SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 433/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Levice a jeho uzneseniamisp. zn. 7 Er 232/2007 zo 7. októbra 2011 (Rvp 22458/2013), sp. zn. 11 Er 135/2007z 29. marca 2012 (Rvp 22459/2013), sp. zn. 11 Er 861/2006 z 5. januára 2012(Rvp 22460/2013), sp. zn. 16 Er 117/2007 zo 7. mája 2012 (Rvp 2597/2014), sp. zn. 12 Er873/2006 z 25. februára 2013 (Rvp 2598/2014), sp. zn. 11 Er 355/2003 z 22. novembra2011 (Rvp 12944/2014), Okresného súdu Nové Zámky a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er886/2006 z 18. mája 2012 (Rvp 22461/2013), sp. zn. 14 Er 319/2005 z 10. mája 2012(Rvp 3456/2014), sp. zn. 14 Er 1068/2005 z 27. apríla 2012 (Rvp 3835/2014), sp. zn. 10 Er180/2007 z 20. októbra 2011 (Rvp 3836/2014), sp. zn. 15 Er 1180/2006 z 18. mája 2012(Rvp 3837/2014), sp. zn. 14 Er 1069/2005 zo 14. mája 2013 (Rvp 5710/2014), sp. zn. 15 Er618/2004 zo 7. decembra 2011 (Rvp 8086/2014), sp. zn. 15 Er 542/2008 z 18. mája 2012(Rvp 8203/2014), sp. zn. 13 Er 749/2006 zo 6. februára 2012 (Rvp 8588/2014), sp. zn. 5 Er1113/2010 zo 4. septembra 2013 (Rvp 8799/2014) a postupom Krajského súdu v Nitrea jeho uzneseniami sp. zn. 25 CoE 137/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 22458/2013), sp. zn.11 CoE 123/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 22459/2013), sp. zn. 25 CoE 130/2013 z 31. júla2013 (Rvp 22460/2013), sp. zn. 25 CoE 100/2013 z 21. júna 2013 (Rvp 22461/2013),sp. zn. 11 CoE 261/2013 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2597/2014), sp. zn. 7 CoE 167/2013z 29. novembra 2013 (Rvp 2598/2014), sp. zn. 6 CoE 53/2013 z 30. októbra 2013(Rvp 3456/2014), sp. zn. 26 CoE 9/2013 z 31. januára 2013 (Rvp 3835/2014), sp. zn.11 CoE 276/2013 zo 17. decembra 2013 (Rvp 3836/2014), sp. zn. 15 CoE 158/2013z 27. júna 2013 (Rvp 3837/2014), sp. zn. 11 CoE 230/2013 z 28. novembra 2013(Rvp 5710/2014), sp. zn. 11 CoE 249/2013 z 28. novembra 2013 (Rvp 8086/2014), sp. zn.7 CoE 177/2013 z 30. decembra 2013 (Rvp 8203/2014), sp. zn. 5 CoE 44/2014z 21. februára 2014 (Rvp 8588/2014), sp. zn. 8 CoE 224/2013 z 31. januára 2014(Rvp 8799/2014), sp. zn. 5 CoE 11/2014 z 21. februára 2014 (Rvp 12944/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 22458/2013, Rvp 22459/2013, Rvp 22460/2013, Rvp 22461/2013, Rvp 2597/2014,Rvp 2598/2014, Rvp 3456/2014, Rvp 3835/2014, Rvp 3836/2014, Rvp 3837/2014,Rvp 5710/2014, Rvp 8086/2014, Rvp 8203/2014, Rvp 8588/2014, Rvp 8799/2014 a sp. zn.Rvp 12944/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 433/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. novembra2013, 17. marca 2014, 1., 7. apríla 2014, 14. mája 2014, 7., 11., 21., 28. júla 2014a 6. októbra 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalejlen „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a právana účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných právEurópskej únie (ďalej len „charta“) postupom Okresného súdu Levice a jeho uzneseniamisp. zn. 7 Er 232/2007 zo 7. októbra 2011 (Rvp 22458/2013), sp. zn. 11 Er 135/2007z 29. marca 2012 (Rvp 22459/2013), sp. zn. 11 Er 861/2006 z 5. januára 2012 (Rvp22460/2013), sp. zn. 16 Er 117/2007 zo 7. mája 2012 (Rvp 2597/2014), sp. zn. 12 Er873/2006 z 25. februára 2013 (Rvp 2598/2014), sp. zn. 11 Er 355/2003 z 22. novembra2011 (Rvp 12944/2014), Okresného súdu Nové Zámky a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er886/2006 z 18. mája 2012 (Rvp 22461/2013), sp. zn. 14 Er 319/2005 z 10. mája 2012 (Rvp3456/2014), sp. zn. 14 Er 1068/2005 z 27. apríla 2012 (Rvp 3835/2014), sp. zn. 10 Er180/2007 z 20. októbra 2011 (Rvp 3836/2014), sp. zn. 15 Er 1180/2006 z 18. mája 2012(Rvp 3837/2014), sp. zn. 14 Er 1069/2005 zo 14. mája 2013 (Rvp 5710/2014), sp. zn. 15 Er618/2004 zo 7. decembra 2011 (Rvp 8086/2014), sp. zn. 15 Er 542/2008 z 18. mája 2012(Rvp 8203/2014), sp. zn. 13 Er 749/2006 zo 6. februára 2012 (Rvp 8588/2014), sp. zn. 5 Er1113/2010 zo 4. septembra 2013 (Rvp 8799/2014) a postupom Krajského súdu v Nitre(ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 25 CoE 137/2013 z 31. júla 2013 (Rvp22458/2013), sp. zn. 11 CoE 123/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 22459/2013), sp. zn. 25 CoE130/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 22460/2013), sp. zn. 25 CoE 100/2013 z 21. júna 2013 (Rvp22461/2013), sp. zn. 11 CoE 261/2013 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2597/2014), sp. zn.7 CoE 167/2013 z 29. novembra 2013 (Rvp 2598/2014), sp. zn. 6 CoE 53/2013z 30. októbra 2013 (Rvp 3456/2014), sp. zn. 26 CoE 9/2013 z 31. januára 2013 (Rvp3835/2014), sp. zn. 11 CoE 276/2013 zo 17. decembra 2013 (Rvp 3836/2014), sp. zn.15 CoE 158/2013 z 27. júna 2013 (Rvp 3837/2014), sp. zn. 11 CoE 230/2013z 28. novembra 2013 (Rvp 5710/2014), sp. zn. 11 CoE 249/2013 z 28. novembra 2013(Rvp 8086/2014), sp. zn. 7 CoE 177/2013 z 30. decembra 2013 (Rvp 8203/2014), sp. zn.5 CoE 44/2014 z 21. februára 2014 (Rvp 8588/2014), sp. zn. 8 CoE 224/2013 z 31. januára2014 (Rvp 8799/2014), sp. zn. 5 CoE 11/2014 z 21. februára 2014 (Rvp 12944/2014) (ďalejaj „uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a v rámci svojej činnostiposkytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinnívrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť,že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky vočisťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverovýchzmluvách obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkouzačaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne bolina základe rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučnékonania. V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmipri podpise úverovej zmluvy spísané splnomocnencami dlžníkov notárske zápisnice, ktorésa taktiež stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania. V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súduKomárno, Okresného súdu Levice a Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresnésúdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcichexekučných konaní. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi rozhodnutiami potvrdilnapadnuté uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti okresných súdov a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosťz hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušnýchprávnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytujeústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedenékonania. V sťažnosti sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskychspoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipania spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2014, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako ajporušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práv podľa čl. 47 charty postupoma uzneseniami okresných súdov a postupom a uzneseniami krajského súdu v uvedenýchkonaniach, zruší označené uznesenia okresných súdov a uznesenia krajského súdu, vecivráti okresným súdom na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančnézadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločnékonanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istýchúčastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 22458/2013, Rvp 22459/2013, Rvp 22460/2013, Rvp 22461/2013, Rvp 2597/2014,Rvp 2598/2014, Rvp 3456/2014, Rvp 3835/2014, Rvp 3836/2014, Rvp 3837/2014,Rvp 5710/2014, Rvp 8086/2014, Rvp 8203/2014, Rvp 8588/2014, Rvp 8799/2014 a sp. zn.Rvp 12944/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedenýchsťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorýmsťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to jeuvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov v označených konaniach a napadnutými uzneseniami okresných súdov
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súdmôže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami ibavtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súdpri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnymorgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatnýchorgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresných súdov a nimi vydané uznesenia o zastaveníexekúcie, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmtouzneseniam bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka ajvyužila. Označené uznesenia okresných súdov, ako aj sťažovateľkou namietaný postup,ktorý vydaniu rozhodnutí predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajskýmsúdom. S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuťpre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v označených konaniach a napadnutými uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi, ktorév nich uviedol, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2014z 15. januára 2014 a sp. zn. III. ÚS 453/2014 z 26. septembra 2014 pri akceptovaníprávnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,pretože rozhodcovský rozsudok a tiež notárska zápisnica, ako to bolo v týchto prípadoch,na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodovspôsobilým exekučným titulom na vedenie exekúcie. Na uvedenom nemení nič aniargumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivýproces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konaniatým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskejdoložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom,tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2014. Ústavný súd v tejtosúvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmizastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov zuznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodomvyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkoupostavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriťsa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkouuplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberala vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených právdôjsť nemohlo.
Prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti preto ústavný súd tieto sťažnostiodmietol z rovnakých dôvodov bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015