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy SR

- potvrdil porušenie Čl. 1 ods. 2 ústavy SR

- potvrdil porušenie Čl. 48 ods. 1 ústavy SR

- potvrdil porušenie Č1. 48 ods. 2 ústavy SR.

- vydal rozhodnutie o zrušení uznesenia krajského súdu (24 CoP/9/2008) a potvrdil rozhodnutie okresného súdu v tomto konaní, t. j. návrh matky v celom rozsahu zamietol priznal odmenu ustanovenému advokátovi za trovy konania pri zastupovaní pred ústavným súdom

- aby mi ctený ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk (dvestotisíc   Sk)   za   nemajetkovú,   morálnu   ujmu   navrhovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatností rozsudku.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ   7.   júla   2008   podal   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 24 CoP/9/2008-101 z 23. apríla 2008.

Vzhľadom na to, že podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   dovolanie   proti   uzneseniu   o predbežnom   opatrení   nie   je   prípustné,   je   daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 24 CoP/9/2008-101 z 23. apríla 2008, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa tak, že otcovi sa uložila povinnosť nepribližovať sa k mal. P. a S. v okruhu 10 m až do právoplatného rozhodnutia v konaní o rozvode   manželstva   a o úprave   rodičovských   práv   a povinností   k maloletým   deťom vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 10 C/96/2004, sa uvádza:

«Matka podala návrh aj na rozvod manželstva, vedený na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 10 C/96/2004...

Zo   znaleckého   posudku   č.   1/2008   z 11.   1.   2008   znalkyne   PhDr.   Z.   B.   odboru psychológia,   odvetvie   klinická   psychológia   detí   a   dospelých   (predloženého   matkou a vypracovaného   pre   účely   trestného   konania)   súd   zistil,   že   po   prepustení   otca z vyšetrovacej väzby sa vzťahy medzi otcom a dospievajúcimi deťmi na strane druhej ešte viac   zhoršili.   Bolo   začaté   trestné   stíhanie   za   zločin   týrania   blízkej   a   zverenej   osoby... Chlapci majú z otca strach. Medzi otcom a maloletými P. a S. došlo aj k situácii, keď otec oboch chlapcov pred kamarátmi provokoval, bezdôvodne im vyčítal ich chovanie, najprv ich slovne urážal a došlo medzi nimi aj k ich fyzickému ublíženiu. Otec maloletého S.a, ktorý sa mu snažil odporovať, zbil tak, že ho fackoval, kopal, búchal päsťou do rebier až mu vyrazil   dych,   opľul   ho   do   tváre   obviňujúc   ho,   že   je   „neverný“...   Podľa   záverov znalkyne,   prežité udalosti,   ktoré súvisia s patriarchálnym spôsobom výchovy, s častými fyzickými   trestami,   spôsobilí   neurotizáciu   osobností   maloletého   P.   a maloletého   S. Pri opätovnom atakovaní týchto detí otcom od júla 2007 je u nich výrazný objektívny strach z otca a plné rozvinutie syndrómu týraného dieťaťa...

Úplný zákaz styku otca s deťmi je jedným z najvážnejších a najprísnejších zásahov do výkonu   rodičovských   práv.   K   takejto   úprave   možno   pristúpiť   len   v   naliehavých a dostatočne   odôvodnených   prípadoch,   keď   je   nepochybné,   že   takéto   rozhodnutie je v záujme   maloletých   detí.   Po   zohľadnení   vyššie   uvedených   okolností   na   strane maloletých, odvolací súd dospel k názoru, že za súčasnej situácie bola osvedčená potreba obmedzenia styku otca s maloletým P. a maloletým S. U maloletých P. a S. je potreba zákazu styku otca s nimi v záujme toho, aby u nich nevznikla ešte väčšia trauma a ujma na ich   psychickom   zdraví.   Za   postačujúce   však   odvolací   súd   považoval   zákaz   styku   v podobe uloženia povinnosti otcovi nepribližovať sa k maloletým do ich blízkosti v okruhu 10 m. Čo sa týka ostatných navrhovaných obmedzení (telefónom, e-mailom a pod.), odvolací súd je toho názoru, že proti takýmto pokusom o nadviazanie kontaktu sa maloletí P. a S., aj vzhľadom na ich vek, majú možnosť sa dostatočne účinne brániť ignorovaním takejto snahy otca o kontakt.

Iná bola situácia u ostatných maloletých detí. Taká miera negatívneho vplyvu otca vyžadujúca obmedzenie styku predbežným opatrením, vo vzťahu k ostatným deťom nebola v tomto   konaní   ničím   osvedčená.   Odvolací   súd   tiež   zohľadnil   vyjadrenie   otca,   ktorý prejavuje snahu podieľať sa na usmernení výchovy detí, je z neho zrejmé, že mu na nich záleží, svojim spôsobom sa snaží o ich dobro, ale vzhľadom na svoje povahové vlastnosti nedokáže   zvoliť   správny   prístup   a   spôsob   na   realizáciu   tejto   snahy.   Sama   matka   však potvrdzuje, že otec deti má rád a vedome by im nikdy neublížil.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   zdôvodnenie   odvolací   súd   dospel   k   názoru, že podmienky na vydanie predbežného opatrenia boli splnené len u maloletého P. a S., a to v   rozsahu   ako   je   uvedené   vo   výroku   uznesenia,   a   u   ostatných   maloletých   matka   detí dostatočne neosvedčila, že zo strany otca ide v jeho chovaní o bezprostredne hroziacu ujmu deťom...

Záverom odvolací súd k námietke zaujatosti vznesenej otcom proti Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave považuje za potrebne uviesť, že podľa § 14 ods. 1 O. s. p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, len ak so zreteľom na ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti o ich nezaujatosti...

Otec v uplatnenej námietke doručenej Okresnému súdu v Trnave 11. 3. 2008 namieta zaujatosť   súdov,   nie   sudcu,   bez   uvedenia   konkrétneho   dôvodu   zaujatosti   a času, kedy sa o ňom dozvedel. Poukazuje len na iný prípad, ktorý s prejednávanou vecou nesúvisí, a z ktorého   usudzuje   „na   previazanosť   inštitúcií   polície   a súdu“.   Odvolací   súd   potom na túto námietku nespĺňajúcu zákonom predpísané náležitosti neprihliadol.»

Zo sťažnosti a z jej doplnenia, ale najmä z predloženého spisu ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by signalizovali možné zistenie takej arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti   právnych   a skutkových   záverov   najvyššieho   súdu   (I.   ÚS   17/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06) v rámci konania vo veci samej, ktoré by mali za následok porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Z rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   24   Cop/9/2008-101   z 23.   apríla   2008   vyplýva, že tento dal odpoveď na všetky nastolené právne problémy. Tieto závery krajského súdu nachádzajú aj odpoveď v zdôvodnení tohto rozsudku. Rozsudok nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený,   čo   by   mohlo   viesť   k jeho   nezlučiteľnosti   so   zákonnou   úpravou, a tým zapríčiniť aj jeho možnú nezlučiteľnosť s ústavou a s medzinárodným dohovorom. Nespokojnosť účastníka konania s jeho výsledkom takéto následky nemôže spôsobiť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných práv podľa čl. 48 ods.   1   a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   už   nad   rámec   konania   vo   veci zaoberať sa aj ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008